75. Rodinám môžu nemalou mierou pomôcť aj tí osobitne vyškolení laici (lekári, právnici, psychológovia, sociálni pracovníci, poradcovia a iní), ktorí alebo jednotlivo alebo spojení v rôznych združeniach a podujatiach poskytujú pomoc svojím poúčaním, radou, usmerňovaním a ochranou. Na nich možno vhodne vzťahovať povzbudenia, ktorými som sa príležitostne obrátil na Kresťanské združenia rodinných poradcov: „Vaše úsilie je také, že sa vhodne môže nazvať poslaním. Také vznešené sú totiž ciele, ktoré sleduje, a taký význam majú pre dobro spoločnosti i samého kresťanského spoločenstva výsledky, ktoré z neho vyplývajú… Všetko, čo môžete urobiť na prospech rodiny, bude mať iste účinok, ktorý prekročí jej hranice, dostane sa aj k iným ľuďom a bude mať vplyv na spoločnosť. Budúcnosť sveta i Cirkvi prechádza cez rodinu.“170
76. Niekoľko osobitných slov treba venovať aj pracovníkom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré majú veľkú váhu v súčasnom živote. Je známe, že hromadné oznamovacie prostriedky „ovplyvňujú, a často veľmi hlboko, z citovej i rozumovej, mravnej a náboženskej stránky tých, čo ich používajú“, najmä ak ide o mladých.171
Tieto prostriedky môžu teda blahodarne pôsobiť na rodinný život a mravy i na výchovu detí, ale súčasne sú v nich skryté aj „nástrahy a nebezpečenstvá, ktoré nemožno podceňovať“.172
Môžu sa stať – ako sa to, žiaľ, stáva v rôznych krajinách – chytrácky a umele zmanipulovaným prostriedkom rozkladných ideológií a zdeformovaných názorov o živote, rodine, náboženstve a mravnosti, keďže nerešpektujú pravú dôstojnosť človeka a jeho učenie.
Toto nebezpečenstvo sa vskutočnosti stáva ešte nástojčivejším, lebo „súčasný spôsob života – najmä v priemyselne vyspelých krajinách – veľmi často vedie rodiny k tomu, aby sa hľadeli zbaviť zodpovednosti za výchovu detí; a práve v ľahkých spôsoboch úniku (v domácnostiach je to hlavne televízia a určité publikácie) nachádzajú spôsob, ako vyplniť čas a ako zamestnať deti a dospievajúcu mládež“.173
Z toho vyplýva „povinnosť… brániť najmä deti a mládež pred ?útokmi? zo strany hromadných oznamovacích prostriedkov“ a bedlivo dbať na ich rozumné používanie v rodine. Úlohou rodiny je aj to, aby našli pre svoje deti iné možnosti zábavy, a to zdravšie, užitočnejšie a prospešnejšie pre telo, mravy a ducha, aby tak „deti mohli viac a hodnotnejšie využiť svoj voľný čas a správne usmerňovať svoju energiu“.174
Nakoľko však hromadné oznamovacie prostriedky, podobne ako škola a prostredie, často v značnej miere ovplyvňujú výchovu detí, rodičia ako osoby, ktorým sú tieto prostriedky určené, majú sa aktívne zúčastňovať na ich umiernenom, kritickom, bdelom a rozumnom používaní. Majú sledovať, ako pôsobia na ich deti, a usmerňovať ich orientáciu tak, „že by sa svedomie detí vychovávalo k tomu, aby vedeli veci vyrovnane a objektívne posudzovať a aby ich takýto úsudok viedol k prijímaniu alebo k odmietnutiu predkladaných programov“.175
S rovnakým úsilím sa rodičia majú usilovať ovplyvňovať výber a prípravu samých programov, a to tým, že vhodnými akciami budú trvalo udržiavať styky so zodpovednými redaktormi, ktorí rozhodujú o produkcii a vysielaní, aby si takto zaistili, že sa nebudú svojvoľne zanedbávať alebo zámerne potláčať tie základné ľudské hodnoty, ktoré sú neoddeliteľnou časťou opravdivého spoločného dobra spoločnosti, ale naopak, že sa budú vysielať programy, ktoré by v správnom svetle predkladali rodinné otázky a ich správne riešenie. V tejto spojitosti môj ctihodný predchodca Pavol VI. napísal: „Producenti majú poznať a rešpektovať požiadavky rodín; a to niekedy z ich strany žiada skutočnú odvahu, vždy však hlboký zmysel pre zodpovednosť. Majú sa vyhýbať všetkému, čo by mohlo poškodzovať rodinu v jej živote, v stálosti, v rovnováhe a v jej šťastí. Každá urážka základných rodinných hodnôt, či už ide o erotiku, násilie, obhajovanie rozvodu alebo protisociálne postoje mládeže, je urážkou opravdivého dobra človeka.“176
Ja sám som pri podobnej príležitosti upozornil, že rodiny „majú právo spoliehať sa, a to v nemalej miere, na dobrú vôľu, čestnosť a zmysel pre zodpovednosť zo strany tých, čo profesionálne pracujú na poli hromadných oznamovacích prostriedkov, ako sú vydavatelia, spisovatelia, producenti, usporiadatelia, dramaturgovia, informátori, komentátori a herci.“177
Preto je nevyhnutné, aby Cirkev venovala všetku starostlivosť týmto kategóriám umelcov a aby povzbudzovala a podporovala tých katolíkov, ktorí sa cítia povolaní a majú vlohy na túto prácu, aby sa záväzne venovali práci v tejto chúlostivej oblasti.
77. Podľa príkladu dobrého pastiera vyžaduje sa ešte pohotovejšia, múdrejšia a prezieravejšia pastoračná starostlivosť o tie rodiny, ktoré musia – často nezávisle od vlastnej vôle, alebo pod tlakom rôznych potrieb – čeliť objektívne ťažkým situáciám.
V tomto ohľade treba venovať pozornosť najmä niektorým osobitným skupinám, ktoré zväčša nepotrebujú len pomoc, ale rozhodnejšie pôsobenie na verejnú mienku a hlavne na kultúrne, hospodárske a právne štruktúry, aby sa čo najviac odstránili hlboké príčiny ich ťažkostí.
Sú to napríklad rodiny tých, čo sa vysťahovali za prácou; rodiny tých, čo sú na dlhý čas vzdialení, ako sú dôstojníci, námorníci a cestovatelia; rodiny väzňov, utečencov a vyhnancov; rodiny, ktoré žijú vo veľkomestách, a v skutočnosti sú izolovaní; rodiny bez príbytkov; rodiny neúplné alebo bez jedného z rodičov; rodiny, ktorých deti sú mrzáci alebo obete omamných jedov; rodiny alkoholikov; rodiny vytrhnuté zo svojho kultúrneho a sociálneho prostredia alebo ktoré sú týmto nebezpečenstvom ohrozené; rodiny z politických alebo iných dôvodov diskriminované; rodiny ideologicky rozdelené; rodiny, ktoré majú sťažený styk s farnosťou; rodiny vystavené násiliu a nespravodlivému zaobchádzaniu pre svoju vieru; rodiny, v ktorých sú manželia neplnoletí, a napokon starci, ktorí sú nezriedka nútení žiť osamotene a bez primeraných prostriedkov.
Rodiny vysťahovalcov, najmä robotníkov a roľníkov, musia nájsť všade v Cirkvi svoju vlasť. To je prirodzená úloha Cirkvi, pretože je znamením jednoty v rôznosti. Pokiaľ je to možné, majú sa o nich starať kňazi ich vlastného obradu, kultúry a jazyka. Cirkev má tiež apelovať na verejnú mienku a na tých, čo majú moc v sociálnom, hospodárskom a politickom živote, aby robotníci mohli nájsť prácu vo svojej vlastnej krajine a vlasti, aby dostávali spravodlivú mzdu, aby sa čo najskôr znova spojili s rodinou, aby sa brala do úvahy ich kultúrna totožnosť, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako s inými rodinami, aby sa ich deťom dala možnosť získať odborné vzdelanie a vykonávať povolanie, ako aj možnosť vlastniť pôdu potrebnú pre prácu a život.
Vážny problém tvoria rodiny, ktoré sú ideologicky rozdelené. V takýchto prípadoch sa vyžaduje osobitná pastoračná starostlivosť. Predovšetkým treba udržiavať ohľaduplný osobný kontakt s takými rodinami. Veriacich treba posilňovať vo viere a podporovať v kresťanskom živote. Aj keď stránka verná katolíckej viere nemôže ustupovať, predsa len musí udržiavať živý dialóg s druhou stránkou. Preto treba rozmnožovať prejavy lásky a úcty s pevnou nádejou, že sa môže zachovať jednota. Mnoho závisí aj od vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Viere cudzie myšlienkové smery môžu napokon podnietiť veriacich členov rodiny k rastu vo viere a svedectve lásky.
Iné ťažkosti, pre ktoré rodina potrebuje pomoc cirkevného spoločenstva a jej pastierov, môžu byť: nepokojné dospievanie detí, plné protestov a búrok; manželstvo detí, ktoré ich odtrháva od rodiny, v ktorej rástli; nedostatok pochopenia a lásky zo strany najdrahších členov rodiny; odchod jedného z manželov alebo smrť, čo so sebou prináša bolestnú skúšku; alebo smrť niektorého rodinného príslušníka, čo ochudobňuje a mení pôvodné jadro rodiny.
Podobne nemôže Cirkev zanedbávať moment staroby so všetkými kladnými i zápornými stránkami, ako je: hlbšie chápanie manželskej lásky, ktorú stále viac očisťuje a zošľachťuje dlhá a nepretržitá vernosť; ochota slúžiť iným, aj keď novým spôsobom, rokmi získanou dobrotou a múdrosťou i silami, čo ešte ostávajú; ťaživá samota, často viac duševná a citová než fyzická, zapríčinená prípadným opustením alebo nedostatočnou starostlivosťou zo strany detí a príbuzných; utrpenie pochádzajúce z choroby, z postupného ubúdania síl alebo z pocitu ponižujúcej závislosti od iných alebo z pocitu trpkosti, že je niekomu, azda svojim drahým na ťarchu, a zo skutočnosti, že sa blíži posledná chvíľa života. Toto sú príležitosti, v ktorých – ako to naznačili synodálni Otcovia – možno ľahšie pochopiť a prežívať vznešené aspekty manželskej a rodinnej spirituality, ktorá čerpá inšpiráciu z bohatstva Kristovho kríža a zmŕtvychvstania, z prameňa posvätenia a hlbokej radosti v každodennom živote so zameraním na eschatologické skutočnosti večného života.
Vo všetkých týchto rozličných situáciách sa nikdy nemá zanedbávať modlitba, ktorá je žriedlom útechy a sily a pokrmom kresťanskej nádeje.
78. Rastúci počet miešaných manželstiev medzi katolíkmi a pokrstenými kresťanmi nekatolíkmi, ako aj medzi katolíkmi a nepokrstenými si tiež vyžaduje osobitnú pastoračnú starostlivosť podľa smerníc a noriem, obsiahnutých v najnovších dokumentoch Apoštolskej Stolice a biskupských konferencií, aby sa mohli správne uplatňovať v rozličných miestnych okolnostiach.
Manželia, ktorí žijú v miešanom manželstve, predstavujú osobitné požiadavky, ktoré možno zhrnúť do troch bodov.
Predovšetkým treba mať na zreteli záväzky katolíckej stránky, ktoré vyplývajú z viery, vo veci slobodného vyznávania viery a z toho prameniacej povinnosti starať sa zo všetkých síl, aby boli deti pokrstené a vychovávané v katolíckej viere.178
Treba ďalej pamätať na osobitné ťažkosti, ktoré tkvejú vo vzťahoch medzi manželom a manželkou, pokiaľ ide o náboženskú slobodu. Tá môže byť porušovaná nespravodlivým nátlakom, zameraným na zmenu náboženského presvedčenia manželského partnera, alebo prekážkami kladenými slobodnému prejavovaniu viery v praktickom náboženskom živote.
Pokiaľ ide o liturgickú a kanonickú formu manželstva, ordinári môžu naširoko používať svoje osobitné právomoci podľa rozličných potrieb.
Pri prerokovaní týchto osobitných požiadaviek treba mať na mysli nasledujúce body:
– pri príprave na takéto manželstvá treba vyvinúť všetko rozumné úsilie o dobré pochopenie katolíckeho učenia o vlastnostiach o požiadavkách manželstva. Zároveň treba sa postarať o to, aby sa v budúcnosti vyhlo nátlaku a prekážkam, o ktorých už bola reč;
– je veľmi dôležité, aby bola katolícka stránka za podpory spoločenstva posilňovaná vo viere a dostávala pozitívnu pomoc, aby takto dozrela v chápaní a praktizovaní viery, že by sa stala uprostred rodiny svojím životom a kvalitou lásky voči manželskému partnerovi a deťom vierohodným svedkom.
Hoci miešané manželstvá medzi katolíkmi a inými pokrstenými kresťanmi majú svoju osobitnú podobu, predsa obsahujú mnohé prvky, ktoré sa oplatí napomáhať a rozvíjať tak pre ich vnútornú hodnotu, ako aj pre prínos, ktorým môžu prispieť k ekumenickému hnutiu. Zvlášť pravdivo sa to prejavuje, ak obaja manželia sú verní svojim náboženským povinnostiam. Spoločný krst a dynamická sila milosti poskytuje manželom takýchto manželstiev základňu a zdôvodnenie pre vyjadrenie vzájomnej jednoty v oblasti mravných a duchovných hodnôt.
Pre toto, ako aj preto, aby sa v plnom svetle ukázal aj ekumenický význam takéhoto miešaného manželstva, ktoré obaja kresťanskí manželia plne prežívajú vo viere, treba hľadať – i keď to nie je vždy ľahké – srdečnú spoluprácu medzi katolíckym a nekatolíckym duchovným pastierom, a to už od prípravy na manželstvo a samého sobáša.
Pokiaľ ide o účasť nekatolíckej stránky na eucharistickom prijímaní, treba dodržiavať smernice vydané Sekretariátom pre jednotu kresťanov.179
V rôznych častiach sveta sa v súčasnosti zaznamenáva rastúci počet manželstiev medzi katolíkmi a nepokrstenými. V mnohých z nich nepokrstená stránka vyznáva iné náboženstvo a v takom prípade sa musí rešpektovať jej presvedčenie podľa deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate O postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám.
Ale v mnohých takýchto manželstvách, najmä v sekularizovaných spoločnostiach, nepokrstená stránka nevyznáva nijaké náboženstvo. Pokiaľ ide o takéto manželstvá, biskupské konferencie a jednotliví biskupi musia urobiť primerané pastoračné opatrenia, zamerané na to, aby sa katolíckej stránke zaistila možnosť chrániť si vieru a právo slobodne ju vyznávať, najmä čo sa týka povinnosti – nakoľko je to možné – dať deti pokrstiť a vychovávať v katolíckej viere. Okrem toho katolícku stránku treba všemožne podporovať, aby v rodinnom prostredí spĺňala úlohu vydávať úprimné svedectvo o katolíckej viere a živote.
79. Biskupská synoda vo svojej starostlivosti o ochranu rodiny v každom jej rozmere, nielen v náboženskom, nezabúda pozorne zvážiť niektoré situácie, ktoré sú z náboženskej a často i občianskej stránky nenormálne a vzhľadom na dnešné rýchle kultúrne zmeny šíria sa, žiaľ aj medzi katolíkmi, čo pôsobí značnú škodu samej rodine i spoločnosti, ktorej je ona základnou bunkou.