60. Vlastnou úlohou kresťanských rodičov na základe ich hodnosti a kňazského poslania, ktoré majú všetci pokrstení, je učiť deti modliť sa a postupne ich viesť k poznávaniu Božieho tajomstva a k osobnému rozhovoru s Bohom: „Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, deti sa majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho.“151
Prvoradou a nevyhnutnou zložkou výchovy k modlitbe je konkrétny príklad a živé svedectvo rodičov. Taký otec a taká matka, čo sa modlia spolu s deťmi, čím prejavujú svoje kráľovské kňazstvo, zostupujú do hĺbky sŕdc detí, kde zanechávajú stopy, ktoré nedokážu zmazať ani budúce životné udalosti. Počujme znova Pavla VI., ako povzbudzuje rodičov: „Matky, učíte svoje deti kresťanské modlitby? Pripravujete svoje deti za pomoci kňaza na sviatosti prvých rokov, na sviatosť zmierenia, na Eucharistiu a birmovanie? Navykáte ich, aby mysleli na trpiaceho Krista, keď ochorejú, aby vzývali o pomoc Pannu Máriu a svätých? Modlíte sa v rodine ruženec? A vy, otcovia, modlíte sa aspoň občas s deťmi a s celým rodinným spoločenstvom? Váš príklad, sprevádzaný čestným zmýšľaním i konaním a podporený spoločnou modlitbou, má takú váhu ako škola pre život, ako zvlášť záslužný bohoslužobný úkon. Takto vnášajte pokoj do svojich domovov: ‚Pokoj tomuto domu!‘ A nezabúdajte, že takto budujete Cirkev!“152
61. Medzi modlitbou Cirkvi a jednotlivých veriacich je hlboký a živý vzťah, ako to jasne potvrdil Druhý vatikánsky koncil.153
Dôležitým cieľom modlitby v domácej cirkvi je uviesť deti prirodzeným spôsobom do liturgickej modlitby, ktorá je vlastná celej Cirkvi, a to tak, že ich na ňu pripravujú a ďalej, že ju vnášajú do oblasti osobného, rodinného a spoločenského života. Preto je potrebné, aby každý člen rodiny postupne mal účasť na Eucharistii, najmä v nedele a sviatky, ako aj na iných sviatostiach, najmä tých, čo uvádzajú deti do kresťanského života. Koncilové smernice poskytli kresťanskej rodine novú možnosť tým, že ju zaradili medzi skupiny, ktorým sa odporúča spoločné slávenie liturgie hodín.154
Kresťanská rodina sa má starať aj o to, aby slávila aj doma, spôsobom primeraným pre jej členov, obdobia a sviatky liturgického roka.
Aby sa mohla kresťanská rodina pripraviť doma na bohoslužbu, ktorú koná Cirkev a aby v nej mohla pokračovať, má používať súkromnú modlitbu, ktorá jestvuje v rozmanitých formách. Táto jej rozmanitosť svedčiaca o mimoriadnom bohatstve, ktorým Duch Svätý oživuje kresťanskú modlitbu, zodpovedá rôznym životným požiadavkam a situáciám toho, kto svoju myseľ obracia k Bohu. Okrem ranných a večerných modlitieb sa výslovne odporúča v zhode s pokynmi synodálnych Otcov čítanie Božieho slova a rozjímanie o ňom, príprava na sviatosti, pobožnosť k Srdcu Ježišovmu a zasvätenie sa mu, rôzne formy úcty blahoslavenej Panny Márie, modlitba pri stolovaní a prejavy ľudovej nábožnosti.
Cirkev pri rešpektovaní slobody Božích detí navrhovala i navrhuje veriacim niektoré prejavy nábožnosti so zvláštnym dôrazom a naliehavosťou. Medzi nimi treba pripomenúť modlitbu posvätného ruženca: „Veľmi chceme, priam tak, ako to robili Naši predchodcovia, živo odporúčať modlitbu svätého ruženca v rodine. Ruženec blahoslavenej Panny Márie patrí nepochybne medzi najvznešenejšie a najúčinnejšie spoločné modlitby, ktoré sa odporúčajú kresťanským rodinám. A naozaj je Naším úmyslom, ktorý ochotne vrelo odporúčame, aby v čase, keď sa členovia rodiny zídu na spoločnú modlitbu, často a radi sa modlievali ruženec.“155
Takáto opravdivo mariánska nábožnosť, prejavovaná úprimnou prítulnosťou k najsvätejšej Panne a nasledovaním jej duchovných postojov, stáva sa veľmi vhodným prostriedkom na posilnenie rodinného spoločenstva lásky a na rozvoj manželského i rodinného duchovného života. Ona, Matka Krista a Cirkvi, je osobitným spôsobom aj Matkou kresťanských rodín, domácich cirkví.
62. Nikdy neslobodno zabudnúť, že modlitba je podstatnou konštitutívnou časťou kresťanského života vzatého v jeho celkovosti a v jeho strede, ba patrí k samej našej „ľudskej prirodzenosti.“ „Je prvým vyjadrením vnútornej pravdy o človeku, je prvou podmienkou opravdivej slobody ducha.“156
Pre toto modlitba vonkoncom nie je akýmsi únikom, ktorý by odvádzal od každodenných povinností, ale naopak, silným podnetom na to, aby kresťanská rodina prijímala a plnila všetky svoje úlohy prvej a základnej bunky spoločnosti. V tomto zmysle skutočná účasť na živote a poslaní Cirkvi vo svete je úmerná vernosti a vrúcnosti modlitby, ktorou sa kresťanská rodina spája s plodným viničom, ktorým je Kristus Pán.157
Zo životného spojenia s Kristom, posilňovaného liturgiou, sebaobetovaním a modlitbou vyviera i plodnosť kresťanskej rodiny, pokiaľ ide o jej osobitnú službu pre povznesenie človeka, ktorá nevyhnutne prispieva aj k premene sveta.158
63. Cirkev ako prorocký, kňazský a kráľovský ľud má poslanie viesť všetkých ľudí k tomu, aby vo viere prijali Božie slovo, aby ho slávili a vyznávali vo sviatostiach a modlitbách a prejavovali v konkrétnych okolnostiach života podľa daru a nového prikázania lásky.
Kresťanský život svoj zákon nenachádza napísaný v nejakej knihe zákonov, ale v osobnom pôsobení Ducha Svätého, ktorý kresťana oduševňuje a riadi. Je ním „zákon Ducha, života… v Kristovi Ježišovi“.159
„Láska je nám vliata do srdca skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný.“160
To treba rovnako povedať o manželoch a o kresťanskej rodine. Ich usmerňovateľom a zákonom je Ježišov Duch, ktorý bol vliaty do ich sŕdc pri sviatostnom slávení manželstva. Nadväzujúc na krst vo vode a „v Duchu“, manželstvo znova pripomína platnosť evanjeliového zákona lásky a darom Svätého Ducha ho vrýva ešte hlbšie do sŕdc kresťanských manželov. Ich očistená a vykúpená láska je plodom Ducha pôsobiaceho v srdciach veriacich a súčasne sa stáva i základným prikázaním mravného života, nevyhnutného pre zodpovednú slobodu.
Kresťanská rodina, takto oživovaná a vedená novým zákonom Ducha a v intímnom spoločenstve so samou Cirkvou, kráľovským ľudom, je zaviazaná, aby svoju „službu“ lásky k Bohu a k bratom prejavovala životom. Ako Kristus prejavuje svoju kráľovskú moc tým, že sa dáva do služby ľuďom,161
tak aj kresťan nachádza opravdivý zmysel svojej účasti na kráľovskej hodnosti vlastnej svojmu Pánovi tým, že má účasť na jeho duchu a konaní, ktoré je charakterizované službou človeku. Kristus „túto moc udelil aj učeníkom, aby oni tiež nadobudli kráľovskú slobodu a sebazapieraním i svätým životom premáhali kráľovstvo hriechu u seba samých (porov. Rim 6,12), ba aby slúžili Kristovi aj v iných, a tak pokorou a trpezlivosťou privádzali svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať. Pán chce totiž šíriť aj prostredníctvom veriacich laikov svoje kráľovstvo: ?kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja?. V tomto kráľovstve stvorenie samo bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobodnej sláve Božích detí (porov. Rim 8,21)“162
64. Kresťanská rodina, oživovaná a udržiavaná novým prikázaním lásky, praktizuje v svojom živote pohostinstvo, úctu a službu voči každému človeku, ktorého vždy prijíma pre jeho osobnú dôstojnosť Božieho dieťaťa.
Má sa to prejavovať predovšetkým medzi manželmi a rodinou a na prospech oboch, a to každodenným úsilím o zveľadenie opravdivého osobného spoločenstva, ktoré sa opiera o vnútorné spoločenstvo lásky a z neho vyrastá. To sa má potom rozvíjať v širšom okruhu cirkevného spoločenstva, do ktorého je kresťanská rodina začlenená. Vďaka láske v rodine Cirkev môže a má nadobúdať domáckejší, čiže rodinnejší rozmer, a to osvojovaním si ľudskejších a bratskejších vzájomných vzťahov.
Láska však prekračuje aj hranice okruhu bratov vo viere, pretože „každý človek je mojím bratom“. V každom človeku, najmä ak je chudobný, chorý, trpiaci alebo ak je obeťou nespravodlivého zaobchádzania, láska objavuje Kristovu tvár brata, ktorého treba milovať a ktorému treba slúžiť.
Ak má rodina plniť svoju službu človeku naozaj evanjeliovým spôsobom, musí dôsledne uskutočňovať to, čo zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil: „Aby táto charitatívna činnosť bola a prejavovala sa naozaj bez akýchkoľvek výhrad, treba vidieť v blížnom obraz Boží, na ktorý je stvorený, a Krista Pána, ktorému sa podľa pravdy venuje to, čo sa dáva núdznemu.“163
Kresťanská rodina, kým v láske buduje Cirkev, stavia sa do služieb človeka a sveta tým, že naozaj napomáha „povznesenie človeka“, ktorého obsah zhrnula stručne synoda do Posolstva rodinám takto: „Ďalšou úlohou rodiny je vychovávať ľudí k láske a k prejavom lásky vo všetkých vzťahoch s inými, aby sa rodina neuzatvárala sama do seba, ale aby sa otvárala spoločenstvu, podnecovaná zmyslom pre spravodlivosť a úctou voči iným a vo vedomí povinnosti voči celej spoločnosti.“164