„Azda si takto slabému pomohol
a podoprel si bezvládne rameno?

Či si chcel takto nemúdremu poradiť
a prejavil si veľa rozvahy?

A také slová komu si to prednášal,
čí duch to teda z teba vychádza?

Duchovia predkov chvejú sa pod zemou,
aj vody a tí, čo v nich bývajú.

Podsvetie je pred ním obnažené,
zhubca nie je zahalený pred ním.

Nad prázdnom on rozostiera sever,
na nič zavesuje Zemeguľu,

vody uzatvára do oblakov,
pod nimi sa nepretrhne mračno.

Mesiaca tvár v splne zacloňuje,
oblaky on rozprestiera po ňom.

Hladine vôd určil presný obvod,
po hranicu samu svetla so tmou.

Nebeské podpery sa zachvievajú,
keď im pohrozí on, strach ich drví.

I more rozdelil svojou veľkou mocou
a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo
a čulého hada preklal svojou rukou.

A to sú len samy kraje jeho diela,
kde sme zachytili šepot jeho slova;
kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!“

„Ako žije Boh, čo odobral mi právo,
a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

kým vo mne duša ešte bude,
kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

nuž moje pery nepovedia neprávosť,
ani môj jazyk nepreriekne lož.

Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal,
kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

Som v práve iste, toho nevzdávam sa,
mňa za dni moje srdce nekarhá.

Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ,
ako naničhodník môj odporca!

Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať,
keď svoju dušu k Bohu povznesie?

Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší,
keď postihne ho dáke súženie?

Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom
a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

Nuž poučím vás, ako si Boh počína,
a ciele Všemocného neskryjem.

Veď ak ste všetci sami toto videli,
tak hlúpo konať ako môžete?!

Bezbožný má ten podiel pred Bohom,
ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

Ak synov početných má, sú len pod meč,
výhonky mu chleba dosť nemajú.

Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti,
ani vdovy nezaplačú po nich.

Hoci striebra nahromadil ani prachu,
ako blata nazhŕňal rúch drahých,

statočný si oblečie, čo zhŕňal on,
striebro nevinný zas po ňom zdedí.

Palác dal si postaviť sťa hniezdo,
ako keď si hájnik búdku zrobí.

Bohatý však ľahne si a nevstane už,
oči otvoriť chce, už ho nieto.

Hrôzy ako záplava ho stihnú,
v noci zasa víchor uchváti ho.

Vietor predný schmatne ho a pominie sa,
odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

Neľútostne sa naň stále vrhá,
pred bijúcou rukou prchať musí.

Zatlieskajú si nad ním rukami
a vypískajú ho z jeho miesta.