„Chystajte pancier a štít
a pochodujte do boja!

Kantáre na kone!
Sadajte, jazdci, nastúpte v prilbách,
ostrite kopije, oblečte pancier!

Hor’ sa do Galaádu a dones balzam,
panna, dcéra Egypta!
Nadarmo hromadíš lieky,
niet zacelenia pre teba.

Národy sa dozvedia tvoju hanbu,
tvojím krikom sa preplní zem,
veď silák sa potkýna o siláka
a padnú naraz obaja.“

„Ohláste v Egypte, oznámte v Magdole,
povedzte v Nofe a Tafnese,
povedzte: »Nastupuj, chystaj sa,
veď meč hlce okolo teba!«

Prečože je zvrhnutý tvoj silák?
Neobstál, lebo ho zrútil Pán,

zakolísal sa veľmi a padol.
Druh hovorí druhovi:
Hore! Vráťme sa k svojmu národu,
do svojej rodnej krajiny
pred pustošiacim mečom.

Nazvite faraóna, egyptského kráľa:
»Zúrenie, ktoré premeškalo čas.«

Nádhernou jalovicou bol Egypt,
prepadol ju ovad zo severu.

V jeho strede boli aj žoldnieri
ako tučné jalovice,
lež aj tí sa obrátili,
utiekli zaraz, nezastali,
lebo prišiel na nich čas ich biedy,
doba ich navštívenia.

Čuj, ide ako had;
áno, idú v sile,
sekerami ho prepadajú
ako drevorubači.

Stínajú jeho les, hovorí Pán,
lebo ním nemožno preniknúť.
Veď ich je viac ako kobyliek,
nemajú konca-kraja.

Potupená je dcéra Egypta,
dostala sa do rúk severného národa.“

Ty sa však neboj, sluha môj, Jakub,
nestrachuj sa, Izrael,
lebo, hľa, ja ťa zachránim z diaľky
a tvoje potomstvo z krajiny zajatia;
i vráti sa Jakub a odpočinie si,
v bezpečí bude, nezastraší ho nik.

Ty sa neboj, sluha môj, Jakub,
hovorí Pán, veď som s tebou ja;
áno, zničím všetky národy,
medzi ktoré som ťa roztratil,
iba teba nezničím,
ale budem ťa karhať spravodlivo
a bez trestu ťa nenechám.“

od dupotu kopýt jeho žrebcov,
od lomozu vozov, od hrkotu kolies.
Otcovia sa neobrátia k deťom,
lebo im klesajú ruky

pre deň, ktorý prišiel
zničiť všetkých Filištíncov
a vyhubiť Týru a Sidonu
posledné zvyšky spojencov.
Áno, Pán zničí Filištíncov,
zvyšky ostrova Kaftor.

Na Gazu príde plešivosť,
Askalon je znivočený;
pozostatky Enakovcov,
dokedyže sa budete zraňovať?

Ó, Pánov meč,
dokedy nebudeš mať odpočinku?
Vráť sa do svojej pošvy,
oddýchni si a prestaň!

Akože si odpočinie,
keď mu Pán dal rozkaz?
Proti Askalonu a brehu mora,
kam ho postavil.“

Slávy Moabu už niet.
V Hesebone mu stroja nešťastie:
Poďme, zničme ho, nech nie je národom.
Aj ty, Madmen, zamĺkneš,
príde za tebou meč.

Čuj krik z Horonaimu,
veľké pustošenie a rúcanie.

Zlomený je Moab,
kričia, že ich počuť až do Segoru.

Áno, hore svahom Luitu
vystupujú v plači.
Áno, na svahu Horonaimu
počuť krik pre skazu.

Bežte a zachráňte si život
a buďte ako tamariška na púšti.

Pretože si dúfal v svoje diela a poklady,
aj teba podmania!
Kamoš pôjde do zajatia,
jeho kňazi a kniežatá tiež.

A ničiteľ vnikne do každého mesta,
ani len jediné mesto sa nezachráni;
zhynie údolie a skazu vezme pláň,
ako riekol Pán.

Dajte krídla Moabu,
nech letom unikne!
Jeho mestá obrátia sa na púšť,
že nebude v nich obyvateľov.

Zlorečený, kto koná Pánovo dielo nedbalo,
zlorečený, kto si odťahuje meč od krvi!

Moab bol nerušený od mladosti,
spočíval na svojich kvasniciach,
neprelieval sa z nádoby do nádoby
a do zajatia nešiel,
preto trvala jeho chuť
a vôňa sa mu nezmenila.

Čo vravíte: »Hrdinovia sme
a mocní chlapi do boja«?

Moab bude zničený, vystupujú do jeho miest,
jeho vybraná mlaď zostupuje na jatku,
hovorí Kráľ,
volá sa Pán zástupov.

Blíži sa skaza Moabu,
jeho nešťastie sa veľmi ponáhľa.

Ľutujte ho všetci z jeho okolia
a všetci, čo poznáte jeho meno,
vravte: »Ako sa len zlomila
silná palica, berla okrasná.«

Dolu z nádhery, seď o smäde,
obyvateľka, dcéra Dibonu,
veď ničiteľ Moabu útočí na teba,
zrúca tvoje pevnosti!

Postav sa na cestu a vyzeraj,
obyvateľka Aroeru,
pýtaj sa bežcov a utečencov.
Povedz: »Čo sa stalo?«

V hanbe je Moab, áno, podlomil sa,
kvíľte a volajte,
zvestujte pri Arnone,
že Moab je zničený.

Odrazený je roh Moabu
a jeho rameno je zlomené,
hovorí Pán.

Opojte ho, veď sa dvíhal nad Pána,
nech sa Moab váľa v tom, čo vydávil,
nech je aj on na posmech.

A či ti Izrael nebol na posmech?
Či ho dochytili medzi zlodejmi,
že si vždy pokyvoval hlavou, keď si s ním hovoril?

Opustite mestá a bývajte v bralách,
obyvatelia Moabu,
buďte ako holub,
ktorý hniezdi na okraji dier.

Počuli sme o pýche Moabu, veľmi pyšný je,
o jeho namyslenosti, pýche, nadutosti, povýšenosti srdca.

Ja poznám – hovorí Pán – jeho prchkosť;
má nezmyselné reči, nezmyselné činy.

Preto kvílim pre Moab,
pre celý Moab volám,
pre ľudí z Kir Cheresu vzdychám.

Viac ako Jazer oplakávam
vinohrad Sabamy.
Tvoje výhonky prekračovali more,
siahali až k (moru) Jazeru:
do tvojej oberačky a tvojho vinobrania
vpadol ničiteľ.

I zmizla radosť a plesanie
zo záhrad a z krajiny moabskej.
Urobím koniec vínu v lisoch,
šliapač nešliape,
ujúkanie nie je ujúkaním.

Krik znie od Hesebonu k Eleále,
až k Jase vydávajú hlas.
Od Segoru až k Horonaimu,
k tretiemu Eglatu;
veď aj vody Nimrimu
sa na púšť obrátia.

A urobím v Moabe koniec
– hovorí Pán,
tým, čo vystupujú na výšinu
a okiadzajú bôžikov.

Preto moje vnútro vzlyká
pre Moaba ako flauta,
moje srdce pre ľud z Kír Cheresu
ako flauta vzlyká,
lebo stratili svoje zvyšky.

Veď každá hlava je plešivá
a každá brada oholená,
na každej ruke zárezy
a na každých bedrách vrecovina.

Na všetkých strechách Moabu
i na jeho uliciach všetko narieka,
lebo som zlomil Moab
ako odpornú nádobu
– hovorí Pán.

Ako je zničený! Kvíľte!
Ako Moab obrátil s hanbou šiju!
Moab bude posmechom a hrôzou
všetkým, ktorých má vôkol seba.

Lebo toto hovorí Pán:
Pozri, letí ako orol,
rozprestiera krídla nad Moabom.

Podmanené sú mestá
a zaujaté pevnosti.
Srdce hrdinov Moabska však ten deň bude
ako srdce ženy, ktorá rodí.

Moab bude zničený, nebude národom,
pretože sa vyvyšoval nad Pána.

Strach, jama a osídlo
pre teba, obyvateľ Moabu
– hovorí Pán.

Kto unikne hrôze, padne do jamy,
a kto vystúpi z jamy, chytí sa do osídla;
áno, toto dopustím na Moab
v roku jeho navštívenia
– hovorí Pán.

V tieni Hesebonu zastanú
utečenci bez moci.
Veď z Hesebonu vyšľahne oheň
a plameň z domu Sehona
i strávi sluchy Moabu
a temä zúrivcov.

Beda ti, Moab,
zahynul ľud Kamoša,
veď ti synov odviedli do zajatia
a tvoje dcéry do vyhnanstva.

Ale obrátim osud Moabu
na konci dní,“ hovorí Pán.

Preto, hľa, prídu dni, hovorí Pán,
keď vyvolám lomoz vojny
proti Rabat Amonu:
premení sa na hŕbu zrúcanín,
jeho dcéry vyhoria ohňom
a Izrael zdedí po svojich dedičoch,
hovorí Pán.

Kvíľ, Hesebon, lebo zničený je Hai,
volajte, dcéry Raby,
oblečte si vrecovinu, nariekajte,
pobehujte po ohradách,
lebo Melchom pôjde do zajatia,
tiež jeho kňazi a kniežatá.

Čo sa pýšiš dolinami,
(Odplávalo ti údolie!)
dcéra odbojná!?
Spoliehaš sa na svoje poklady:
»Ktože príde proti mne?«

Hľa, dopustím na teba strach,
hovorí Pán, Jahve zástupov,
zo všetkých strán
a roztratíte sa každý svojím smerom:
utečencov nepozbiera nik.

Ale potom obrátim osud synov Amona“ – hovorí Pán.

Bežte, ujdite, usaďte sa v nížinách,
obyvatelia Dedanu,
veď na Ezaua dopustím nešťastie,
čas jeho navštívenia.

Ak prídu k tebe oberači,
nenechajú ani stebielka,
ako zlodeji v noci
narobia škody, koľko chcú.

Lebo ja odhalím Ezaua,
objavím jeho skrýše,
nebude sa môcť schovať,
zahynie jeho rod i bratia,
i jeho susedia a nebude ho viac.

Nechaj svoje siroty, ja ich uživím,
a tvoje vdovy nech dúfajú vo mňa!

Počul som zvesť od Pána
a hlásateľ je vyslaný k národom:
„Zhromaždite sa, choďte proti nemu
a pozdvihnite sa do boja!“

„Bo, hľa, malým som ťa urobil medzi národmi,
opovrhnutým medzi ľuďmi.

Strach, čo si šíril, ťa sklamal
aj pýcha tvojho srdca,
čo bývaš v trhlinách skál,
obsadzuješ vysoké kopce.
Postav si hniezdo vysoko sťa orol,
zrútim ťa odtiaľ – hovorí Pán.

A Edom bude na hrôzu,
každý, kto prejde popri ňom, zhrozí sa
a zapískne nad jeho ranami.

Podobne ako v spustošenej Sodome a Gomore
a v susedných mestách, hovorí Pán,
nik tam nebude bývať,
neusadí sa tam človiečik.

Hľa, vystupuje sťa lev z nádhery Jordána
na nivy trvalé.
V okamihu ich odoženiem odtiaľ
a ustanovím tam vyvolenca.
Veď ktože je ako ja
a kto ma vezme na zodpovednosť?
A kto je tým pastierom,
čo obstojí predo mnou?

Preto čujte rozhodnutie Pána,
ktoré vyniesol proti Edomu,
a jeho úmysly, ktoré uvážil
proti obyvateľom Temanu:
Áno, odvlečú ich sťa najmenšie z oviec,
áno, ich nivy sa zdesia nad nimi.

Hrmotom ich pádu otrasie sa zem,
krik je na Červenom mori
– to počuť ich hlas!

Hľa, ako orol sa dvíha, letí,
rozprestiera si krídla nad Bozrou;
a srdce hrdinov Edomu bude v ten deň
ako srdce ženy, ktorá rodí.“

Skleslý je Damask,
dáva sa na útek,
hrôza sa ho chytá,
úzkosť a bolesti
zmocňujú sa ho sťa rodičky.

Ako by nebolo opustené
oslavované mesto,
obec rozkoše?

Preto budú padať jeho mladíci na uliciach,
v ten deň zahynú všetci bojovníci
– hovorí Pán.

Pod múrmi Damasku podpálim oheň,
ktorý strávi Benhadadove paláce.“

Ich stany a stáda zoberú,
ich kože a všetko ich náradie,
aj ich ťavy si vezmú
a privolávajú im:
»Hrôza zo všetkých strán!«

Bežte, utekajte veľmi,
usaďte sa v nížinách, občania Chasoru,
hovorí Pán,
pretože babylonský kráľ Nabuchodonozor
vyniesol proti vám rozhodnutie
a vymyslel proti vám plán.

Hor’ sa, tiahnite proti pokojnému národu,
ktorý býva v bezpečí, hovorí Pán,
nemá dverí ani závor,
bývajú osamote.

Ich ťavy budú na lúpež,
a množstvo ich stád na korisť
a roztrúsim do všetkých vetrov
tých, čo si strihajú sluchy,
zo všetkých strán im privediem nešťastie,
hovorí Pán.

Chasor bude bydliskom šakalov,
pustatinou naveky;
nebude tam bývať nik,
neusadí sa tam človiečik.“

a privediem na Elam štyri vetry
zo štyroch končín nebies
a rozprášim ich do všetkých týchto vetrov,
takže nebude národa,
ku ktorému by nešli utečenci Elamu.

Podesím Elam pred jeho nepriateľmi
a pred tými, čo im striehnu na život.
Privediem na nich nešťastie:
svoj rozpálený hnev – hovorí Pán,
a pošlem za nimi meč,
kým ich nevyhubím.

Potom postavím v Elame svoj trón,
odstránim odtiaľ kráľa i kniežatá, hovorí Pán.

„Rozhláste medzi národmi, oznámte,
(zdvihnite zástavu, oznámte),
nebojte sa, povedzte: »Podmanený je Bábel,
v hanbe je Bél, zrútil sa Merodach.
V hanbe sú jeho sochy,
zrútili sa jeho modly.«

Lebo tiahne proti nemu národ od severu,
ten obráti na púšť jeho krajinu,
že v nej nebude obyvateľa:
ľudia i zvieratá ušli, utiekli.

V tých dňoch a v tom čase
– hovorí Pán –
pôjdu synovia Izraela,
oni a synovia Júdu spolu,
pôjdu v ustavičnom plači
a budú hľadať Pána, svojho Boha.

Budú sa vypytovať na cestu k Sionu,
kam budú obrátení:
»Poďte, pripojme sa k Pánovi
zmluvou večnou, nezabudnuteľnou!«

Strateným stádom bol môj ľud,
ich pastieri sa s nimi tárali:
vodili ich sem-tam po horách,
chodili z vrchu na kopec,
na košiarenie zabudli.

Hltal ich každý, kto ich našiel,
ich nepriatelia vraveli: »Neprehrešíme sa,
pretože zhrešili proti Pánovi, spravodlivej nive,
proti Pánovi, nádeji svojich otcov.«

Bežte zo stredu Bábela,
vyjdite z chaldejskej krajiny
ako barany v čele stáda.

Lebo, hľa, ja popudím
a privediem proti Bábelu
zhluk veľkých národov zo severnej krajiny,
nastúpia proti nemu, podmania ho;
ich šípy sťa obratný bojovník,
ktorý sa naprázdno nevráti.

Chaldejsko bude na plen,
nasýtia sa všetci, čo ho plienia,“
hovorí Pán.

Len sa radujte a jasajte,
vy, čo ste olúpili moje dedičstvo;
len vyskakujte ako teľa na tráve
a erdžite ako žrebce.

Veľmi sa vaša matka zahanbí,
červenať sa bude vaša rodička.
Hľa, bude posledný medzi národmi,
púšťou, spáleninou, pustatinou.

Pre Pánov hnev nebudú v ňom bývať,
bude osamelý celý,
každý, kto prejde popri Bábeli, zhrozí sa
a zapískne nad jeho ranami.

Nastupujte dookola proti Bábelu,
všetci, čo naťahujete kušu;
strieľajte naň, nešetrite šípmi,
lebo sa prehrešil proti Pánovi.

Volajte proti nemu zôkol-vôkol,
dvíha si ruky,
stĺpy mu padajú, rúcajú sa mu múry.
Áno, to je pomsta Pánova,
pomstite sa na ňom,
robte s ním, čo on robil.

Vyhubte z Babylonu rozsievačov
aj tých, čo sa v čase žatvy chytajú kosáka.
Pred mečom ničiacim
každý sa obráti k vlastnému národu
a každý pobeží do vlastnej krajiny.

Izrael je rozohnané stádo,
rozohnali ho levy:
asýrsky kráľ ho hltal prvý
a babylonský kráľ Nabuchodonozor
mu na konci dolámal kosti.

Preto takto hovorí Pán zástupov,
Boh Izraela:
„Veru navštívim babylonského kráľa
i jeho krajinu,
ako som navštívil kráľa asýrskeho.

Izrael však vrátim na jeho nivy:
bude vypásať Karmel a Bášan;
na vrchu Efraim a v Galaáde sa nasýti.

V tých dňoch a v tom čase – hovorí Pán –
budú hľadať vinu Izraela, no nebude jej;
a hriechy Júdu, ale ich nenájdu,
lebo odpustím tým, ktorých ponechám.

Vystúp proti krajine Merataim
a proti obyvateľom Pekodu,
nivoč a pustoš ich, hovorí Pán,
urob všetko, ako som ti rozkázal.“

Vojnový lomoz je v krajine
a veľká pohroma.

Ako sa rozbilo, rozdrúzgalo
kladivo celej zeme!
Ako sa hrôzou stal
Bábel medzi národmi!

Postavil som ti osídlo a chytil si sa,
Babylon, ani si to nezbadal,
dolapili ťa a chytili,
lebo si vyzýval Pána.

Pán otvoril svoju pokladnicu
a vytiahol nástroje svojho hnevu,
veď Pán, Jahve zástupov,
má robotu v krajine Chaldejcov.

Poďte proti nemu od končín,
otvorte jeho sypárne,
hromaďte ho akoby do kôp
a ničte ho, nech z neho neostane nič!

Zabite mu všetky býky,
nech idú na jatku,
beda im, veď prišiel ich deň,
čas ich navštívenia!

Čuj, utečenci a zachránenci
z babylonskej krajiny:
majú oznámiť na Sione
pomstu Pána, nášho Boha,
(pomstu za jeho chrám).

Zvolajte proti Babylonu množstvo
všetkých, čo napínajú kušu,
táborte okolo neho,
aby z neho neunikol nik;
odplaťte mu podľa jeho skutkov,
robte s ním všetko tak, ako on robil,
pretože bol pyšný voči Pánovi,
voči svätému Izraelovmu.

„Preto budú jeho mladíci padať po uliciach
a všetci jeho bojovníci zahynú v ten deň,
hovorí Pán.

Hľa, som proti tebe, ty pýcha,
hovorí Pán, Jahve zástupov,
áno, prišiel tvoj deň,
čas tvojho navštívenia.

Potkne sa pyšný, padne
a nezdvihne ho nik,
podložil som oheň pod jeho mestá,
ten strávi všetko jeho okolie.“

Toto hovorí Pán zástupov:
„Utláčaní sú synovia Izraela
a synovia Júdu zároveň,
všetci, čo ich zajali, ich zdržujú,
zdráhajú sa ich prepustiť.

Ich vykupiteľ je mocný,
volá sa Pán zástupov,
on sám povedie ich spor,
aby získal odpočinok zemi
a podesil obyvateľov Bábelu.

Meč na Chaldejcov, hovorí Pán,
a na obyvateľov Babylonu,
na jeho kniežatá i na jeho mudrcov.

Meč na tárajov, nech zošalejú,
meč na jeho hrdinov, nech popadajú!

Meč na jeho kone i jeho vozy
a na všetku luzu, čo je v ňom,
nech sú ako ženy!
Meč na jeho poklady, nech sú vyplienené!

Meč na jeho vody, nech vyschnú!

Preto bude bývať zver púšte s hyenami,
pštrosy v ňom budú bývať,
nebude už nikdy obývaný,
ani zaľudnený na večné pokolenia.

Ako keď Boh rozvrátil Sodomu
a Gomoru a susedné mestá, hovorí Pán,
nebude tam bývať nik,
neusadí sa tam človiečik.

Hľa, prichádza od severu ľud,
veľký národ a mnohí králi,
dvíhajú sa zo strání zeme!

Chápu sa kuše a oštepa,
sú ukrutní a bez milosti,
ich hlas hučí ako more
a nesú sa na koňoch,
sú vystrojení ako muž do vojny
proti tebe, dcéra Bábelu.

Babylonský kráľ počul chýr,
ovisli mu ruky,
úzkosť sa ho zmocnila,
bôle ako rodičky.

Hľa, vystupuje ako lev z nádhery Jordána
na nivy trvalé!
V okamihu ich odoženiem odtiaľ
a ustanovím tam vyvolenca.
Veď ktože je ako ja
a kto ma vezme na zodpovednosť?!
Kto je tým pastierom,
čo obstojí predo mnou?!“

Preto čujte rozhodnutie Pánovo,
ktoré vyniesol nad Babylonom,
a jeho úmysly, ktoré uvážil
proti krajine Chaldejcov.
Áno, odvlečú ich ako najmenšie z oviec,
ich nivy sa zdesia nad nimi.

Od hrmotu: „Podmanený je Bábel!“
zem sa otrasie
a krik počujú medzi národmi.

Pošlem do Babylonu
vejačov a prevejú ho,
vyprázdnia jeho krajinu.
Budú proti nemu zôkol-vôkol
v deň nešťastia.

Strelec nech si nenapína kušu,
nech nenastupuje vo svojom pancieri!
Nešetrite jeho mladíkov,
vyhubte celé jeho vojsko!“

Nech padajú zabití na chaldejskú zem
a prebodnutí na jeho ulice!

Lebo Izrael a Júda neovdovel
po svojom Bohu, Pánovi zástupov.

Bežte zo stredu Bábela,
každý si chráňte život,
nech nezahyniete jeho vinou,
lebo pre Pána je to deň pomsty,
odpláca mu, čo si zaslúžil.

Bábel bol zlatým kalichom
v Pánovej ruke,
ktorý opájal celú zem,
z jeho vína pili národy,
preto sa pomiatli.

Odrazu padol Bábel, zlomil sa,
nariekajte nad ním,
doneste balzam na jeho rany,
azda sa uzdraví.

„Liečili sme Bábel, no neuzdravil sa,
nechajme ho, poďme každý do svojej vlasti;
jeho pravota siaha až k nebesám,
až k oblakom nesie sa.

Pán dokázal našu pravdu,
poďme a hlásajme na Sione
dielo Pána, nášho Boha!“

Ostrite šípy, naplňujte tulce,
Pán vzbudil ducha médskeho kráľa,
proti Bábelu smeruje jeho plán, chce ho zničiť!
Áno, to je pomsta Pánova,
pomsta za jeho chrám.

Zdvihnite zástavu proti múrom Bábelu,
zosilnite stráž, postavte hliadky,
zriaďte postriežky,
lebo Pán zamýšľa aj urobí,
čo prehlasoval o občanoch Bábela.

Ty, čo bývaš nad veľkými vodami,
v hojnosti pokladov:
prišiel tvoj koniec, koniec tvojim ziskom.

Pán zástupov sa zaprisahal sám na seba:
„Preplním ťa ľuďmi ako kobylkami,
prepuknú v jasot nad tebou.“

Zem stvoril svojou mocou,
svojou múdrosťou svet postavil
a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.

Keď sa ozve, na nebi vody zahučia,
od končín zeme dvíha oblaky,
k dažďu tvorí blesky,
zo svojich skladíšť vietor vypúšťa.

Osprostel každý človek, vedomosti nemá,
dožil sa hanby každý zlievač pre modlu,
lebo je klam jeho liatina,
nieto ducha v nej.

Ničotou sú, dielom na posmech,
v deň svojho navštívenia zahynú.

Takýto nie je údel Jakubov,
ním je Stvoriteľ všetkého,
Izrael je jeho vlastným kmeňom;
Pán zástupov je jeho meno.

„Kladivom si mi,
vojnovým nástrojom,
tebou rozdrvím národy
a tebou zničím kráľovstvá.

Tebou rozdrvím koňa i jazdca,
tebou rozdrvím voz i pohoniča,

tebou rozdrvím muža i ženu,
tebou rozdrvím starca i chlapca,
tebou rozdrvím mládenca i pannu,

tebou rozdrvím pastiera i stádo,
tebou rozdrvím roľníka i záprah,
tebou rozdrvím vojvodcov i správcov.

Ale odplatím Bábelu
a všetkým občanom Chaldejska
všetok ich zločin, čo spáchali na Sione,
pred vašimi očami – hovorí Pán.

Hej, som proti tebe, vrch nivočenia,
hovorí Pán,
ktorý nivočíš celú zem,
vystriem proti tebe ruku
a zrútim ťa z brál,
urobím ťa vrchom požiaru.

Nevezmú z teba kameň do uhla
ani kameň do základov,
ale budeš večným zboreniskom,“
hovorí Pán.

Zdvihnite zástavu v krajine,
trúbte na trúbe medzi národmi,
zasväcujte národy proti nemu,
zvolajte proti nemu kráľovstvá:
Ararat, Meni a Askenez,
ustanovte proti nemu tafsara,
žeňte kone, naježené sťa kobylky.

Zasväcujte proti nemu národy,
kráľa Médey s jeho vojvodcami
a všetkými jeho správcami
a s celou krajinou, nad ktorou vládne.

Zem sa zatrasie a zachveje,
lebo sa spĺňa Pánov plán proti Bábelu
urobiť babylonskú krajinu
pustou a neobývanou.

Siláci Bábelu prestali bojovať,
vysedávajú v pevnostiach,
vyschla im sila, stali sa ženami.
Jeho príbytky podpálili,
dolámali jeho závory.

Bežec beží proti bežcovi
a posol proti poslovi
oznámiť kráľovi Bábelu,
že mu zo všetkých strán zaujali mesto.

Brody obsadili,
mláky vyhoreli ohňom,
bojovníci sú zdesení.

Lebo toto hovorí Pán zástupov,
Boh Izraela:
„Dcéra Bábelu je ako humno,
keď šliapu po ňom,
už len máličko
a príde deň jeho žatvy.“

„Pohltil, strovil ma
Nabuchodonozor, kráľ Bábelu,
a odložil ma sťa prázdnu nádobu,
prehltol ma ako drak,
naplnil si brucho,
od mojich dobrôt ma odsotil.“

„Neprávosť proti mne a moje telo
nech je na Bábeli,“
povie obyvateľstvo Siona;
„a moja krv na obyvateľoch Chaldejska,“
povie Jeruzalem.

Preto takto hovorí Pán:
„Hľa, ja povediem tvoj spor
a ja vyplním tvoju pomstu,
vysuším jeho more,
aj jeho pramene vysuším.

Nuž Babylon bude hŕbou skál,
príbytkom šakalov,
hrôzou a posmechom,
bez obyvateľov.

Spoločne budú ručať ako lev,
revať ako mláďatá levíc.

Keď budú v horúčke, pripravím im hostinu,
napojím ich, až budú jasať,
potom zaspia spánkom večným
a neprebudia sa – hovorí Pán.

Povediem ich ako baránky na jatku,
ako barany a capy.“

Ako bol podmanený Sesak
a zaujatá sláva celej zeme!
Ako sa stal hrôzou
Bábel medzi národmi!

More vystúpilo proti Bábelu,
pokryl ho nával jeho vĺn.

Jeho mestá zostali púšťou,
krajinou vyschnutou, pustou,
krajinou, v ktorej nik nebýva,
človek ani po nej neprejde.

„Navštívim Béla v Bábeli
a vytrhnem mu z úst, čo prehltol,
nebudú sa viac k nemu hrnúť národy.
Aj múr Babylonu padne.

Ľud môj, ujdi z jeho stredu,
každý si zachráňte život
pred blížiacim sa hnevom Pánovým.

Nech sa vám neplaší srdce a nebojte sa
zvesti, ktorú počuť v krajine,
keď jeden rok príde chýr
a nasledujúci rok chýr iný,
keď bude v krajine násilie,
vladár proti vladárovi.

Preto, hľa, prídu dni
a strescem modly Bábelu,
zahanbí sa celá jeho krajina
a jeho zabití padnú v jeho strede.

Plesať bude nad Bábelom nebo a zem
i všetko, čo je na nich,
lebo od severu prídu proti nemu
ničitelia – hovorí Pán.

Aj Bábel musí padnúť
pre zabitých Izraela;
aj pre Bábel padali
zabití celej zeme.

Vy, čo ste unikli meču, choďte, nezastaňte,
spomeňte si zdiaľky na Pána,
nech vám príde Jeruzalem na myseľ.

»Hanbíme sa, čuli sme o potupe,
tvár nám pokrýva pohana,
pretože cudzinci vnikli
do svätých miest Pánovho domu.«

Preto, hľa, prídu dni, hovorí Pán,
keď strescem jeho modly
a v celej jeho krajine
budú stenať ranení.

Keby sa Bábel vyvýšil do nebies
a vo výsosti upevňoval svoju moc:
odo mňa prídu jeho ničitelia,“
hovorí Pán.

Čuj! Krik z Bábelu
a veľký lomoz z krajiny Chaldejcov!

Lebo Pán pustoší Babylon,
udúša v ňom veľký krik.
Ich vlny sa valia sťa veľké vody,
hukot vydáva ich hlas.

Veď (proti nemu), proti Bábelu prichádza ničiteľ,
chytia jeho hrdinov, zlámu ich kuše,
veď Bohom odplaty je Pán,
odpláca s určitosťou.

„Opojím jeho kniežatá i mudrcov,
jeho vojvodcov, správcov a hrdinov,
potom zaspia večným spánkom
a neprebudia sa,“ hovorí Kráľ,
ktorý sa volá Pánom zástupov.

Toto hovorí Pán zástupov:
„Širočizný múr Bábela
sa do základov zrúti
a jeho vysokánske brány
ohňom vyhoria,
takže národy pracujú nadarmo
a kmene robia pre oheň.“