Potešujte, potešujte môj ľud,
vraví váš Boh.

Hovorte k srdcu Jeruzalema
a volajte mu,
že sa skončilo jeho otroctvo
a je odčinená jeho vina,
že dostal z Pánovej ruky
dvojmo za každý svoj hriech.

Čuj! Ktosi volá:
„Na púšti pripravte cestu Pánovi.
Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu!

Každá dolina nech sa zdvihne
a každý vrch a kopec zníži;
čo je kopcovité, nech je rovinou,
a čo hrboľaté, nížinou.

A zjaví sa Pánova sláva
a zrazu ju uvidí každé stvorenie,
lebo sa ozvali ústa Pánove.“

Čuj! Ktosi hovorí: „Volaj!“
Ja vravím: „Čo mám volať?“
„Každé telo je ako tráva
a všetka jeho krása ako poľný kvet:

Tráva uschne, kvet zvädne,
lebo ho ovial Pánov dych.
(Vskutku trávou je ľud.)

Tráva zoschne, kvet zvädne,
ale slovo nášho Boha trvá naveky.“

Vystúp na vysoký vrch,
blahozvesť Siona,
pozdvihni mocne svoj hlas,
blahozvesť Jeruzalema!
Pozdvihni, neboj sa,
povedz mestám Júdska:
„Hľa, váš Boh!

Hľa, Pán, Jahve, prichádza v sile
a rameno má vladárske,
hľa, jeho odmena je s ním
a jeho odplata pred ním!

Ako pastier pasie svoje stádo,
do náručia berie,
baránky do lona dvíha,
tie, čo pridájajú, vodí.“

Ktože zmeral svojou hrsťou vody
a obopäl piaďou nebesá,
meričkou prach zeme odmeral,
odvážil vrchy na váhe
a pahorky na závaží?

Kto usmernil ducha Pánovho
a ktorý poradca ho poučil?

U koho sa radil, aby mu vysvetlil
a naučil ho ceste práva,
(aby ho naučil vedomosti)
a cestu múdrosti mu ukázal?

Hľa, národy sú ako kvapka z vedra
a pokladá ich za prášok na vážke,
hľa, ostrovy dvíha ako smietku.

Libanon nestačí na zápal
a jeho zverina nestačí na žertvu.

Všetky národy sú pred ním ako nič,
za márnosť a prázdnotu ich pokladá.

Ku komuže prirovnáte Boha,
akúže k nemu postavíte podobu?

Modlu uleje umelec,
zlatník však okuje ju zlatom
a strieborné retiazky pozvára.

Kto chudobný je na dary,
vyberie drevo, čo nehnije,
nájde si múdreho majstra,
by postavil sochu, čo sa nehne.

Nuž či neviete? Či nepočujete?
Či vám nebolo oznámené od začiatku?
Či nechápete základy zeme?

On tróni nad okruhom zeme,
– jej obyvatelia sú ako kobylky –
on rozťahuje sťa závoj nebesá
a rozprestiera ich ako obytný stan.

On obracia navnivoč vládcov,
sudcov zeme mení v ničomnosť.

Sotva zasadení, sotva sú zasiati,
sotva pustí ich kmeň koreň do zeme,
už ich aj oveje, takže uschýnajú,
víchor ich sťa plevu odnáša.

„Komuže ma teda chcete prirovnať?
Budem mu podobný?“ – vraví Svätý.

Zdvihnite si nahor oči a viďte:
Ktože ich stvoril?
Ten, čo vyvádza podľa čísla ich vojsko,
každú volá po mene,
pre veľkú silu a nesmiernu moc
nevystane ani jedna.

Prečo vravíš, Jakub, a hovoríš, Izrael:
„Skrytá je moja púť pred Pánom
a môj súd unikol môjmu Bohu!“?

Či nevieš? Či si nepočul?
Bohom večnosti je Pán.
On stvoril končiny zeme,
neukoná sa, ani neustane,
jeho múdrosť je nevystihnuteľná.

On dáva silu ukonanému
a bezmocnému dá veľkú zdatnosť.

Ustáva mládež a omdlieva
a junač podlomená padá.

Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu,
získavajú krídla ako orly,
utekať budú a neustanú,
budú putovať a neomdlejú.