Nuž: »Môj otec si« – tak som hrobu povedal
a červom: »Ste mi matkou, sestrami.«

V čom nádej moja môže ešte spočívať?
A moje šťastie, kto ho pobadá?

Či do podsvetia so mnou azda zostúpi
a do prachu sa vedno vnoríme?“

„Dokedy budete hádzať slová?
Dobre rozvážte si, potom vravme:

Prečo sme za hovädá pokladaní?
Prečo sme v tvojich očiach nečistí?

Ty, čo vlastnou zúrivosťou roztrhneš sa,
kvôli tebe sa zem púšťou stane
a bralo sa má pohnúť zo svojho miesta?

Isto zhasne svetlo bezbožného,
nezažiari plameň jeho ohňa.

Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane,
ba aj jeho svieca nad ním zhasne.

Jeho veľké kroky umenšia sa,
povalia ho jeho vlastné plány.

Do oka sa zaplieta nohami,
vykračuje si ako po sieti.

Za pätu ho zachytáva osídlo,
sťahuje sa vôkol neho slučka.

Povraz na neho je skrytý v zemi,
na chodníku naňho čaká pasca.

Zo všetkých strán ho budú desiť hrôzy
a budú sa mu valiť na päty.

Síl mu ubudne od hladu,
pri boku mu stojí skaza istá.

Choroba rozožerie jeho kožu,
smrti prvý syn mu údy zhltá.

Vytrhne ho z bezpečného stanu,
odvedie ho ku kráľovi hrôzy.

V jeho stane býva to, čo nie je jeho,
a jeho príbytok sírou posypú.

Oddola mu vyschýnajú korene,
konáre mu vädnú odvrchu.

Vymizla jeho pamiatka zo zeme,
nespomenú jeho meno na námestiach.

Zo svetla ho zaháňajú do temnôt,
zapudzujú ho z obvodu zeme.

Nemá synov, potomkov vo vlastnom ľude,
nijaký ostatok vo svojom príbytku.

Jeho osud predesil najposlednejších,
hrôza zachvátila prvých:

»Také sú príbytky zlého človeka,
to je miesto tých, čo nepoznajú Boha.«“

„Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať
a rečami ma mliaždiť naskrze?

Už desiaty raz tupíte ma;
tak utláčať ma nehanbíte sa?

Že pochybil som, hoc by to aj pravda bola,
tak moja vina na mne zostane.

Ak chcete sa vypínať nado mňa
a moju hanbu mi vytýkať,

tak teda vedzte, že Boh vskutku ukrivdil mi
a svoje siete na mňa zahodil.

Ak volám: »Krivda!«, nik sa mi neozve.
Nuž márne kričím, nieto práva už.

Mne cestu zastal, by som ďalej nemohol,
a chodníky mi tmami zavalil.

On postrhúval zo mňa moju slávu
a z hlavy mi sňal veniec ozdobný.

Borí ma zo všetkých strán, musím zahynúť,
moju nádej jak strom vyvracia.

Ba ešte roznecuje svoj hnev proti mne
a má ma veru za nepriateľa.

Už jeho tlupy postupujú združené
a nasýpajú hrádzu proti mne
i tábor robia vôkol môjho stanu.

On mojich bratov odohnal odo mňa,
a známi sa mi celkom odcudzili.

Opustila ma rodina i priatelia
a zabudli ma hostia

aj domáci.
Ba vlastné slúžky za cudzieho majú ma
a v očiach ich som iba prišelcom.

Ak volám sluhu, odpoveď mi nedá,
aj keď ho prosím vlastnými perami.

Veď môj dych sa oškliví vlastnej manželke
a zo svojich útrob deťom zapácham.

Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú
a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.

Všetci moji dôverníci sa ma hrozia
a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

Mne koža, telo už len visí na hnátoch
a unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov.

Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou,
dotkla sa ma Pánova pravica.

Prečo ma prenasledujete ako Boh
a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

Bár by moje slová napísané boli,
vryté do dosky spiežovej,

bár by ich rydlom železným a olovom
navždy vrýpali do skaly!

Som presvedčený, že môj Obranca žije
a posledný sa zdvihne zo zeme.

Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený
a zo svojho tela Boha uvidím.

Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím.
Moje oči ho uzrú, a nie iný.
Mne srdce vnútri túžbou zmiera…

Ak hovoríte: »Ako ho budeme stíhať,
akú zádrapku na ňom nájdeme?«,

tak traste sa pred ostrím meča,
bo proti vinám vzplanie jeho hnev;
že jesto Sudca, potom uznáte.“

„Preto mi tie myšlienky prichádzajú,
pre pocity je to, čo mám v sebe.

Karhanie keď čujem, čo ma tupí,
dych umu mi velí odpovedať.

Veď to aj sám vieš, že odjakživa,
od čias, keď bol človek na zem daný,

radosť hriešnikov je veľmi krátka
a smiech darebákov trvá chvíľku len.

Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha,
čo aj do oblakov čnie mu hlava,

veru navždy pominie sa ako prelud…
Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«

Ako sen odlietne, nenájdu ho,
sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už,
ani jeho sídlo ho už neuzrie.

Biednym dajú náhradu jeho deti,
vrátia do ich rúk jeho imanie.

Plné mladosti boli jeho kosti,
ale na prach spolu s ním sa obrátia.

Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo,
ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

vychutnáva si ho, nevypľúva,
pridržiava si ho na podnebí –

tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí
na žlč jedovatých hadov v útrobách.

Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol,
sám Boh mu ho z brucha vyženie.

Nacical sa jedu jedovatých hadov,
preto skynoží ho jazyk vreteníc.

Čerstvého oleja prúdy nezrie,
ani medu a mlieka potoky.

Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich,
neužije svoje zárobky,

lebo násilne utláčal biednych,
uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

Keďže nezná pokoj v svojom vnútri,
jeho chamtivosti ujsť nemožno.

Nik jeho žravosti neunikol,
preto jeho šťastie pominie.

Vprostred toľkej hojnosti mu úzko,
všetky šľahy biedy idú naň.

Až si bude chcieť naplniť žalúdok,
(Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu,
svoje šípy nechá pršať naň.

Keď bude utekať pred železnou zbrojou,
luk spiežový ho iste prestrelí.

Strela tá prenikne šijou jeho
a plameň meča jeho žlč.

Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy,
všetky tmy sú prichystané preňho,
oheň nezažatý pohltí ho
a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

Nebo samo odhalí jeho vinu,
aj zem sa proti nemu postaví.

Dom mu tiež odnesie povodeň,
čo v deň jeho hnevu sa privalí.

Taký podiel Boh bezbožnému dáva,
od Pána ho (čaká) také dedičstvo.“

„Pozorne počúvajte moje slová
a nech mi je to na potechu.

Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma,
až dohovorím, potom smejte sa!

Či človek je to, na koho bedákam?
A roztrpčený nemám vari byť?

Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte,
dajte si teda ruku na ústa!

Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje
a moje telo triašku cíti hneď.

Nuž hriešnici, prečo sú nažive,
aj zostanú ver’, silou mocnejú?

Ich potomci pevno stoja pred nimi,
ich výhonky sú im pred zrakom.

Aj domy ich sú pokojné, bez obáv
a Boží prút nie je nad nimi.

Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá,
teľné kravy im nikdy nezvrhnú.

Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú
a ich deti tiež môžu tancovať.

Vyspevujú si pri bubne, citare
a pri zvuku píšťal sa radujú.

Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni
a do podsvetia odísť spokojne,

hoc vravia Bohu: »Len sa od nás odvráť preč,
my tvoje cesty poznať nechceme.

Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili,
čo osoží nám vrúcne vzývať ho?«

Či v rukách jeho nie je šťastie ich
a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych
a nešťastie tiež na nich doľahne?!
A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

by ako slama boli vo vetre,
ako plevy, čo víchor uchytil?

Či jeho zlobu Boh synom necháva?
Nech jeho skára, by to pocítil!

Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie
a hnev nech pije Všemohúceho!

Čo po smrti už na dome mu záleží,
keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

Či vedomosťou možno Pána poučiť?
Veď on súd koná nad nebešťanmi!

No v plnom šťastí tento môže zomierať,
aj celkom istý, celkom spokojný,

bo jeho rebrá tukom prekypujú
a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

Lež s trpkou dušou onen zas umiera
a neokúsil, čo je blahobyt.

Aj do prachu sa rovnako uložia
a červíky ich oboch pokryjú.

No dobre poznám myšlienky už vaše
i plány, čo vy na mňa kujete.

Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov
a kdeže je stan, kde bývali zlí?

Či ste sa na to nepýtali pocestných
a ich znaky ste nerozoznali,

že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený
a cez dni hrôzy že sa raduje?!

Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby
a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

Keď do hrobu ho odprevadia napokon,
pri náhrobku mu budú držať stráž.

Sladké mu budú aj tie hrudy údolia,
všetci sa za ním prúdmi pohrnú
a pred ním pôjde zástup bez počtu.

Nuž darmo ma vy veru potešujete,
zo slov vašich klam len ostáva.“

„Vari je človek na osoh Bohu?!
Osoží len sebe, kto má rozum.

Má Všemohúci radosť, že si statočný,
a zisk z toho, že si lepšíš svoje cesty?

Azda tresce ťa pre tvoju bohabojnosť,
dáva sa preto s tebou do sporu?

Či nie preto je veľká tvoja zloba,
že sú tvoje viny bez hraníc?!

Od bratov si bezdôvodne brával záloh,
z nahých taktiež odev si strhával.

Ani žíznivým si nedal vody,
odoprel si lačným (skyvu) chleba.

Veď zem patrí mužovi, čo päsť má mocnú,
obľúbenec môže sídliť na nej!

Vdovy si prepúšťal s prázdnou dlaňou
a sirotám si lámal ramená.

Nuž hľa, prečo osídla sú vôkol teba
prečo ťa des zachvacuje náhly!

Svetlo sa ti stmilo, nevidíš už
a príval vôd ťa zakrýva.

Na výsostiach nebies vari nieto Boha?
Hlavu hviezd si pozri! Vysoko sú.

Ty si však povedal: »Čože Boh vie?!
Azda spoza mračien môže súdiť?

Oblaky mu clonia, nevidí nič,
po obvode nebies sa prechádza.«

Chceš sledovať chodník dávnoveku,
po ktorom si išli ľudia zloby?

Tí, čo boli vyrvaní pred svojím časom,
keď ich základ zaliali im vody,

čo kričali Bohu: »Odíď od nás!
Čo nám môže Všemohúci spraviť?«

A to on im plnil domy blahom,
hoci sú mu ďaleké cesty zlých.

Spravodliví vidia to a radujú sa,
môže sa im vysmiať nevinný:

»Nevyšiel im majetok na skazu už
a zvyšky po nich nepohltal oheň?«

Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním,
len tak prospejú ti tvoje zisky.

Prijmi ponaučenia z úst jeho,
jeho slová si vlož do srdca!

Ak sa vrátiš k Všemocnému a pokoríš sa,
vzdiališ prevrátenosť zo svojho stanu,

hrudu zlata ako prach si ceniť budeš,
z bystrín ofírských jak skálie dajaké,

lebo Všemocný ti bude hrudou zlata,
stane sa ti kopcom zo striebra.

Hneď sa budeš kochať vo Všemocnom,
k Bohu pozdvihneš svoj obličaj;

budeš ho vzývať a vyslyší ťa
a ty splníš jemu svoje sľuby.

Hocčo si umieniš, zdarí sa ti,
na cestách ti bude žiariť svetlo.

Bo pyšného nafúkanca ponižuje,
kto však oči klopí, toho spasí on.

Zachraňuje nevinného človeka;
pre čisté ruky sa zachráni.“

„Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek
a vzlykot mi ruka zadŕža:

Bár by som vedel, kde by som ho našiel,
zašiel by som k jeho trónu až.

Tam pred ním samým začal by som súdiť sa
a naplnil by som si ústa dôkazmi.

By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,
a dal si pozor, čo mi odvetí.

Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?
Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,
a navždy súdu zbavil by som sa.

Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,
dozadu ak, zas ho nebadám.

Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,
zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

On dobre pozná moje cesty, zastávky,
jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

Veď moja noha k jeho stope prilipla,
jeho cestu som strážil, nezblúdil.

Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,
úst jeho slová v hrudi skryl som si.

Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!
Čo duša chce mu, to aj urobí.

Veď úmysel svoj uskutoční zaiste
a takých vecí v mysli veľa má.

Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:
To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť
a Všemohúci ma tak predesil.

Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,
bo obličaj mi tône prikryli.

Prečo od Všemocného skryté nie sú osudy
a tí, čo ho poznajú, nevidia jeho dni?

Veď hriešnici prekladajú medzníky
a odvádzajú stádo pastierom.

Ba sirotám aj osla oni odženú
a býka vdove vezmú za záloh.

Odháňajú z cesty bedárov
a biedni sa v kraji všetci musia skryť.

Iní na spôsob divých oslov na púšti
vychádzajú, za korisťou pachtia sa.
Lež tí, čo robia do samého súmraku,
nemajú chleba ani pre deti.

Tí kosiť musia na poli aj za noci
a zbierať musia zlému vinicu.

Sú bez šiat, nahí musia nocovať,
ani v zime čím prikryť sa nemajú.

Aj premočení sú horskými pľušťami,
bez prístrešia túlia sa ku skale.

Už od pŕs matky lúpia oni siroty
a biedneho krm berú za záloh.

Tak chodia nahí, lebo šaty nemajú,
a vyhladnutí snopky vláčia si.

Aj olej tlačia medzi dvoma kameňmi
a hoc lisy šliapu, hynú od smädu.

Ba zo (všetkých) miest zmierajúci vzlykajú
a pomoc žiada duša zranených,
Boh si však ich modlitby nevšíma.

To títo sú odporcami Svetla,
jeho cesty neuznávajú
a na jeho dráhu sa nevrátia:

Už na svitaní vstáva vražedník
a zabíja núdznych bedárov;
a v noci sa ako zlodej dobýja.

Na tmu striehne aj zrak cudzoložníka.
Vraví si: »Ani oko ma nevidí!«
a tvár si halí závojom.

Do domu sa za tmy vlámava
a cez deň sa zamyká.
Títo všetci nepoznajú svetlo,

lebo ranný svit im tieňom iba je
a keď rozodní sa, hrôza schvatne ich.

Na hladine vody trieskou ľahkou sú,
aj ich polia v kraji sú prekliate,
nejdú im lisovníci do viníc.

Teplo, úpal vysuší snehové vody,
podsvetie však zasa tých, čo pášu hriech.

Lono, ktoré ho počalo, zabudne naň,
jeho sláva sa nebude spomínať.
Ako strom sa zlomí hriešnosť ver‘!

Trápil ženu neplodnú a bezdetnú,
ani vdove neurobil dobre.

Svojou silou ovládol aj mocných,
povstal, lenže nemá nádej života.

Boh mu ponechal istotu, spolieha sa,
ale jeho oči nad ním bedlia.

Vypína sa kratučko a už ho nieto,
znížili ho celkom, pokosili;
uvädne jak klasu vrchovec.

Nie je to tak? Kto ma usvedčí z nepravdy?
A moje slová ktože vyvráti?“

„On má vladársku moc, hroznú silu,
udržuje pokoj na výsostiach.

Je možno spočítať jeho zástupy?
A nad kým nevychádza jeho svetlo?

Je človek spravodlivý pred Bohom,
čistý, koho porodila žena?

Ak jasne nesvieti už ani mesiac
ani hviezdy nie sú v jeho očiach čisté,

o čo menej človiečik, ten chrobák,
človeka syn, tento červíček!“

„Azda si takto slabému pomohol
a podoprel si bezvládne rameno?

Či si chcel takto nemúdremu poradiť
a prejavil si veľa rozvahy?

A také slová komu si to prednášal,
čí duch to teda z teba vychádza?

Duchovia predkov chvejú sa pod zemou,
aj vody a tí, čo v nich bývajú.

Podsvetie je pred ním obnažené,
zhubca nie je zahalený pred ním.

Nad prázdnom on rozostiera sever,
na nič zavesuje Zemeguľu,

vody uzatvára do oblakov,
pod nimi sa nepretrhne mračno.

Mesiaca tvár v splne zacloňuje,
oblaky on rozprestiera po ňom.

Hladine vôd určil presný obvod,
po hranicu samu svetla so tmou.

Nebeské podpery sa zachvievajú,
keď im pohrozí on, strach ich drví.

I more rozdelil svojou veľkou mocou
a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo
a čulého hada preklal svojou rukou.

A to sú len samy kraje jeho diela,
kde sme zachytili šepot jeho slova;
kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!“

„Ako žije Boh, čo odobral mi právo,
a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

kým vo mne duša ešte bude,
kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

nuž moje pery nepovedia neprávosť,
ani môj jazyk nepreriekne lož.

Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal,
kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

Som v práve iste, toho nevzdávam sa,
mňa za dni moje srdce nekarhá.

Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ,
ako naničhodník môj odporca!

Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať,
keď svoju dušu k Bohu povznesie?

Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší,
keď postihne ho dáke súženie?

Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom
a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

Nuž poučím vás, ako si Boh počína,
a ciele Všemocného neskryjem.

Veď ak ste všetci sami toto videli,
tak hlúpo konať ako môžete?!

Bezbožný má ten podiel pred Bohom,
ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

Ak synov početných má, sú len pod meč,
výhonky mu chleba dosť nemajú.

Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti,
ani vdovy nezaplačú po nich.

Hoci striebra nahromadil ani prachu,
ako blata nazhŕňal rúch drahých,

statočný si oblečie, čo zhŕňal on,
striebro nevinný zas po ňom zdedí.

Palác dal si postaviť sťa hniezdo,
ako keď si hájnik búdku zrobí.

Bohatý však ľahne si a nevstane už,
oči otvoriť chce, už ho nieto.

Hrôzy ako záplava ho stihnú,
v noci zasa víchor uchváti ho.

Vietor predný schmatne ho a pominie sa,
odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

Neľútostne sa naň stále vrhá,
pred bijúcou rukou prchať musí.

Zatlieskajú si nad ním rukami
a vypískajú ho z jeho miesta.

Zaiste striebro má svoje náleziská
a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

Železo zo zeme dobývajú taktiež
a tvrdý kameň obráti sa na meď.

Temnotám hranice oni vymerali
a dolujú už až po najďalšie medze
i kamenie ver’, kde temravy, tône.

Chodby si prekopal cudzí národ také,
že na ne celkom zabúdajú nohy,
a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo,
je všetko ako ohňom spustošené.

V končinách, v ktorých je zafírové skálie
a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

sú zasa chodníky, že ich orol nezná
a nezbadá ich ani oko supa.

Nijaká divá zver po nich nekráčala,
neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

Aj na tvrdý kameň položili ruku
a od základov vrchy prevrátili.

Kanály povytesávali v skale
a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

Aj riečne pramene presliedili dobre
a skryté veci na svit vynosili.

Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť
a kde je to umu nálezisko?

Jej cenu nepozná ani jeden človek
a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

Hĺbka vraví: »Vo mne nie je veru«
a more hovorí: »Ja ju tobôž nemám.«

Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato,
ani neváži sa striebro za jej menu.

Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske,
ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná,
ju nevymeníš za zlatú nádobu.

Koraly, kryštály nehodno spomenúť,
bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

Veď sa jej nerovná topás etiópsky
a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť
a kde je to umu vlastné nálezisko?

Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov,
utajená je aj nebeskému vtáctvu.

Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú:
»My počuli sme vravieť o nej iba.«

Boh jediný len cestu ku nej pozná
a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

lebo on rozhľad má k samým medziam zeme
a vidí všetko, čo len pod nebom je.

Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu
a presnou mierou odmeriaval vody,

aby takto určil jeho zákon dažďu
a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

vtedy ju uvidel, presne vypočítal
a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

Človeku povedal:
»Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť
rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.«“

„Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych
a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,

keď nad hlavou mi svietil svojou lampou,
keď v jeho svetle šiel som temnotou?

Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene,
keď sám Boh ochraňoval môj stan,

keď ešte Všemohúci býval so mnou,
keď moje dietky boli okolo mňa,

keď nohy mliekom sa mi temer brodili,
keď tvrdá skala tiekla olejom.

Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal
a na námestí som svoj stolec mal,

zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali,
a starci vstali, až sa vzpriamili.

Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali
a na ústa si ruku dávali.

Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas
a jazyk im k ďasnu prilipol.

To ucho čulo, hneď mi blahožičilo,
to oko zrelo, pre mňa svedčilo.

Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil,
aj osirelých, bezpomocných tiež.

Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých
a radosť lial som vdove do srdca.

Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa,
mne právo bolo rúchom, turbanom.

Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému
a sťaby nohy pre kuľhavého.

Ja otcom bol som všetkým chudobným,
aj neznámeho vec som vyšetril.

Zločincovi som rozbil čeľuste
a z jeho zubov korisť vyrval som.

Nuž vravel som si: »V hniezde svojom vydýchnem
a sťaby piesok dni si rozmnožím.

Môj koreň vlahe otvorený je,
mne rosa padá v noci na vetvy.

Aj sláva vo mne nová bude vždy
a v mojej ruke luk sa omladí.«

Čo ma počúvali, celkom ticho ostali
a moju radu s túžbou čakali.

Dohovoril som, nerobili námietky
a moje slová na nich kvapkali.

Tak čakali ma, ako dážď čakajú,
ako po pŕške im ústa dychtili.

Až neverili, keď usmial som sa na nich,
svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.

Im smer som určil, bol som im tiež na čele,
sťa kráľ som trónil vo vojsku,
kam viedol som ich, tam sa pobrali.

Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len,
aj čo sú vekom mladší odo mňa;
tí, ktorých otcov nedržal som za hodných
ani stáda svojho psom ich prirovnať.

A rúk ich sila načo veru bola mi?
Veď mohúcnosť ich celkom poklesla

i núdzou veľkou, hladom ukrutným:
Tí obhrýzali v stepi trávy korienky,
im matkou bola skaza, sama púšť.

V kroví si natrhali lobody
a chlebom bol im koreň borievky.

Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj,
jak na lupičov na nich kričali.

Iba do výmoľov sa mohli uchýliť
a do dier zeme, do skalných jaskýň.

Nuž po húšťavách oni teda kvílili
a krčili sa v kruhoch bodľačia,

tí zlosynovia, čo ani mena nemajú,
čo z krajiny ich bičom vyhnali.

A stal som sa im teraz piesňou posmešnou
a som im veru porekadlom len.

Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou
a nebáli sa pľuť mi do tváre.

Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal,
a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.

Už po pravici svedkovia sa dvíhajú
a do slučky mi nohy lapajú
i nasypali hrádzu proti mne.

Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť,
a pochodujú, nik im nebráni.

Už prichádzajú sťaby šírym prielomom
a sem sa rútia, krytí troskami.

Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné,
aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú
a ako oblak spása ušla mi.

Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou
a súženia dni zachvátili ma.

Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené
a moje žily spánku nemajú.

On silou veľkou za šaty ma pridŕža,
za golier plášťa pevne drží ma.

Ba do blata ma (ešte), uvrhol,
že rovný som ja prachu, popolu.

Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš,
hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.

Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne,
mňa rukou silnou prenasleduješ.

Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša,
a rozplývam sa v búrky prívaloch.

Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už,
kde všetkých živých miesto schôdzky je.

Však na biedneho som ruku ja nevztiahol,
keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.

Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké,
duša mi s biednym sústrasť nemala?

Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie,
svetlo som úfal, prikvitla však tma.

Hej, neprestajne vrú už moje útroby,
dni súženia mne dostavili sa.

Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam
a pred všetkými vstávam, nariekam.

Veď stal som sa už bratom samých šakalov
a spoločníkom pštrosov (na púšti).

Už koža zo mňa odpadúva zhorená
a horúčka mi kosti spálila.

Nuž moja lutna iba nárek (vydáva)
a píšťala zas plač len hlasitý.

S očami som si takú zmluvu ujednal,
že nepozriem sa nikdy na pannu.

Lež aký podiel Boh to zhora zosiela
a aký údel z výšky Všemocný?

Či nebude to skaza nešľachetnému
a hriešnikom zasa nešťastie?

Či nepozerá on na moje chodníky
a všetky kroky nepočíta mi?

Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval,
za lesťou noha sa mi náhlila,

nech ma na spravodlivej váhe odváži,
nech Boh raz pozná moju nevinnosť!

Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka,
ak moje srdce za očami šlo,
ak na dlani mi škvrna prilipla,

nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi,
nech siatiny mi vyrvú z koreňa!

Ak srdce mi azda žena zvábila,
ak číhal som pri vrátach blížneho,

nech moja žena melie pre iného len
a nech sa iní nad ňou skláňajú.

Veď to je iste (preveľká) neprávosť
a neresť veru hodna odsúdenia tiež.

Bo tento oheň žerie až do zahynutia
a celkom strávi moju úrodu.

Ak som na právo svojho sluhu nedbával
a otrokyne sú so mnou vo spore,

čo urobím len, akže Boh raz povstane,
čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?

Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril
a nestvárnil nás azda v lone sám?!

Či odprel som, čo si núdzni prosili,
a oko vdovy som var’ skormútil?

Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka,
že sirota tiež z neho nejedla?

Veď ako otec choval som ju od mladi,
od lona matky som ju vodieval.

Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’
a bez prikrývky videl bedára,

či jeho bedrá nepožehnávali ma,
vlnou mojich oviec sa nezahrial?

Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som,
keď zrel som, že mám v bráne oporu,

nech od šije mi ruka zaraz odpadne,
nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!

Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom,
neodolal som jeho velebe.

Či urobil som zlato svojou nádejou,
riekol som skvostom: »Moja istota!«?

Či radosť mal som, že mám veľké imanie,
že moja ruka veľa získala?

Keď videl som zas, ako slnce žiarilo
a mesiac jemný ako šinul sa,

či moje srdce bolo tajne zvedené
a moju ruku pery bozkali?

To bol by zločin hoden trestu veľkého,
veď by som zaprel Boha na nebi.

Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa
a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?

Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som,
by jeho život v kliatbe žiadali.

Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež:
»Kto z jeho mäsa nenasýtil sa?«

Však ani cudzinec nenocoval vonku
a otvoril som dvere pocestným.

Či svoje viny skrýval som jak ostatní
a svoj poklesok v sebe stajil som,

bo strach som dostal vari z huku po meste
a zhrozil som sa hanby od rodín,
že stíchol som hneď, k bráne nevyšiel?

Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť!
Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie!
A žalobný spis, ktorý spíše odporca,

či na ramená si ho nevložím
a veniec z neho neuvijem si?

Jemu aj počet svojich krokov oznámim
a ako šľachtic predstúpim pred neho.“

Ak by moje polia proti mne kričali
a moje brázdy s nimi stenali,

ak úrodu ich bez odmeny jedol som,
ak som ich majiteľa umoril,

nech bodľač vzíde mi namiesto pšenice
a burina len miesto jačmeňa!

Myslel som si takto: (Počet) dní nech hovorí,
nech to mnohé roky múdrosti hlásajú.

Veď to v človekovi Pánov dych je zaiste,
dych Všemohúceho, ktorý dáva rozvahu.

Nie sú však vždy veľkí, ktorí múdri bývajú,
nie vždy, čo je správne, starci pochopia.

Preto som povedal: Nože, vypočujte ma,
vedomosti svoje aj ja oznámim!

Hľa, na vaše reči som ja čakal doteraz,
napínal som uši na vaše názory.
Zatiaľ, čo ste (takto) slová vhodné hľadali,

ja obracal na vás svoju pozornosť.
Lenže Jóba nikto už viac nepresvedčuje,
nikto z vás mu správne neodpovedá.

Nevravte si teda: »My našli sme už múdrosť,
Pán sám poučil nás, človek veru nie.«

On vo svojich rečiach na mňa neobracal sa,
preto vašou rečou neodpoviem mu.

Oni zháčili sa, odpovedať nemohli,
ba aj reč im (vhodná) celkom prestala.

Ja som preto čakal, keď však nerozprávajú,
keď sa zarazili, nechcú odvetiť,

chcem dať aj ja za seba už odpoveď,
vedomosti svoje taktiež oznámim,

pretože som celkom preplnený slovami,
duch môjho vnútra tlačí ma takisto.

Veď je moje vnútro jak víno bez prieduchu,
ako keď mechy nové poroztrháva.

Aby som si uľavil, prehovorím teda,
otvorím si pery, dám hneď odpoveď.

Na nikoho ohľad brať ja veru nebudem,
ani pocty vzdávať nechcem nikomu,

lebo ozaj neviem pocty vzdávať niekomu;
na chvíľku ma strpí ten, čo stvoril ma.

Moje slová teda, Jób, už dobre počúvaj,
všetkým mojim rečiam sluchu doprajže!

Pozri, svoje ústa som ja teraz otvoril,
jazyk v mojom hrdle prehovoril už.

Moje srdce zopakuje slová múdrosti,
moje pery budú jasne rozprávať.

Utvoril ma predsa Boží dych rovnako,
mňa Všemocného duch taktiež oživil.

Ak len teda môžeš, nože, daj mi odpoveď,
pripravže sa (zaraz), staň si predo mňa!

Nuž, hľa! Pred Bohom ver’ som ja taký ako ty,
tiež som umiesený z hliny hrnčiarskej.

Nuž tak ťa strach zo mňa nijak desiť nemôže,
nepadne mi ruka ťažko na teba.

Ty si mi do uší (stále) toto hovoril,
ja som zasa počul hlahol tvojich slov:

»Ja som iste čistý, ja som bez viny,
ja som bez úhony, ja som bez hriechu.

Proti mne on hľadá iba dáku zádrapku,
za svojho nepriateľa ma pokladá,

preto moje nohy vkladá teda do klady,
dáva pozor taktiež na každý môj krok.«

V tomto nemáš pravdu, túto ti dám odpoveď:
Boh je od človeka väčší oveľa.

Akože si jemu mohol robiť výčitky,
že ti na slovo každé neodvetil?

Veď Boh hovorieva iba raz len jediný,
neopakuje nič znova po druhé.

V spánku (obyčajne) a tiež v nočnom videní,
keď už ľudí chytá úmor hlboký,
keď si v noci oddychujú na lôžku,

vtedy ušiam ľudí dáva svoje zjavenia
a svojimi znameniami desí ich.

Aby od spurnosti človeka on odvrátil,
svoje diela často pred ním ukrýva.

Veď on jeho dušu zachraňuje pred hrobom,
by mu život do priepasti nepadol.

Na jeho lôžku ho varuje on bolesťou,
triaškou ustavičnou kosti jeho tiež,

že si jeho život aj ten chlieb už zošklivil
jeho duša (nechce) chutnú poživeň.

Jeho telo takto očividne tratí sa,
jeho kosti schudli, až ich nevidno.

Jeho duša takto k hrobu priblížila sa,
jeho život isto k mŕtvych obydliu.

Ale ak s ním vtedy bude (Pánov) služobník,
jeden tlmočník to medzi tisícmi,
aby človekovi povinnosti oznámil,

bude mať s ním sústrasť, prehovorí on:
»Vysloboďže ho ty, aby nešiel do hrobu,
za jeho dušu som našiel výkupné.«

Jeho hlas mladosťou potom sa osvieži,
navráti sa do dní svojho junáctva.

Bude vzývať Boha, on si ho zas obľúbi,
na jeho tvár budú hľadieť s radosťou.
Tak on spravodlivosť vráti človeku.

Toto ľuďom povie, takto bude hovoriť:
»Veru, ja som zhrešil, právo zvrtol som,
nebolo mi to však nijak na osoh.

Dušu mi zachránil, by som nešiel do hrobu,
môj život už teraz svetlo zrie.«

Nuž tak, všetko toto len Boh veru urobil
človekovi druhý raz aj tretí raz,

aby jeho dušu odvrátil tak od hrobu,
aby svetlo živých ožiarilo ho.

Jób, už dávaj pozor, nože ma len počúvaj,
buďže teda ticho, ja chcem ešte hovoriť.

Ak máš vhodné slová, daj mi zaraz odpoveď!
Hovor! Veď rád by som ti dal za pravdu.

Lenže ak (ich) nemáš, nože, ty mňa počúvaj!
Zmĺkni a ja teba múdrosť naučím.“

„Nože, moje slová počúvajte, mudrci,
vy, učenci, tiež mi sluchu dožičte,

lebo ucho slová rozoznáva podobne,
ako ochutnáva pokrm podnebie.

Stanovme si teda, čo spravodlivé je,
a to čo je dobré, vedzme vospolok.

Jób tu totiž hovoril: »Ja spravodlivý som,
ale moje právo Boh mi odoprel.

Hoci v práve som ja, akoby som cigánil,
z rán sa nevystrábim, bár som bez viny.«

Ktorýže to človek vyrovná sa Jóbovi,
čo by ani vodu píjal rúhanie,

ktorý by sa spolčil hoci so zločincami,
ba aj ku hriešnikom by sa pridružil?

Veď on (vlastne) tvrdil: »Neosoží človeku,
ak si nažíva on s Bohom v priateľstve.«

Počúvajteže ma, vy mužovia rozvážni:
Nešľachetnosť iste ďaleko je od Boha,
nespravodlivosť od Všemohúceho,

bo on podľa skutkov dáva ľuďom (odplatu),
jak sa človek správa, tak aj zaobchádza s ním.

To už naozaj nie, Boh zlo veru nerobí.
Všemohúci nedá právo povaliť.

Ktože mohol jemu zveriť jeho vlastnú zem
a ktože mu mohol celý svet odovzdať?

Keby svojmu dychu dal on k sebe vrátiť sa,
keby svojho ducha naspäť zobral si,

všetko (živé) telo zaraz pohynulo by,
človek by sa taktiež na prach obrátil.

Ak máš teda rozum, len si toto vypočuj,
zvuku mojich slov ty sluchu doprajže:

Či by vládnuť mohol ten, kto právom pohŕda?
Chceš ty súdiť azda najvýš spravodlivého?

Toho, ktorý rečie: »Lotor!« kráľovi,
veľkomožným zasa: »Bezbožníci (ste)!«?

Stranu nenadŕža iste ani kniežatám,
bohatému nedá prednosť pred núdznym.
Lebo oni všetci sú jeho rúk výtvorom,
v okamihu pomrú, tak sa pominú:

O polnoci samej ľud sa môže pobúriť,
len tak šmahom ruky zvrhne vladára.

Jeho oči bedlia nad cestami človeka,
všetky jeho kroky pozoruje on.

Nieto veru tône, nieto ani temnoty,
kde by ukryli sa tí, čo pášu zlo.

Neurčuje nikdy človekovi lehoty,
by sa dostanovil na súd pred Boha.

Veľkomožných zničí on bez vyšetrovania,
iných na ich miesto ustanoví hneď.

Jemu dobre známe sú všetky ich počiny,
v noci ich podvráti, budú zdrvení.

On ich iste skrotí ani dákych zločincov
na mieste tom, čo je všetkým na očiach,

bo sa oni takto odvrátili od neho,
ani jednu z jeho ciest uznať nechceli.

Dá on, by sa k nemu vzniesol výkrik biedneho,
výkriky úbohých vždycky počuje.

Keď však odpočíva, kto ho môže odsúdiť,
keď zakryje si tvár, kto ho uvidí?

Bedlí nad národom aj nad každým človekom,
aby k vláde nikto z tých sa nedostal,
ktorí národ iba kruto sužujú.

No ak Bohu zlosyn povie: »Bol som zvedený,
nikdy sa už zlého nedopustím ja.

Dokiaľ nepochopím, nože, ty ma poučuj,
ak som spravil chybu, už ju nespácham,«

podľa tvojej mienky má ho ihneď odmeniť,
pretože sa rúhaš (Bohu samému)?
Veď si ty sám začal, ja nie, veru, zaiste,
čo si sa dozvedel, porozprávajže!

Mužovia mi umní takto budú hovoriť,
každý múdry človek, čo ma počuje:

»Jób ver‘ nerozpráva, jak sa svedčí na vedu,
jeho slová isto nie sú rozvážne.

Lenže Jób tiež bude preskúmaný naskrze
pre tie reči svoje, hodny hriešnikov,

bo si on hromadí vinu jednu na druhú,
zo svojich priestupkov smeje sa tu pred nami,
množí svoje slová proti Pánovi.«“

„Veď či za správne si toto vari pokladal:
»U Pána mám právo,« tak si hovoril.

Teraz zasa tvrdíš: »Čo je ťa do toho,
čože ti tým robím, že hriech pášem ja?«

Nuž tak, chcem dať teraz tebe hlavne odpoveď,
zároveň však s tebou tvojim priateľom.

Na nebesá pozri, len sa dívaj (pozorne)!
Hľaďže na oblaky: Vyššie než ty sú.

Keď hriech teda pášeš, čo urobíš jemu tým?
Ak máš nemálo vín, čo mu spôsobíš?

Ak si spravodlivý, čože mu tým daruješ
alebo čo môže prijať z tvojej ruky?!

Tvoja bezbožnosť týka sa muža; jak si ty,
tvoja spravodlivosť syna človeka.

Nariekajú oni pod útlakom velikým,
kvília pod ramenom mocných vladárov.

Lenže nepomyslia: »Kde je Boh, čo stvoril nás,
ten, čo dáva v noci piesňam hlaholiť,

čo nás poučuje tvorstvom pozemským
a čo nás vzdeláva vtáctvom nebeským?«

Bedákajú iba, nik im nedá odpoveď
pred spurným pohľadom tamtých hriešnikov.

Všetko to je márne, Boh ich nechce vypočuť,
Všemohúci si to ani nevšimne.

Čo však, keď ty vravíš, že ho veru nevidíš,
hoci s ním máš súd mať, na to čakáš len?

Že hnev jeho teraz teda ešte netresce,
že sa o priestupok zaraz nestará,

Jób si už aj ústa naprázdno ver’ otvára,
keďže vedu nemá, tára priveľa.“

„Pozhovej mi trochu, ja ťa zaraz poučím,
veď sú ešte Božie slová na prospech!

Svoje vedomosti doširoka rozviniem,
by som svojho Tvorcu ospravedlnil.

Veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom,
muž tu pred tebou je zbehlý vo vede.

Hoci Boh je iste svojou mocou nesmierny,
nepohrdne nikým srdca čistého.

Neponechá veru ničomníka nažive,
súdne právo zasa biednym poskytne,

zo spravodlivého svoj zrak nespustí.
Lebo aj kráľov on na prestol uviedol,
navždy dosadil ich, lenže spyšneli.

Keď však reťazami oni poviazaní sú,
keď ich opantajú biedy povrazy,

potom ich počiny on im zaraz odhalí,
aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.

Uši im otvorí, aby ich tak varoval,
povie, aby od zla odvrátili sa.

Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu,
dokončia aj oni v šťastí svoje dni,
svoje roky tobôž v samých radostiach.

Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou,
pre nevedomosť oni iste zhynú.

Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé,
čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva,

tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami,
rovnako aj život v mladom veku už.

Úbohosťou jeho úbohého zachráni,
zjavenie mu dáva jeho súžením.

Z pažeráka núdze vytrhne ťa takisto,
miesto toho príde blaho nesmierne
a tvoj stôl bude tiež tukom oplývať.

Zasa nad zločincom budeš vykonávať súd,
ešte tvoje ruky právo uchopia.

Lenže dávaj pozor, by ťa štedrosť nezviedla,
odmena veľká ťa z cesty nestrhla.

Keď ho v biede prosíš, dá sa to s tým porovnať,
keď zo síl všetkých namáhať sa budeš?

Ani po tej noci túžiť veru nemôžeš,
na ich miesto prídu iné národy.

K neprávosti teda varujže sa privoliť,
lebo práve preto bieda stihla ťa.

Hľa, aj svojou mocou Boh je veľmi vznešený!
Ktorý učiteľ je taký ako on?

Ktože jemu určí, ako má sa zachovať?
Kto mu smie povedať: »Krivdu spáchal si!«?

Spomeň, by si stále jeho dielo velebil,
ktoré (všetci) ľudia ospevujú ver’,

na ktoré sa díva každý človek s obdivom,
ľudia na ne hľadia iba zďaleka!

Pán jak vznešený je, to už ani nevieme,
počet jeho rokov zmerať nedá sa.

Veď aj kvapky z mora k sebe priťahuje on,
na paru hneď zasa dážď on obracia.

Potom oblaky ho vypúšťajú (zo seba),
a tak v kvapkách prší hojne na ľudí.

Kto môže pochopiť, jak sa mračná vznášajú,
stanu jeho taktiež hukot dunivý?

Veď on svoje pary nad ním porozostieral,
morské hĺbky (nimi) pozahaľoval.

Takto národy on nimi obživuje (vždy),
poživeň im dáva ozaj prehojne.

Ba aj blesk on chytil oboma ver’ rukami,
do cieľa mu udrieť prísne prikázal.

Jeho veľký hukot dáva o ňom potuchu,
že sa nad neresťou hnevom rozpálil.

Moje srdce nad tým celkom predesilo sa,
že až z miesta svojho ide vyskočiť.

Počúvajte teda ten jeho hlas dunivý,
aký veľký hukot mu z úst vychádza.

Svoj blesk vystreľuje po šírych nebesiach
až veru po samy zeme končiny.

Za ním ozýva sa jeho hlas už dunením,
mohutnému hlasu dáva lomoziť,
blesky nezadrží, keď čuť jeho hlas.

Svojím hlasom hrmí naozaj podivne,
robí veľké veci, prečudesné tiež.

Veď aj snehu vraví: »Nože, na zem spúšťaj sa!«,
dažďom, lejaviciam: »Prudké buďteže!«

On vtláča na všetkých ľudí svoje znamenie,
by tak jeho dielo všetci poznali.

Do skrýše si vlastnej (každé) zviera zalieza,
ono sa vo svojej diere zdržuje.

Z južných komôr práve povíchrica prichádza,
od severu zasa zima studená.

Tak sa aj ľad tvorí na Božie dýchnutie,
takže celkom stuhne vody hladina.

A takisto mračno jeho bleskom vystrelí,
oblak rozoseje jeho záblesky.

Tak sa potom vrtia sťaby kolom dokola,
podľa jeho plánov v kruhu točia sa.
A tak všetko spravia, čokoľvek im prikáže,
po obvode celom jeho zeme ver’.

Ak chce kárať azda, svoju vôľu vyplní,
či byť milosrdný, aj to dosiahne.

Ty, Jób, týmto veciam, nože, sluchu dopraj už!
Povstaň, Božím divom venuj pozornosť!

Chápeš, ako to Boh nado všetkým panuje,
ako oblak jeho bleskom zažiari?

Chápeš vari aj tú rovnováhu oblakov?
To div toho, čo je múdry nesmierne.

Ty, čo šaty sa ti celkom rozhorúčia hneď,
sotva zem na južnom vetre zastane.

Hádam chceš s ním mračná po oblohe rozostrieť,
pevné zrkadlo jak z kovu bieleho?

Daj mi teda vedieť, čo mu máme povedať,
pre tmu nám nemožno viac už rokovať.

Či sa mu oznámi, kedy budem hovoriť,
že hovorí ktosi, aj to dozvie sa?

Ani svetlo uzrieť teraz veru nemožno,
oblaky ho totiž celkom zatmili.
Lenže vietor vanie, už ich zasa rozháňa,

od severu ide zlato akoby,
kolo Boha vidno slávu úžasnú.

Všemohúceho my nikdy nedosiahneme:
Mocou preveľký je, súdom takisto,
ochrancom je práva, neutiskuje.

Preto sa ho ľudia (všetci) musia obávať,
ani srdcom múdrych on si nevšíma.“

„Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas
a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!

Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš.

Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol,
nože mi to povedz, akže pravdu znáš!

Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery,
kto to obvinul ju sťaby povrázkom?

Do čoho jej stĺpy zapustené sú
a kto položil jej kameň uholný,

keď si ranné hviezdy zborom spievali
a Boží synovia všetci plesali?

Ktože bránami to more uzavrel,
keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo,

keď som za odev mu oblak pridelil,
ako plienky zasa mračno pošmúrne?

Potom som ho sputnal svojím zákonom,
vložil som naň zámok, dvoje brány tiež.

Povedal som: »Potiaľ smieš, ďalej nie,
tu sa už rozbije pýcha tvojich vĺn.«

Či za svojich dní si dal ránu rozkazy
a zorničke si určil miesto jej,

aby zachytila zeme okraje,
a tak hriešnici z nej boli zmetení?

Jak smola pečatná, tak sa premieňa,
ona sa jak rúcho líči farbami.

Hriešnikom ich svetla nedostane sa,
napriahnuté rameno sa už doláme.

Vari až ku žriedlam mora došiel si,
na dne hlbočiny si sa prechádzal?

Tebe brány smrti ukázali sa,
alebo si videl brány temravy?

Po šíravách zeme si sa rozhliadol?
Ak ju celú poznáš, nože rozpovedz:

Kadiaľ vedie cesta k svetla bydlisku,
kde zas majú svoje miesto temnoty,

aby si ich na ich panstvo zaviedol,
akže poznáš chodník do ich domova?

S nimi si sa zrodil, už to iste vieš,
veď preveľký je počet tvojich dní.

K zásobárňam snehu vari zašiel si,
ľadovca si uzrel zásobárne tiež,

ktoré uschoval som na deň pohromy,
na deň veľkej bitky, vojny nemalej.

Kdeže cesta je ta, hmly kde delia sa,
po zemi sa šíri vietor východný?

Ktože to vykopal ručaj prívalu,
ktože cestu tobôž bleskom hromovým,

nezaľudnenú zem dážď by zavlažil,
tú púšť, na ktorej niet ani človeka,

by zem spustošenú, sirú zavodnil,
by zo stepi znovu vzišla travina?

Kde dážď teda (svojho) otca má,
alebo kto splodil rosy kvapôčky?

Z čiehože lona to ľady vychodia,
nebeská inovať, ktože splodil ju?

Veď aj vody stvrdnú sťaby na kameň,
takisto aj hĺbok stuhne hladina.

Môžeš zakosíliť pásy Kuriatok,
Orióna putá môžeš rozviazať?

Dáš, by v svojom čase Veniec vychodil,
Medveďa viesť budeš s jeho mladými?

Vyznáš sa ty azda v nebies zákonoch,
čo v nich napísané, spravíš na zemi?

Svoj hlas pozdvihneš var’ k samým oblakom,
by ťa zaliali hneď vody prívaly?

Azda blesky hodíš, až sa rozbehnú,
tebe odpovedia: »Aha, tu sme už!«

Ktože ibisovi múdrosť udelil,
ktože kohútovi umnosť daroval?

Ktože môže mračná múdro spočítať,
a kto môže nahnúť mechy nebeské,

keď prach sa na hmotu tvrdú zlepuje,
keď sa spájajú tiež hrudy navzájom?

Hádam levici ty korisť nadháňaš,
levíčat ty vari žravosť ukojíš,

keď sa utúlili v svojich pelechoch,
abo na postriežke ležia v húšťave?

Ktože krkavcovi pokrm prichystá,
keď mláďatá jeho k Bohu volajú,
nemajú čo žrať už, len tak trasú sa?

Vieš ty, kedy kozy skalné liahnu sa
kedy lane vrhnú, spozoroval si?

Jak sú dlho plné, čítaš mesiace,
časy liahnutia ich poznáš takisto?

Ony sa len schúlia, mladé vypustia,
ťaže pôrodnej sa takto pozbavia.

Ich mladé silnejú, rastú na stepi,
raz sa odtúlajú, k nim sa nevrátia.

Ktože slobodu dal oslu divému
a kto onagrovi putá rozviazal,

ktorému ja dal som púšte za bydlo,
za sídlisko jeho slanú krajinu?

Z lomozu mesta on len sa vysmieva,
na krik poháňača veľa nepodbá.

Po kopcoch len snorí, svojich pasienkoch,
kde zeleň dáka je, hľadá bedlivo.

Ochotne ti byvol službu vykoná,
či bude pri tvojich jasliach nocovať?

Môžeš na šiju mu vložiť opraty
a bude za tebou brázdy vyrývať?

Spoľahneš sa naňho, že je mohutný,
môžeš naňho svoju prácu ponechať?

Môžeš si byť istý, že sa vráti zas,
že on na humno ti zrno dovezie?

Pštros má zasa krídla veľmi svižné ver’
a perie má hybké, taktiež perute.

Keď si on do zeme vajcia nakladie,
potom si ich v piesku (telom) zahrieva,

zabúda, že noha ich tam rozšliape,
aj divá zver ich tam môže rozdláviť.

K mladým krutý býva jak by k nevlastným,
že sa darmo trápi, to ho nemrzí.

To Boh pozbavil ho (všetkej) múdrosti
a nedal mu podiel na rozumnosti.

Lež ak do výšky sa letom povznesie,
vysmeje sa z koňa, z jazdca jeho tiež.

Ty to azda dávaš silu koňovi,
šiju jeho hrivou priodievaš ty?

Dávaš, aby skákal sťaby kobylka?
Jak je hrozne hrdé jeho erdžanie!

Dupká po rovine, mocne vzpína sa,
a potom sa proti zbraniam vyrúti.

Chichoce sa strachu, desu nepozná,
pred taseným mečom neustúpi on.

Len tak na ňom tulec zvučne hrkoce,
kopija sa blýska, oštep takisto.

Bujný, nepokojný, sťaby hltal zem,
zadržať sa nedá, keď roh zazneje.

Keď poľnica zvrieskne, »Hihi!« zarehce
a bitku zďaleka už on zavetrí,
hromovanie vodcov, pokrik vojnový.

Jastrab operí sa podľa tvojho umu,
aby letel na juh, krídla rozvinul?

Orol na tvoj rozkaz vzlietne do výšky,
hniezdo postaví si veľmi vysoko?

Na brale on sídli, tamtiež nocúva,
na útese skalnom, jak by v pevnosti.

Stadiaľ vyhľadáva svoju potravu,
takto jeho oči jastria do diaľky.

Krv si posrkujú jeho mláďatá,
zdochliny kde jesto, tam je aj on hneď.“

„Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš:

Naozaj chceš zmariť súdny nález môj,
mňa ty odsúdiť chceš, by si v práve bol?

Rameno máš azda také ako Boh,
hlasom takým hrmíš, ako jeho je?

Hrdosťou sa ozdob, vznešenosťou tiež,
priodej sa slávou aj velebnosťou!

Zúrivosti svojej voľný rozbeh daj,
všetko pyšné pozri, nože poníž to,

všetko spurné pozri, nože zvrhni to,
bezbožníka rozšliap ihneď na mieste!

Pospolu ich všetkých pohrúž do prachu
a do väzenia ich vrhni tmavého!

Ja sám potom budem teba velebiť,
že ťa zachránila tvoja pravica.

Tu, hľa, pred tebou je vodná potvora,
trávu ona žerie ani dobytok.

Hľa, to ona v bedrách svoju silu má,
jej moc zas vo svaloch brucha spočíva.

Sťaby dáky céder svoj chvost napriami,
šľachy stehien jej sú uzly akoby.

Jak rúry medené sú tiež kosti jej,
železné jak tyče údy jej sú ver’.

Je to prvotina Pána všetkých diel,
za vládcu je druhom iste stvorená.

Hory dávajú jej tiež svoj poplatok,
všetky divé zvery, čo sa hrajú tam.

Pod krom lotosovým ona líha si,
v skrýši zo šašiny abo z trstiny.

Lotosové tiene ju zakrývajú
a okolo nej sú vŕby potočné.

Ak je rieka dravá, nenaplaší sa,
hoc jej k tlame siaha, býva pokojná.

Ktože zrakom svojím môže skrotiť ju,
kto jej môže tŕňom nozdry prepichnúť?

Na udicu lapíš krokodíla var’,
jazyk jeho azda sputnáš povrázkom?

Do nozdier mu hádam tŕnie zastrčíš,
háčkom prepichneš mu jeho čeľustie?

Bude sa ti vari veľmi prosiť on
a bude ti vravieť dáke lichôtky?

S tebou uzavrie on azda dohovor,
bys ho vzal na celý život za sluhu?

S ním sa ako s vtáčkom budeš zabávať,
pre svoje dcéry ho hádam priviažeš?

Budú sa jednať oň spoločníci aj,
medzi obchodníkov v kusoch dajú ho?

Oštepom mu kožu môžeš preraziť,
jeho hlavu azda bodcom na ryby?

Ak naň svoju ruku (raz) už položíš,
na boj tuhý mysli, viac už nezačneš.

Nádej (muža) bude veru zmarená,
pri pohľade naňho hneď sa vyvráti.

Nenapajedí sa, keď ho vyrušia?
Ktože vtedy pred ním môže vydržať?

Kto sprotivil sa mu, a zachránil sa?
Pod šírym ver’ nebom nikto zaiste.

Tiež o údoch jeho mlčať nebudem,
a o jeho moci, ktorej rovnej niet.

Ktože môže zobliecť vrchný odev mu,
do dvojitého mu vniknúť brnenia?

Brány tlamy jeho ktože rozovrie?
Hrôza obkľučuje jeho zubiská.

Ako husté štíty jeho chrbát je,
pospájané tmelom sťaby z kremeňa.

Tesno jeden s druhým pospájané sú,
ani dych by cez ne vskutku neprešiel.

Priliehajú takto k sebe navzájom,
držia pohromade, nerozštiepia sa.

Keď sa mu (raz) kýchne, až sa zablysne,
jeho oči sú sťa brvy zornice.

Z jeho pažeráka jak by plameň šiel,
sťaby sršali tiež iskry ohnivé.

Z jeho nozdier para vystupuje ver’
jak z hrnca na ohni, keď je vo vare.

Jeho dych by uhlie vari zapálil,
akoby mu plameň z tlamy vyšľahol.

V jeho šiji iste sila spočíva,
všade ho predchádza hrôza desivá.

Svaly jeho tela pevne poja sa,
môžeš tlačiť na ne, nepovolia však.

Tuhé ani kameň jeho srdce je,
ani spodný žarnov, také tvrdé je.

Pred jeho velebou vlny trasú sa,
ba aj mora príboj (pred ním) ustúpi.

Meč ak zasiahne ho, nič mu nespraví,
ani pika, oštep, strela vôbec nič.

Železo on má len sťaby za sečku,
mosadz mu je iba drevom práchnivým.

Na útek ho strelec zahnať nemôže,
ako pleva sú mu z praku kamene.

Kyj sa mu jak steblo tŕstia pozdáva,
keď oštepy svištia, on sa rehoce.

Pod ním jak by boli ostré črepiny,
sanicu on (nimi) v bahne vytlačí.

Zvíri ani kotol hlbočinu on
z mora si nádobku robí na olej.

Jeho cesta za ním trblieta sa ver’
hĺbka sťaby bola vlasmi sivými.

Na zemi sa jemu nevyrovná nik,
veď on stvorený bol nebojazlivý.

On gáni na všetky hrdé bytosti
a všetkým šelmám je iste kráľom on.“

„Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš,
nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť.

Hovoril som, lenže neuvážil som
tie divy, čo chápať ver’ som nemohol.

Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť,
budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa.

Len z počutia som teba dosiaľ poznával,
lež moje oko teraz ťa už uzrelo.

Tak korím sa už, budem robiť pokánie
a (posypem sa) prachom, taktiež popolom.“