„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa,
skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa,
za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“

Neboj sa ich, veď ja som s tebou,
aby som ťa vyslobodil!“ – hovorí Pán.

Pozri, postavil som ťa dnes
nad národy a nad kráľovstvá,
aby si vytrhával a rúcal,
nivočil a pustošil,
aby si budoval a sadil.“

Bo hľa, ja zavolám všetky kmene
kráľovstiev severu – hovorí Pán.
Prídu a každý postaví svoj trón
pred vchodom do brán Jeruzalema
proti všetkým jeho múrom vôkol
a proti všetkým júdskym mestám.

I prerokujem s nimi svoj spor
pre všetku ich zlobu, že ma opustili,
že okiadzali cudzích bohov
a klaňali sa dielu svojich rúk.“

„Ale ty si opáš bedrá,
povstaň a rozpovedz im
všetko, čo som ti prikázal!
Nemaj pred nimi strach,
aby som ťa nimi nenastrašil!

A ja, hľa, urobil som ťa dnes
opevneným mestom, železným stĺpom
a kovovým múrom proti celej krajine,
proti kráľom Júdska a jeho kniežatám,
proti jeho kňazom a ľudu krajiny.

Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa,
lebo s tebou som ja – hovorí Pán,
aby som ťa vyslobodil.“

Pán prehovoril ku mne takto:

„Choď a volaj do uší Jeruzalema:
Toto hovorí Pán:
Spomínam na milotu tvojej mladosti,
na lásku tvojich zásnub,
keď si ma nasledoval na pustatine,
v nezasiatej krajine.

Izrael bol svätým Pánovým,
prvotinami jeho úrody,
tí, čo z neho jedli, odtrpeli si to všetci,
dopadlo na nich nešťastie“ –
hovorí Pán.

Čujte slovo Pánovo, dom Jakubov
a všetky rodiny Izraelovho domu!

Toto hovorí Pán:
„Akú neprávosť našli na mne vaši otcovia,
že sa vzdialili odo mňa,
išli za márnosťou a márnymi sa stali?

A nehovorili: »Kdeže je Pán,
ktorý nás vyviedol z egyptskej krajiny,
ktorý nás vodil pustatinou,
krajinou pustou a hrboľatou,
krajinou suchou a temnou,
krajinou, ktorou neprejde nikto
a ani človiečik v nej nebýva?«

A voviedol som vás do krajiny sadov,
aby ste požívali jej plod a jej dobro.
Vy ste však prišli a sprznili moju zem
a moje dedičstvo ste spravili odporným.

Kňazi nevraveli: »Kdeže je Pán?«
Tí, čo chápu Zákon, ma nepoznali
a pastieri sa mi spreneverili,
proroci veštili menom Bála
a za bezmocnými bôžikmi chodili.

Preto sa ešte budem pravotiť s vami
– hovorí Pán –
i s vašimi detnými deťmi sa budem pravotiť.

Len choďte na ostrovy Kitejcov a pozrite,
pošlite do Kedaru a uvážte dôkladne,
pozrite, či sa stalo čosi také!

Ak si národ zmenil bohov
– nuž to ani nie sú bohovia!
Môj národ však zamenil svoju slávu
za čosi bezvládne.

Zdeste sa nad tým, nebesá,
zhrozte sa veľmi, preveľmi,
hovorí Pán.

Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud:
mňa opustili, prameň živých vôd,
aby si vykopali popraskané cisterny,
ktoré vodu udržať nemôžu.

Či je Izrael otrokom?
Či je sluhom, narodeným v dome?
Prečože sa stal korisťou?

Levy nad ním revali,
pozdvihovali svoj hlas,
jeho pôdu obrátili na púšť;
mestá mu vyhoreli, nik nebýva v nich.

I synovia Nofu a Tafnesu
ťa vypásli až po temä.

Či ti to nezapríčinil
odpad od Pána, tvojho Boha,
keď ťa viedol po ceste?

Teraz však, čo chceš na ceste do Egypta,
aby si pil vody Nílu?
A čo chceš na ceste do Asýrska,
aby si pil vody Eufratu?

Tvoj zločin ťa stresce,
skárajú ťa tvoje nevernosti.
Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké,
že si opustil Pána, svojho Boha,
že si nemal bázeň predo mnou,
hovorí Pán, Jahve zástupov.

Veď od pradávna si zlámal svoje jarmo,
roztrhal si svoje putá
a povedal si: »Nebudem otročiť!«
A na každom vyvýšenom kopci
a pod každým zeleným stromom
si sa rozvaľoval v smilstve.

Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený,
ako samé pravé semä.
Ako si sa mi zmenil!
Vinič spotvorený, cudzí!

I keby si sa obmyl sodíkom
a lúhom by si plytval,
škvrnou bude tvoj zločin predo mnou,
hovorí Pán, Jahve.

Ako len vravíš: »Nepošpinil som sa,
za Bálom som sa nevláčil.«
Hľaď na svoju púť v údolí,
poznaj, čo si urobil,
ty, ľahká ťava, čo strečkuje po ceste,

oslica divá, naučená na púšť,
čo v roztúženosti chmáta vzduch;
ktože jej chlipnosť ukojí?
Kto ju hľadá, neunaví sa,
nájde ju v jej mesiaci.

Chráň si nohy pred nahotou
a svoj gágor pred smädom!
Lež povedala si: »Darmo je! Nie!
Veď milujem cudzincov
a budem chodiť za nimi!«

Ako sa hanbí prichytený zlodej,
tak sa hanbí dom Izraelov,
oni, ich králi a kniežatá,
aj ich kňazi a proroci.

Drevu hovoria: »Ty si môj otec«
a kameňu: »Ty si ma zrodil.«
Ku mne si obrátili šiju, nie tvár,
ak ich však stihne bieda, volajú:
»Povstaň a zachráň nás!«

Nuž kde máš bohov, čo si si narobil?
Nech vstanú, či ťa v biede zachránia?
Veď koľko máš miest,
toľko máš aj bohov, Júda!

Prečo sa pravotíte so mnou?
Spreneverili ste sa mi všetci,
hovorí Pán.

Nadarmo som bil vašich synov,
neprijali výstrahu,
váš meč hltal vašich prorokov
ako pustošiaci lev.“

Ste vy pokolenie! Pozorujte slovo Pánovo:
„Či som púšťou Izraelovi?
Či krajinou temnôt?
Prečo vravíš, ľud môj: »Vzbúrili sme sa,
viac nepôjdeme k tebe!«?

Či panna zabudne na svoj skvost,
nevesta na svoj opasok?
Môj ľud však na mňa zabudol
od nespočetných dní.

Ale si len upravuješ cestičky
na vysliedenie lásky!
Preto si aj na zločiny
privykol svoje cesty.

Ešte i na lemoch ti objavili
krv našich biednych, nevinných:
nepristihol si ich pri vlámaní,
ale pri terebintách.

A hovoríš: »Veď som nevinný,
hej, jeho hnev sa odo mňa odvrátil.«
Hľa, tu som, posúdim ťa,
pretože vravíš: »Nezhrešil som.«

Čože sa tak veľmi ponáhľaš
zmeniť si cestu?
Aj s Egyptom pohoríš,
ako si pohorel s Asýrskom.

Aj odtiaľ budeš vychádzať,
že budeš ruky držať nad hlavou,
lebo Pán odvrhol tvoje opory,
úspech s nimi mať nebudeš.

(Hovoria:) Keď muž prepustí ženu
a ona odíde od neho
a oddá sa inému mužovi,
či sa ešte vráti k nej?
Či nie je takáto žena celkom sprznená?
Nuž ty si smilnil s mnohými priateľmi
a máš sa vrátiť ku mne? – hovorí Pán.

Pozdvihni oči na hole a pozri,
kde ťa poškvrnili!
Vysedával si im na cestách
ako Arab na pustatine.
Tak si znesvätil zem
smilstvami a svojimi zločinmi.

Preto prestala pŕška
a nebolo neskorého dažďa.
Lenže ty si mal čelo sťa neviestka,
nehanbil si sa.

Všakže, teraz voláš ku mne: »Otče,
si mi priateľom z mladosti!

Či sa večne budeš mrzieť?
Bez konca budeš prechovávať hnev?«
Tak hovoríš, ale robíš zle,
koľko len vládzeš.“

Choďže, volaj tieto slová k severu a vrav:
Vráť sa, odpadlica Izrael, hovorí Pán,
nebude sa mi na vás mračiť tvár,
veď som milosrdný, hovorí Pán. –
Nebudem sa hnevať naveky.

Len uznaj svoj hriech,
že si bola nevernou Pánovi, svojmu Bohu,
že si blúdila po cestách za cudzincami
pod každým stromom zeleným,
ale na môj hlas si nepočúvala,
hovorí Pán.

Vráťte sa, odbojní synovia – hovorí Pán,
veď ja som vaším manželom!
Nuž vezmem vás: jediného z mesta
a dvoch z pokolenia
a zavediem vás na Sion.

I dám vám pastierov podľa svojho srdca,
budú vás vodiť dôvtipom a múdrosťou.

A keď sa rozmnožíte
a budete plodní v krajine,
v tých dňoch – hovorí Pán –
nebudú viac hovoriť:
»Archa Pánovej zmluvy,«
ani im na myseľ nepríde,
nebudú na ňu spomínať ani ľutovať,
ani ju nezhotovia viac.

V tom čase sa Jeruzalem bude volať
trónom Pánovým
a zídu sa k nemu všetky národy,
k Pánovmu menu do Jeruzalema;
a už viac nepôjdu
za hriešnou tvrdosťou svojho srdca.

V ten deň pôjde Júdov dom
k domu Izraelovmu
a prídu spolu zo severnej krajiny
do krajiny, ktorú som dal vašim otcom.

Ja som však povedal:
Akože ťa pripočítam k synom
a dám ti rozkošnú krajinu,
najskvostnejšie dedičstvo medzi národmi?
A povedal som: Budeš ma volať: »Otec môj«
a neodstúpiš odo mňa.

Ako sa spreneverí žena priateľovi,
tak ste sa mi spreneverili, dom Izraelov,“
hovorí Pán.

Čuj! Na holiach počuť plač,
nárek synov Izraela,
lebo si pokrivili cesty,
zabudli na Pána, svojho Boha.

„Vráťte sa, odbojní synovia,
vyliečim vašu spurnosť.“
„Pozri, my prichádzame k tebe,
veď ty si Pán, náš Boh!

Ozaj klamom sú kopce
i lomoz vrchov.
Len v Pánovi, našom Bohu,
je spása Izraela.

A »Hanba« pohltila mozole našich otcov
(od našej mladosti),
ich ovce a dobytok,
ich synov a dcéry.

Preto ležíme vo svojej hanbe
a zakrýva nás naša potupa;
veď sme zhrešili proti Pánovi, svojmu Bohu,
my i naši otcovia
od svojej mladosti až po dnešný deň;
nepočúvali sme hlas Pána, svojho Boha.“

„Ak sa obrátiš, Izrael, hovorí Pán,
vráť sa ku mne!
A ak odstrániš spredo mňa svoje ohavy,
nebudeš viac blúdiť.

Vtedy budeš prisahať: »Ako žije Pán!«
poctivo, pravdivo a spravodlivo.“
V ňom sa budú žehnať národy
a v ňom sa budú chváliť.

Lebo takto hovorí Pán mužom Júdska a Jeruzalema:
„Preorte si úhor
a nesejte do tŕnia!

Obrežte sa Pánovi,
odstráňte predkožku svojho srdca,
mužovia Júdska a obyvatelia Jeruzalema,
ináč vyšľahne sťa plameň môj hnev
a bude horieť neuhasiteľne
pre zlobu vašich skutkov.

Oznámte v Júdsku,
rozhláste v Jeruzaleme a povedzte,
zahlahoľte v krajine na trúby,
volajte naplno a hovorte:
»Zrazte sa, pôjdeme do opevnených miest!«

Hore so zástavou, na Sion,
utekajte a nezastavujte sa!
Lebo od severu privediem nešťastie
a dôkladné zrútenie.

Vystúpil lev zo svojej húštiny,
vyrazil ničiteľ národov,
vyšiel zo svojho ležiska,
aby z tvojej krajiny urobil púšť.
Vypáli ti mestá,
že v nich neostane ani duše.

Preto sa odejte vrecovinou,
nariekajte a kvíľte,
lebo blčiaci hnev Pánov
neodstúpi od nás.

I stane sa v ten deň – hovorí Pán,
zmizne srdnatosť kráľa
a srdnatosť kniežat,
stŕpnu kňazi
a zdesia sa proroci.“

A budú hovoriť: „Ach, Pane, Jahve,
veru si sklamal tento ľud
a Jeruzalem, keď si vravel:
»Budete mať pokoj;«
a hľa, meč vniká až do duše.“

V tom čase budú hovoriť o tomto ľude a o Jeruzaleme:
„Horúci vietor hôľ
púšťou (sa rúti) na dcéru môjho ľudu,
nie aby vial a nie aby čistil.

Zúrivý vietor mi prichádza odtiaľ:
teraz aj ja vyhlásim nad nimi svoj súd.“

Hľa, dvíha sa ako oblaky,
jeho vozy sú sťa víchrica,
jeho kone sú rýchlejšie od orlov.
Beda nám, sme zničení!

Očisť si, Jeruzalem, srdce od zloby,
aby si sa zachránil;
dokiaľže budú bývať u teba
tvoje zločinné myšlienky?

Veď čuj! Z Danu oznamujú
a hlásia nešťastie z vrchov Efraimu.

Oznamujte národom: „Hľa, tu sú!“
Hláste Jeruzalemu:
„Obliehači prichádzajú z ďalekej krajiny,
dvíhajú svoj hlas proti mestám Júdska.

Obkľučujú ho sťa poľní hájnici,
pretože mi vzdoroval,“ hovorí Pán.

Tvoje cestičky a tvoje skutky
ti to narobili.
Je to pre tvoj hriech, že je to trpké,
že ti to preniká až k srdcu.

Vnútro moje, vnútro moje, hyniem!
Steny môjho srdca!
Srdce sa mi búri,
nebudem mlčať,
veď duša mi začula hlas trúby,
lomoz vojnový.

Skaza za skazou praská,
veď hynie celá krajina,
v okamihu hynú moje stany,
podchvíľou moje šiatre.

Dokedy budem vidieť zástavu,
počúvať zvuky trúby?

„Veď môj ľud je prihlúpy,
nepoznáva mňa;
sú to sprostí synovia,
pochopenia nemajú;
sú múdri na zločin,
a dobro robiť nevedia.“

Videl som zem: hľa, pustá je a prázdna;
a nebesá: ich svetla nebolo.

Videl som vrchy: hľa, triasli sa
a všetky pahorky sa knísali.

Videl som, hľa, nebolo človeka
a všetky vtáčky nebies uleteli.

Videl som, hľa, sad je púšťou
a všetky jeho mestá sa zrútili pred Pánom,
pred žiarom jeho hnevu.

Lebo toto hovorí Pán:
„Spustošená bude celá krajina,
ale celkom ju nezničím.

Pre toto bude žialiť zem,
tam hore sčernejú nebesá,
lebo som povedal a rozhodol,
neobanujem a neodstúpim od toho.“

Pred krikom jazdcov a lukostrelcov
celé mesto uteká,
vnikli do húštin,
vyliezli na bralá.
Každé mesto je opustené,
nebýva v nich ani človiečik.

Čo budeš robiť ty, spustošená?
Keď si purpur obliekaš,
keď sa ozdobuješ skvostmi zlatými,
keď si rozširuješ oči farbičkou:
darmo sa krášliš,
tvoji milovníci opovrhnú tebou,
budú ti siahať na život.

Veď počujem sťa hlas rodičky,
kvílenie ako prvôstky.
Hlas dcéry Sionu!
Stoná, rozkladá rukami:
„Ach, beda mi!
Duša mi klesá pred vrahmi.“

„Pochoďte ulice Jeruzalema,
pozerajte, vyzvedajte
a hľadajte po jeho námestiach,
či nájdete muža,
čo koná spravodlivo
a vyhľadáva pravdu,
tak mu odpustím.

A keď hovoria: »Ako žije Pán,«
isteže prisahajú krivo.“

Pane, či tvoje oči nehľadajú pravdu?
Udrel si ich, ale necítili,
znivočil si ich, odmietli výstrahu,
tvár si zatvrdili väčšmi ako kameň,
nechceli sa obrátiť.

Ja však som povedal: „Sú to len bedári,
prihlúpi, že nepoznajú cestu Pánovu,
spravodlivosť svojho Boha.

Zájdem si k veľkým, tým budem hovoriť,
veď tí poznajú cestu Pánovu,
spravodlivosť svojho Boha.“
Lenže tí podobne polámali jarmo,
roztrhali povrazy.

Preto ich zrazí lev z lesa,
vlk púšte ich znivočí,
poza ich mestá striehne leopard,
ktokoľvek z nich vykročí, toho roztrhá,
pretože sa rozmnožili ich hriechy,
ich vzbury sú primocné.

„Ako ti to mám odpustiť?
Tvoji synovia ma opustili
a prisahali na nebohov.
Sýtil som ich, a cudzoložili,
v dome neviestky sa schádzali.

Bujnými, prekŕmenými žrebcami sú,
každý erdží za ženou blížneho.

Či toto nemám navštíviť? – hovorí Pán.
Či na národe, ktorý je takýto,
nemá sa pomstiť moja duša?

Vylezte na jeho múry, nivočte,
ale nespustošte úplne!
Odstráňte jeho výhonky,
lebo tie nepatria Pánovi.

Veď spáchali proti mne velezradu
dom Izraelov a dom Júdov,“
hovorí Pán.

Popreli Pána, hovorili: „Nie on!
Nepríde na nás nešťastie,
neuzrieme meč a hlad.

Proroci sú však ako vzduch
a proroctva u nich niet,
nech sa im stane tak!“

Nuž takto hovorí Pán, Boh zástupov:
„Pretože hovoria takéto reči,
hľa, obrátim svoje slová
v tvojich ústach na oheň
a tento ľud na drevo a strávi ich.

Hľa, ja privediem národ zďaleka
proti vám, dom Izraelov,
hovorí Pán.
Je to národ vytrvalý,
národ pradávny,
národ, ktorého reč nepoznáš
a nerozumieš, čo hovorí.

Jeho tulec je sťa otvorený hrob,
hrdinovia sú všetci.

Vyje ti žatvu a chlieb,
vyje ti synov a dcéry,
vyje ti ovce a statok,
vyje ti hrozno a figy,
mečom ti zaujme opevnené mestá,
na ktoré si sa ty spoliehal.

Ale ani v tie dni (hovorí Pán) vás nezničím úplne.“

Akže sa spytujú: „Prečo nám Pán, náš Boh, urobil toto všetko,“ odpovedz im: „Ako ste opustili mňa a slúžili ste cudzím bohom vo svojej krajine, tak budete slúžiť cudzincom v cudzej krajine.“

Toto ohláste v Jakubovom dome
a u Júdu oznámte:

„Počujte toto,
národ hlúpy a nechápavý,
ktorí majú oči, a nevidia,
aj uši, a nečujú.“

Či sa nebojíte mňa? – hovorí Pán.
Či sa netrasiete predo mnou,
ktorý som piesok určil moru za breh
sťa hrádzu večnú, ktorú neprekročí?
Hoci sa vzpínajú, nezmôžu nič,
jeho vlny hučia, a predsa ho neprekročia.

Lenže tento národ má
srdce odbojné a vzdorovité,
odstúpili, odišli.

A nemysleli si v srdci:
„Bojmeže sa Pána, svojho Boha,
ktorý dá pŕšku, včasný dážď
a dážď neskorý v pravý čas
a týždne určené na žatvu
nám zachová.“

Vaše hriechy zmiatli toto,
vaše zločiny odďaľujú od vás blaho.

Veď aj v mojom ľude nájdu sa zločinci,
striehnu sťa poľovníci zhrbení,
stavajú osídla na chytanie ľudí.

Sťa košina, plná vtáčat,
podvodu plné sú ich domy:
takto zmohutneli a zbohatli,

stučneli, stlstli,
hriešne prekročili môj príkaz,
nezastanú sa pravoty siroty,
(jednako prospievajú)
a biednym neprisúdia právo.

Či toto nemám navštíviť?
– hovorí Pán.
Či na národe, ktorý je takýto,
nemá sa pomstiť moja duša?

Hrôza a ošklivosť
šíri sa v krajine.

Proroci prorokujú klamstvo
a kňazi vládnu na vlastnú päsť;
môj ľud však má toto rád.
Ale čo spravíte, keď tomu bude koniec?

Utečte, synovia Benjamínovi,
z Jeruzalema preč!
V Tekue trúbte na trúbe,
nad Bet-Keremom zdvihnite zástavu!
Lebo od severu hrozí nešťastie
a veľké pustošenie.

Krásnu a rozmaznanú
dcéru Siona zničím.

Prídu k nej pastieri so svojím stádom,
postavia vôkol nej stany
a každý vypasie svoj úsek.

„Chystajte proti nej boj!
Hor’ sa, tiahnime cez poludnie!
Beda nám, veď skláňa sa deň
a večerné tiene sa predlžujú!

Hor’ sa, tiahnime v noci
a spustošme jej paláce!“

Lebo takto vraví Pán zástupov:
„Vytínajte stromy,
stavajte násyp proti Jeruzalemu.
Je mestom navštívenia:
je v ňom samé násilie.

Ako zo studne vyviera voda,
tak z neho vyviera zloba,
násilie a útlak počuť v ňom,
pred tvárou mám stále rany a jazvy.

Prijmiže výstrahu, Jeruzalem,
by sa mi od teba neodtrhla duša,
aby som z teba neurobil púšť,
neobývanú krajinu.“

Toto hovorí Pán zástupov:
„Dôkladne pooberajú hrozno,
zvyšky Izraela.
Prilož ruku ako vinohradník
na jeho vinič!“

Proti komuže mám hovoriť
a svedčiť, aby počuli?
Ucho, hľa, majú neobrezané,
nemôžu počuť,
Pánovo slovo, hľa, je im na posmech,
nemajú v ňom záľubu.

Plný som Pánovho hnevu,
zunovalo sa mi zdržovať ho.
„Vylejem ho na deti na ulici
aj na hlúčok mladíkov.
Áno, i muža chytia so ženou,
starca s tým, čo doplnil vek.

Ich domy prejdú na cudzích,
polia a ženy podobne,
pretože vystriem ruku
proti obyvateľom krajiny,“
hovorí Pán.

Veď od najmenšieho po najväčšieho
všetci sú ziskuchtivci;
od prorokov až po kňazov
všetci páchajú podvod.

Liečia ranu dcéry môjho ľudu
ľahkovážne. Vravia:
„Pokoj, pokoj!“ Ale pokoja niet!

Budú zahanbení, veď pášu ohavnosť,
ale hanbiť sa nehanbia,
ani červenať sa nevedia.
„Preto padnú s tými, čo budú padať,
klesnú, až ich navštívim“ – hovorí Pán.

Toto hovorí Pán:
„Zastaňte na cestách a viďte,
skúmajte dávne chodníky;
a kde je dobrá cesta, choďte po nej,
tak si nájdete odpočinok pre dušu.“
Ale povedali: „Nepôjdeme!“

Postavil som nad vás strážcov:
„Pozorujte na hlas trúby!“
Ale povedali: „Nebudeme pozorovať.“

Preto počujte, národy
a ktorí pasiete ich stáda!

Počuj, zem:
„Hľa, ja privediem nešťastie
na tento ľud,
ovocie to ich úmyslov.
Veď na moje slová nepočúvali
a mojím zákonom pohrdli!

Načo mi je tymian,
ktorý prichádza zo Sáby,
a voňavá trsť z ďalekej krajiny?!
Vaše celopaly nie sú na záľubu
a vaše obety sa mi nepáčia.“

Preto takto hovorí Pán:
„Hľa, postavím tomuto ľudu prekážky
a potknú sa na nich
otcovia a synovia naraz,
občan a priateľ zahynú.“

Toto hovorí Pán:
„Hľa, zo severnej krajiny
prichádza ľud,
od končín zeme
dvíha sa veľký národ.

Držia kušu a kopiju,
ukrutní sú a bez milosti,
ich hlas hučí ako more
a nesú sa na koňoch,
vystrojení ako muž do vojny
proti tebe, dcéra Sionská.“

„Počuli sme o ňom chýr,
ovisli nám ruky,
úzkosť nás pojala,
bôle ako rodičku.“

Nechoďte na pole
a nekráčajte po ceste,
lebo meč nepriateľa,
hrôza je zôkol-vôkol.

Dcéra môjho ľudu, opáš sa vrecovinou
a váľaj sa v popole,
sťa nad jedináčikom drž smútok,
prehorkú žalobu:
Ach, v okamihu prišiel
ničiteľ proti nám!

Ustanovil som ťa
za vyzvedača pre svoj ľud,
aby si vyzvedel a vyskúmal ich cesty.

Odbojní vzbúrenci sú všetci,
kráčajú za ohovárkou,
(kov a železo sú),
všetci sú skazení.

Mech horí, v ohni mizne olovo,
roztápač roztápa nadarmo:
zločincov nemožno vylúčiť.

Striebrom odhodeným ich volajú,
pretože Pán ich odhodil.

Ostrihaj si a odhoď vlasy,
na holiach zaspievaj žalospev,
veď Pán zavrhol, odsotil
rod, na ktorý sa hnevá,

A povieš im: Toto hovorí Pán:
Či, kto padne, nepovstane?
Či, kto sa odvráti, nenavráti sa?

Prečo odpadol tento ľud (Jeruzalem)
odpadom trvalým?
Pridŕžajú sa klamu,
odmietajú sa obrátiť.

Pozoroval som, počúval:
hovorili, čo nie je pravda,
svoj zločin nik neoľutoval, neoželel;
vraj: »Čože som urobil?«
Vo svojom behu sa neobrátia
ako kôň, čo sa rúti do boja.

Ešte i bocian pod nebom
pozná svoje obdobie;
hrdlička, lastovička, žeriav
zadržia čas svojho príchodu,
ale môj ľud nepozná
Pánovo nariadenie.

Ako len hovoríte: »Múdri sme
a Pánov zákon máme my!«?
Nuž hej, na lož obrátil
lživý grifeľ pisárov.

Zahanbení sú mudrci,
potkli sa, zakosílili;
hľa, opovrhli slovom Pánovým,
akúže múdrosť potom majú?

Preto oddám ich ženy iným,
ich polia podmaniteľom,
veď od najmenšieho po najväčšieho
sú ziskuchtiví všetci
a od prorokov až po kňazov
všetci pášu podvod.

Liečia ranu dcéry môjho ľudu
ľahkovážne. Vravia:
»Pokoj! Pokoj!«, ale pokoja niet.

Zahanbení sú, veď pášu ohavnosť,
ale hanbiť sa nehanbia,
ani červenať sa nevedia.
Preto padnú s tými, čo budú padať,
v čase navštívenia klesnú, hovorí Pán.

Ak som chcel oberať – hovorí Pán,
nebolo strapcov na viniči,
na figovníku nebolo fíg,
ale lístie uvädlo;
ak som ja dával, prestupovali.

»Prečože máme sedieť?
Zhromaždite sa a poďme
do opevnených miest,
nech tam zhynieme,
pretože nás zničí Pán, náš Boh,
a napojí nás otrávenou vodou,
lebo sme zhrešili proti Pánovi.

Čakať na pokoj? Niet nič dobrého!
Na čas uzdravenia? Nuž hľa, zdesenie!«

Od Danu počuť fučať jeho kone,
erdžanie jeho tátošov
otriasa celú zem.
Prídu a vyžerú krajinu a jej úrodu,
mesto i jeho obyvateľov.

Lebo hľa, pošlem proti vám
hady, vretenice,
ktoré nemožno očarovať,
i budú vás hrýzť,“ hovorí Pán.

Vari sa teším? Žiaľ sa ma zmocňuje,
srdce mi je choré.

Počujte! Výkrik dcéry môjho ľudu
z ďalekej krajiny:
„Či Pán nie je na Sione,
či nie je na ňom jeho kráľ?“

„Prešla žatva, leto pominulo,
a my nie sme zachránení!“

Pre pokorenie dcéry môjho ľudu som zlomený,
smútim, hrôza sa ma zmocňuje.

Či nieto balzamu v Galaáde?
Či tam nieto lekára?
Áno, prečo sa nezacelie
rana môjho ľudu?

Kiežby moja hlava bola studňou
a moje oči prameňmi sĺz:
oplakával by som vo dne v noci
zabitých dcéry môjho ľudu.

veď sú to všetko cudzoložníci, (tlupa odbojníkov).

„Naťahujú si kušu – svoj jazyk,
klam, a nie spravodlivosť
zavládli v krajine,
veď sa vrhajú z hriechu do hriechu,
mňa však nepoznajú, hovorí Pán.

Chráňte sa každý svojho blížneho,
nedôverujte vlastnému bratovi,
lebo každý brat podvádza
a každý priateľ zháňa ohovárky.

Všetci sa podvádzajú vzájomne,
pravdu neprehovoria,
jazyk si cvičia v lživých rečiach,
sú skazení, nechcú sa obrátiť.

Útlak za útlakom,
podvod za podvodom!
Zdráhali sa poznať ma,“ hovorí Pán.

Nuž toto hovorí Pán zástupov:
„Hľa, ja ich roztápam a skúmam;
veď akože mám konať
pre zločinnosť dcéry môjho ľudu?

Ich jazyk je smrtiaci šíp,
ich ústa hovoria podvodne.
»Pokoj!« hovorí priateľovi,
v sebe však zamýšľa lesť.

Či ich nemám za to potrestať? –
hovorí Pán.
Či sa nemám pomstiť
na takomto národe?“

Na vrchoch spustím plač a kvílenie
a na lúkach púšte žalospev,
veď sú vyhorené, nik tam neprejde,
ani nepočuť hlasy stád;
nebeské vtáčky a zverina
ušla, utiekla.

„A Jeruzalem obrátim na hŕbu skál,
na brloh šakalov,
z júdskych miest urobím púšť
bez obyvateľov.“

Kto je taký múdry, že to pochopí?
Komu vraveli ústa Pánove, aby to zvestoval?
Pretože hynie krajina
ako vyhorená púšť, ktorou nik neprejde.

rozptýlim ich medzi národmi, ktoré nepoznajú ani oni,
ani ich otcovia; a pošlem za nimi meč, kým ich nevyhubím.

Toto vraví Pán zástupov:
Pozorujte a zavolajte nariekačky, nech prídu;
po najmúdrejšie pošlite, nech sa dostavia.“

Nech sa náhlia a začnú nad nami nárek,
aby naše oči ronili slzy
a spod našich mihalníc vyvierala vlaha.

Veď čuj! Nárek počuť zo Siona:
„Ako sme znivočení
a zahanbení veľmi!
Veď opúšťame krajinu,
rozhádzali nám príbytky.“

Počujte, ženy, slovo Pánovo,
vaše uši nech načúvajú slová jeho úst;
naučte svoje dcéry nariekať
a družka družku žalospev.

Lebo smrť vchádza našimi oknami,
vstupuje do našich palácov,
vybíja deti z ulice
a mladíkov z námestí.

Hovor! (Toto hovorí Pán:)
„Mŕtvoly ľudí padajú
ako hnoj na poli,
ako snop za žencom,
a nik ich nezdvihne.“

Toto hovorí Pán:
„Múdry nech sa nechváli múdrosťou,
silák nech sa nehonosí silou,
boháč nech sa nechváli svojím bohatstvom,

ale kto sa chváli, nech sa chváli tým,
že je rozumný a pozná mňa,
že ja som Pán, ktorý sa zľutúva,
prisluhuje právo a pravdu na zemi,
lebo v týchto mám záľubu, hovorí Pán.

Veď zákony národov sú nič,
je to drevo zoťaté v hore,
dielo rúk umelca sekerou.

Krášlia ich striebrom a zlatom,
upevňujú ich klinmi a kladivom,
aby sa neknísali.

Sú ako mátoha na uhorkovisku: nehovoria;
treba ich nosiť, lebo nechodia.
Nebojte sa ich, veď neublížia,
ale ani dobro konať nevládzu.“

Nič ti nie je podobné, Pane, ty si veľký
a veľké i mocné je tvoje meno.

Kto by sa ťa nebál, kráľ národov?
Áno, tebe to patrí,
veď medzi všetkými mudrcmi národov
a vo všetkých ich kráľovstvách
nie je ti nič podobné.

Hlúpi a sprostí sú dovedna,
ich náuka je ničomná. Drevo je to,

striebro kované, donesené z Taršišu,
a zlato z Ofíru;
dielo umelca a rúk zlievača.
Červený a fialový purpur je ich odev,
všetko je to dielo umelcov.

Ale Pán je opravdivý Boh,
on je Boh živý a večný kráľ,
od jeho prchkosti trasie sa zem,
národy nevydržia jeho hnev.

Zem stvoril svojou mocou,
svojou múdrosťou postavil svet
a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.

Keď sa ozve, na nebi zahučia vody,
od končín zeme dvíha oblaky,
k dažďu pripája hromy
a vietor zo svojich skladíšť vypúšťa.

Osprostel každý človek, vedomosti nemá,
hanby sa dožil pre modlu každý zlievač,
lebo klamom sú jeho liatiny
a ducha nieto v nich.

Ničotou sú, dielom na posmech,
v deň svojho navštívenia zahynú.

Jakubov údel nie je takýto,
ním je Stvoriteľ všetkého.
A Izrael je kmeň jemu vlastný,
Pán zástupov je jeho meno.

Pozberaj zo zeme svoj batoh,
občan obliehaného mesta.

Lebo toto hovorí Pán:
„Hľa, tento raz vyhodím ďaleko obyvateľov krajiny
a dopustím na nich úzkosť, aby (ma) našli.“

Beda mi pre moju skazu,
moja rana je bolestná!
Predsa som povedal:
„Áno, to je moja nemoc, unesiem ju.“

Môj stan je zvalený,
roztrhané všetky povrázky,
synovia ma nechali, niet ich;
niet, kto by mi znova stan roztiahol
a rozvinul moje plachty.

Veď pastieri konali nerozumne
a nehľadali Pána;
preto neprospievali,
ich stáda sú rozprášené všetky.

Čuj! Ide akýsi chýr:
veľký lomoz zo severnej krajiny,
aby z miest Júdska urobil púšť,
príbytok šakalov.

„Ja viem, Pane,
že človek nemá v moci svoju cestu,
človek nemá v moci svoju púť
ani usmernenie svojich krokov.

Karhaj ma, Pane, ale mierne,
nie v svojom hneve, aby si ma nerozdrvil.“

Vylej svoj hnev na národy, ktoré ťa nepoznajú,
a na pokolenia, ktoré nevzývajú tvoje meno,
veď vyjedli Jakuba, vyjedli ho, zničili
a spustošili jeho nivy.

Čo chce môj miláčik v mojom dome?
Strojí úklady.
Či sľuby a posvätné mäso
odstráni tvoje nešťastie,
že zasa zaplesáš?“

Rozzelenená oliva,
zdobená krásnym ovocím,
to meno ti dal Pán;
za zvuku veľkej vravy
podpálil pod ňou oheň
i znehodnotili sa jej vetvy.

Pán ma poučil a pochopil som;
vtedy si mi ukázal ich výčiny.

Ja som bol ako krotký baránok,
vedený na zabitie;
ani som nevedel,
že stroja proti mne úklady:
„Zmárnime strom v jeho miazge,
vykoreňme ho zo zeme živých,
nech sa viac ani nespomenie jeho meno!“

Ale, Pane zástupov, ty súdiš spravodlivo,
ty skúmaš myseľ a srdce,
uvidím na nich tvoju pomstu,
veď tebe som postúpil svoj spor.

Pravdu máš ty, Pane,
keď sa súdim s tebou,
jednako chcem s tebou hovoriť o práve:
Prečo sa darí ceste zločincov,
v pokoji si žijú všetci odbojníci?

Zasadil si ich a zakorenili sa,
rástli a priniesli ovocie;
si blízky ich ústam,
ale ďaleký ich srdcu.

Ty ma však, Pane, poznáš, vidíš ma,
skúmaš, aké mám voči tebe srdce.
Veď ich ako ovce na jatku
a zasväť ich pre deň zabíjania!

Dokedy bude smútiť zem
a vädnúť zeleň všetkých polí
pre zlobu jej obyvateľov?
Hynú zvieratá i vtáctvo,
lebo vravia: „Nevidí našu budúcnosť.“

„Ak ustaneš, keď bežíš s pešiakmi,
ako sa budeš pretekať s koňmi?
Keď dôveruješ len bezpečnej krajine,
čo budeš robiť v húštinách Jordánu?

Veď i tvoji bratia, dom tvojho otca,
aj tí sa odvrátili od teba,
aj oni kričia za tebou naplno;
never im, keď hovoria k tebe láskavo.“

„Opustil som svoj dom,
odvrhol svoje dedičstvo,
vydal som miláčika, svoj ľud,
do rúk jeho nepriateľov.

Moje dedičstvo je ku mne
ako lev v lese:
pozdvihlo proti mne svoj hlas,
preto ho nenávidím.

Strakatý vták je pre mňa moje dedičstvo,
dravce sú vôkol neho:
Nože, zhromaždite všetku poľnú zver,
poberte sa k pokrmu!

Mnohí pastieri mi spustošili vinohrad,
pošliapali mi dedičstvo,
obrátili moju nivu rozkošnú
na znivočenú púšť.

Obrátili ju na púšť,
smúti spustošená predo mnou;
celá krajina je zničená,
ale nik si to k srdcu neberie.“

Na všetky hole na pustatine
prichádzajú lúpežníci.
Lebo Pán má meč, ktorý požiera
od jedného konca zeme po druhý;
nijaké telo nemá pokoja.

Siali pšenicu, no žali tŕnie,
namáhali sa bez výsledku,
utŕžili hanbu so svojou úrodou
pre Pánov blčiaci hnev.

Počúvajte, nachýľte si ucho, nevypínajte sa,
pretože Pán hovorí:

Vzdajte chválu Pánovi, svojmu Bohu,
kým sa nezotmie
a kým vám nohy nenarazia
na mračné vrchy;
potom budete čakať na svetlo,
obráti ho však na noc,
urobí z neho tmu.

Ak toto neuposlúchnete,
v skrytosti mi bude plakať duša,
pre pýchu usedavo nariekať,
oči mi budú roniť slzy,
lebo je Pánovo stádo zajaté.

„Povedz kráľovi a kráľovnej:
Posaďte sa nižšie,
pretože vám spadne z hlavy
vaša skvostná koruna.

Mestá juhu sú uzavreté,
nik ich neotvorí.
Odvedú celé Júdsko,
dôkladne odvedú.

Zdvihnite svoje oči a viďte
tých, čo idú od severu!
Kdeže je stádo, ktoré si dostal,
tvoje prekrásne ovečky?

Čo povieš, keď ťa navštívia?
Veď sám si ich učil proti sebe
ako priateľov – nad hlavu! (?)
Či ťa nezachvátia bolesti ako rodiacu ženu?

A ak si v srdci pomyslíš:
»Prečo ma toto postihlo?«
Pre tvoj veľký hriech ti odhalili vlečku,
zmocnili sa tvojej päty.

Či aj Etióp zamení kožu
a leopard svoje pásy?
Ako budete môcť konať dobro vy,
privyknutí na podlosť?

Rozprášim ich ako plevu
do vetra na pustatinu.

Toto je tvoj údel,
časť, čo som ti nameral,
hovorí Pán,
lebo si na mňa zabudol
a na klam si sa spoliehal.

Nuž aj ja ti prehodím cez tvár vlečky,
nech sa zjaví tvoja hanba.

Tvoje cudzoložstvá, tvoje erdžanie,
tvoje smilstvá hanebné.
Na kopcoch, na poli
som videl tvoje ohavnosti.
Beda, Jeruzalem, neočistíš sa;
ako dlho ešte?“

Smúti Júda
a jeho brány vysychajú,
zarmucujú sa po zem,
vypína sa výkrik Jeruzalema.

Ich páni poslali sluhov po vodu:
išli k cisternám,
vody nenašli,
vrátili sa s prázdnymi nádobami.
Sú zahanbení a potupení,
zahaľujú si hlavy.

Pretože pôda je dopraskaná,
lebo nebolo dažďa v krajine:
zahanbení sú roľníci,
zahaľujú si hlavu.

Veď aj jelenica na poli
porodí a opustí mláďa,
pretože niet zelene.

A divé osly stoja na holiach,
lapajú vzduch sťa šakaly,
oči im omdlievajú,
pretože nieto trávy.

„Ak naše hriechy svedčia proti nám,
konaj, Pane, kvôli svojmu menu.
Veď mnoho je našich vzbúr,
zhrešili sme proti tebe.

Nádej Izraela,
jeho záchranca v čase úzkosti,
prečo si v krajine ako cudzinec,
ako pútnik, ktorý sa na noc uchýli?

Prečo si ako zarazený človek,
ako silák, ktorý nevládze zachrániť?
Predsa, Pane, ty si medzi nami,
podľa tvojho mena sa voláme,
neopúšťaj nás!“

Toto hovorí Pán o tomto ľude:
„Radi sa takto kolíšu,
nohy si nešetria,
Pán však nemá v nich záľubu,“
teraz si spomenul na ich hriech
a trestá ich viny.

Povieš im túto reč:
Slzy ronia moje oči,
neprestávajú noc a deň,
lebo veľká skaza stihla
pannu, dcéru môjho ľudu,
rana veľmi bolestná.

Ak vyjdem na pole,
hľa, preklatí mečom,
ak vojdem do mesta,
hľa, muky hladu!
Veď i prorok, i kňaz
blúdia krajinou a nechápu!“

Azda si celkom zavrhol Júdu,
či sa tvojej duši zhnusil Sion?
Prečo si nás udrel,
že niet pre nás uzdravenia?
Čakáme na pokoj – a blaha niet,
na čas uzdravenia – ale, hľa, zdesenie!

Poznáme, Pane, svoju zlobu,
vinu našich otcov,
veď sme zhrešili proti tebe.

Nezavrhni nás pre svoje meno,
neznevažuj trón svojej slávy;
pamätaj a nezruš svoju zmluvu s nami!

Či sú medzi ničotami národov tí,
ktorí dajú dážď?
Alebo či dajú nebesá pŕšku?
Či si to nie ty, Pane, Bože náš?
A v teba dúfame,
lebo toto všetko si ty stvoril.

Nuž, ktože sa zmiluje nad tebou, Jeruzalem?
A ktože ťa bude ľutovať?
Kto sa u teba ohlási
spýtať sa: »Ako sa máš?«

Mám u nich viac vdov,
ako je piesku v mori,
proti matkám mladíkov
privediem ničiteľa na pravé poludnie,
znenazdajky na nich uvalím
hrôzu a zdesenie.

Sedemnásobná rodička uvädla,
vydýchla dušu,
ešte za dňa jej zašlo slnko,
zahanbená je a potupená.

Beda mi, mať moja, že si ma zrodila,
muža škriepok a muža hádok pre celú krajinu.
Nepožičiaval som, ani neprijal pôžičku,
jednako ma preklínajú všetci.

Nech je tak, Pane, slúžil som ti dobre
a naliehal som na teba
v čase nešťastia a v čase úzkosti
aj za nepriateľa.

Či sa zlomí železo, železo zo severu a kov?

Ty to vieš, Pane, pamätaj na mňa, navštív ma,
pomsti sa za mňa na mojich prenasledovateľoch,
pre svoju zhovievavosť nedaj ma uchvátiť,
vedz, že pre teba znášam potupu.

Našli sa tvoje slová a zjedol som ich,
tvoje slová sú mi slasťou a radosťou srdca,
veď sa nazývam tvojím menom,
Pane, Bože zástupov.

Nevysedávam v krúžku rozosmiatych,
aby som plesal…
Po tvojej ruke sedím osamelý,
lebo si ma naplnil nevôľou.

Prečo je moja bolesť bez konca
a moja rana nevyliečiteľná,
nechce sa zahojiť?
Azda si mi klamným potokom,
na vodu ktorého sa nemožno spoľahnúť?

Preto takto hovorí Pán:
„Ak sa obrátiš, obrátim ťa,
budeš stáť predo mnou;
ale oddelíš vzácne od bezcenného,
budeš akoby mojimi ústami.
Nech sa títo obrátia k tebe,
ale ty sa neobracaj k nim!

Urobím ťa pre tento ľud
pevným múrom kovovým;
budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa,
lebo s tebou som ja, aby som ťa spasil
a oslobodil, hovorí Pán.

Vyslobodím ťa z rúk zločincov
a vykúpim z moci násilníkov.“

Pane, sila moja a pevnosť moja,
útočište moje v čase úzkosti!
K tebe pristúpia národy
od končín sveta a povedia:
„Len klam dedili naši otcovia,
ničomnosť a veci neužitočné.“

Nuž či si človek urobí bohov?
Veď sú to nie bohovia!

„Preto, hľa, ja ich naučím,
tento raz im dám poznať
svoju ruku a silu
a poznajú, že mám meno Jahve.“

Vina Júdova je napísaná
železným rydlom, diamantovým hrotom,
je vyrytá do tabule ich srdca
a na rohy ich oltárov,

takže ich synovia pamätajú na ich oltáre,
na ašery, na zelené stromy,
na vysoké pahorky

na vrchoch v poli.

Vypustím z ruky svoje dedičstvo,
ktoré som ti dal;
spravím ťa otrokom tvojich nepriateľov
v krajine, ktorú nepoznáš;
veď ste zapálili oheň môjho hnevu,
blčať bude naveky.“

Toto hovorí Pán:
„Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka
a telo urobil svojou oporou,
ale od Pána sa mu srdce vzdialilo.

Je ako tamariška na púšti,
neuzrie prichádzať blaho,
býva v púšti na vyhoreniskách,
v zemi soľnatej, neobývanej.

Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána,
Pán bude jeho nádejou.

Je ako strom, zasadený pri vode,
čo si vystiera k potoku korene,
nebojí sa, keď prichádza horúčosť,
lístie mu ostáva zelené.
V suchom roku nemá starosti
a neprestáva rodiť ovocie.

Srdce je klamlivé nado všetko
a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná?

Ja, Pán, skúmam myseľ
a skúšam srdce:
odplatím každému podľa jeho ciest,
podľa ovocia jeho skutkov.“

Prepelicou, ktorá vyliahne, čo nezniesla,
je ten, kto nespravodlivo zhŕňa bohatstvo,
v polovici svojich dní ho opustí
a na konci bude ako hlupák.

Vyvýšený trón slávy
je od začiatku miesto našej svätyne.

Nádej Izraela, Pane,
všetci, čo teba opustia, budú zahanbení,
čo sa vzbúria, budú zapísaní v zemi,
lebo opustili prameň živých vôd, Pána.

Uzdrav ma, Pane, a budem zdravý,
zachráň ma a budem zachránený,
lebo ty si moja chvála.

Hľa, títo mi vravia:
„Kdeže je Pánovo slovo? Nech príde!“

Ja som však nebol zahanbený,
keď som išiel za tebou, pastierom,
a po dni človeka som netúžil.
Ty vieš, čo vychádza z mojich úst,
je správne pred tvojou tvárou.

Nebudeš mojou záhubou,
nádejou si mi v deň nešťastia.

Nech sa zahanbia moji prenasledovatelia,
a nech sa nezahanbím ja!
Nech sa trasú oni, a netrasiem sa ja!
Priveď na nich deň nešťastia,
dvojnásobným úderom ich znič!

Nuž toto hovorí Pán:
„Spytujteže sa národov,
kto počul čosi podobné?
Čosi hrozného spáchala
panna Izraelova.

Či sa zo skaly stratí prsť,
z Libanonu sneh?
Či vyschnú z pohorí vody,
chladné, žblnkotajúce?

Veru, môj ľud na mňa zabudol,
okiadzali ničomnosť
a potkýnali sa po cestách,
po dávnych stopách,
chodili po chodníkoch,
cestách nevysypaných,

aby obrátili zem na púšť,
na výsmech večný;
kto len tadiaľ prejde,
zhrozí sa a pokrúti hlavou.

Ako východný vietor
rozprášim ich pred nepriateľom,
ukážem im chrbát, a nie tvár
v deň ich nešťastia.“

I povedali: „Poďte a zosnujme
proti Jeremiášovi plány!
Veď u kňaza nezhynul zákon
ani u mudrca rada,
ani u proroka reč.
Poďte, porazme ho jazykom
a nedbajme na jeho slová!“

Pozri, Pane, na mňa
a počuj hlas mojich protivníkov!

Či sa za dobro platí zlom?
– Veď vykopali pre mňa jamu!
Spomeň, že som stál pred tebou,
aby som hovoril k ich dobru
a odvrátil od nich tvoj hnev.

Preto oddaj ich synov hladu
a vydaj ich do moci meča,
nech sú ich ženy bezdetné a vdovy,
ich mužov nech pobije smrť,
ich mladíkov nech porazia mečom v boji.

Nech sa z ich domov ozýva krik,
keď zrazu privedieš na nich lupičov,
lebo vykopali jamu, aby ma chytili,
a pod nohy mi skryli osídla.

Ale, ty, Pane, poznáš
všetky ich smrteľné plány proti mne.
Neodpusť im ich vinu
a ich hriech si nezotri spred tváre!
Nech padajú pred tebou;
v čase svojho hnevu konaj proti nim!

Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť,
uchopil si ma a premohol.
Som na posmech celý deň,
každý sa mi posmieva.

Kedykoľvek hovorím, len kričím:
„Násilie a lúpež!“ volám.
Veď Pánovo slovo mi slúži
na hanbu a výsmech celý deň!

I myslel som: „Nespomeniem si naň
a nebudem viac hovoriť v jeho mene,“
ale v srdci mi bol sťa horiaci oheň,
zovretý v mojich kostiach;
namáhal som sa, aby som to vydržal,
no nevládal som.

Veď počúvam potupy mnohých
(hrôza zôkol-vôkol):
„Udávajte, nech ho oznámime!“
Aj každý, kto mi bol priateľom,
striehne na môj pád:
„Hádam sa dá zviesť, premôžeme ho
a vypomstíme sa na ňom!“

Ale Pán je so mnou ako mocný hrdina,
nuž moji prenasledovatelia sa potknú a nič nezmôžu,
zahanbia sa veľmi, že nič nedosiahli,
hanbou večnou, nezabudnuteľnou.

Pane zástupov, čo skúmaš spravodlivého,
čo prezrieš myseľ a srdce,
nechže vidím na nich tvoju pomstu,
veď som tebe zveril svoj spor.

Spievajte Pánovi,
oslavujte Pána,
veď život bedára vytrhol
z ruky zločincov!

Prekliaty deň, v ktorý som sa narodil!
Deň, v ktorý ma porodila matka,
nech nie je požehnaný!

Prekliaty muž, ktorý oznámil môjmu otcovi:
„Dieťa sa ti narodilo, chlapček!“ –
a naplnil ho radosťou.

Nech je muž ten ako mestá,
ktoré rozvrátil Pán bez milosti.
Za rána nech počuje krik
a lomoz v poludňajšom čase!

Pretože ma neusmrtil v lone,
aby mi bola matka hrobom,
jej život večne ťarchavý.

Prečože som vyšiel z lona
vidieť bolesť a utrpenie,
aby sa v hanbe míňali moje dni?

Hľa, proti tebe som, čo bývaš v údolí,
pevnosť roviny! – hovorí Pán.
Vy vravíte: »Ktože k nám vnikne
a vojde do našich príbytkov?«

Potrestám vás podľa ovocia vašich skutkov
– hovorí Pán,
a zapálim oheň v jeho lese,
takže strávi všetko jeho okolie.“

A zasvätím proti tebe zhubcov,
mužov s výzbrojou.
Vyrúbu tvoje vyberané cédre
a pohádžu na oheň.

Neplačte za zomrelým
a nenariekajte za ním;
plačte radšej za odchádzajúcim,
pretože sa už nevráti
a neuvidí svoj rodný kraj.

Beda tomu, kto stavia svoj dom nespravodlivo
a svoje izby neprávom,
bezplatne si zotročuje blížneho
a nedá mu jeho mzdu;

Kto hovorí: „Postavím si veľký dom
a priestranné izby;“
vylomí si obloky,
pokryje cédrom, zafarbí na červeno.

Či si kráľom, aby si sa chvastal cédrami?
Či tvoj otec nejedol a nepil?
Ale vykonával právo a spravodlivosť,
a preto mu bolo dobre.

Rozsúdil spor nízkeho a biedneho:
(vtedy bolo dobre).
„Či to neznamená: poznať mňa?“ –
hovorí Pán.

No ty nemáš oči ani srdce,
iba pre svoj vlastný zisk,
pre vylievanie nevinnej krvi
a pre páchanie násilia a útlaku.

Pochovajú ho ako osla,
vyvlečú ho a vyhodia
von za brány Jeruzalema.“

Vystúp na Libanon a krič,
i na Bášane vydaj svoj hlas
a volaj z Abarimu,
veď sú zlomení všetci tvoji priatelia!

Hovoril som ti, keď si bol v bezpečí,
povedal si: „Nechcem počuť!“
To je tvoj spôsob od mladosti,
nepočúval si môj hlas.

Všetkých tvojich pastierov bude pásť vietor,
tvoji milovníci pôjdu do zajatia;
vtedy sa zahanbíš a zmätieš
pre všetku svoju zlobu.

Ty, ktorý bývaš na Libanone,
ktorý máš hniezdo na cédroch,
budeš stenať, až prídu na teba bôle
ako bolesti na rodičku.

Či je nádobou bezcennou, odhodenou
tento muž, Choniáš?
Či je nádobou, ktorú nik nechce?
Prečo sú odvrhnutí, on a jeho semä,
a zahodení do krajiny, ktorú nepoznajú?

Zem, zem, zem, počuj slovo Pánovo:

Toto hovorí Pán:
„Zapíšte tohto muža: Bezdetný,
človek, ktorý nemal zdaru vo svojich dňoch,
lebo z jeho potomstva sa nepodarí nikomu
sedieť na Dávidovom tróne
a znovu panovať v Júdsku.“

Hľa, prídu dni – hovorí Pán,
že vzbudím Dávidovi spravodlivý výhonok
a bude ako kráľ panovať múdro,
v krajine bude prisluhovať
právo a spravodlivosť.

Za jeho dní Júda dosiahne spásu,
Izrael bude bývať v bezpečí.
A toto je meno, ktorým ho budú volať:
»Pán je naša spravodlivosť.«

Srdce sa zlomilo vo mne,
trasú sa mi všetky kosti,
som ako opitý človek,
ako muž presiaknutý vínom
pred Pánom a pred jeho svätými slovami.

Veď cudzoložníkmi je preplnená krajina,
lebo od kliatby smúti zem,
uschýnajú nivy roviny,
ich úsilím je zloba,
ich silou je neprávosť.

„Veď i prorok, i kňaz sú hriešni,
a vo svojom dome som našiel ich zločin
– hovorí Pán.

Preto budú ich cesty sťa kĺzačka,
vo tme sa pošmyknú a padnú na nej,
áno, privediem na nich pohromu
v roku ich navštívenia –
hovorí Pán.

U prorokov Samárie som videl nerozum,
prorokovali menom Bála
a zavádzali môj ľud, Izrael.

Na jeruzalemských prorokoch som však videl ohavnosť:
cudzoložstvo a zhon za klamstvom.
Utvrdzovali zločincov,
aby sa nik neodvrátil od hriechu;
ku mne boli všetci ako Sodoma,
jeho obyvatelia ako Gomora.“

Nuž takto vraví Pán zástupov o prorokoch:
„Hľa, ja ich nakŕmim palinou
a napojím ich otrávenou vodou,
lebo od prorokov Jeruzalema
vyšla hriešnosť na celú zem.

Toto hovorí Pán zástupov:
Nepočúvajte na slová prorokov,
ktorí vám prorokujú.
Oni vás zavádzajú,
vidinu svojho srdca hovoria,
a nie z Pánových úst.

Jednostaj hovoria tým,
čo opovrhujú slovom Pánovým:
»Pokoj budete mať!«
A každému, kto kráča
v tvrdosti svojho srdca, vravia:
»Nepríde na vás pohroma.«

Veď ktože stál v rade Pánovej,
videl a počul jeho reč?
Kto pozoroval a počúval jeho reč?

(Hľa, zúri Pánova víchrica, hnev;
a rozvírený víchor
víri nad hlavou bezbožníkov.

Neodvráti sa Pánov hnev,
kým nesplní a neustáli
plány svojho srdca.
Na konci dní to pochopíte jasne.)

Neposlal som prorokov,
oni však utekajú,
neprehovoril som k nim,
oni však prorokujú.

Ak stáli v mojej rade,
nech oznámia môjmu ľudu moje slová,
nech ich odvrátia od ich zlej cesty
a od ich zločinných skutkov!

Či som ja Bohom iba zblízka
– hovorí Pán,
a zďaleka nie som Boh?

A keď sa kto čo ako dobre skryje,
či ho ja nevidím? – hovorí Pán.
Nuž či nezaplňujem ja nebesá? –
hovorí Pán.

Hrmot preniká až do končín zeme,
pretože Pán má spor s národmi;
on sa súdi s každým človekom,
zlých odovzdá meču
– hovorí Pán.

Toto hovorí Pán zástupov:
Hľa, pohroma ide z národa na národ,
zo strání zeme dvíha sa veľká búrka!“

A pán ich porazí v ten deň
od jedného konca zeme po druhý;
neoplačú, nezoberú a nepochovajú ich,
budú hnojom na povrchu poľa.

Kvíľte, pastieri, a volajte,
zvíjajte sa, vodcovia stád,
je zvrchovaný čas pozrážať (a rozohnať) vás,
popadáte sťa vybrané barany.

Zhynulo útočište pastierov
a útulok vodcov stáda.

Čuj, krik pastierov,
kvílenie vodcov stáda!
Veď Pán spustošil ich pastvu!

A pre blčiaci Pánov hnev
zmĺknu nivy pokojné.

Opustil ako lev svoju húštinu,
veď ich krajina ostala púšťou
pre ničiaci meč
a pre blčiaci Pánov hnev.