Dejiny Jakubove a jeho synov, 37 – 50

137,1Jakub sa osadil v krajine, kde sa zdržiaval jeho otec ako prišelec, v krajine Kanaán.

Žiarlivosť Jozefových bratov. – 22Toto sú dejiny Jakubovej rodiny:

Jozef mal sedemnásť rokov a pásaval so svojimi bratmi ovce. Bol ešte chlapec, keď bol so synmi otcových žien Baly a Zelfy. A potom Jozef doniesol o nich otcovi zlé zvesti. 33Izrael miloval najviac zo všetkých synov Jozefa, lebo sa mu narodil v jeho starobe, a dával mu robiť pestrofarebnú tuniku. 4Keď jeho bratia videli, že ho má otec radšej ako všetkých ostatných synov, začali ho nenávidieť a neboli schopní prívetivo sa s ním rozprávať. 55-8A keď mal raz Jozef sen a rozpovedal ho svojim bratom, znenávideli ho ešte väčšmi. 6Povedal im: „Počujte, aký som mal sen! 7Boli sme na poli zamestnaní viazaním snopov a tu sa môj snop postavil a ostal stáť. Tu sa vaše snopy postavili dookola a klaňali sa môjmu snopu!“ 8Bratia mu povedali: „Vari chceš nad nami kraľovať alebo panovať?“ A znenávideli ho ešte viac pre jeho sen a pre jeho reči. 99-11A mal ešte iný sen a prezradil ho svojmu otcovi a svojim bratom. Hovoril: „Opäť som mal sen! Slnko, mesiac a jedenásť hviezd sa mi klaňalo.“ 10Toto rozprával svojmu otcovi a svojim bratom. A jeho otec mu robil výčitky a vravel mu: „Čo je to za sen, čo si mal? Hádam ja, tvoja matka a tvoji bratia prídeme a budeme sa ti klaňať až po zem?“ 11A jeho bratia žiarlili, ale otec si to zapamätal.

12Raz odišli jeho bratia pásť ovce svojho otca k Sichemu. 13Vtedy povedal Izrael Jozefovi: „Tvoji bratia pasú pri Sicheme, chcem ťa poslať za nimi.“ On mu odpovedal: „Dobre, pôjdem.“ 14Na to mu povedal: „Len choď a pozri, či sa dobre vodí tvojim bratom a ovciam. A dones mi zvesť!“ Tak ho poslal z hebronského údolia a došiel do Sichemu. 15Keď potom blúdil po poli, stretol istého muža, ktorý sa ho opýtal: „Kohože hľadáš?“ 16On odvetil: „Hľadám svojich bratov. Povedz mi, prosím, kde pasú?“ 17Muž mu povedal: „Odišli odtiaľto ďalej, ale počul som ich hovoriť: »Poďme do Dotainu!«“ A Jozef šiel za svojimi bratmi a našiel ich v Dotaine.

Bratia predávajú Jozefa. – 18Keď ho zďaleka zazreli, prv, ako k nim došiel, sa dohodli, že ho zabijú. 19Hovorili si medzi sebou: „Tamto ide snár! 2020Poďme, zabijeme ho a hodíme ho do cisterny! A povieme, že ho zožrala divá zver. Potom sa uvidí, čo značia jeho sny!“ 21Keď to počul Ruben, usiloval sa vyslobodiť ho z ich rúk a vravel: „Neberme mu život!“ 22A Ruben im vravel ďalej: „Neprelievajte nijakú krv! Hoďte ho do tej cisterny, čo je na pustine! Len nevzťahujte naň ruky!“ To preto, že ho chcel vyslobodiť z ich rúk a priviesť k svojmu otcovi. 23A len čo došiel Jozef k svojim bratom, zobliekli Jozefovi jeho tuniku, tú pestrofarbistú tuniku, čo mal na sebe, 24chytili ho a hodili do cisterny. Cisterna bola prázdna, voda v nej nebola. 2525Potom si posadali a jedli, a keď zdvihli oči, videli, že prichádza karavána Izmaelitov od Galaádu. Ich ťavy boli obťažené balzamom, mastixovou živicou a ladanumom; boli s tým na ceste do Egypta. 26Tu povedal Júda svojim bratom: „Čo budeme mať z toho, keď nášho brata zahubíme a zatajíme jeho krv? 27Predajme ho radšej Izmaelitom a nevzťahujme naň svoje ruky! Veď je to náš brat a naše vlastné telo!“ A jeho bratia súhlasili. 28Keď teda išli madiánski kupci okolo, vytiahli Jozefa z cisterny a predali ho za dvadsať strieborných Izmaelitom. A oni odviedli Jozefa do Egypta.

2937,29-30Keď sa Ruben vrátil k cisterne, Jozefa tam už nebolo. Roztrhol si šaty, 30vrátil sa k svojim bratom a povedal: „Chlapca tu už niet! A kde sa ja podejem?“ 31Oni vzali Jozefovu tuniku, zabili kozľa a namočili tuniku do krvi. 32A po poslovi dali tuniku zaniesť svojmu otcovi s odkazom: „Toto sme našli. Pozri, či to je tunika tvojho syna, alebo nie!“ 33Keď si to obzrel, povedal: „Tunika môjho syna! Divá zver ho zožrala! Roztrhaný, roztrhaný je Jozef!“ 34A Jakub si roztrhol šaty, obliekol si smútočný odev a dlhý čas smútil za svojím synom. 35Hoci sa namáhali všetci jeho synovia a dcéry potešiť ho, nedal sa potešiť a vravel: „V smútku zostúpim do podsvetia k svojmu synovi.“ Tak ho oplakával jeho otec.

36No Madiánčania ho predali do Egypta faraónovmu dvoranovi, veliteľovi telesnej stráže Putifarovi.

Júda a Tamar. – 1Bolo to asi v tom čase, keď sa Júda odtiahol od svojich bratov a svoj stan rozložil pri mužovi z Odolamy, ktorý sa volal Hiram. 2Tam Júda videl dcéru istého Kanaánčana, ktorý sa volal Sue. Vzal si ju za ženu a obcoval s ňou. 3Ona počala a porodila syna, a nazvala ho Her. 4Potom znova počala a porodila syna, a dala mu meno Onan. 5Nato ešte raz počala a zasa porodila syna, ktorého nazvala Sela. Keď ho porodila, bola v Kezibe.

638,6-10Júda potom vzal svojmu prvorodenému Herovi za manželku Tamaru. 7Ale Her, Júdov prvorodený, sa znepáčil Pánovi a Pán mu dal zomrieť. 8Vtedy Júda povedal Onanovi: „Obcuj so ženou svojho brata, vezmi si ju za ženu a zaisti potomstvo svojmu bratovi!“ 9Keďže Onan vedel, že potomstvo nebude jeho, kedykoľvek obcoval so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem, len aby neposkytol potomstvo svojmu bratovi. 10Pánovi sa však znepáčilo, čo robil, a dal zomrieť aj jemu. 11Potom Júda povedal svojej neveste Tamare: „Bývaj ako vdova v dome svojho otca, kým nedorastie môj syn Sela!“ Myslel si totiž, že by aj on zomrel ako jeho brat. Tamar teda odišla a bývala v dome svojho otca.

1212-26Po dlhšom čase Sueho dcéra, Júdova žena zomrela. Keď sa Júdovi skončil smútok, šiel so svojím priateľom Hirom z Odolamy do Tamny k strihačom svojich oviec. 13Tamare oznámili: „Práve prichádza do Tamny tvoj svokor strihať ovce.“ 14Ona odložila svoje vdovské šaty, prikryla sa závojom a zahalená si sadla pri vchode do Enaimu, ktorý je na ceste do Tamny, lebo videla, že ju nedali za ženu Selovi, hoci už dorástol. 15Keď ju takto Júda zbadal, pokladal ju za pobehlicu, lebo si zahalila tvár, 16a z cesty zabočil k nej a povedal: „Počuj, chcel by som s tebou obcovať.“ Nevedel totiž, že je to jeho nevesta. Ona mu vravela: „Čo mi dáš, aby si mohol so mnou obcovať?“ 17On odvetil: „Pošlem ti z čriedy kozľa.“ Ale ona povedala: „Daj mi záloh, kým ho nepošleš!“ 18On povedal: „Aký záloh ti mám dať?“ Ona vravela: „Svoj pečatný prsteň, svoju šnúru a palicu, čo máš v rukách!“ On jej to dal a obcoval s ňou, a ona od neho počala. 19Potom vstala a odišla odtiaľ; odložila závoj a opäť si obliekla vdovské šaty. 20Keď potom Júda poslal po svojom priateľovi z Odolamy kozľa, aby od ženy dostal späť záloh, on ju nenašiel. 21Keď sa pýtal miestnych ľudí: „Kde je tá neviestka, čo sedela v Enaime pri ceste?“, oni vraveli: „Tu nebola nijaká neviestka!“ 22I vrátil sa k Júdovi a povedal: „Ja som ju nenašiel a miestni ľudia tvrdia: »Tu nebola nijaká neviestka.«“ 23A Júda povedal: „Nech si to má, aby sme nevyšli na posmech! Ja som jej poslal kozľa, ale ty si ju nenašiel!“ 24Asi o tri mesiace oznámili Júdovi: „Tvoja nevesta Tamar sa dopustila smilstva a následkom svojho smilstva je aj ťarchavá!“ Júda povedal: „Vyveďte ju, nech ju upália!“ 25Keď ju vyviedli, poslala svojmu svokrovi odkaz: „Počala som od toho muža, ktorému patrí toto“ a dodala: „Pozri, čí je to majetok – tento prsteň, táto šnúra a táto palica!“ 26Júda sa k veciam priznal a povedal: „Ona je spravodlivejšia ako ja. Veď prečo som ju nedal svojmu synovi Selovi!?“ No viac nemal s ňou nič.

27Keď prišiel čas pôrodu, boli dvojčatá v jej živote. 28A keď rodila, vystrčil jeden ruku. Babica vzala červenú niť a uviazala mu ju na ruku a pritom povedala: „Tento vyšiel prvý.“ 2929 n.On však ruku stiahol späť a vyšiel jeho brat. Tu povedala ona: „Prečo si urobil pre seba trhlinu?“ A nazvali ho Fáresom. 30Nato sa zjavil jeho brat, ktorý mal na ruke červenú niť, a nazvali ho Zarom.

Jozef v Putifarovom dome. – 1Jozefa odvliekli do Egypta a tam ho kúpil Egypťan Putifar, faraónov dvoran, veliteľ telesnej stráže, od Izmaelitov, ktorí ho ta doviedli. 2S Jozefom však bol Pán, takže sa mu všetko darilo a ostal v dome svojho egyptského pána. 3Keď jeho pán videl, že je s ním Pán a že Pán vo všetkom, čo robil, požehnával jeho ruky, 4Jozef našiel milosť v jeho očiach. I posluhoval mu a neskôr ho urobil správcom svojho domu a do jeho rúk zveril všetko, čo mal. 5A odkedy ho urobil správcom svojho domu a všetkého svojho majetku, Pán pre Jozefa požehnával Egypťanov dom. Pánovo požehnanie bolo na všetkom, čo mal v dome i na poli. 6A tak zveril do Jozefových rúk všetok majetok a sám sa nestaral o nič inšie ako o chlieb, ktorý jedol. Jozef však mal peknú tvár a krásnu postavu.

7Po týchto udalostiach žena jeho pána nechala na Jozefovi oči a povedala mu: „Ľahni si so mnou!“ 8On však odoprel a povedal žene svojho pána: „Pozri, môj pán sa o nič vo svojom dome nebojí predo mnou a zveril na mňa celý svoj majetok. 9Už ani sám nemá väčšej moci v tomto dome ako ja a nevyhradil si nič predo mnou okrem teba, lebo ty si jeho žena. Ako by som sa mohol dopustiť takej veľkej krivdy a proti Bohu sa prehrešiť.“ 10A hoci prehovárala Jozefa deň čo deň, nepočúvol ju, aby si s ňou ľahol a bol s ňou. 11V istý deň sa však stalo, že vošiel do domu, aby vykonal svoje povinnosti, a nik z domácich nebol dnu. 12Tu ho ona chytila za plášť a vravela mu: „Ľahni si so mnou!“ On jej však nechal plášť v ruke a utiekol; vybehol von.

Jozef vo väzení. – 13Keď videla, že jej nechal plášť v ruke a utiekol von, 14zavolala domácich a vravela im: „Pozrite len, priviedol nám hebrejského muža, aby nás priniesol na posmech! Prišiel ku mne, že si so mnou ľahne, ale ja som hlasne volala. 15Keď počul, že kričím, nechal ležať pri mne svoj plášť, dal sa na útek a vybehol von.“ 16A nechala plášť ležať pri sebe, kým nedošiel jej pán. 17Potom mu rozprávala to isté a vravela: „Hebrejský otrok, ktorého si nám priviedol, prišiel ku mne dnu, aby si zo mňa urobil posmech. 18Ale keď som začala kričať, nechal pri mne svoj plášť a utiekol von.“ 19Keď jeho pán vypočul ženino rozprávanie, ktoré zakončila: „Ako ti vravím, tak sa ku mne zachoval tvoj sluha,“ veľmi sa rozhneval 2039, 20a dal Jozefa chytiť a uvrhnúť do žalára, kde boli uväznení kráľovskí väzni. A tak tam bol zatvorený. 21Ale Pán bol s Jozefom, zľutoval sa nad ním a zveril ho do priazne správcu žalára, 22takže správca žalára podriadil Jozefovi všetkých väzňov, čo boli v žalári. Čokoľvek sa tam robilo, robilo sa na jeho rozkaz. 23Správca žalára sa nestaral o nič, čo jemu podliehalo, lebo Pán bol s ním; vo všetkom, čo robil, Pán mu dožičil úspech.

Jozef vykladá dvom väzňom ich sny. – 1Po týchto udalostiach sa čašník a pekár egyptského kráľa previnili voči svojmu pánovi, egyptskému kráľovi. 2I rozhneval sa faraón na oboch svojich dvoranov, na hlavného čašníka i na hlavného pekára, 3a dal ich pod dozor do domu veliteľa telesnej stráže, do žalára, kde bol uväznený Jozef. 4A veliteľ telesnej stráže poveril Jozefa, aby im posluhoval.

540,5-8Tu istej noci obaja, čašník i pekár egyptského kráľa, ktorí boli uväznení v žalári, mali osobitne sen, ktorý mal pre každého zvláštny význam. 6Keď k nim ráno prišiel Jozef, videl na nich, že sú smutní. 7I opýtal sa faraónových dvoranov, ktorí boli spolu s ním v dome jeho pána pod dozorom: „Prečože sú vaše tváre dnes také zamračené?“ 8Oni mu odpovedali: „Mali sme sen a niet tu nikoho, kto by nám ho vyložil.“ Jozef im povedal: „A nepatrí Bohu vykladanie snov?! Porozprávajte mi to!“

9Hlavný čašník teda porozprával Jozefovi svoj sen a vravel mu: „Vo svojom sne som videl vinič pred sebou 10a na viniči boli tri výhonky. Keď začal pučať, zjavili sa i jeho kvety a na strapcoch boli už aj zrelé hrozná. 11Ja som mal v rukách faraónov pohár, trhal som strapce a vytláčal som ich do faraónovho pohára a pohár som podával faraónovi do rúk.“ 12Jozef mu povedal: „Toto je jeho výklad: Tri výhonky značia tri dni. 13O tri dni faraón povýši tvoju hlavu a uvedie ťa späť do tvojho úradu. Potom budeš faraónovi podávať čašu do rúk takisto, ako si to robil prv, keď si bol hlavným čašníkom. 14Spomeň si aj na mňa, keď sa ti bude dobre vodiť, a preukáž mi dobrodenie, že sa prihovoríš za mňa u faraóna, aby ma vyslobodil z tohto domu. 15Veď ja som bol tajne odvedený z hebrejskej krajiny a ani tu som sa neprevinil, žeby ma za to mali uvrhnúť do žalára.“

16Keď hlavný pekár videl, že Jozef dobre vyložil sen, povedal Jozefovi: „Aj ja som mal vo svojom sne na hlave tri košíky s jemným pečivom. 17Vo vrchnom košíku boli najrozličnejšie jedlá pre faraóna, aké pripravuje pekár, ale vtáky to povyťahovali z košíka, čo bol na mojej hlave.“ 18Jozef odpovedal: „Toto je jeho výklad: Tri košíky značia tri dni. 19O tri dni faraón povýši tvoju hlavu – ale preč od teba, lebo ťa obesí na drevo a vtáky budú z teba trhať mäso.“

20Na tretí deň, v deň faraónových narodenín, pripravil pre všetkých svojich sluhov hostinu. A v prítomnosti svojich sluhov povýšil hlavu hlavného čašníka a hlavného pekára. 21Hlavného čašníka uviedol späť do jeho čašníckeho úradu, aby mu podával pohár, 22hlavného pekára však dal obesiť, ako mu to vyložil Jozef. 23Lenže hlavný čašník nepamätal na Jozefa, ale zabudol na neho.

Jozefovo povýšenie. – 141,1O dva roky neskôr mal sen faraón. Videl sa nad Nílom 2a z Nílu vystupovalo sedem kráv, na pohľad pekných a v mäse tučných, a pásli sa na mokradi. 3A hľa, po nich vystúpilo z Nílu iných sedem kráv, na pohľad mrzkých a v mäse chudých, a priblížili sa ku kravám, čo boli na brehu Nílu. 4A tie na pohľad mrzké kravy zožrali sedem pekných a tučných kráv. Vtedy sa faraón zobudil.

5Keď opäť zaspal, mal iný sen. Zdalo sa mu, že na jednom steble vyrástlo sedem plných a krásnych klasov. 6Ale hneď po nich vyrástlo sedem suchých a východným vetrom celkom spálených klasov 7a suché klasy požrali sedem hrubých a plných klasov. Nato sa faraón prebudil a videl, že to bol iba sen.

88Ráno však bola jeho myseľ znepokojená a rozkázal povolať všetkých vykladačov písem a všetkých mudrcov, čo boli v Egypte, a sám faraón im rozprával svoj sen. Nebolo však nikoho, kto by ho bol faraónovi vyložil. 9Vtedy hlavný čašník povedal faraónovi. „Spomínam si dnes na svoje previnenie. 10Kedysi sa faraón na mňa rozhneval a dal ma pod dozor do domu veliteľa telesnej stráže; mňa a hlavného pekára. 11A mali sme v istú noc sen, ja i on; každý z nás mal osobitný sen, ktorý mal preň zvláštny význam. 12A bol tam s nami istý mladý hebrejský muž, otrok veliteľa telesnej stráže. Jemu sme ich porozprávali a on nám naše sny vyložil. Každému dal správny výklad jeho sna. 13A stalo sa tak, ako nám vyložil. Mňa uviedol späť do môjho úradu, ale jeho dal obesiť.“

Jozef pred faraónom. – 14Tu si dal faraón zavolať Jozefa. Rýchlo ho vyviedli zo žalára, dal sa ostrihať a preobliekol si šaty a išiel k faraónovi. 15A faraón hovoril Jozefovi: „Mal som sen, ale niet nikoho, kto by ho vyložil. O tebe som však počul, že tebe stačí sen počuť a ty ho vyložíš.“ 16Ale Jozef povedal faraónovi: „Nie ja, ale Boh priaznivo odpovie faraónovi!“ 17Potom faraón rozprával Jozefovi: „Vo svojom sne som stál na brehu Nílu 18a z Nílu vystupovalo sedem kráv v mäse tučných a na pohľad pekných a pásli sa na mokradi. 19A hľa, po nich vystúpilo iných sedem kráv, na pohľad suchých a mrzkých a v mäse chudých! V celej egyptskej krajine som nevidel nič také mrzké. 20A tu chudé a mrzké kravy zožrali sedem prvých tučných kráv. 21Vošli do ich útrob, ale nebolo vôbec vidno, že by bolo niečo vošlo do ich brucha, lebo ich vzhľad ostal taký mrzký, ako bol predtým. Tu som sa prebudil. 22A zasa som zaspal a videl som vo sne, ako na jednom steble vyrástlo sedem plných a krásnych klasov. 23Lenže div, po nich vyrástlo opäť sedem prázdnych, suchých a od východného vetra celkom spálených klasov 24a tie suché klasy požrali sedem pekných klasov. Ja som to potom rozprával vykladačom písem, ale nebolo nikoho, kto by to bol vysvetlil.“

25Tu Jozef povedal faraónovi: „Sny faraónovi naznačujú jedno a to isté. Boh oznámil faraónovi, čo hodlá urobiť. 26Sedem pekných kráv je sedem rokov, takisto sedem pekných klasov je sedem rokov. Čo sa snívalo, je jedno a to isté. 27Ale sedem chudých a mrzkých kráv, ktoré po nich vystúpili, je tiež sedem rokov, takisto sedem prázdnych a od východného vetra spálených klasov je sedem rokov hladu. 28Na to som myslel, keď som faraónovi povedal: Boh dal faraónovi vidieť, čo hodlá urobiť. 29Teraz príde sedem rokov veľkého prebytku po celej egyptskej krajine. 30Po nich príde sedem rokov hladu a po prebytku neostane v celej egyptskej krajine ani pamiatky, lebo hlad bude ničiť celú krajinu. 31V krajine sa nebude nič vedieť o hojnosti pre hlad, čo potom nastane, lebo bude strašný. 32A to, že sa faraónov sen opakoval dva razy, značí, že Boh s istotou rozhodol túto vec a že ju Boh uskutoční čoskoro.

Jozefova rada a povýšenie. – 33A teraz nech sa faraón poobzerá po umnom a múdrom mužovi, a nech ho ustanoví nad egyptskou krajinou! 34A tiež nech faraón určí nad celou egyptskou krajinou dozorcov a nech dá v siedmich rokoch prebytku povyberať piatu čiastku! 35Oni nech v budúcich úrodných rokoch pozbierajú všetko obilie a nech zrno na faraónov rozkaz uskladnia v mestách a nech ho strážia. 36To obilie bude však ako zásoba pre krajinu na tých sedem rokov hladu, čo nastanú v egyptskej krajine, a krajina nebude hynúť od hladu.“

37Reč sa páčila faraónovi i všetkým jeho služobníkom. 38A faraón povedal svojim služobníkom: „Možno nájsť človeka, ako je tento, v ktorom je duch Boží?“ 39Potom faraón vravel Jozefovi: „Pretože ti Boh toto všetko zjavil, niet rozumnejšieho a múdrejšieho, ako si ty. 40Ty sám budeš nad mojím domom a celý môj ľud bude závisieť od tvojich rozkazov a ja sám budem len o trón vyššie od teba!“ 41A faraón zopakoval Jozefovi: „Pozri, ustanovil som ťa nad celou egyptskou krajinou!“ 4242-46Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku, dal ho obliecť do kmentového rúcha a na krk mu založil zlatú reťaz. 43Potom ho dal voziť na svojom druhom najlepšom voze a pred ním volali: „Skloňte sa!“ Takto ho ustanovil nad celou egyptskou krajinou. 44A faraón opäť hovoril Jozefovi: „Ja som faraón! Bez tvojho súhlasu nesmie nik v celej egyptskej krajine pohnúť ani rukou, ani nohou.“ 45Faraón však zmenil aj Jozefovo meno na Sáfenat Panéach – Živiteľ zeme a dal mu za ženu Asenet, dcéru Putifara, kňaza z Heliopolu. Jozef potom vyšiel do egyptskej krajiny. 46Keď Jozef stál pred egyptským kráľom, faraónom, mal tridsať rokov. A Jozef odišiel od faraóna a obchádzal celú egyptskú krajinu.

47Za sedem úrodných rokov donášala zem bohatú úrodu. 48A on dal všetko obilie, ktorého bol v týchto siedmich rokoch nadbytok, poznášať a zviezť do miest. Obilie dal doviezť do toho mesta, okolo ktorého boli príslušné polia. 49A Jozef nahromadil obilia ako morského piesku, nesmierne množstvo, takže ho ani nemeral, lebo sa to ani merať nedalo.

50Ešte kým nastal hlad, Jozefovi sa narodili dvaja synovia. Porodila mu ich Asenet, dcéra Putifara, kňaza z Heliopolu. 5151A Jozef nazval prvorodeného Manasses, hovoriac: „Boh mi dal zabudnúť na všetko moje nešťastie i na celý môj otcovský dom!“ 5252Druhého nazval Efraim, vraviac: „Boh sa mi dal rozplodiť v krajine mojej strasti!“

53Keď však pominulo sedem úrodných rokov, čo boli v egyptskej krajine, 54začalo sa sedem rokov hladu tak, ako ohlásil Jozef. A keď nastal vo všetkých krajinách hlad, v egyptskej krajine bolo chleba dosť. 55Ale keď začala aj egyptská krajina hladovať, ľud volal k faraónovi o chlieb. Faraón však povedal: „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!“ 56A keď hlad ťažil celú egyptskú krajinu, Jozef otvoril sýpky a predával Egypťanom obilie. 57Ale aj v egyptskej krajine sa hlad stupňoval, lebo z celého sveta prichádzali do Egypta kupovať od Jozefa obilie. Na celom svete bol totiž strašný hlad.

Jakubovi synovia idú prvý raz do Egypta. – 1Keď sa Jakub dozvedel, že v Egypte majú obilie, povedal svojim synom: „Prečo hľadíte jeden na druhého?“ 2A pokračoval: „Pozrite, počul som, že v Egypte majú obilie. Choďte ta a nakúpte pre nás obilia, aby sme ostali na žive a nepomreli!“ 3I vybralo sa desať Jakubových synov do Egypta nakúpiť obilia. 4Ale Jozefovho brata Benjamína Jakub neposlal s jeho bratmi, vravel, že by sa mu mohlo prihodiť nešťastie.

5Takto prišli aj Izraelovi synovia medzi tými, čo putovali nakúpiť obilie. V krajine Kanaán bol totižto hrozný hlad. 6A Jozef bol tým vladárom nad zemou, ktorý všetkým národom zeme predával obilie. Keď ta teda bratia došli, poklonili sa mu až po zem. 7Len čo Jozef videl svojich bratov, poznal ich. Správal sa však voči nim ako cudzí a prísno sa s nimi rozprával. Povedal im: „Odkiaľ ste prišli?“ Oni odpovedali: „Z krajiny Kanaán nakúpiť živobytie.“ 8A kým Jozef poznal svojich bratov, oni ho nepoznali. 9A Jozef si spomenul na sny, ktoré mal o nich. Tu im povedal: „Vy ste vyzvedači! Prišli ste sem, aby ste vyzvedeli, kde má táto krajina neopevnené miesta!“ 10Oni mu však vraveli: „Nie, pane! Naozaj, tvoji sluhovia prišli len živobytie nakúpiť! 11My všetci sme synovia jedného muža. Počestní sme my ľudia. Tvoji sluhovia nie sú nijakí vyzvedači!“ 12Ale on im tvrdil: „Nie tak! Vy ste sem prišli, aby ste vyzvedeli, kde má táto krajina neopevnené miesto!“ 13Oni opakovali: „Nás, tvojich sluhov, je dvanásť. Bratia sme, synovia jedného muža v kanaánskej krajine; a uver, najmladší je toho času pri našom otcovi a jedného už niet!“ 14Tu im Jozef povedal: „Je to tak, ako hovorím: Vyzvedači ste! 1542,15-16V tomto vás vyskúšam. Pri faraónovom živote! Neodídete odtiaľto, kým sem nepríde váš najmladší brat. 16Pošlite jedného z vás, nech privedie vášho brata, vy však budete vo väzení! A vyskúšajú sa vaše výpovede, či sú vaše reči pravdivé, alebo nie. Pri faraónovom živote! Vy ste vyzvedači!“ 17Potom ich dal spolu na tri dni do väzenia.

Jozef skúša svojich bratov. – 18Na tretí deň im Jozef povedal: „Ak chcete žiť, musíte to urobiť! Ja som taký, ktorý sa bojí Boha. 19Ak ste počestní ľudia, nech ostane jeden z vašich bratov v dome vášho väzenia a vy si naberte pre svoju hladujúcu rodinu obilie a choďte! 20Ale svojho najmladšieho brata priveďte ku mne, aby sa dokázalo, že sú vaše reči pravdivé, a aby ste neprišli o život.“ Oni urobili, ako rozkázal, 21a medzi sebou si vraveli: „Veru, previnili sme sa proti svojmu bratovi. Videli sme úzkosť jeho duše, keď nás úpenlivo prosil, ale my sme nepočúvali. Za to doľahlo na nás toto trápenie.“ 22A Ruben im vyčitoval takto: „Nevravel som vám: Nepreviňte sa proti chlapcovi!? No vy ste nechceli ani počuť. Hľa, teraz sa vyžaduje od nás jeho krv!“ 23Oni však nevedeli, že Jozef im rozumie, lebo (obyčajne) bol pri nich tlmočník. 24I odvrátil sa od nich a plakal. Potom sa obrátil k nim a zhováral sa s nimi. Nato dal spomedzi nich chytiť Simeona a pred ich očami ho dal zviazať. 25Potom Jozef rozkázal, aby im vrecia naplnili obilím, aby každému jeho peniaze vložili do jeho vreca a aby im dali aj potravy na cestu. Keď im takto pripravili, 26oni naložili obilie na svoje osly a odišli odtiaľ. 27Tu jeden z nich otvoril vrece, aby v nocľahárni nakŕmil svojho osla, a zbadal svoje peniaze. Boli tam na vrchu vo vreci. 28I povedal svojim bratom: „Našli sa moje peniaze! Tu v mojom vreci!“ Tŕpli od údivu, s chvením hľadeli jeden na druhého a hovorili: „Prečo nám to Boh urobil?!“

29Keď potom došli k svojmu otcovi v krajine Kanaán, rozprávali mu všetko, čo sa im prihodilo, a vraveli: 30„Muž, ktorý je pánom krajiny, tvrdo s nami nakladal a pokladal nás za vyzvedačov v krajine. 31Povedali sme mu: »My sme počestní ľudia, nie sme nijakí vyzvedači. 32Sme dvanásti bratia, synovia nášho otca; jedného už niet a najmladší je pri našom otcovi v kanaánskej krajine.« 33Ale muž, pán tej krajiny, nám povedal: »Podľa toho poznám, že ste počestní ľudia: Nechajte jedného z bratov tu u mňa! Potom si naberte pre svoju hladujúcu rodinu a choďte! 34Musíte mi však priviesť svojho najmladšieho brata, aby som sa presvedčil, že nie ste vyzvedači, ale počestní ľudia. Vášho brata vám len potom vydám a vy sa budete voľne pohybovať v krajine.«“

35A keď vysýpali vrecia, každý našiel vo svojom vreci svoje peniaze. Keď aj so svojím otcom videli peniaze, naľakali sa. 36Tu im povedal ich otec Jakub: „Okrádate ma (o deti)! Niet Jozefa, Simeona niet a chcete odviesť aj Benjamína! Toto všetko sa na mňa valí!“ 37Vtedy Ruben povedal svojmu otcovi: „Oboch mojich synov môžeš zabiť, ak ti ho neprivediem späť. Spoľahni sa na mňa, ja ti ho dovediem!“ 38On však povedal: „Môj syn nepôjde s vami. Jeho brat je mŕtvy a on ostal sám. Ak by ho zastihlo nešťastie na ceste, po ktorej pôjdete, zármutkom by ste priviedli moje šediny do podsvetia.“

Druhá cesta Jakubových synov do Egypta. – 1Ale hlad ťažko doliehal na krajinu. 2Keď už strovili všetko obilie, čo priniesli z Egypta, otec im povedal: „Choďte a kúpte nám zasa trochu potravy!“ 3Júda mu však odvetil: „Ten človek nám dôrazne prikázal: »Neukazujte sa predo mnou, iba ak bude váš brat s vami!« 4Ak pošleš s nami aj nášho brata, tak sa vyberieme nakúpiť pre teba živobytia. 5Ak ho však s nami nepošleš, nepôjdeme dolu, lebo ten muž nám prikázal: »Neukazujte sa predo mnou, iba ak bude váš brat s vami!«“ 6Vtedy Izrael povedal: „Prečo ste len priviedli na mňa nešťastie a prezradili ste, že máte ešte brata?“ 7Oni odvetili: „Ten muž sa veľmi zaujímal o nás a o našu rodinu. Vypytoval sa: »Žije ešte váš otec? Máte ešte brata?« My sme mu odpovedali na jeho otázky. Mohli sme my vedieť, že nám povie: »Priveďte svojho brata sem!«?“ 8Tu povedal Júda svojmu otcovi Izraelovi: „Pošli chlapca so mnou! Tak sa vyberieme a pôjdeme, aby sme ostali nažive a aby sme nepomreli aj my, aj ty, aj naše deti. 9Ja sa zaň zaručujem. Odo mňa ho požaduj! Ak by som ti ho nepriviedol späť a nepostavím ti ho zasa pred oči, celý svoj život budem vinný pred tebou. 10Lebo keby sme neboli toľko otáľali, boli by sme sa už dva razy vrátili.“

1143,11Vtedy im povedal otec Izrael: „Keď je to už raz tak, nuž urobte toto: Vezmite do vriec niečo z najlepších plodín krajiny a zaneste to ako dar tomu mužovi; niečo balzamu, medu, mastixovej živice a ladanumu, pistácie a mandlí! 12Vezmite so sebou tiež dvojnásobnú čiastku peňazí, lebo tie peniaze, čo ste našli na vrchu vo vašich vreciach, musíte zaniesť späť. Možno je to nejaký omyl. 13Zoberte so sebou aj svojho brata! A už choďte, vráťte sa k tomu mužovi! 14Všemohúci Boh nech vám dá milosrdenstvo u toho muža a nech dá odísť aj vášmu bratovi, čo zostal, aj Benjamínovi! A ja, ako som bol bez detí, tak bez detí aj ostanem!“

15Potom mužovia zobrali dary, vzali aj dvojnásobok peňazí a Benjamína, vydali sa na cestu do Egypta a dostavili sa pred Jozefa. 16Keď Jozef videl s nimi Benjamína, povedal správcovi domu: „Zaveď týchto mužov do domu, daj zabiť nejaké dobytča a daj to pripraviť, lebo títo mužovia budú obedovať so mnou!“ 17Ten človek urobil, ako rozkázal Jozef, a mužov zaviedol do Jozefovho domu. 18Ale muži sa preľakli, keď ich voviedli do Jozefovho domu, a vraveli si: „To bude pre peniaze, čo sa minulý raz našli v našich vreciach, že nás vedú dnu, aby nás obžalovali a usvedčili a potom uvrhli nás i naše osly do otroctva.“ 19I pristúpili k správcovi Jozefovho domu, prihovorili sa mu pri vchode do domu 20a vraveli mu: „Prosíme, pane! My sme sem raz prišli nakúpiť potravy. 21Keď sme prišli do nocľahárne, otvorili sme svoje vrecia a v každom vreci navrchu ležali i každého jedného peniaze, naše peniaze, ako sme ich vyplatili! Teraz ich prinášame späť. 22Doniesli sme však aj iné peniaze, aby sme nakúpili potravín. My vôbec nevieme, kto nám naše peniaze vložil do našich vriec.“ 23On im odvetil: „Uspokojte sa a nebojte sa. Váš Boh a Boh vášho otca vám tajne dal tie poklady do vašich vriec. Ja som vaše peniaze dostal.“ Potom k nim vyviedol Simeona. 24A tento človek zaviedol mužov do Jozefovho domu, dal im vody, aby si umyli nohy, a dal tiež krmu ich oslom. 25Kým však neprišiel napoludnie Jozef, oni vykladali dary, lebo počuli, že tu budú jesť.

26Keď Jozef vošiel do domu, odovzdali mu dary, ktoré mali so sebou v dome, a poklonili sa pred ním až po zem. 27Jozef sa ich vypytoval, ako sa majú, a vravel: „Má sa dobre váš staručký otec, o ktorom ste mi rozprávali? Žije ešte?“ 28Oni odpovedali: „Tvoj sluha, náš otec, ešte žije.“ Pritom sa mu hlboko poklonili. 29Keď zdvihol oči, zbadal svojho brata Benjamína, syna svojej matky, a povedal: „To je ten váš najmladší brat, o ktorom ste mi rozprávali?“ A riekol: „Nech sa nad tebou zmiluje Boh, syn môj!“ 30Nato sa Jozef rýchlo vytratil, lebo ho veľmi dojala prítomnosť jeho brata a žiadalo sa mu vyplakať. I vošiel do odľahlej komnaty a tam plakal. 31Potom si umyl tvár a opäť vyšiel von a s premáhaním povedal: „Prineste jedlo!“ 32I doniesli jemu aj im osobitne a Egypťanom, čo s nimi jedli, tiež osobitne. Egypťania totiž nesmeli jesť spolu s Hebrejmi, lebo Egypťania to pokladali za ohavnosť. 33Oni však sedeli naproti nemu, a od najstaršieho po najmladšieho, celkom podľa veku. Takže sa nad tým títo mužovia veľmi divili. 34A on im dal nosiť z jedál, ktoré boli pred ním. Toho však, čo priniesli Benjamínovi, bolo päť ráz toľko ako toho, čo prinášali ostatným. A pili s ním, až mali dobrú náladu.

Jozef posledný raz skúša svojich bratov. – 144,1-3Hneď nato dal svojmu správcovi takýto rozkaz: „Naplň vrecia mužov potravinami, koľko len budú môcť uniesť, a každému do jeho vreca navrch polož jeho peniaze. 2Môj pohár však, môj strieborný pohár, vlož najmladšiemu do vreca spolu s peniazmi za jeho obilie.“ A on urobil podľa rozkazu, ktorý dal Jozef. 3Ráno zavčasu potom mužov vypravili aj s ich oslami. 4No len čo vyšli z mesta, ešte neboli ďaleko, povedal Jozef správcovi svojho domu: „Vstaň a pusť sa za tými mužmi a keď ich dostihneš, povedz im: »Prečo ste sa odplatili zlým za dobré? Prečo ste mi ukradli strieborný pohár? 55Vari to nie je ten, z ktorého pije môj pán a z ktorého veští? Veľmi zle ste konali, keď ste to urobili.«“

6Keď ich dostihol, dohováral im podľa tohto návodu. 7Oni mu odpovedali: „Prečo hovorí môj pán takou rečou? Je ďaleko od tvojich sluhov, žeby niečo také urobili. 8Pozri, z krajiny Kanaán sme ti priniesli späť peniaze, čo sme našli navrchu vo svojich vreciach. Akože by sme teda mohli kradnúť z domu tvojho pána striebro alebo zlato? 9U koho z tvojich sluhov sa nájde, ten nech zomrie a my ostatní budeme otrokmi môjho pána!“ 10On im odpovedal: „Hoci by to malo byť podľa vašich slov, mojím otrokom však bude iba ten, u koho sa to nájde. Vy ostatní môžete voľne odísť.“ 11Tu každý rýchlo zložil na zem svoje vrece a každý svoje vrece otvoril. 12A on začal hľadať u najstaršieho a skončil pri najmladšom. Pohár sa našiel v Benjamínovom vreci. 13Tu si oni roztrhli odev, každý opäť naložil náklad na svojho osla a vrátili sa do mesta.

14Keď Júda a jeho bratia vošli opäť do Jozefovho domu – bol ešte stále tam –, padli pred ním na zem. 15Jozef im však povedal: „Akého skutku ste sa to dopustili? Nezbadali ste, že muž ako ja sa vyzná aj v hádaní?“ 16Vtedy Júda povedal: „Čo my môžeme povedať môjmu pánovi? Čo hovoriť? Čím sa ospravedlniť? Boh navštevuje tvojich sluhov za previnenie! A teraz, pán môj, sme tvoji sluhovia, aj my, aj ten, u koho sa pohár našiel!“ 17Ale on odpovedal: „Nech je ďaleko odo mňa niečo také urobiť! Iba ten, u koho sa našiel pohár, bude mojím otrokom. Vy ostatní môžete v pokoji odísť k svojmu otcovi!“ 18Tu pristúpil k nemu Júda a vravel: „Pán môj, dovoľ, aby ti tvoj sluha povedal pár slov! Nehnevaj sa preto na svojho sluhu! Veď ty si ako faraón! 19Môj pán sa opýtal svojich sluhov: »Máte ešte otca alebo brata?« 20My sme vtedy odpovedali môjmu pánovi: »Máme ešte staručkého otca a tiež dosť neskoro narodeného malého brata. Jeho vlastný brat je už mŕtvy, a tak on ostal ako jediné dieťa po svojej matke; a preto je miláčkom svojho otca.« 21Vtedy si rozkázal svojim sluhom: »Priveďte ho sem ku mne, aby som ho videl na vlastné oči!« 22My sme môjmu pánovi odpovedali: »Chlapec nemôže opustiť svojho otca. Ak opustí svojho otca, ten isto zomrie!« 23Na to si ty odpovedal svojim sluhom: »Ak váš najmladší brat nepríde s vami, neukazujte sa mi viac na oči!« 24Keď sme potom došli k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, oznámili sme mu slová môjho pána. 25A keď potom náš otec vravel: »Nože choďte a kúpte nám trochu potravy!«, 26my sme mu odvrávali: »My nemôžeme ísť. Pôjdeme len vtedy, keď bude s nami aj náš najmladší brat. Veď sa nesmieme ukázať tomu mužovi na oči, ak náš najmladší brat nebude s nami!« 27Vtedy nám povedal tvoj sluha, náš otec: »Vy viete, že moja žena mi porodila len dvoch. 2828Jeden odo mňa odišiel tak, že som musel povedať: Istotne je roztrhaný, roztrhaný! – a dodnes som ho nevidel. 29Ak vezmete spred mojej tváre aj tohto a ak sa mu prihodí nešťastie, tak od bôľu privediete moje šediny do podsvetia!« 30Keby som teraz prišiel k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, a chlapec, na ktorom on lipne celou dušou, by nebol s nami, 31on by zomrel, keby videl, že chlapec nie je s nami, a tvoji sluhovia by naozaj priviedli šediny tvojho sluhu, nášho otca, od bôľu do podsvetia! 32A pretože sa tvoj sluha otcovi za chlapca zaručil slovami: »Ak ti ho neprivediem späť, celý svoj život budem vinný pred tebou,« 33tak teraz nech zostane namiesto chlapca tvoj sluha za otroka môjmu pánovi! Chlapec však nech odíde so svojimi bratmi! 34Veď akože by som mohol prísť k svojmu otcovi bez toho, že by bol chlapec so mnou? Nemohol by som sa pozerať na trápenie, čo zastihne môjho otca!“

Jozef sa dáva poznať svojim bratom. – 145,1 n.Tu sa už Jozef nemohol ovládať pred všetkými, čo ho obkľučovali, a zvolal: „Nech všetci vyjdú odtiaľto von!“ A tak nebol nik pri ňom, keď sa Jozef dal poznať svojim bratom. 2Tu sa dal do hlasitého plaču až tak, že ho počuli Egypťania a zvedel o tom aj dom faraónov. 3Potom Jozef povedal svojim bratom: „Ja som Jozef! Žije ešte môj otec?“ Jeho bratia sa tak naľakali, že nemohli odpovedať bratovi. 4Jozef sa svojim bratom privrával: „No poďte ku mne!“ Keď pristúpili bližšie, povedal: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. 5A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive. 6Lebo už dva roky je v krajine hlad a bude ešte päť rokov, čo nebude ani oračky, ani žatvy. 7Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. 8A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh. On ma urobil faraónovým poradcom, pánom nad celým jeho domom a vladárom nad celou egyptskou krajinou. 9Poponáhľajte sa a choďte k môjmu otcovi a povedzte mu: »Toto odkazuje tvoj syn Jozef: Boh ma ustanovil za vládcu nad celým Egyptom, príď ku mne a neodkladaj! 1010Budeš bývať v kraji Gesen a budeš mi nablízku ty i tvoje deti a tvoje detné deti spolu s tvojimi ovcami a dobytkom a s celým tvojím majetkom. 11Ja sa tu budem starať o teba – lebo ešte päť rokov potrvá hlad –, aby si neschudobnel ty i tvoj dom a všetko, čo je tvoje. 12Na vlastné oči vidíte, aj môj brat Benjamín vidí na svoje oči, že sú to moje ústa, čo s vami rozprávajú.« 13Zvestujte teda môjmu otcovi moju veľkú hodnosť, ktorú mám v Egypte, a všetko, čo ste videli! Nuž poponáhľajte sa a priveďte môjho otca sem!“ 14Potom padol okolo krku svojmu bratovi Benjamínovi a plakal. Aj Benjamín plakal na jeho hrudi. 15Potom pobozkal všetkých svojich bratov a plakal na ich hrudi. Napokon sa rozprávali s ním aj jeho bratia.

Faraón povoláva Jakuba do Egypta. – 16Aj do faraónovho paláca sa dostala zvesť: „Prišli Jozefovi bratia!“ A faraón sa tomu tešil aj so svojimi služobníkmi. 17A faraón vravel Jozefovi: „Povedz svojim bratom: Urobte toto: Naložte svoje zvieratá a choďte rýchlo do krajiny Kanaán 18a zoberte svojho otca a svoje rodiny a príďte ku mne! Ja vám potom dám, čo dobré poskytuje egyptská zem. Budete jesť to najlepšie v krajine! 19A prikážeš im aj toto: Aj toto urobte: Vezmite si z egyptskej krajiny vozy pre svoje deti a ženy a naložte svojho otca a príďte sem! 20Nech vám nie je ľúto vášho domáceho zariadenia, lebo čo je najlepšie v celej krajine, to bude vaše!“ 21A Izraelovi synovia urobili tak. Jozef im dal na faraónov rozkaz vozy a dal im aj potraviny na cestu. 22A všetkým, každému osve, daroval sviatočný odev. Benjamínovi však daroval tristo strieborniakov a pätoro sviatočných šiat. 23Svojmu otcovi poslal desať oslov obťažených najlepšími egyptskými plodinami a desať oslíc obťažených zrnom, chlebom a jedlom pre svojho otca na cestu. 24Potom prepustil svojich bratov a oni šli. A ešte im pripomenul: „Cestou si nerobte výčitky!“

25Tak odišli z Egypta a prišli k svojmu otcovi do krajiny Kanaán. 26I oznámili mu: „Jozef ešte žije! Áno, on je vládcom nad celou egyptskou krajinou.“ No jeho srdce ostalo nevšímavé, lebo im neveril. 27Ale keď mu porozprávali všetko, čo im hovoril Jozef, a keď uvidel vozy, ktoré poslal Jozef, aby ho odviezli, tu sa vrátil život do ich otca Jakuba. 28A Izrael zvolal: „Stačí mi, že môj syn Jozef ešte žije! Pôjdem, aby som ho uvidel, kým nezomriem!“

Jakubov príchod do Egypta. – 146,1-7Izrael sa vydal na cestu so všetkým, čo mal, a keď došiel do Bersaby, priniesol obetu Bohu svojho otca Izáka. 2Tu povedal Boh Izraelovi v nočnom videní: „Jakub, Jakub!“ On odpovedal: „Tu som!“ 3A on hovoril: „Ja som Boh, Boh tvojho otca. Neboj sa zostúpiť do Egypta, lebo tam z teba urobím veľký národ. 4Ja sám pôjdem s tebou do Egypta a ja sám ťa aj vyvediem odtiaľ, a Jozef ti vlastnou rukou zatlačí oči.“ 5Potom sa Jakub pobral z Bersaby. A Izraelovi synovia vyložili svojho otca Jakuba aj svoje deti a ženy na vozy, ktoré poslal faraón, aby ho odviezli. 6Vzali so sebou aj svoje stáda a všetko, čo nadobudli v krajine Kanaán, a tak prišli do Egypta – Jakub a všetko jeho potomstvo s ním: 7so svojimi synmi a vnukmi, so svojimi dcérami a vnučkami: so všetkým svojím potomstvom prišiel do Egypta.

Jakubova rodina. – 88-27A toto sú mená Izraelových synov, čo prišli do Egypta: Jakub a jeho synovia. Jakubov prvorodený Ruben. 9Rubenovi synovia: Henoch, Falu, Hesron a Karmi. 10Simeonovi synovia: Jamuel, Jamin, Ahod, Jachin, Sohar a syn Kanaánčanky Šaul. 11Léviho synovia: Gerson, Kaát a Merari. 12Júdovi synovia: Her, Onan, Sela, Fárez a Zara. Her a Onan však zomreli v krajine Kanaán. Fárezovi synovia boli: Hesron a Chamul. 13Isacharovi synovia: Tola, Fula, Jób a Semron. 14Zabulonovi synovia: Sared, Elon a Jahelel. 15To sú synovia Lie, ktorá ich porodila Jakubovi v sýrskej Mezopotámii, aj jeho dcéru Dinu. Spolu je teda jeho synov a dcér tridsaťtri duší.

16Gadovi synovia: Sefion, Hagi, Suni, Esebon, Heri, Arodi a Areli. 17Aserovi synovia: Jamne, Jesua, Ješui, Beria a ich sestra Sára. Synovia Beriu: Heber a Melchiel. 18To sú synovia Zelfy, ktorú dal Laban svojej dcére Lii. Ona porodila Jakubovi šestnásť duší.

19Synovia Jakubovej ženy Ráchel: Jozef a Benjamín. 20Jozefovi sa narodili v egyptskej krajine synovia, ktorých mu porodila Asenet, dcéra Putifara, kňaza z Heliopolu: Manasses a Efraim. 21Benjamínovi synovia: Bela, Bechor, Asbel, Gera, Náman, Echi, Ros, Mofim, Ofim a Ared. 22To sú synovia Ráchel, ktorých porodila Jakubovi, spolu štrnásť duší.

23Danovi synovia: Husim. 24Neftaliho synovia: Jasiel, Guni, Jeser a Salem. 25To sú synovia Baly, ktorú dal Laban svojej dcére Ráchel. Ona porodila Jakubovi týchto, spolu sedem duší.

26Všetkých duší, čo prišli s Jakubom do Egypta a pochádzajú z jeho bedier, okrem žien Jakubových synov, bolo spolu šesťdesiatšesť. 27Jozefovi synovia, ktorí sa mu narodili v Egypte, boli dvaja. Všetkých duší Jakubovho domu, ktoré prišli do Egypta, bolo sedemdesiat.

Jakubovo stretnutie s Jozefom. – 2828-34On však poslal Júdu pred sebou k Jozefovi, aby oznámil jeho príchod do Gesenu. Keď prišli do Gesenu, 29Jozef dal zapriahnuť do svojho voza a šiel do Gesenu naproti svojmu otcovi. Keď ho uvidel, padol mu okolo hrdla a dlho plakal v jeho objatí. 30Tu Izrael povedal Jozefovi: „Teraz už môžem zomrieť, keď som videl tvoju tvár a že ešte žiješ!“ 31Jozef potom povedal svojim bratom a celej rodine svojho otca: „Pôjdem to oznámiť faraónovi a poviem mu: »Prišli ku mne moji bratia a rodina môjho otca, čo bývali v Kanaáne. 32Tí mužovia sú pastieri oviec, sú chovatelia dobytka a priviedli si svoje ovce, dobytok a celý svoj majetok.« 33Keď vás teda faraón zavolá a keď vám povie: »Čím sa zamestnávate?«, 34odpoviete mu: »Chovateľmi dobytka sú tvoji sluhovia od svojej mladosti až dodnes, my aj naši otcovia,« aby ste mohli zostať v kraji Gesen. Lebo každý pastier oviec je u Egypťanov v opovrhnutí.“

Jakub a jeho synovia pred faraónom. – 1Jozef potom šiel a oznámil faraónovi: „Prišli môj otec a moji bratia so svojimi ovcami a dobytkom i so všetkým svojím majetkom z krajiny Kanaán a teraz sú v kraji Gesen.“ 2Zo svojich bratov vzal so sebou piatich a predstavil ich faraónovi. 3Keď sa potom faraón pýtal jeho bratov: „Čím sa zamestnávate?“ – oni odpovedali faraónovi: „Tvoji sluhovia sú pastiermi oviec, tak my, ako i naši otcovia.“ 4A ďalej vraveli faraónovi: „Prišli sme bývať do krajiny ako cudzinci, lebo niet paše pre ovce tvojich sluhov, pretože hlad veľmi dolieha na krajinu Kanaán. 5Dovoľ teda, aby tvoji sluhovia zostali v kraji Gesen!“ 6Nato faraón takto hovoril Jozefovi: „Tvoj otec a tvoji bratia prišli za tebou. Egyptská krajina je (voľná) pred tebou, v najlepšom kraji zeme osaď svojho otca a svojich bratov! Môžu zostať aj v kraji Gesen a ak vieš, že sú medzi nimi súci mužovia, ustanov ich za dohliadačov nad mojimi stádami!“

7Potom Jozef voviedol dnu svojho otca a predstavil ho faraónovi. A Jakub žehnal faraónovi. 8Nato sa faraón opýtal Jakuba: „Koľkože máš rokov?“ 9A Jakub odpovedal faraónovi: „Dní môjho putovania je stotridsať rokov. Nemnohé a nešťastné sú roky môjho života a nedosahujú roky života mojich otcov, čo oni preputovali.“ 10A Jakub opäť požehnal faraóna a vyšiel od faraóna.

1147,11Jozef osadil svojho otca a svojich bratov a dal im v egyptskej krajine pozemok v najlepšom kraji zeme, v kraji Rameses, ako rozkázal faraón. 12A Jozef sa staral o potravu pre svojho otca a svojich bratov, ako i pre celú rodinu svojho otca podľa ich množstva.

Jozef vykupuje celý Egypt pre faraóna. – 13Vtedy nebolo chleba na celej zemi, lebo hlad sa veľmi rozrástol; egyptská krajina aj krajina Kanaán boli hladom celkom vyčerpané. 14A tak Jozef za obilie, ktoré sa muselo kupovať, stiahol všetky peniaze, čo sa nachodili v egyptskej krajine a v krajine Kanaán, a uložil ich vo faraónovom dome. 15A keď už nebolo peňazí v egyptskej krajine a v krajine Kanaán, všetci Egypťania prichádzali k Jozefovi a vraveli: „Daj nám chleba! Prečo by sme mali umierať pred tvojimi očami len preto, že niet peňazí?“ 16Jozef im odpovedal: „Dajte mi svoj dobytok a za dobytok vám dám chlieb, keď už niet peňazí!“ 17Privádzali teda k Jozefovi svoj dobytok a Jozef im vydával chlieb za kone, ovce, hovädzí dobytok a osly a v tom roku ich zaopatroval chlebom za všetok ich dobytok. 18Keď sa však rok minul, prišli aj v nasledujúcom roku k nemu a vraveli: „Nezatajujeme, pane, pred tebou, že peniaze sa minuli a že stáda dobytka, pane, sú už tvoje. Neostalo už nič, pane, pred tebou, len naše telá a naše polia! 19Prečo by sme však mali pred tvojimi očami hynúť spolu i s našimi poľami?! Kúp si nás a naše polia za chlieb, a tak budeme i s našimi poľami faraónovými nevoľníkmi. Daj nám však zrno na siatie, aby sme žili a nepomreli a aby sa naše polia nestali púšťou!“ 2020Takto Jozef odkúpil pre faraóna všetky egyptské pozemky, lebo všetci Egypťania popredali svoje polia, pretože ich hlad veľmi ťažil. 21Takto sa krajina dostala do faraónovho vlastníctva. A obyvateľstvo od jedného konca egyptského územia až po druhý urobil faraónovými nevoľníkmi. 2222Iba kňazské pozemky neodkúpil, lebo kňazi dostávali od faraóna stály prídel a žili zo svojho stáleho prídelu, ktorý im určil faraón. Preto nepredávali svoje pozemky. 2323Potom Jozef hovoril ľudu: „Hľa, dnes som vás kúpil spolu s vašimi poľami pre faraóna! Tu máte zrno na siatie, aby ste mohli obsiať polia! 24Lenže z úrody budete odovzdávať piatu čiastku faraónovi, štyri čiastky však budú vaše na osievanie poľa a na živobytie pre vás a pre vaše rodiny a na výživu pre vaše deti.“ 25Oni vraveli: „Ty nám zachraňuješ život! Kiežby sme získali tvoju priazeň, pane, radi budeme faraónovými poddanými.“ 2626A Jozef to ustanovil ako záväzok v egyptskej krajine, ktorý trvá až dodnes, podľa ktorého piata časť z výnosu poľa patrí faraónovi, len pozemky kňazov nepodliehali tejto podmienke.

Jakubovo želanie ohľadom svojho pohrebu. – 27Izraeliti sa osadili v egyptskej krajine, v kraji Gesen. Zaujali ho, množili sa a veľmi sa rozrástli. 28Jakub žil v egyptskej krajine ešte sedemnásť rokov a dní Jakubovho života bolo stoštyridsaťsedem rokov. 2929Keď sa priblížili dni Jakubovej smrti, dal si zavolať svojho syna Jozefa a povedal mu: „Ak som našiel lásku v tvojich očiach, tak polož svoju ruku pod moje bedrá a preukáž mi lásku a vernosť: Nepochovaj ma v Egypte, 30lebo ja chcem odpočívať so svojimi otcami! Preto ma odnes z Egypta a pochovaj ma v ich hrobke!“ On odpovedal: „Urobím tak, ako si hovoril!“ 3131On povedal: „Prisahaj mi teda!“ Prisahal mu a Izrael sa poklonil k hlave svojho lôžka.