50. Manželstvo a manželská láska sú svojou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Deti sú iste najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Sám Boh, ktorý povedal „Nie je dobre byť človeku samému“ (Gn 2, 18) a ktorý ľudí „od počiatku ako muža a ženu stvoril“ (Mt 19, 4), chcel im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, preto požehnal mužovi a žene a povedal im: „Ploďte a množte sa“ (Gn 1, 28). Preto pravé pestovanie manželskej lásky a celý z nej pochádzajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby manželia boli ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý prostredníctvom nich stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.
Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou, a poslušní a úctiví voči Bohu, si majú v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvárať správny úsudok, prihliadajúc pritom jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, ktoré sa už narodili alebo ktoré sa môžu narodiť v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia. Avšak čo sa týka spôsobu konania, nech sú si kresťanskí manželia vedomí, že si nesmú počínať podľa ľubovôle, ale že sa vždy musia dať viesť svojím svedomím, ktoré má byť v súlade s Božím zákonom, a Učiteľským úradom Cirkvi, ktorý hodnoverne vykladá tento zákon vo svetle evanjelia. Boží zákon zjavuje plný význam manželskej lásky, chráni ju a vedie k skutočnej ľudskej dokonalosti. Keď kresťanskí manželia plnia svoje poslanie rodiť deti veľkodušne, ľudsky a kresťansky zodpovedne, spoliehajúc sa na Božiu prozreteľnosť a pestujúc ducha obetavosti,117
zároveň oslavujú Stvoriteľa a v Kristovi spoločne smerujú k dokonalosti. Spomedzi manželov, ktorí si takto plnia Bohom uloženú povinnosť, sa treba zvlášť zmieniť o tých, ktorí po spoločnom rozumnom uvážení veľkodušne súhlasia mať a primerane vychovať aj väčší počet detí.118
Manželstvo však nie je ustanovené iba na plodenie. Sama povaha nerozlučiteľného zväzku medzi osobami a dobro detí si totiž vyžadujú, aby sa aj vzájomná láska manželov prejavovala, prehlbovala a dozrievala správnym spôsobom. Preto i keď nemajú deti, hoci po nich zväčša vrúcne túžia, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju hodnotu a nerozlučiteľnosť.
51. Koncil vie, že manželom pri harmonickom usporadúvaní ich manželského života často prekážajú niektoré súčasné životné podmienky a že sa môžu nachádzať v okolnostiach, v ktorých aspoň dočasne nemôžu mať väčší počet detí, takže verná láska a plné spolunažívanie sa udržuje nie bez ťažkostí. Keď sa však dôverný manželský život preruší, nezriedka sa môže vystaviť nebezpečenstvu manželská vernosť a dobro potomstva by mohlo utrpieť ujmu, lebo vtedy je ohrozená výchova detí a stráca sa odvaha mať ďalšie potomstvo.
Sú aj takí, ktorí sa odvažujú riešiť tieto problémy nečestným spôsobom, ba neštítia sa ani vraždiť nový život. Avšak Cirkev pripomína, že nemôže jestvovať naozajstné protirečenie medzi Božími zákonmi o odovzdávaní života a o udržovaní pravej manželskej lásky.
Lebo Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu zachovávať život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi. Sexuálna povaha človeka, ako aj ľudská schopnosť plodiť obdivuhodne prevyšujú všetko, čo sa vyskytuje na nižších stupňoch života. Preto si treba veľmi vážiť aj vlastné úkony manželského života, ak sa uskutočňujú naozaj v súlade s autentickou dôstojnosťou človeka. Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, morálnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa musí určiť podľa objektívnych kritérií odvodených z prirodzenosti ľudskej bytosti a jej úkonov, ktoré rešpektujú plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia v ovzduší pravej lásky. To však nie je možné, ak sa s úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty. Na základe týchto zásad si synovia a dcéry Cirkvi pri regulácii pôrodnosti nesmú osvojiť spôsoby, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi pri vysvetľovaní Božieho zákona neschvaľuje.119
Nech je teda všetkým známe, že ľudský život a úloha odovzdávať ho ďalej sa neobmedzujú iba na tento svet a nedajú sa posudzovať a chápať iba v ňom, ale vždy majú vzťah k večnému cieľu človeka.
52. Rodina je školou plnšej ľudskosti. Aby však mohla dosiahnuť plnosť svojho života a poslania, je potrebná vzájomná láskyplná otvorenosť a spoločná zhoda medzi manželmi, ako aj svedomitá spolupráca rodičov na výchove detí. Pri stvárňovaní ich charakteru je veľmi dôležitá aktívna účasť otca. Nemenej dôležité je zabezpečiť v domácnosti prítomnosť matky, lebo najmä mladšie deti sú na ňu odkázané. Pritom sa však nemá zanedbať oprávnené spoločenské uplatnenie ženy. Deti treba vychovávať tak, aby keď dospejú, mohli s plným vedomím zodpovednosti ísť za svojím povolaním – nevynímajúc duchovné povolanie – a vyvoliť si svoj životný stav; a aby si mohli – ak v ňom uzavrú manželstvo – založiť rodinu v priaznivých mravných, spoločenských a hospodárskych podmienkach. Je povinnosťou rodičov alebo poručníkov sprevádzať mladých pri zakladaní rodiny múdrou radou, a to spôsobom, aby ich mohli ochotne počúvať. Nech však dávajú pozor, aby ich ani priamym, ani nepriamym nátlakom nedonucovali uzatvoriť manželstvo alebo vyberať si partnera.
Rodina je základom spoločnosti. Stretajú sa v nej rozličné generácie a vzájomne si pomáhajú osvojiť plnšiu múdrosť, ako aj zosúladiť osobné práva s ostatnými požiadavkami spoločenského života. Práve preto sa majú všetci, ktorí majú vplyv na spoločenstvá a na spoločenské skupiny, účinne pričiňovať o povznesenie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za svätú povinnosť uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho. Treba obhajovať právo rodičov na plodenie detí a na ich výchovu v lone rodiny. Starostlivé zákonodarstvo a rozmanité zariadenia majú vziať pod ochranu a primeranou pomocou poskytnúť úľavu aj tým, ktorí sú, žiaľ, pozbavení dobrodenia rodiny.
Kresťania, ktorí dobre využívajú prítomnosť120
a rozoznávajú, čo je večné, od toho, čo podlieha zmenám, napomáhajú záujmy manželstva a rodiny tak svedectvom vlastného života, ako aj svornou spoluprácou s ľuďmi dobrej vôle. Takým spôsobom, prekonávajúc súčasné ťažkosti, zabezpečia rodine potreby a vymoženosti zodpovedajúce moderným časom. Na dosiahnutie tohto cieľa môže účinne pomôcť kresťanské zmýšľanie veriacich a správne formované svedomie ľudí, ako aj múdrosť a skúsenosť odborníkov v posvätných vedách.
Vedeckí pracovníci, najmä biológovia, lekári, sociológovia a psychológovia, môžu veľa urobiť pre dobro manželstva a rodiny i pokoja vo svedomí ľudí, ak sa spoločne usilujú dôkladnejšie osvetliť rozličné podmienky napomáhajúce poctivú reguláciu ľudskej plodnosti.
Úlohou kňazov, po nadobudnutí potrebného vzdelania o otázkach rodinného života, je napomáhať povolanie manželov v ich manželskom a rodinnom živote rozmanitými pastoračnými prostriedkami, a to hlásaním Božieho slova, liturgickým kultom a inými formami duchovnej pomoci; priateľsky a trpezlivo ich posilňovať v ťažkostiach a upevňovať v kresťanskej láske, aby sa vytvárali naozaj šťastné rodiny.
Rozličné diela apoštolátu, hlavne rodinné hnutia, nech sa vynasnažia vzdelávaním a svojou činnosťou povzbudzovať mládež i manželov, najmä nedávno zosobášených, a nech sa ich usilujú vychovávať k manželskému, spoločenskému a apoštolskému životu.
Napokon samých manželov, stvorených na obraz živého Boha a začlenených do skutočne ľudského poriadku, nech spája tá istá láska, jednomyseľnosť a vzájomná svätosť,121
aby nasledovaním Krista, pôvodcu života,122
stali sa v radostiach i trápeniach svojho povolania svojou vernou láskou svedkami tajomstva lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním.123
53. Ľudskej osobe je vlastné, že plnosť pravej ľudskosti môže dosiahnuť iba pomocou kultúry, to jest kultivovaním prirodzených bohatstiev a hodnôt. Preto kedykoľvek je reč o ľudskom živote, príroda a kultúra sú v tom najužšom vzťahu.
Pod pojmom „kultúra“ sa všeobecne rozumie všetko to, čím človek cibrí a rozvíja svoje mnohoraké duševné a telesné vlohy; keď sa poznávaním a prácou usiluje ovládnuť sám svet; a keď prostredníctvom zdokonaľovania mravov a ustanovizní robí spoločenský život v rodine aj v celej občianskej spoločnosti ľudskejším a napokon v priebehu vekov svojimi dielami prejavuje, odovzdáva a uchováva veľké duchovné zážitky a ašpirácie, aby mohli slúžiť na úžitok viacerým, ba aj celému ľudstvu.
Z toho vyplýva, že ľudská kultúra má nevyhnutne historický a spoločenský charakter a slovo „kultúra“ často nadobúda sociologický a etnologický význam. V tomto zmysle sa hovorí aj o pluralite kultúr. Lebo podľa rozličných spôsobov používania vecí, vykonávania práce, vyjadrovania sa, praktizovania náboženstva, formovania mravov, ustanovovania zákonov a právnych zriadení, rozvíjania vied a umení, ako aj pestovania zmyslu pre krásu vznikajú rozmanité spoločné životné podmienky a rôzne formy usporiadania životných hodnôt. A tak sa zo zdedených obyčají utvára svojské dedičstvo každej ľudskej pospolitosti. Takým spôsobom sa utvára aj vyhranené historické prostredie, do ktorého sa začleňuje človek každého národa a epochy a z ktorého čerpá hodnoty umožňujúce rozvoj civilizácie.
54. Životné podmienky moderného človeka sa zo sociálneho a kultúrneho hľadiska tak veľmi zmenili, že možno hovoriť o novom období ľudských dejín.124
V dôsledku toho sa zveľaďovaniu a rozširovaniu kultúry otvárajú nové cesty. Pripravil ich obrovský rozmach prírodných vied, vied o človeku a spoločnosti, technický rozvoj, ako aj zdokonaľovanie a lepšie organizovanie prostriedkov, ktoré umožňujú vzájomný styk medzi ľuďmi. A tak sa moderná kultúra vyznačuje niektorými charakteristickými črtami: takzvané exaktné vedy veľmi cibria kritický zmysel; novší psychologický výskum umožňuje hlbší rozbor ľudskej činnosti; historické vedy značne napomáhajú pozorovať menlivú stránku vecí a ich vývoj; životné štýly a obyčaje nadobúdajú čoraz jednotnejší ráz; industrializácia, urbanizácia a iné činitele napomáhajúce kolektívny život vytvárajú nové formy kultúry (masová kultúra), z ktorých vznikajú nové spôsoby myslenia, konania a trávenia voľného času; taktiež vzrastajúce kontakty medzi rozličnými národmi a spoločenskými skupinami vo väčšej miere sprístupňujú všetkým i každému jednotlivo poklady rozmanitých foriem kultúry a tak sa pozvoľna pripravuje univerzálnejší typ civilizácie, ktorý tým väčšmi podporuje a vyjadruje jednotu ľudstva, čím lepšie rešpektuje svojráz každej kultúry.
55. Čím ďalej tým viac vzrastá počet mužov i žien každej kategórie alebo národnosti, ktorí si uvedomujú, že sú tvorcami a strojcami kultúry svojej spoločnosti. Na celom svete sa čoraz väčšmi vzmáha zmysel pre samostatnosť a zároveň zodpovednosť, čo má veľký význam pre duchovnú a mravnú zrelosť ľudstva. To je ešte očividnejšie, ak máme na mysli zjednocovanie sveta, ako aj našu úlohu budovať lepší svet v pravde a spravodlivosti. Tak sme teda svedkami zrodu nového humanizmu, v ktorom človeka charakterizuje predovšetkým jeho zodpovednosť voči svojim bratom a voči dejinám.
56. Za takýchto okolností neprekvapuje, že človek, ktorý má pocit zodpovednosti za rozvoj kultúry, živí v sebe nemalé nádeje, no pozoruje s úzkosťou mnohé jestvujúce rozpory, ktoré musí riešiť:
Čo robiť, aby vzrast kultúrnych kontaktov, ktorý by mal viesť k naozajstnému a užitočnému dialógu medzi rozličnými skupinami a národmi, nepôsobil rušivo na život jednotlivých spoločenstiev, nebol na škodu múdrosti zdedenej od predkov a neohrozoval svojrázne črty každého národa?
Ako podporovať dynamizmus a rozširovanie novej kultúry bez toho, aby sa strácala živá vernosť zdedeným tradíciám? To je naliehavé najmä tam, kde treba dať do súladu kultúru, ktorá vychádza z obrovského rozvoja vedy a techniky, so vzdelanosťou, ktorá sa živí klasickými štúdiami.
Ako zladiť také rýchle a stále rastúce drobenie vedných odborov s nutnosťou utvoriť z nich syntézu a zároveň zachovať v človeku schopnosť kontemplovať a obdivovať, ktorá vedie k múdrosti?
Čo podniknúť, aby sa všetci ľudia celého sveta stali účastníkmi dobrodení kultúry práve vtedy, keď sa vzdelanie odborníkov čoraz viac prehlbuje a stáva sa komplexnejším?
Ako napokon uznať za oprávnenú nezávislosť, ktorú si kultúra nárokuje, a neupadnúť do čisto pozemského, ba priam náboženstvu nepriateľského humanizmu?
Kultúra sa musí dnes rozvíjať uprostred týchto protikladov takým spôsobom, aby súmerne zveľaďovala celú osobnosť človeka a pomáhala ľuďom plniť úlohy, na ktoré sú povolaní všetci, najmä však kresťania, bratsky zjednotení v lone jedinej ľudskej rodiny.
57. Kresťania majú na ceste do nebeskej vlasti hľadať a chápať to, čo je hore.125
To však nielenže nezmenšuje, ale skôr zväčšuje význam ich povinnosti spolupracovať so všetkými ľuďmi na budovaní ľudskejšieho sveta. A naozaj, tajomstvo kresťanskej viery im dáva vynikajúce podnety a prostriedky, aby konali túto úlohu odhodlanejšie, a najmä aby objavili plný zmysel tejto činnosti, vďaka ktorej kultúra nadobúda významné miesto v celkovom povolaní človeka.
Veď keď človek obrába zem prácou svojich rúk alebo pomocou techniky, aby prinášala plody a stala sa dôstojným príbytkom celej ľudskej rodiny, a keď má vedomú účasť na živote spoločenských skupín, uskutočňuje tým Boží úmysel, prejavený na počiatku čias, aby ovládal zem126
a zdokonaľoval stvorenie. Tým zveľaďuje aj sám seba a zároveň plní veľký Kristov príkaz obetovať sa v službe bratom.
Okrem toho, keď sa človek venuje rozmanitým disciplínam filozofie, histórie, matematiky a prírodovedy a keď pestuje umenie, môže veľmi prispieť k tomu, aby sa ľudská rodina povzniesla k ušľachtilejšiemu chápaniu pravdy, dobra a krásy a k rozpoznaniu univerzálnych hodnôt. Takto ju jasnejšie osvieti obdivuhodná Múdrosť, ktorá bola od večnosti u Boha, všetko spolu s ním usporadúvala, hrávala sa na zemskom okruhu a ktorej rozkošou je byť medzi ľudskými synmi.127
Takisto ľudský duch, ak sa oslobodí spod otroctva vecí, môže sa nehatenejšie pozdvihnúť k priamemu uctievaniu a kontemplovaniu Stvoriteľa. Ba pod vplyvom milosti stáva sa schopným spoznať Božie Slovo, ktoré prv než sa stalo telom, aby spasilo a zjednotilo v sebe všetko, už bolo vo svete ako „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9).128
Bezpochyby dnešný vedecko-technický pokrok, ktorého metóda nie je schopná preniknúť až k podstate vecí, môže napomáhať určitý fenomenalizmus a agnosticizmus, ak sa výskumné metódy uplatňované v týchto odboroch neprávom pokladajú za najvyššie meradlo hľadania každej pravdy. Ba hrozí nebezpečenstvo, že človek, ktorý si priveľmi zakladá na terajších objavoch, mohol by sa pokladať za sebestačného a stratiť záujem o vyššie veci.
Lenže tieto nepriaznivé následky nevyplývajú nevyhnutne z dnešnej kultúry ani nás nesmú uvádzať do pokušenia zaznávať jej pozitívne hodnoty, ako sú napríklad vedecké úsilie a presné pridržiavanie sa pravdy vo vedeckých výskumoch, potreba spolupráce v špecializovaných skupinách, vedomie medzinárodnej solidárnosti, čoraz živší pocit zodpovednosti odborníkov voči ľuďom, aby im pomáhali, ba ich aj chránili, snaha zabezpečiť priaznivejšie životné podmienky pre všetkých, najmä pre tých, ktorí trpia pozbavením zodpovednosti alebo nedostatkom vzdelania. To všetko môže slúžiť ako určitá príprava na prijatie dobrej zvesti evanjelia. A božská láska toho, ktorý prišiel spasiť svet, ju môže dovŕšiť.
58. Medzi posolstvom spásy a kultúrou jestvujú rozličné zväzky. Lebo Boh, ktorý sa zjavoval svojmu ľudu, hovoril rečou kultúry jednotlivých historických období, až kým sa plne neprejavil vo svojom vtelenom Synovi.
Rovnako Cirkev, žijúc v priebehu vekov v rozmanitých podmienkach, používala vymoženosti rozličných kultúr, aby svojou kazateľskou činnosťou rozširovala Kristovo posolstvo medzi všetkými národmi a vysvetľovala im ho, aby ho študovala, lepšie pochopila a dokonalejšie vyjadrila liturgickými úkonmi a v živote mnohotvárnych spoločenstiev veriacich.
Lenže Cirkev je v tom istom čase poslaná k všetkým národom každého veku a každej krajiny, a preto sa neviaže výlučným a nerozlučným spôsobom na nijakú rasu, na nijaký národ, na nijaký osobitný životný štýl, na nijaké dávne ani nové obyčaje. Verná svojim vlastným tradíciám a zároveň vedomá si svojho univerzálneho poslania, môže sa spájať s rozličnými formami kultúry, čím získava aj Cirkev, aj jednotlivé kultúry.
Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje129
hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku. A tak Cirkev už tým, že plní svoje vlastné poslanie,130
podnecuje a napomáha dielo civilizácie, a svojou činnosťou – a to aj liturgickými úkonmi – vychováva človeka k vnútornej slobode.
59. Z uvedených dôvodov Cirkev všetkým pripomína, že kultúra má viesť k celkovému zdokonaľovaniu ľudskej osoby, k dobru spoločenstva i celej ľudskej spoločnosti. Preto treba kultivovať ducha takým spôsobom, aby sa rozvíjala schopnosť obdivovať, poznávať, kontemplovať, utvárať si osobný úsudok a pestovať náboženský, mravný a spoločenský zmysel.
Keďže však kultúra bezprostredne vyplýva z racionálnej a spoločenskej povahy človeka, na svoj rozvoj neprestajne potrebuje spravodlivú slobodu a oprávnenú nezávislosť činnosti podľa vlastných princípov. Preto si právom vyžaduje rešpekt a teší sa určitej nedotknuteľnosti, pod podmienkou, že zachováva partikulárne i všeobecné osobné a spoločenské práva v rámci spoločného dobra.
Pripomínajúc učenie Prvého vatikánskeho koncilu, posvätný cirkevný snem vyhlasuje, že „jestvujú dva poriadky poznania“ navzájom odlišné, totiž poriadok viery a poriadok rozumu, a že Cirkev vôbec nezabraňuje, aby „umenia a vedecké disciplíny používali v rámci svojho odboru svoje vlastné princípy a metódy“. Keďže však „uznáva túto spravodlivú slobodu“, Cirkev potvrdzuje oprávnenú autonómiu kultúry a najmä vied.131
To všetko si ďalej vyžaduje, aby človek pri zachovaní mravného poriadku a záujmov spoločnosti mohol slobodne hľadať pravdu, prejavovať a rozširovať svoj zámer a venovať sa ľubovoľnému zamestnaniu; a napokon, aby bol pravdivo informovaný o verejných záležitostiach.132
Do kompetencie verejnej moci nepatrí určovať vlastný ráz kultúrnych foriem, ale zabezpečiť podmienky a prostriedky na povznesenie kultúrneho života všetkých, aj národnostných menšín.133
Preto treba predovšetkým zdôrazňovať, aby kultúra nebola odvrátená od svojho poslania ani nútená slúžiť politickej či hospodárskej moci.