65. Ako všetko živé, aj rodina sa má vyvíjať a rásť. Po snúbeneckej príprave a po sviatostnom slávení manželstva manželia nastupujú každodennú cestu, aby postupne dosiahli dobrá manželstva a splnili povinnosti.
Aj kresťanská rodina sa vo svetle viery a silou nádeje, v spojení s Cirkvou, zúčastňuje na putovaní ľudstva k plnému zjaveniu a uskutočneniu Božieho kráľovstva.
Preto treba stále viac zdôrazňovať, aké potrebné sú pastoračné zákroky Cirkvi na podporu rodiny. Zo všetkých síl sa treba usilovať, aby sa rodinná pastorácia upevňovala a rozvíjala, venujúc sa tejto naozaj prednostnej otázke s pevným presvedčením, že evanjelizácia bude v budúcnosti závisieť od domácej cirkvi.165
Pastoračná starostlivosť Cirkvi sa neobmedzuje len na najbližšie kresťanské rodiny, ale rozširujúc svoje obzory podľa miery Kristovho Srdca, bude sa čoraz viac starať o všetky rodiny, no zvlášť o tie, ktoré sa nachádzajú v ťažkom a nenormálnom položení. Cirkev má mať pre všetky rodiny slová plné pravdy, ľudskosti, dobroty, nádeje, živej účasti na ich ťažkostiach, niekedy veľmi dramatických, ktoré na ne doliehajú. Cirkev bude poskytovať všetkým svoju nezištnú pomoc, aby sa mohli priblížiť k takému vzoru rodiny, aký si Stvoriteľ prial už „od počiatku“ a Kristus svojou výkupnou milosťou obnovil.
Pastoračná činnosť Cirkvi sa má rozvíjať postupne aj v tom zmysle, že má sledovať rodinu a má ju sprevádzať krok za krokom v rôznych etapách jej utvárania a vývoja.
66. Dnes je viac ako inokedy dôležité, aby sa mladí pripravovali na manželstvo a rodinný život. V niektorých krajinách samy rodiny podľa dávnych zvykov odovzdávajú mladým ľuďom hodnoty vzťahujúce sa na manželský a rodinný život, a to postupnou výchovou a poučením. Ale zmeny, ktoré nastali skoro vo všetkých moderných spoločnostiach, vyžadujú, aby sa nielen rodina, ale aj spoločnosť a Cirkev usilovali primerane pripraviť mladých na ich budúce úlohy. Mnoho ťažkostí, ktoré sa dnes vyskytujú v rodinnom živote, pochádza z toho, že mladí ľudia v nových podmienkach nielenže strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt, ale im už aj chýbajú pevné normy správania, a preto nevedia čeliť novým ťažkostiam a nevedia ani to, ako ich riešiť. Skúsenosť však učí, že mladí ľudia, ktorí boli dobre pripravení na rodinný život, vo všeobecnosti si počínajú lepšie ako ostatní.
Platí to ešte viac pre kresťanské manželstvo, ktoré ovplyvňuje svätosť toľkých mužov a žien. Preto sa Cirkev musí postarať o lepšie a hlbšie programy prípravy na manželstvo, aby sa, nakoľko je možné, odstránili ťažkosti, ktoré doliehajú na mnohých manželov, a ešte viac preto, aby podporovala vznik a vzrast dobrých manželstiev.
Prípravu na manželstvo treba chápať a uskutočňovať ako postupný a trvalý proces. Obsahuje tri hlavné stupne: vzdialenú, blízku a bezprostrednú prípravu.
Vzdialená príprava sa začína už v detstve, a to múdrou rodinnou výchovou, ktorá vedie deti k tomu, aby objavovali seba samých ako ľudí obdarených bohatými a zložitými duševnými danosťami, ako aj jedinečným darom osobnosti so silnými i slabými stránkami. Je to obdobie, v ktorom treba položiť základy pre úctu ku každej, skutočne ľudskej hodnote, a to tak v medziosobných, ako aj v spoločenských vzťahoch. Má to totiž veľký význam pre vytváranie charakteru, pre ovládanie a správne používanie vlastných náklonností, pre utváranie si názoru na osoby druhého pohlavia a správanie voči nim a podobne. Okrem toho sa vyžaduje, najmä pre kresťanov, dôkladná duchovná a katechetická výchova, ktorá by vedela predstaviť manželstvo ako opravdivé povolanie a poslanie a pritom by nevylučovala možnosť plného zasvätenia sa Bohu v povolaní ku kňazskému alebo rehoľnému životu.
O tento základ sa opiera neskôr bližšia príprava, ktorá má byť obšírnejšia. Vyžaduje určitý vek a primeranú vhodnú katechézu na spôsob katechumenátu, špecifickú prípravu na prijatie sviatostí, na ich akoby opätovné objavenie. Toto obnovené katechizovanie mládeže a všetkých, čo sa pripravujú na kresťanské manželstvo, je vonkoncom nevyhnutné na to, aby sviatosť mohli sláviť a neskôr prežívať s potrebnými morálnymi a duchovnými dispozíciami. Náboženskú výchovu mladých ľudí vo vhodnom čase a podľa rôznych konkrétnych požiadaviek treba doplniť prípravou na spoločný život vo dvojici. Takáto príprava má predstaviť manželstvo ako osobný vzťah muža a ženy, ktorý treba ustavične rozvíjať a má ich povzbudzovať k hlbšiemu chápaniu manželskej sexuality a zodpovedného rodičovstva; táto príprava za pomoci základných poznatkov z medicíny a biológie, ktoré s tým súvisia, má umožniť osvojiť si správne metódy výchovy detí a oboznámiť sa so základnými podmienkami usporiadaného vedenia rodiny (ako sú: hospodárenie, dostatočné finančné prostriedky, náležité poznatky o vedení domácnosti a pod.).
Napokon neslobodno zabúdať ani na prípravu na rodinný apoštolát, na bratské vzťahy a spoluprácu s ostatnými rodinami, na aktívnu účasť v skupinách, združeniach, hnutiach a podujatiach, ktoré napomáhajú ľudské a kresťanské dobro rodiny.
K bezprostrednej príprave na sviatostné slávenie manželstva treba prikročiť v posledných mesiacoch a týždňoch pred sobášom, aby sa tým dal akoby nový význam, obsah a forma takzvanej predmanželskej skúške, ktorú vyžaduje kanonické právo. Takúto prípravu, ktorá je nevyhnutná v každom prípade, potrebujú ešte viac tí snúbenci, ktorí majú nedostatky a medzery vo vedomostiach kresťanskej náuky a v kresťanskom živote.
Medzi základné poznatky, ktoré treba mladým ľuďom sprostredkovať na tejto ceste viery, podobnej katechumenátu, patrí aj hlbšie poznanie tajomstva Krista a Cirkvi, význam milosti a úlohy kresťanského manželstva, ako aj príprava na aktívnu a vedomú účasť na sobášnych obradoch.
V týchto rôznych obdobiach prípravy na manželstvo, ktoré sme opísali len v hlavných črtách, má sa angažovať kresťanská rodina a celé cirkevné spoločenstvo. Biskupské konferencie – podobne ako sa starajú o vhodné podujatia v snahe pomôcť budúcim manželom lepšie si uvedomiť dôležitosť svojho rozhodnutia a duchovným pastierom pomôcť zistiť, či budúci manželia majú náležité dispozície – tak nech sa postarajú o vydanie Direktória pre pastoráciu rodín. V ňom bude treba predovšetkým určiť minimálny obsah, trvanie a metódu „prípravných kurzov“, kde by mali byť vo vzájomnej rovnováhe vieroučné, pedagogické, právne a lekárske zložky, ktoré sa týkajú manželstva, usporiadané tak, aby tí, čo sa pripravujú na manželstvo, popri rozumovom prehĺbení svojich poznatkov chápali aj potrebu včleniť sa do cirkevného spoločenstva.
Nevyhnutnosť a záväznosť bezprostrednej prípravy na manželstvo isteže neslobodno podceňovať – čo by sa mohlo stať, keby sa od nej ľahko dišpenzovalo – no táto príprava predsa sa má zaviesť a konať tak, aby jej prípadné zanedbanie nebolo prekážkou pre slávenie sobáša.
67. Kresťanské manželstvo vyžaduje slávenie podľa liturgických predpisov. Takéto slávenie zo sociálneho a spoločenského hľadiska má vyjadriť podstatne cirkevnú a sviatostnú povahu manželskej zmluvy medzi pokrstenými.
Nakoľko ide o sviatostný akt posvätenia, slávenie manželstva – včlenené do liturgie, vrcholu všetkej činnosti Cirkvi a zdroju jej posväcujúcej sily166
– má byť samozrejme platné, dôstojné a plodné. Tu sa otvára široké pole pastoračnej starostlivosti, aby sa dokonale splnili požiadavky vyplývajúce z povahy manželskej zmluvy povýšenej na sviatosť a aby sa tiež verne zachovávali cirkevné predpisy, pokiaľ ide o slobodný súhlas, manželské prekážky, kanonickú formu a sám obrad slávenia. Ten má byť jednoduchý a dôstojný, podľa predpisov príslušných autorít, ktoré majú tiež právo – podľa konkrétnych dobových a miestnych okolností a v súlade s normami Apoštolskej Stolice167
– zaradiť do liturgického obradu prípadne aj niektoré prvky vlastné tej-ktorej kultúre, ktorými sa dá vyjadriť hlboký ľudský a náboženský význam manželskej zmluvy, pokiaľ však neobsahujú niečo, čo by plne nesúhlasilo s kresťanskou vierou a mravmi.
Pokiaľ ide o sviatostný znak, liturgické slávenie sa má konať tak, aby sa svojím vonkajším prejavom stalo hlásaním Božieho slova a vyznaním viery celého spoločenstva veriacich. Pastoračná starostlivosť sa má prejaviť v múdrej a svedomitej starosti o „liturgiu slova“ a o výchovu k viere tých, čo sa na obrade zúčastňujú, predovšetkým snúbencov.
Pokiaľ ide o sviatostný akt Cirkvi, liturgické slávenie manželstva má stmeliť celú kresťanskú komunitu plnou, aktívnou a zodpovednou účasťou všetkých prítomných podľa ich postavenia a úlohy: snúbencov, kňaza, svedkov, príbuzných, priateľov a ostatných veriacich, všetkých, čo sa zúčastňujú na zhromaždení, ktoré zjavuje a svojím životom prejavuje tajomstvo Krista a jeho Cirkvi.
Pri slávení kresťanského manželstva v prostredí s vlastnou kultúrou a starobylou tradíciou treba zachovať vyššie uvedené zásady.
68. Pri slávení sviatosti sa venuje osobitná pozornosť mravným a duchovným dispozíciám snúbencov, najmä ich viere. V tejto súvislosti si treba všimnúť ťažkosť, na ktorú narážajú duchovní pastieri v našej sekularizovanej spoločnosti.
Viera toho, ktorý žiada od Cirkvi, aby mohol uzavrieť manželstvo, môže mať rozličné stupne, a preto je prvoradou povinnosťou duchovných pastierov znova ju vzbudiť, živiť a viesť k zrelosti. Majú však pritom chápať aj dôvody, ktoré vedú Cirkev k tomu, aby prijala na slávenie aj tých, čo nie sú dokonale pripravení.
Sviatosť manželstva má vzhľadom na ostatné sviatosti tú špecifickú vlastnosť, že je sviatosťou takej skutočnosti, ktorá jestvuje už v poriadku stvorenia; je to manželský zväzok ustanovený Stvoriteľom „na počiatku“. Teda rozhodnutie muža a ženy, že uzavrú manželstvo podľa tohoto Božieho plánu, čiže rozhodnutie, že spoja životy neodvolateľným manželským súhlasom v nerozlučnej láske a bezpodmienečnej vernosti, v skutočnosti vyžaduje, aj keď nie celkom uvedomene, ducha hlbokej poslušnosti voči Božej vôli, čo však nie je možné bez jeho milosti. Takíto teda už nastúpili pravú a vlastnú cestu spásy, ktorú slávenie sviatosti a bezprostredná príprava naň môžu doplniť a priviesť k cieľu, pravda, pokiaľ majú pravý úmysel.
No z druhej strany je tiež pravda, že v niektorých krajoch vedú snúbencov na slávenie sobáša v Cirkvi viac sociálne ako skutočné náboženské dôvody; čomu sa netreba diviť. Manželstvo totiž nie je udalosť, ktorá by sa týkala len tých, čo ho uzatvárajú. Svojou povahou je aj spoločenskou udalosťou, ktorá manželov zaväzuje pred spoločnosťou. Jeho slávenie bolo vždy sviatkom, ktorý spájal navzájom rodiny a priateľov. Je preto zrejmé, že pri žiadosti o sobáš v kostole sa stretávajú spoločenské dôvody s osobnými.
Tu sa nesmie zabúdať na to, že tí, čo takto vstupujú do manželstva, sú už v dôsledku svojho krstu skutočne zapojení do Kristovej zásnubnej zmluvy s Cirkvou a že svojím úprimným úmyslom už prijali Boží plán o manželstve, a teda aspoň zahrnute súhlasia s tým, čo sleduje Cirkev, keď slávi manželstvo. A preto prípadné odmietnutie slávenia zo strany duchovných pastierov len preto, že v ich žiadosti sú aj spoločenské dôvody, nemožno schvaľovať. Ostatne, ako učí Druhý vatikánsky koncil, sviatosti slovami a obradnými prvkami živia a posilňujú vieru,168
tú vieru, ku ktorej snúbenci už smerujú silou svojho pravého úmyslu a ktorú iste podporuje a posilňuje Kristova milosť.
Okrem toho, ak by sa stanovili iné kritériá na povolenia sláviť cirkevné manželstvo, ktoré by brali zreteľ na stupeň viery snúbencov, mohlo by to priniesť veľké nebezpečenstvá. Predovšetkým nebezpečenstvo nepodloženého a diskriminujúceho posudzovania; ďalej vzbudenie pochybností o platnosti už skôr uzavretých manželstiev, čo by bolo veľkou škodou pre kresťanské komunity, a vznikol by nový, neoprávnený nepokoj vo svedomí manželov; a napokon nebezpečenstvo, že sa bude popierať alebo spochybňovať sviatostný ráz mnohých manželstiev tých bratov, ktorí žijú v odlúčení od úplného spoločenstva s katolíckou Cirkvou, čo sa prieči cirkevnej tradícii.
Ale ak napriek všetkým námahám snúbenci otvorene a výslovne dávajú najavo, že odmietajú to, čo Cirkev sleduje, keď slávi manželstvo pokrstených, duchovný pastier ich nemôže pripustiť na slávenie manželstva. Hoci nerád, je povinný vyvodiť dôsledky z takej situácie, a tým, ktorých sa to týka, má dať na vedomie, že za takýchto okolností nie Cirkev, ale oni sami zabraňujú slávenie, o ktoré žiadajú.
Preto sa ešte s väčšou naliehavosťou javí potreba predmanželskej a posobášnej evanjelizácie a katechizácie, ktorú má konať celá kresťanská komunita s tým úmyslom, aby každý muž a žena, ktorí uzatvárajú manželstvo, slávili sviatosť manželstva nielen platne, ale aj s úžitkom.
69. Pastoračná starostlivosť o riadne založenú rodinu konkrétne znamená, že celé miestne cirkevné spoločenstvo má povinnosť pomáhať manželskej dvojici, aby chápala a prežívala svoje nové povolanie a poslanie. Aby sa rodina čím viac stávala spoločenstvom lásky, treba pomáhať všetkým jej členom a vychovávať ich, aby si plnili úlohy a aby si vzhľadom na nové problémy, ktoré sa vyskytujú, vzájomne pomáhali a mali živú účasť na rodinnom živote.
To platí najmä pre mladé rodiny, ktoré sú v spojitosti s novými hodnotami a úlohami viac vystavené, najmä v prvých rokoch manželstva, prípadným ťažkostiam, napríklad tým, ktoré pochádzajú z prispôsobovania sa spoločnému životu a zrodu detí. Mladí manželia nech úprimne prijímajú a vážia si rozumnú ľudskú a veľkodušnú pomoc iných manželských dvojíc, ktoré majú dlhší čas skúsenosti s manželským a rodinným životom. Tak sa bude vnútri cirkevného spoločenstva – veľkej rodiny utvorenej z kresťanských rodín – realizovať vzájomná podpora a pomoc medzi všetkými rodinami, pričom každá dá do služieb ostatných svoje vlastné ľudské skúsenosti, ako aj dary viery a milosti. Táto pomoc medzi rodinami, oživovaná skutočným apoštolským duchom, bude jedným z najjednoduchších a najúčinnejších spôsobov, prístupným všetkým, ako odovzdávať v širšom kruhu tie význačné kresťanské hodnoty, ktoré sú počiatkom a cieľom každej pastoračnej starostlivosti. Takto nové rodiny nebudú len prijímať, ale naopak, za takejto pomoci samy budú prameňom rastu pre iné rodiny, ktoré boli skôr založené, svedectvom svojho života a horlivou pomocou.
Vo svojej pastoračnej činnosti zameranej na mladé rodiny Cirkev bude musieť venovať zvláštnu pozornosť ich výchove k zodpovednej manželskej láske vzhľadom na požiadavky vzájomného spoločenstva a služby životu, k tomu, aby uvádzali do súladu svoj súkromný domáci život so spoločnou a veľkodušnou prácou na budovaní Cirkvi a ľudskej spoločnosti. Keďže manželská dvojica sa stáva rodinou vlastne až narodením detí, Cirkev bude stáť pri rodičoch v tom zmysle, aby deti prijímali a milovali ako dar od Pána života a aby im s radosťou, bez ohľadu na námahu, pomáhali pri ich ľudskom a kresťanskom raste.
Pastoračná činnosť je vždy dynamickým prejavom povahy Cirkvi, ktorá má poslanie viesť ľudí k spáse. Aj v pastoračnej starostlivosti o rodinu, ktorá je zvláštnou a špecifickou formou pastoračnej služby, je sama Cirkev účinným počiatkom a hlavným činiteľom, a to pomocou svojich štruktúr a pracovníkov.