Nové aspekty problému

2. Zmeny, ktoré nastali, sú v skutočnosti veľmi významné a rozmanité. Predovšetkým ide o rýchly rast populácie. Mnohí majú strach z toho, že svetová populácia rastie rýchlejšie, ako to pripúšťajú prostriedky, ktoré má naporúdzi pre život, takže mnohé rodiny a rozvojové národy sa môžu ocitnúť ešte vo väčších ťažkostiach. Vlády môžu byť preto ľahko zvádzané, aby tomuto nebezpečenstvu čelili aj radikálnejšími opatreniami. Okrem toho nielen pracovné a bytové podmienky, ale aj narastajúce požiadavky v ekonomickej oblasti i v oblasti vzdelávania a výchovy mládeže vytvárajú také životné okolnosti, v ktorých je dnes často veľmi ťažké primerane sa postarať o väčší počet detí.

Je tiež známe, že sa akosi zmenil pohľad nielen na osobu ženy a jej úlohu v ľudskej spoločnosti, ale aj na hodnotu manželskej lásky v manželstve a na posudzovanie manželských úkonov z hľadiska tejto lásky.

Nakoniec si treba predovšetkým všimnúť, že človek tak obdivuhodne pokročil v ovládaní prírodných síl a v ich vedomom používaní, že sa usiluje túto nadvládu rozšíriť na celý svoj život, čiže na svoje telo, na svoje duchovné schopnosti, na spoločenský život a na samy zákony, ktoré riadia odovzdávanie života.

3. V tejto situácii sa vynárajú nové otázky. Nebolo by vhodné vzhľadom na terajšie životné okolnosti a na význam, ktorý majú manželské styky pre svornosť a vzájomnú vernosť manželov, prehodnotiť doteraz platné mravné normy, najmä ak sa berie do úvahy, že ich možno zachovávať len s veľkou, niekedy až hrdinskou námahou?

Či okrem toho, aplikujúc takzvaný princíp totality na toto pole, nemožno usudzovať, že úmysel nižšej, ale rozumnejšej plodnosti môže zmeniť zákrok, ktorý fyzicky spôsobuje neplodnosť, na dovolenú a plánovanú kontrolu pôrodnosti? Či nie je dovolená mienka, že cieľ plodiť deti sa týka skôr života manželov ako celku než ich jednotlivých úkonov? Navyše vzniká otázka, či tým, že si dnešní ľudia uvedomujú svoje povinnosti, neprišiel pre nich čas, keď treba úlohu odovzdávania života zveriť skôr svojmu rozumu a vôli než biologickému rytmu svojho organizmu.

Kompetencia Učiteľského úradu

4. Otázky tohto druhu vskutku vyžadovali od Učiteľského úradu Cirkvi nové a hlbšie zváženie princípov morálneho učenia o manželstve, ktoré sa opiera o prirodzený zákon, objasnený a obohatený Božím zjavením.

Nik z kresťanov nebude zaiste popierať, že vykladať prirodzený mravný zákon patrí Učiteľskému úradu Cirkvi. Niet totiž pochýb – ako to naši predchodcovia často vyhlásili1 – že Ježiš Kristus tým, že dal Petrovi a ostatným apoštolom účasť na svojej božskej moci a poslal ich učiť svoje prikázania všetky národy,2 ustanovil ich za hodnoverných strážcov a vykladačov celého mravného zákona, čiže nielen zákona evanjelia, ale aj prirodzeného zákona. Lebo aj prirodzený zákon vyjadruje Božiu vôľu a jeho verné zachovávanie je ľuďom potrebné na večnú spásu.3

V súlade s týmto svojím poslaním podávala Cirkev v každom čase, no ešte intenzívnejšie v nedávnej dobe, primerané učenie tak o povahe manželstva, ako aj o správnom aplikovaní manželských práv a o povinnostiach manželov.4

Osobitné skúmanie otázok

5. Vedomí si tejto úlohy schválili a rozšírili sme komisiu, ktorú ustanovil náš predchodca blahej pamäti Ján XXIII. v marci 1963. Skladala sa nielen z mnohých vedcov v odboroch týkajúcich sa tohto problému, ale aj z manželských párov. Táto komisia mala za úlohu nielen skúmať mienky a názory týkajúce sa otázok manželského života a najmä regulovania pôrodnosti, ale mala aj vhodne predložiť výsledky skúmania, aby Učiteľský úrad mohol v tejto veci primerane odpovedať na očakávanie nielen veriacich, ale aj ostatných ľudí na svete.5

Výsledky bádania týchto odborníkov, ako aj názory a návrhy, ktoré nám mnohí naši bratia v biskupstve poslali sami od seba alebo na našu žiadosť, umožnili nám starostlivo posúdiť všetky stránky zložitého problému. Všetkým vyjadrujeme za to svoju hlbokú vďaku.

Odpoveď Učiteľského úradu

6. Avšak závery, ku ktorým komisia došla, nemohli sme považovať za isté a definitívne tak, aby nás oslobodili od povinnosti osobne preskúmať takú vážnu otázku, a to i preto, že v komisii nebola úplná zhoda názorov, čo sa týka morálnych noriem, ktoré treba predložiť, a najmä preto, že sa niektoré spôsoby a odôvodnenia riešenia otázky vzďaľovali od morálnej náuky o manželstve, ako ju stále predkladal Učiteľský úrad Cirkvi.

Preto po dôkladnom posúdení nám poslaných výsledkov, po starostlivom zvážení veci a po vytrvalých modlitbách vysielaných k Bohu, na základe poslania, ktoré nám zveril Kristus, mienime dať teraz odpoveď na tieto vážne otázky.

Celkový pohľad na človeka

7. O otázke pôrodnosti, tak ako aj o každej inej otázke týkajúcej sa ľudského života, treba ponad čiastkové hľadiská, inak patriace do tej istej oblasti – akým je hľadisko biologické alebo psychologické, demografické alebo sociologické – uvažovať predovšetkým vo svetle celkového pohľadu na človeka a jeho povolanie, nielen prirodzené a pozemské, ale i nadprirodzené a večné. Pretože sa mnohí, čo obhajujú umelý spôsob kontroly pôrodnosti, odvolávajú na požiadavky manželskej lásky a zodpovedného rodičovstva, je potrebné tieto dva dôležité prvky manželského života presne definovať a objasniť. Urobíme to tak, že osobitne pripomenieme, čo povedal s najvyššou autoritou Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii Radosť a nádej.

Manželská láska

8. Manželská láska nám najlepšie odhalí svoju pravú podobu a vznešenosť vtedy, keď si uvedomíme, že pochádza akoby z najvyššieho prameňa, z Boha, ktorý „je láska“6 a ktorý je Otcom, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“.7

Manželstvo teda nevzniklo náhodou alebo pôsobením slepých prírodných síl, ale ho múdro a prozreteľnostne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmyslom, aby v ľuďoch uskutočnil plán svojej lásky. Preto manželia vzájomným dávaním sa, ktoré je im vlastné a výlučné, usilujú sa o také spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí.

U pokrstených manželstvo je obdarené takou hodnosťou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi.

Známky manželskej lásky

9. V tomto svetle sa jasne ukazujú vlastné známky a požiadavky manželskej lásky. Je veľmi dôležité oceniť ich správny význam.

Je to predovšetkým úplne ľudská láska, čiže zmyslová a duchovná. Nejde tu preto iba o čisto pudovú alebo citovú túžbu, ale aj, a to najmä, o úkon slobodnej vôle, ktorý smeruje k tomu, aby sa v každodenných radostiach a bolestiach nielen udržala, ale aj rástla, aby sa tak manželia stávali akoby jedným srdcom a jednou dušou a spolu dosahovali svoju ľudskú dokonalosť.

Ďalej ide o úplnú lásku, čiže o osobitnú formu osobného priateľstva, v ktorom sa manželia medzi sebou so všetkým veľkodušne delia, nepripúšťajú nespravodlivé výnimky a nesledujú sebecké výhody. Kto opravdivo miluje svojho partnera zaiste ho nemiluje len kvôli tomu, čo od neho dostáva, ale ho miluje kvôli nemu samému; a robí to rád, aby ho darovaním seba obohatil.

Okrem toho manželská láska je verná a výlučná, a to až do konca života. Takto ju chápali ženích a nevesta v ten deň, keď sa slobodne a úplne vedome spojili manželským zväzkom. A hoci táto manželská vernosť je niekedy spojená s ťažkosťami, predsa však nik nemôže vážne tvrdiť, že je nemožná, pretože sa v každej dobe vyskytuje vznešená a bohatá na zásluhy. Príklady mnohých manželov cez stáročia dokazujú nielen to, že patrí k podstate manželstva, ale aj to, že z nej akoby z prameňa vyviera vnútorné a trvalé šťastie.

Konečne táto láska je plodná, pretože sa neobmedzuje len na manželské spoločenstvo samo, ale smeruje k tomu, aby pokračovala a vzbudzovala nové životy. „Manželstvo a manželská láska svojou povahou sú zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Veď deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov.“8