„Bude azda múdry odpovedať múdrosťou do vetra
a naplní si vnútro vetrom východným?

Bude sa hádať slovami bez osohu
a neužitočnými rečami?

Veď ty takto kazíš bázeň pred Pánom,
porušuješ zbožnú úctu voči Bohu.

To ti ústa navádza tvoja vina,
osvojuješ si prefíkaných reč.

Odsudzujú ťa vlastné ústa, nie ja,
svedčia proti tebe vlastné pery.

Hádam si sa narodil prvý z ľudí,
splodený si bol pred kopcami?

Azda si počul tajné Božie plány,
vari si všetku múdrosť schmatol pre seba?

Čo poznáš, čo my nepoznáme?
Čomu rozumieš, čo my nevieme?

Veď sú medzi nami aj starci, aj kmeti,
vekom ešte starší než tvoj otec!

Božia útecha ti je už málo,
jeho preláskavé slová k tebe?

Prečo ťa strháva tvoje srdce
a prečo pomihúvaš očami,

keď sa s hnevom staviaš proti Bohu,
keď zo svojich úst púšťaš také slová?

Čože je človek, aby čistý bol,
koho žena zrodila, aby bol spravodlivý?

Veď on nemá dôveru vo svojich svätých,
nebo nie je čisté v jeho očiach,

ešte menej, kto ohavný, skazený –
človek, čo jak vodu pije hriech!

Chcem ťa teda poučiť, počúvaj ma,
čo som spozoroval, chcem ti povedať,

čo aj múdri mužovia rozhlasujú
podľa svojich predkov, nič netaja,

ktorí jediní dostali túto zem,
nik cudzí neprešiel pomedzi nich:

Po všetky dni života zlý trasie sa,
po všetky svoje roky tyran tiež.

V ušiach mu znejú desivé hlasy,
záhuba naň príde v čase pokoja.

Neverí, že možno uniknúť z tmy,
pretože je pod meč určený.

Blúdi a hľadá chlieb: »Kade ísť?«
Vie, že je deň tmy prichystaný.

Prestrašuje ho čas tmy,
zachvacuje ho tieseň prehrozná
ako kráľa, čo sa chystá na boj.

Zdvihol svoju ruku proti Bohu,
proti Všemocnému sa postavil,

útočil proti nemu s tvrdou šijou
a množstvom štítov vypuklých.

Vo vlastnom tuku si ukryl obličaj,
a nabral sadla na svoje slabiny.

Osídľoval spustošené mestá,
domy, v ktorých nemal bývať nik,
lebo boli celkom v rozvalinách.

Neobstojí imaním, nezbohatne,
nerozprestrie sa tieňom po zemi.

Nevyjde už viac z temravy;
mládniky mu spáli horúčava,
vietor postrhúva jeho kvety.

Lži nech márne neverí oklamaný,
lebo vyjde iste navnivoč.

Predčasne mu zvädnú ratolesti,
nezazelenie sa vetva jeho.

Strapce stratí ako vinič nezrelé,
ako oliva on zhodí kvety.

Družina bezbožného jalová je
a oheň zhltne stany tých, čo berú úplatky.

Obťažkaní pohromou rodia skazu
a ich lono chystá iba lož.“

„Nuž vecí takých počul som už premnoho.
Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.

Bude už koniec týmto slovám do vetra?
Veď čo ťa núti odpovedať mi?

Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť,
keby ste vy boli miesto mňa,
snovať také reči proti vám
a krútiť hlavou nad vami.

No obodroval by som vás svojimi ústami
a chvenie svojich perí by som nezadržoval.

Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje,
ak prestanem, neodchádza odo mňa.

No teraz ma už naskrze vysilil

a jeho tlupa sa ma zmocňuje.
Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa,
môj žalobca tak svedčí proti mne.

Má hnev na korisť, a tak ma schvatol
a zubmi na mňa zaškrípal
i ostro zazrel na mňa škodca môj.

Už svoje ústa roztvárajú na mňa
a na posmech ma bijú po tvári,
zhŕkli sa všetci proti mne.

Boh ma dal zlostníkovi napospas
a vydal ma do rúk bezbožníkov.

V pokoji žil som, náhle si ma vydesil,
za krk zdrapil a celkom skrušil ma,
sebe za cieľ si ma postavil.

Už jeho strely poletujú kolo mňa,
mne kruto roztína obličky
a moju žlč na zem vylieva.

Mne dáva vskutku úder jeden za druhým,
sťa bojovník on na mňa rúti sa.

Tak, žínenku už ušil som si na kožu
a svoj roh som do prachu pohrúžil.

To sčervenala mi tvár od plaču,
a tma mi leží kolo mihalníc,

hoc násilie na mojich rukách nie je
a moje modlitby sú bez škvrny.

Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci!
Nech pre môj plač niet miesta skrytého!

Už svojho svedka iba na nebi mám
a ručiteľ môj na výsostiach je.

Druhovia sa mi tu posmievajú,
ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,

by dal mužovi aj voči Bohu právo,
jak ho človek má voči blížnemu.

Lebo uplynie pár krátkych rokov
a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.

Môj duch je zbitý, moje dni už pohasli
a nič, len hroby sú mi potrebné.

Či nerobia si zo mňa iba posmešky
a v utrpení oko nebdie mi?

Tak teda polož záloh za mňa pred seba.
Veď kto iný odváži sa udrieť mi
do dlane na znak záruky?!

Lebo ich srdcu si odňal odvahu
a vyhrať veru ty ich nenecháš!

Keď niekto zradí za podiel priateľov,
oči sa jeho deťom zatmejú.

Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím;
a práve mne to pľujú do tváre.

Tak moje oko od žiaľu sa skalilo
a údy všetky ako tôňu mám.

Čo poctiví sú, žasnú nad tým zdesene,
nad hriešnym čistý horší sa.

Lež spravodlivý svojou cestou ide si
a silu získa, kto je čistých rúk.

Vy všetci teda, vráťteže sa, poďte sem,
hoc medzi vami neznám múdreho.

Moje dni ušli, praskli moje úmysly
aj túžby môjho srdca.

Noc obrátili na deň;
svetlo je opäť bližšie ako tmy.

Či môžem dúfať? Domom mojím podsvetie
a vo tmách som si lôžko popravil.

Nuž: »Môj otec si« – tak som hrobu povedal
a červom: »Ste mi matkou, sestrami.«

V čom nádej moja môže ešte spočívať?
A moje šťastie, kto ho pobadá?

Či do podsvetia so mnou azda zostúpi
a do prachu sa vedno vnoríme?“

„Dokedy budete hádzať slová?
Dobre rozvážte si, potom vravme:

Prečo sme za hovädá pokladaní?
Prečo sme v tvojich očiach nečistí?

Ty, čo vlastnou zúrivosťou roztrhneš sa,
kvôli tebe sa zem púšťou stane
a bralo sa má pohnúť zo svojho miesta?

Isto zhasne svetlo bezbožného,
nezažiari plameň jeho ohňa.

Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane,
ba aj jeho svieca nad ním zhasne.

Jeho veľké kroky umenšia sa,
povalia ho jeho vlastné plány.

Do oka sa zaplieta nohami,
vykračuje si ako po sieti.

Za pätu ho zachytáva osídlo,
sťahuje sa vôkol neho slučka.

Povraz na neho je skrytý v zemi,
na chodníku naňho čaká pasca.

Zo všetkých strán ho budú desiť hrôzy
a budú sa mu valiť na päty.

Síl mu ubudne od hladu,
pri boku mu stojí skaza istá.

Choroba rozožerie jeho kožu,
smrti prvý syn mu údy zhltá.

Vytrhne ho z bezpečného stanu,
odvedie ho ku kráľovi hrôzy.

V jeho stane býva to, čo nie je jeho,
a jeho príbytok sírou posypú.

Oddola mu vyschýnajú korene,
konáre mu vädnú odvrchu.

Vymizla jeho pamiatka zo zeme,
nespomenú jeho meno na námestiach.

Zo svetla ho zaháňajú do temnôt,
zapudzujú ho z obvodu zeme.

Nemá synov, potomkov vo vlastnom ľude,
nijaký ostatok vo svojom príbytku.

Jeho osud predesil najposlednejších,
hrôza zachvátila prvých:

»Také sú príbytky zlého človeka,
to je miesto tých, čo nepoznajú Boha.«“

„Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať
a rečami ma mliaždiť naskrze?

Už desiaty raz tupíte ma;
tak utláčať ma nehanbíte sa?

Že pochybil som, hoc by to aj pravda bola,
tak moja vina na mne zostane.

Ak chcete sa vypínať nado mňa
a moju hanbu mi vytýkať,

tak teda vedzte, že Boh vskutku ukrivdil mi
a svoje siete na mňa zahodil.

Ak volám: »Krivda!«, nik sa mi neozve.
Nuž márne kričím, nieto práva už.

Mne cestu zastal, by som ďalej nemohol,
a chodníky mi tmami zavalil.

On postrhúval zo mňa moju slávu
a z hlavy mi sňal veniec ozdobný.

Borí ma zo všetkých strán, musím zahynúť,
moju nádej jak strom vyvracia.

Ba ešte roznecuje svoj hnev proti mne
a má ma veru za nepriateľa.

Už jeho tlupy postupujú združené
a nasýpajú hrádzu proti mne
i tábor robia vôkol môjho stanu.

On mojich bratov odohnal odo mňa,
a známi sa mi celkom odcudzili.

Opustila ma rodina i priatelia
a zabudli ma hostia

aj domáci.
Ba vlastné slúžky za cudzieho majú ma
a v očiach ich som iba prišelcom.

Ak volám sluhu, odpoveď mi nedá,
aj keď ho prosím vlastnými perami.

Veď môj dych sa oškliví vlastnej manželke
a zo svojich útrob deťom zapácham.

Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú
a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.

Všetci moji dôverníci sa ma hrozia
a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

Mne koža, telo už len visí na hnátoch
a unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov.

Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou,
dotkla sa ma Pánova pravica.

Prečo ma prenasledujete ako Boh
a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

Bár by moje slová napísané boli,
vryté do dosky spiežovej,

bár by ich rydlom železným a olovom
navždy vrýpali do skaly!

Som presvedčený, že môj Obranca žije
a posledný sa zdvihne zo zeme.

Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený
a zo svojho tela Boha uvidím.

Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím.
Moje oči ho uzrú, a nie iný.
Mne srdce vnútri túžbou zmiera…

Ak hovoríte: »Ako ho budeme stíhať,
akú zádrapku na ňom nájdeme?«,

tak traste sa pred ostrím meča,
bo proti vinám vzplanie jeho hnev;
že jesto Sudca, potom uznáte.“

„Preto mi tie myšlienky prichádzajú,
pre pocity je to, čo mám v sebe.

Karhanie keď čujem, čo ma tupí,
dych umu mi velí odpovedať.

Veď to aj sám vieš, že odjakživa,
od čias, keď bol človek na zem daný,

radosť hriešnikov je veľmi krátka
a smiech darebákov trvá chvíľku len.

Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha,
čo aj do oblakov čnie mu hlava,

veru navždy pominie sa ako prelud…
Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«

Ako sen odlietne, nenájdu ho,
sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už,
ani jeho sídlo ho už neuzrie.

Biednym dajú náhradu jeho deti,
vrátia do ich rúk jeho imanie.

Plné mladosti boli jeho kosti,
ale na prach spolu s ním sa obrátia.

Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo,
ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

vychutnáva si ho, nevypľúva,
pridržiava si ho na podnebí –

tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí
na žlč jedovatých hadov v útrobách.

Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol,
sám Boh mu ho z brucha vyženie.

Nacical sa jedu jedovatých hadov,
preto skynoží ho jazyk vreteníc.

Čerstvého oleja prúdy nezrie,
ani medu a mlieka potoky.

Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich,
neužije svoje zárobky,

lebo násilne utláčal biednych,
uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

Keďže nezná pokoj v svojom vnútri,
jeho chamtivosti ujsť nemožno.

Nik jeho žravosti neunikol,
preto jeho šťastie pominie.

Vprostred toľkej hojnosti mu úzko,
všetky šľahy biedy idú naň.

Až si bude chcieť naplniť žalúdok,
(Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu,
svoje šípy nechá pršať naň.

Keď bude utekať pred železnou zbrojou,
luk spiežový ho iste prestrelí.

Strela tá prenikne šijou jeho
a plameň meča jeho žlč.

Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy,
všetky tmy sú prichystané preňho,
oheň nezažatý pohltí ho
a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

Nebo samo odhalí jeho vinu,
aj zem sa proti nemu postaví.

Dom mu tiež odnesie povodeň,
čo v deň jeho hnevu sa privalí.

Taký podiel Boh bezbožnému dáva,
od Pána ho (čaká) také dedičstvo.“

„Pozorne počúvajte moje slová
a nech mi je to na potechu.

Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma,
až dohovorím, potom smejte sa!

Či človek je to, na koho bedákam?
A roztrpčený nemám vari byť?

Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte,
dajte si teda ruku na ústa!

Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje
a moje telo triašku cíti hneď.

Nuž hriešnici, prečo sú nažive,
aj zostanú ver’, silou mocnejú?

Ich potomci pevno stoja pred nimi,
ich výhonky sú im pred zrakom.

Aj domy ich sú pokojné, bez obáv
a Boží prút nie je nad nimi.

Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá,
teľné kravy im nikdy nezvrhnú.

Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú
a ich deti tiež môžu tancovať.

Vyspevujú si pri bubne, citare
a pri zvuku píšťal sa radujú.

Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni
a do podsvetia odísť spokojne,

hoc vravia Bohu: »Len sa od nás odvráť preč,
my tvoje cesty poznať nechceme.

Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili,
čo osoží nám vrúcne vzývať ho?«

Či v rukách jeho nie je šťastie ich
a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych
a nešťastie tiež na nich doľahne?!
A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

by ako slama boli vo vetre,
ako plevy, čo víchor uchytil?

Či jeho zlobu Boh synom necháva?
Nech jeho skára, by to pocítil!

Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie
a hnev nech pije Všemohúceho!

Čo po smrti už na dome mu záleží,
keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

Či vedomosťou možno Pána poučiť?
Veď on súd koná nad nebešťanmi!

No v plnom šťastí tento môže zomierať,
aj celkom istý, celkom spokojný,

bo jeho rebrá tukom prekypujú
a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

Lež s trpkou dušou onen zas umiera
a neokúsil, čo je blahobyt.

Aj do prachu sa rovnako uložia
a červíky ich oboch pokryjú.

No dobre poznám myšlienky už vaše
i plány, čo vy na mňa kujete.

Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov
a kdeže je stan, kde bývali zlí?

Či ste sa na to nepýtali pocestných
a ich znaky ste nerozoznali,

že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený
a cez dni hrôzy že sa raduje?!

Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby
a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

Keď do hrobu ho odprevadia napokon,
pri náhrobku mu budú držať stráž.

Sladké mu budú aj tie hrudy údolia,
všetci sa za ním prúdmi pohrnú
a pred ním pôjde zástup bez počtu.

Nuž darmo ma vy veru potešujete,
zo slov vašich klam len ostáva.“