„Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek
a vzlykot mi ruka zadŕža:

Bár by som vedel, kde by som ho našiel,
zašiel by som k jeho trónu až.

Tam pred ním samým začal by som súdiť sa
a naplnil by som si ústa dôkazmi.

By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,
a dal si pozor, čo mi odvetí.

Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?
Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,
a navždy súdu zbavil by som sa.

Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,
dozadu ak, zas ho nebadám.

Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,
zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

On dobre pozná moje cesty, zastávky,
jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

Veď moja noha k jeho stope prilipla,
jeho cestu som strážil, nezblúdil.

Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,
úst jeho slová v hrudi skryl som si.

Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!
Čo duša chce mu, to aj urobí.

Veď úmysel svoj uskutoční zaiste
a takých vecí v mysli veľa má.

Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:
To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť
a Všemohúci ma tak predesil.

Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,
bo obličaj mi tône prikryli.

Prečo od Všemocného skryté nie sú osudy
a tí, čo ho poznajú, nevidia jeho dni?

Veď hriešnici prekladajú medzníky
a odvádzajú stádo pastierom.

Ba sirotám aj osla oni odženú
a býka vdove vezmú za záloh.

Odháňajú z cesty bedárov
a biedni sa v kraji všetci musia skryť.

Iní na spôsob divých oslov na púšti
vychádzajú, za korisťou pachtia sa.
Lež tí, čo robia do samého súmraku,
nemajú chleba ani pre deti.

Tí kosiť musia na poli aj za noci
a zbierať musia zlému vinicu.

Sú bez šiat, nahí musia nocovať,
ani v zime čím prikryť sa nemajú.

Aj premočení sú horskými pľušťami,
bez prístrešia túlia sa ku skale.

Už od pŕs matky lúpia oni siroty
a biedneho krm berú za záloh.

Tak chodia nahí, lebo šaty nemajú,
a vyhladnutí snopky vláčia si.

Aj olej tlačia medzi dvoma kameňmi
a hoc lisy šliapu, hynú od smädu.

Ba zo (všetkých) miest zmierajúci vzlykajú
a pomoc žiada duša zranených,
Boh si však ich modlitby nevšíma.

To títo sú odporcami Svetla,
jeho cesty neuznávajú
a na jeho dráhu sa nevrátia:

Už na svitaní vstáva vražedník
a zabíja núdznych bedárov;
a v noci sa ako zlodej dobýja.

Na tmu striehne aj zrak cudzoložníka.
Vraví si: »Ani oko ma nevidí!«
a tvár si halí závojom.

Do domu sa za tmy vlámava
a cez deň sa zamyká.
Títo všetci nepoznajú svetlo,

lebo ranný svit im tieňom iba je
a keď rozodní sa, hrôza schvatne ich.

Na hladine vody trieskou ľahkou sú,
aj ich polia v kraji sú prekliate,
nejdú im lisovníci do viníc.

Teplo, úpal vysuší snehové vody,
podsvetie však zasa tých, čo pášu hriech.

Lono, ktoré ho počalo, zabudne naň,
jeho sláva sa nebude spomínať.
Ako strom sa zlomí hriešnosť ver‘!

Trápil ženu neplodnú a bezdetnú,
ani vdove neurobil dobre.

Svojou silou ovládol aj mocných,
povstal, lenže nemá nádej života.

Boh mu ponechal istotu, spolieha sa,
ale jeho oči nad ním bedlia.

Vypína sa kratučko a už ho nieto,
znížili ho celkom, pokosili;
uvädne jak klasu vrchovec.

Nie je to tak? Kto ma usvedčí z nepravdy?
A moje slová ktože vyvráti?“