Výrok nad Babylonom, ktorý videl Izaiáš, syn Amosov.

Na holom vrchu zdvihnite zástavu,
volajte im hlasno, kývajte rukou,
nech vojdú do brán kniežat!

Ja som dal rozkaz svojim zasvätencom,
zavolal som (pre svoj hnev) svojich hrdinov,
tých, čo hrdo jasajú pre moju slávu.

Čuj! Hluk na vrchoch, ako množstva ľudí.
Čuj! Lomoz kráľovstiev zhromaždených národov.
To Pán vojsk prehliada bojovné vojsko.

Idú z ďalekej krajiny,
od končín nebies:
Pán a nástroje jeho hnevu,
aby zničili celú zem.

Kvíľte, lebo blízko je deň Pána,
príde ako pohroma od Všemohúceho.

Preto sklesnú všetky ruky
a každé ľudské srdce ochabne.

I podesia sa, kŕče a bôle dostanú,
budú sa zvíjať ako rodička,
s hrôzou budú hľadieť jeden na druhého:
tvár im bude horieť plameňom.

Hľa, ide deň Pána ukrutný,
rozhnevaný a rozpálený,
aby urobil zo zeme púšť
a jej hriešnikov z nej vyhubil!

Veď hviezdy nebies a ich súhvezdia
nezaskvejú sa svojím leskom,
slnko sa zatmie, len čo vyjde,
a mesiac sa nerozžiari svetlom.

Strescem zločin na svete
a na zločincoch ich vinu
a spravím koniec nadutosti pyšných
a hrdosť násilníkov pokorím.

Mužov spravím vzácnejšími než zlato
a ľudí nad zlato ofírske.

Preto otrasiem nebesami
a zem sa vyšinie zo svojho miesta
pre rozhorčenosť Pána zástupov
v ten deň, keď vzplanie jeho hnev.

Vtedy ako splašená gazela
a ako ovce, ktoré nik nestráži,
obráti sa každý k vlastnému národu
a každý pobeží do svojej krajiny.

Každý dopadnutý bude prebodnutý
a každý dochytený padne mečom.

Pred ich očami rozdrvia im deti,
vyplienia im domy a sprznia im ženy.

Hľa, ja vzbudím proti nim Médov,
ktorí si nevážia striebra
a v zlate nemajú záľubu.

Ich kuše rozdrvia mladíkov
a neušetria plod života,
nad synčekmi sa nezľutuje ich oko.

A Babylon, ozdoba kráľovstiev,
pyšná okrasa Chaldejcov,
bude, ako keď Boh rozvrátil
Sodomu a Gomoru.

Neobývaný bude naveky,
neosídlený na všetky pokolenia;
Arab si tam nepostaví stan
a pastieri tam nebudú košiariť.

Ale bude tam sídliť zver púšte,
sovy naplnia ich domy,
budú tam bývať pštrosy
a capy tam budú poskakovať.

Hyeny budú skučať v jeho kaštieľoch
a šakaly v palácoch rozkoše.

Pán zlámal prút pohanov,
palicu vladárov,

čo zlostne bila ľudstvo
údermi neprestajnými,
podmaňovala v hneve národy
sužovaním neľútostným.

Oddychuje, odpočíva celá zem,
prepukáva jasotom.

Aj cyprusy a cédre Libanonu sa ti tešia:
„Odkedy ležíš, nevystúpi rubač k nám.“

Podsvetie zdola sa pre teba rozruší
v ústrety tvojmu príchodu;
vzbudzuje pre teba tiene,
všetkých mocnárov zeme
vyzdvihuje z ich trónov,
všetkých kráľov národov.

Títo všetci sa ozvú,
prehovoria k tebe:
„I ty si omdlel ako my,
nám si sa stal rovným?

Do pekla je zvrhnutá tvoja sláva,
zunenie tvojich hárf.
Pod tebou je rozostretá chrobač
a červy sú tvojou prikrývkou.“

Ako si padla z neba,
žiarivá zornička!
Zrazený si k zemi,
čo si vládol nad národmi.

Veď v srdci si si hovoril:
„Do nebies vystúpim,
až nad Božie hviezdy
vyvýšim svoj trón,
sídliť chcem na vrchu zhromaždenia,
na stráňach severu.

Vystúpim do výšin oblakov,
prirovnám sa Najvyššiemu.“

Lenže do podsvetia si zvrhnutý,
na stráne priepasti.

Čo ťa uzrú, obzrú si ťa,
hútať budú o tebe:
„Či toto je muž, čo rozbúril zem,
zatriasol ríšami,

čo svet obrátil na pustatinu,
jeho mestá zrúcal
a jeho väzňom nepootváral dom väznenia?“

Králi národov všetci spočívajú v sláve,
každý vo svojom dome.

Ty však si vyhodený bez hrobu
ako odporná vetva
– pokrytý zabitými,
ktorých meč prebodal –

19fako pošliapaná mŕtvola.

19eK tým, čo zostúpia do kamenných hrobov,

nepridružíš sa pri pohrebe,
lebo si zničil vlastnú krajinu,
svoj vlastný ľud vyvraždil.
Nikdy nik nespomenie
semeno zločincov.

Postavte popravisko jeho synom
pre zločin ich otcov,
aby nepovstali a nepodmanili si zem
a nezaplnili svet mestami.

Takto prisahal Pán zástupov:
„Veru, ako som zamýšľal, tak bude
a ako som ustanovil, tak sa stane,

že zlomím Asýrsko vo svojej krajine
a na svojich vrchoch ho pošliapem,
takže sa vzdiali od nich jeho jarmo
a stratí sa z ich ramien jeho bremeno.“

To je ustanovenie, ustanovené nad celou zemou,
a to je ruka, vystretá nad všetky národy.

Veď Pán zástupov rozhodol, ktože to zlomí?
Jeho ruka je vystretá, ktože ju odstráni?

V roku smrti kráľa Achaza odznel tento výrok:

„Neteš sa ty, Filištínsko celé,
že prút toho, čo ťa bil, je zlomený,
bo z koreňa hada vyjde vretenica
a jej plodom bude okrídlený drak.

I budú sa pásť prvorodení biednych
a chudobní budú sídliť v bezpečí,
tvoj koreň však hladom usmrtím
a tvojich pozostalých zabijem.

Kvíľ, brána, plač, mesto,
des sa, Filištínsko celé,
lebo od severu prichádza dym
a nik neodchádza od svojich čiat.“

A čo sa odpovie poslom pohanov?
Že Pán založil Sion
a na ňom sa ukryjú biedni jeho ľudu.

Výrok nad Moabom.
Áno, za noci bol zničený, Ar Moab zhynul;
áno, za noci bol zničený, Kír Moab zhynul.

Idú do domu, Dibon vystupuje na výšiny plakať,
na Nebu a na Medabe kvíli Moab:
na každej hlave plešina, každá brada oholená,

na jeho cestách obliekajú sa do vrecovín,
na jeho strechách a uliciach
všetko kvíli, rozplakáva sa.

Hesebon a Eleále volá,
až k Jase počuť ich hlas,
preto sa chvejú bedrá Moabu,
jeho duša sa chveje.

Moje srdce volá pre Moab.
Jeho ubehlíci sú až v Segore,
v Eglat – Šelišija.
Áno, na výstupy Luitu vystupujú v plači,
áno, na ceste k Horonaimu stupňujú krik pre skazu.

Áno, vody Nimrimu sa na púšť obrátia,
áno, vyschla tráva, zhynula byľ,
niet viacej zelene.

Preto svoje zvyšky a svoje zásoby
nesú k potoku Vŕb.

Áno, krik obkľučuje hranice Moabu,
až po Eglaim jeho kvílenie
a po Beer-Elim jeho kvílenie.

Áno, vody Dimonu sú plné krvi,
lebo na Dimon uložím ďalšie:
na zachránených Moabu leva
i na tých, čo ostanú v krajine.

Pošlite baránka vládcovi zeme
zo Sely púšťou k vrchu dcéry Siona.

Ako odplašené vtáča, rozohnané hniezdo,
budú dcéry Moabu pri brodoch Arnona.

„Daj radu, učiň rozhodnutie;
premeň na noc svoj tieň v pravé poludnie,
schovaj ubehlíkov, nevyjavuj rozplašených!

Nech u teba bývajú ubehlíci Moabu,
buď im útočišťom pred ničiteľom!“
Veď zmizol násilník, prestalo ničenie,
zhynuli z krajiny tí, čo ju gniavili!

Milostivo bude postavený trón
a na ňom bude verne sedieť v stánku Dávidovom
sudca, čo hľadá právo a domáha sa pravdy.

Počuli sme o pýche Moabu, pýche veľkej,
a o jeho nadutosti, hrdosti a prchkosti,
o jeho nezmyselných rečiach.

Preto jajkať bude Moab k Moabovi,
všetko to bude jajkať.
Za hroznovými koláčmi Kír-Charošetu
budú vzdychať celkom zničení.

Lebo sú zvädnuté polia Hesebonu,
vinicu Sabamy rozšliapali páni národov;
jej ratolesti siahajú až k Jazeru,
zatárali sa na púšť,
jej výhonky sa rozvetvovali,
presahovali more.

Preto plačom Jazerčanov oplakávam vinicu Sabamy,
zalievam ťa slzami, Hesebon a Eleále,
veď do tvojho vinobrania a do tvojej žatvy
vpadávalo ujúkanie.

Zmizla radosť a plesanie zo záhrad
a vo viniciach nejasajú, nevýskajú,
víno v lisoch nešliape šliapač,
urobil som koniec ujúkaniu.

Preto moje vnútro zuní pre Moaba ako citara
a moje útroby pre Kír Cháreš.

Až sa zjaví Moab
a namáhať sa bude na výšinách
a vojde sa modliť do svojej svätyne,
nič nezmôže.

Výrok nad Damaskom:
„Hľa, Damask prestane byť mestom,
bude iba hŕbou zrúcanín.

Opustené budú mestá Aroeru,
budú patriť stádam,
tam budú ležať a nik ich neodstraší.

Zhynie bašta Efraimu
a kráľovstvo Damasku,
so zvyškami Aramu bude
ako so slávou synov Izraela“ –
hovorí Pán zástupov.

„V ten deň zdrobnie Jakubova sláva
a tučnosť jeho tela schradne.

A obíde, ako keď žnec zachytáva steblá
a jeho rameno obžína klasy
v údolí Refaim.

Zostanú z neho paberky,
ako keď ráňajú olivy,
dve-tri bobuľky na samom vrcholci,
štyri-päť na konárikoch stromu“ –
hovorí Pán, Boh Izraela.

„V ten deň vzhliadne človek na svojho Tvorcu
a jeho oči pozrú na Svätého Izraelovho.

Nebude hľadieť na oltáre,
na dielo svojich rúk,
a nebude pozerať na to,
čo vytvorili jeho prsty,
na ašery a slnečné stĺpy.

V ten deň budú jeho opevnené mestá
ako zboreniská Hevejcov a Amorejčanov,
ktoré opustili pred synmi Izraela,
a bude pustatinou.

Veď si zabudol na Boha, svoju spásu,
a na svoju pevnú Skalu si si nespomenul,
preto len saď rozkošné sady
a cudzím viničom ich vysádzaj!

V deň, keď zasadíš, ohraď
a do rána priveď svoje semeno k rozkvetu:
unikne žatva v deň choroby
a nezhojiteľnej bolesti.“

Beda, hukot mnohých národov,
hučia ako hukot morí!
Burácanie národov,
burácajú ako burácanie ohromných vôd.

Zástupy burácajú ako burácanie mnohých vôd,
ale zahriakne ich a ujdú ďaleko;
budú hnané ako pleva vetrom
a ako krútňava povíchricou.

Za večera, hľa, zdesenie,
pred ránom ho už niet!
To je údel tých, čo nás olupujú,
a osud tých, čo nás vykorisťujú.

Beda, zem zuniacich krídel,
čo je za riekami Etiópie,

čo posiela poslov po mori,
po vode na papyrusových člnkoch!
Choďte, rýchli posli,
k národu urastenému a lesklému,
k ľudu strašnému na ďaleko-široko,
k národu silnému a drviacemu,
ktorému rieky prerývajú krajinu.

Všetci občania sveta a obyvatelia zeme,
hľaďte, až sa zdvihne zástava na vrchoch,
až zazneje trúba, čujte!

Lebo takto hovorí Pán ku mne:
„Spokojne budem hľadieť na svojom mieste
ako žiarna horúčava za jasna
a ako oblak rosy v úpale žatvy.“

Lebo pred oberačkou, keď kvitnutiu je koniec
a hroznom polozrelým bude jeho kvet,
poobrezáva výhonky nožmi
a vetvy odstráni, obstrihá.

Všetci budú ponechaní vtáctvu hôr
a zveri zeme,
vtáctvo tam bude letovať
a všetka zver zeme tam prezimuje.

V tom čase prinesie dar Pánovi zástupov
národ urastený a lesklý,
ľud strašný na široko-ďaleko,
národ silný a drviaci,
ktorému rieky prerývajú krajinu,
na miesto mena Pána zástupov, na vrch Sion.

Výrok nad Egyptom:
Hľa, Pán sa nesie na ľahkom oblaku
a ide do Egypta!
I trasú sa pred ním bôžikovia Egypta
a Egyptu sa v hrudi roztápa srdce.

„I popudím Egypt proti Egyptu,
že bude bojovať brat proti bratovi,
priateľ proti priateľovi,
mesto proti mestu,
kráľovstvo proti kráľovstvu.

Egyptu unikne duch z útrob
a pomätiem ich rozvahu,
že sa budú vyzvedať u bôžikov,
čarodejníkov, duchov a veštcov.

Vydám Egypt do rúk krutých pánov,
tvrdý kráľ bude vládnuť nad nimi“ –
hovorí Pán, Jahve zástupov.

Vysušia sa vody z mora
a rieka úplne vyschne.

Páchnuť bude z riečišť,
spľasnú a vyschnú rieky Egypta,
zvädne trsť a šašina.

Plešiny sú pri Níle, pri brehu Nílu,
veď všetko siatie Nílu
uschne, zvädne, zmizne.

Kvíliť budú rybári,
žialiť všetci, čo hádžu udicu do Nílu,
a tí, čo rozprestierajú sieť na vode, sklesnú.

Zahanbia sa tí, čo spracúvajú ľan,
tí, čo češú a pradú biele nite.

Jeho robotníci budú pošliapaní,
všetci nádenníci zarmútení v duši.

Veru bláznivé sú kniežatá Tanisu,
múdri radcovia faraóna sú hlúpou radou.
Ako môžete vravieť faraónovi:
„Syn mudrcov som, syn dávnych kráľov?“

Kdeže sú tvoji mudrci?
Nechže ti oznámia a zvestujú,
čo ustanovil Pán zástupov proti Egyptu.

Osprosteli kniežatá Tanisu,
pomýlené sú kniežatá Memfisu,
zavádzajú Egypt vládcovia jeho kmeňov.

Pán vmiešal do jeho útrob ducha závratu,
do bludu uvedú Egypt vo všetkom jeho konaní,
ako blúdi opilec v tom, čo sám vydávil.

A Egypt nebude mať diela,
ktoré by previedla hlava a chvost,
palmová ratolesť a trsť.

Výrok nad morskou púšťou:
Ako víchrice, ktoré tiahnu juhom,
tak príde z púšte, z hroznej krajiny.

Bolo mi zjavené kruté videnie:
Lupič lúpi, ničiteľ ničí.
„Hor’ sa, Elam! Zvieraj, Méd!
Všetkej ich kviľbe koniec urobím.“

Preto sú moje bedrá plné hrôzy,
schvátili ma bôle sťa bôle rodičky,
zronený som, keď to čujem,
zmätený som, keď to vidím.

Trepoce mi srdce, zdesili ma hrôzy,
súmrak mi moju túžbu urobil postrachom.

Prestrú stôl, postavia hliadku,
jedia a pijú.
„Hore, kniežatá, mažte štít!“

Lebo takto mi hovoril Pán:
„Choď, postav hliadku! Čo uzrie, nech oznámi!

Ak uvidí jazdcov, dvojice koní,
jazdcov na osloch, jazdcov na ťavách,
nech sleduje pozorne, veľmi pozorne!“

I zvolal: „Vidím.
Na hliadke, Pane, stojím vo dne stále,
na svojej stráži ja stojím celú noc.

Hľa, idú jazdci, dvojice koní.“
I ozve sa a hovorí:
„Padol, padol Babylon,
všetky sošky jeho bohov
roztrieskal na zemi.“

Môj rozmlátený, môj rozdrvený ľud,
čo som počul od Pána zástupov,
Boha Izraela,
to som vám oznámil.

Výrok nad Dumou (Edomskom):
Volá ku mne zo Seiru:
„Strážca, ako je s nocou?
Strážca, čo s nocou?“

Strážca povedal:
„Príde ráno, ale aj noc.
Ak sa dozvedáte, dozvedajte sa,
vráťte sa znovu!“

Výrok nad Arábiou:
V kružine púšte nocujte,
karavány dedanské!

V ústrety smädnému doneste vodu,
obyvatelia krajiny Tema,
choďte ubehlíkom naproti s chlebom!

Lebo ušli pred mečom,
pred vytaseným mečom
a pred natiahnutou kušou,
pred ťažkým bojom.

Lebo takto hovorí Pán ku mne:
„Ešte za rok, ako rok žoldniera,
a zahynie všetka sláva Kedaru,

zvyšok z počtu lukov
hrdinských synov Kedaru bude malý,“
lebo to riekol Pán, Boh Izraela.

Výrok nad Údolím videnia:
Čože ti je, že si celé vystúpilo na strechy,

plné kriku, mesto hučiace, mesto jasajúce?
Tvoji zomrelí nepomreli mečom.

Všetci tvoji vodcovia razom utiekli
ukrutne spútaní,
všetci tvoji hrdinovia sú razom spútaní,
utiekli ďaleko.

Preto hovorím: „Odvráťte sa odo mňa!
Horko zaplačem.
Nesnažte sa potešiť ma
nad skazou dcéry môjho ľudu!“

Lebo deň poplachu a šliapania a búrenia
drží Pán, Jahve zástupov.
V Údolí videnia podkopávajú múr
a krik je proti hore.

Elam zdvihol tulec;
na vozoch ľudia, jazdci,
a Qír obnažil štít.

Tvoje krásne údolia sú plné vozov
a jazdci sa pevne postavili k bráne.

Odňal závoj Júdovi;
v ten deň si hľadel
na zbrojnicu Lesného domu.

Vidíte, že má Dávidovo mesto mnoho trhlín,
zhromažďujete vodu do Dolného rybníka,

sčitujete domy Jeruzalema,
rúcate domy na opevnenie múrov

a robíte struhu medzi dvoma múrmi
vodám starého rybníka.
Nepozriete však na toho, ktorý to urobil,
a toho, čo oddávna to spravil, nevidíte.

A pán, Jahve zástupov, zvolá v ten deň:
„Plačte a nariekajte,
ohoľte sa a opášte sa vrecovinou!“

Ale, hľa, plesanie a radosť,
zabíjajú statok a režú ovce,
jedia mäso a pijú víno:
„Jedzme a pime, veď zajtra umrieme!“

I zaznelo mi v ušiach, Pane zástupov:
„Veru vám nebude odpustený tento hriech,
pokiaľ neumriete“ – hovorí Pán, Jahve zástupov.

Toto hovorí Pán, Jahve zástupov:
„Choďže k tomu úradníkovi,
k Sobnovi, správcovi domu:

»Čože tu máš a kohože tu máš,
že si si tu vytesal hrob?«
Vysoko vytesal svoj hrob,
v skale si vydlabal príbytok.

Hľa, Pán ťa rozmachom odvrhne, silák,
a pevne ťa zohne,

silno ťa zakotúľa, ako sa kotúľa lopta
do šírošírej krajiny.
Tam zomrieš a tam budú tvoje skvostné vozy,
ty hanba domu tvojho pána!

Odstránim ťa z tvojho miesta
a zvrhnem ťa z tvojho postavenia.

V ten deň zavolám svojho služobníka
Eliakima, syna Helkiáša,

a oblečiem ho do tvojho rúcha,
opášem ho tvojím pásom
a dám mu do rúk tvoju moc.
I bude otcom obyvateľom Jeruzalema
a Júdovmu domu.

Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu,
keď otvorí, nikto nezavrie,
a keď zavrie, nikto neotvorí.

Osadím ho ako kôl na pevnom mieste,
že bude slávnym trónom domu svojho otca.

Bude na ňom visieť všetka sláva domu jeho otca:
konáre a ratolesti, všetky malé nádoby,
od hrnčekov až po krčahy.

V ten deň – hovorí Pán zástupov –
vykýve sa kôl, osadený na pevnom mieste,
vyvalí sa a padne,
i rozdrúzga sa ťarcha, čo bude na ňom,
lebo to vyriekol Pán.“

Výrok nad Týrom:
Kvíľte, lode taršišské,
veď je zničený, prístrešia niet!
Pri príchode z krajiny Cetim
im to bolo zvestované.

Zamĺkli obyvatelia pobrežia,
sidonskí kupci, čo plavia sa morom.

Naplnilo ťa – cez veľké vody –
zrno Šichoru.
Žatva Nílu je ich zárobkom
a stal sa tržiskom národov.

Hanbi sa, Sidon, veď hovorí more,
morská pevnosť takto:
Neúpel si a neporodil si,
synov si nevychoval
a nevypestoval si panny.

Keď bude chýr o tom v Egypte,
zažalostia pre správu o Týre.

Choďte do Taršišu,
kvíľte, obyvatelia pobrežia!

Či toto je vaše jasajúce (mesto),
ktoré má pôvod odpradávna
a ktoré viedli jeho nohy
sídliť naďaleko?

Kto takto rozhodol
o Týre, čo korunúval,
ktorého kupci boli kniežatami,
jeho obchodníci vznešenými krajiny?

Pán zástupov rozhodol tak,
aby potupil pýchu všetkej slávy,
aby pohanil všetkých vznešených krajiny.

Prekroč svoju krajinu sťa rieka,
dcéra Taršišu, pása už niet!

Vystrel svoju ruku nad more,
zatriasol dŕžavami.
Pán dal rozkaz proti Kanaánu,
aby boli zničené jeho pevnosti.

I riekol: „Neplesaj už viac,
znásilnená panna, dcéra Sidonu!
Vstaň, preplav sa do Cetim,
ani tam nebudeš mať pokoja.“

Hľa, krajina Chaldejcov – to tento národ,
nie Asýr to bol, čo pripravil ju pre zver –
postavil si veže a zrúcal jej paláce,
urobil z nej zborenisko.

Kvíľte, lode taršišské,
veď je zničené vaše útočište!

Vezmi citaru, obchádzaj mesto,
neviestka zabudnutá,
pekne hraj, veľa spievaj,
aby si spomenuli na teba.