Zostúp a sadni si do prachu,
panna, dcéra Bábela,
sadni si na zem, bez trónu,
dcéra Chaldejcov,
lebo ťa viac nebudú volať
nežnou a zmäkčilou.

Vezmi si mlynček a múku meľ,
odhaľ si závoj,
odhrň vlečku, obnaž lýtka,
prebroď sa cez rieky!

Odhalí sa tvoja hanba, ukáže potupa,
vezmem si pomstu
a neodolá mi nik.

Náš vykupiteľ Pánom zástupov sa volá,
Svätým Izraela.

Seďže ticho a choď do tmy,
dcéra Chaldejcov,
lebo ťa viac nebudú volať
paňou kráľovstiev.

Hneval som sa na svoj ľud,
znesvätil som svoje dedičstvo
a dal som ti ich do rúk;
nemala si k nim ľútosti,
zaťažila si starcov
svojím jarmom veľmi.

A riekla si: „Večne budem paňou,“
nevzala si si to k srdcu;
nemyslela si na koniec toho.

Teraz však čuj toto, zmäkčilá,
čo tróniš v bezpečí,
čo si v srdci hovoríš:
„Ja a nikto viac!
Nebudem sedieť ako vdova
a bezdetnosť nepoznám.“

Nuž prídu na teba obe tieto veci
razom, v jeden deň,
bezdetnosť a vdovstvo
zasiahnu ťa naplno
i pri množstve tvojich čarov,
i pri veľkej sile tvojich bosoráctiev.

Bola si bezpečná vo svojej zlobe,
povedala si: „Nik ma nevidí.“
Tvoja múdrosť a tvoja veda –
tá ťa zviedla;
riekla si vo svojom srdci:
„Ja a nikto viac!“

Príde na teba nešťastie,
nepoznáš jeho vznik,
zrúti sa na teba skaza,
nevieš ju udobriť,
a dôjde na teba hrôza
tak náhle, že sa ani nenazdáš.

Postav sa so svojimi čarami
a množstvom svojich kúzel,
v ktorých si sa namáhala od mladi,
vari sa ti to podarí,
vari odstrašíš!

Ustávala si sa množstvom svojich porád:
nechže sa dostavia,
nech ťa vyslobodia, čo delia nebo,
čo pozorujú hviezdy,
oznamujú z novmesiacov,
čo má prísť na teba.

Hľa, budú ako pleva,
spáli ich oheň,
nevytrhnú si životy
zo šľahov plameňa:
to nie je uhlie, čo hreje,
oheň, pri ktorom sa sedí.

Tak pochodíš s tými,
o ktorých si dbala,
s ktorými si kupčila od mladi.
Odtackajú sa každý svojou cestou,
niet (toho), kto by ťa zachránil.