Pane, počul som tvoju správu, bál som sa,
oživ, Pane, svoje dielo uprostred rokov,
uprostred rokov daj vedieť;
v hneve si pripomeň milosrdenstvo!

Boh prichádza z Temanu
a Svätý z vrchu Faran; –
jeho veleba zakrýva nebesá
a zem je plná jeho chvály.

A žiari ako svetlo,
lúče mu vyrážajú z rúk,
tam je schránka jeho sily.

Pred jeho tvárou kráča mor
a vzápätí mu tiahne plameň.

Zastane a premeria zem,
pozrie a zatrasie národmi;
i rozpoltia sa večné vrchy
a sklonia sa kopce odveké;
má večné chodníky.

V trápení som videl stany Kušanu,
trasú sa šiatre madiánskej krajiny.

Či sa Pán hnevá na rieky?
Či proti riekam nesie sa tvoj hnev?
Či proti moru je tvoj zápal,
že jazdíš na svojich paripách?
Tvoje vozy znamenajú spásu.

Tvoja kuša je pripravená
podľa prísahy, ktorú si dal kmeňom.
Riekami si poprerýval zem,

zazreli ťa, zvíjali sa vrchy,
prevalila sa záplava vôd,
priepasť vydala svoj hukot,
vysoko dvíhala ruky.

Slnko a mesiac ostali doma,
pred svetlom tvojich šípov ušli,
pred žiarou tvojho bleskového oštepu.

V zápale pošliapeš zem,
v hneve rozmlátiš národy.

Vytiahol si zachrániť svoj ľud,
zachrániť svojho pomazaného;
rozdrvil si hlavu bezbožníkovho domu,
obnažil si mu základy až dospodu.

Ich vlastnou berlou si prevŕtal
hlavu jeho vojvodcov,
keď sa rútili rozprášiť ma;
ich jasanie znelo,
akoby šli zhltnúť v skrýši bedára.

Na svojich koňoch cválaš po mori,
cez bahno veľkých vôd.

Počul som a chvelo sa mi vnútro,
pri hrmote triasli sa mi pery,
rozklad mi vnikal do kostí
a nohy sa mi chveli.

Figovník síce nerodí
a niet ovocia na viničoch,
sklamala úroda olív
a pole nedodalo pokrm;
stratili sa ovce z košiara
a v maštaliach nieto dobytka.

Ja však budem plesať v Pánovi,
jasať budem v Bohu svojej spásy.

Jahve, Pán, je moja sila,
dal mi nohy ako jeleniciam
a dá mi vykračovať po mojich výšinách.