Varovanie pred ochabnutím. –
1111-14O tom by sme mali veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste zleniveli počúvať.
12Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm.
1313A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa.
14Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla.
16, 1Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti. Neklaďme znova základy: o pokání z mŕtvych skutkov a viere v Boha,
22učenie o krstoch, o vkladaní rúk, o vzkriesení z mŕtvych a večnom súde.
3A to urobíme, ak to Boh dovolí.
44-84Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého,
55zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku,
6a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.
7Aj zem, ktorá pije dážď, čo na ňu často padá, a rodí užitočnú bylinu tým, pre koho ju obrábajú, dostáva požehnanie od Boha.
8Ak však rodí tŕnie a bodľač, je zavrhnutá a blízka kliatbe; jej koniec je spálenie.
99-12Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse.
1010Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým.
11Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca,
12aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení.
1313Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého
14slovami: „Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím.“
15A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie.
16Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu.
17A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou,
18aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej.
1919Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu,
20kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.