„Vari je človek na osoh Bohu?!
Osoží len sebe, kto má rozum.

Má Všemohúci radosť, že si statočný,
a zisk z toho, že si lepšíš svoje cesty?

Azda tresce ťa pre tvoju bohabojnosť,
dáva sa preto s tebou do sporu?

Či nie preto je veľká tvoja zloba,
že sú tvoje viny bez hraníc?!

Od bratov si bezdôvodne brával záloh,
z nahých taktiež odev si strhával.

Ani žíznivým si nedal vody,
odoprel si lačným (skyvu) chleba.

Veď zem patrí mužovi, čo päsť má mocnú,
obľúbenec môže sídliť na nej!

Vdovy si prepúšťal s prázdnou dlaňou
a sirotám si lámal ramená.

Nuž hľa, prečo osídla sú vôkol teba
prečo ťa des zachvacuje náhly!

Svetlo sa ti stmilo, nevidíš už
a príval vôd ťa zakrýva.

Na výsostiach nebies vari nieto Boha?
Hlavu hviezd si pozri! Vysoko sú.

Ty si však povedal: »Čože Boh vie?!
Azda spoza mračien môže súdiť?

Oblaky mu clonia, nevidí nič,
po obvode nebies sa prechádza.«

Chceš sledovať chodník dávnoveku,
po ktorom si išli ľudia zloby?

Tí, čo boli vyrvaní pred svojím časom,
keď ich základ zaliali im vody,

čo kričali Bohu: »Odíď od nás!
Čo nám môže Všemohúci spraviť?«

A to on im plnil domy blahom,
hoci sú mu ďaleké cesty zlých.

Spravodliví vidia to a radujú sa,
môže sa im vysmiať nevinný:

»Nevyšiel im majetok na skazu už
a zvyšky po nich nepohltal oheň?«

Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním,
len tak prospejú ti tvoje zisky.

Prijmi ponaučenia z úst jeho,
jeho slová si vlož do srdca!

Ak sa vrátiš k Všemocnému a pokoríš sa,
vzdiališ prevrátenosť zo svojho stanu,

hrudu zlata ako prach si ceniť budeš,
z bystrín ofírských jak skálie dajaké,

lebo Všemocný ti bude hrudou zlata,
stane sa ti kopcom zo striebra.

Hneď sa budeš kochať vo Všemocnom,
k Bohu pozdvihneš svoj obličaj;

budeš ho vzývať a vyslyší ťa
a ty splníš jemu svoje sľuby.

Hocčo si umieniš, zdarí sa ti,
na cestách ti bude žiariť svetlo.

Bo pyšného nafúkanca ponižuje,
kto však oči klopí, toho spasí on.

Zachraňuje nevinného človeka;
pre čisté ruky sa zachráni.“