Veď aj strom nádej máva
a mládnik jeho skazu nevezme.

Ak korene mu zostarnú v zemi
a jeho peň v prachu odumrie,

povyháňa, len čo cíti vodu,
sťa byľ mladá vetvy vyženie.

No človek hynie, klesá bez vlády
a ľudia zájdu – kde sa podejú?

Jak keby z mora vody vymizli
a rieka klesla, vyschla nacelkom,

tak človek klesne, viac už nezdvihne sa,
neprecitne, kým sa nerozpadne nebo,
a nepreberie sa zo spánku.

Tak, ako kopec padne a rozsype sa
a z miesta svojho skala pohne sa;

tak, ako voda rozhlodáva kameň
a jej prívaly odplavujú prsť,
tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.

Ty dorážaš naň, kým sa nepominie,
meníš mu výzor a posielaš ho preč.

Veď nevie ani, či má ctené deti,
a nedozvie sa, ak sú tupené.

A jeho telo? Preň iba strasť zakúša.
A jeho duša? Pre tú kvíli len.“