„Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych
a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,

keď nad hlavou mi svietil svojou lampou,
keď v jeho svetle šiel som temnotou?

Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene,
keď sám Boh ochraňoval môj stan,

keď ešte Všemohúci býval so mnou,
keď moje dietky boli okolo mňa,

keď nohy mliekom sa mi temer brodili,
keď tvrdá skala tiekla olejom.

Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal
a na námestí som svoj stolec mal,

zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali,
a starci vstali, až sa vzpriamili.

Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali
a na ústa si ruku dávali.

Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas
a jazyk im k ďasnu prilipol.

To ucho čulo, hneď mi blahožičilo,
to oko zrelo, pre mňa svedčilo.

Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil,
aj osirelých, bezpomocných tiež.

Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých
a radosť lial som vdove do srdca.

Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa,
mne právo bolo rúchom, turbanom.

Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému
a sťaby nohy pre kuľhavého.

Ja otcom bol som všetkým chudobným,
aj neznámeho vec som vyšetril.

Zločincovi som rozbil čeľuste
a z jeho zubov korisť vyrval som.

Nuž vravel som si: »V hniezde svojom vydýchnem
a sťaby piesok dni si rozmnožím.

Môj koreň vlahe otvorený je,
mne rosa padá v noci na vetvy.

Aj sláva vo mne nová bude vždy
a v mojej ruke luk sa omladí.«

Čo ma počúvali, celkom ticho ostali
a moju radu s túžbou čakali.

Dohovoril som, nerobili námietky
a moje slová na nich kvapkali.

Tak čakali ma, ako dážď čakajú,
ako po pŕške im ústa dychtili.

Až neverili, keď usmial som sa na nich,
svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.

Im smer som určil, bol som im tiež na čele,
sťa kráľ som trónil vo vojsku,
kam viedol som ich, tam sa pobrali.

Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len,
aj čo sú vekom mladší odo mňa;
tí, ktorých otcov nedržal som za hodných
ani stáda svojho psom ich prirovnať.

A rúk ich sila načo veru bola mi?
Veď mohúcnosť ich celkom poklesla

i núdzou veľkou, hladom ukrutným:
Tí obhrýzali v stepi trávy korienky,
im matkou bola skaza, sama púšť.

V kroví si natrhali lobody
a chlebom bol im koreň borievky.

Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj,
jak na lupičov na nich kričali.

Iba do výmoľov sa mohli uchýliť
a do dier zeme, do skalných jaskýň.

Nuž po húšťavách oni teda kvílili
a krčili sa v kruhoch bodľačia,

tí zlosynovia, čo ani mena nemajú,
čo z krajiny ich bičom vyhnali.

A stal som sa im teraz piesňou posmešnou
a som im veru porekadlom len.

Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou
a nebáli sa pľuť mi do tváre.

Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal,
a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.

Už po pravici svedkovia sa dvíhajú
a do slučky mi nohy lapajú
i nasypali hrádzu proti mne.

Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť,
a pochodujú, nik im nebráni.

Už prichádzajú sťaby šírym prielomom
a sem sa rútia, krytí troskami.

Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné,
aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú
a ako oblak spása ušla mi.

Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou
a súženia dni zachvátili ma.

Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené
a moje žily spánku nemajú.

On silou veľkou za šaty ma pridŕža,
za golier plášťa pevne drží ma.

Ba do blata ma (ešte), uvrhol,
že rovný som ja prachu, popolu.

Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš,
hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.

Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne,
mňa rukou silnou prenasleduješ.

Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša,
a rozplývam sa v búrky prívaloch.

Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už,
kde všetkých živých miesto schôdzky je.

Však na biedneho som ruku ja nevztiahol,
keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.

Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké,
duša mi s biednym sústrasť nemala?

Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie,
svetlo som úfal, prikvitla však tma.

Hej, neprestajne vrú už moje útroby,
dni súženia mne dostavili sa.

Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam
a pred všetkými vstávam, nariekam.

Veď stal som sa už bratom samých šakalov
a spoločníkom pštrosov (na púšti).

Už koža zo mňa odpadúva zhorená
a horúčka mi kosti spálila.

Nuž moja lutna iba nárek (vydáva)
a píšťala zas plač len hlasitý.

S očami som si takú zmluvu ujednal,
že nepozriem sa nikdy na pannu.

Lež aký podiel Boh to zhora zosiela
a aký údel z výšky Všemocný?

Či nebude to skaza nešľachetnému
a hriešnikom zasa nešťastie?

Či nepozerá on na moje chodníky
a všetky kroky nepočíta mi?

Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval,
za lesťou noha sa mi náhlila,

nech ma na spravodlivej váhe odváži,
nech Boh raz pozná moju nevinnosť!

Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka,
ak moje srdce za očami šlo,
ak na dlani mi škvrna prilipla,

nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi,
nech siatiny mi vyrvú z koreňa!

Ak srdce mi azda žena zvábila,
ak číhal som pri vrátach blížneho,

nech moja žena melie pre iného len
a nech sa iní nad ňou skláňajú.

Veď to je iste (preveľká) neprávosť
a neresť veru hodna odsúdenia tiež.

Bo tento oheň žerie až do zahynutia
a celkom strávi moju úrodu.

Ak som na právo svojho sluhu nedbával
a otrokyne sú so mnou vo spore,

čo urobím len, akže Boh raz povstane,
čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?

Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril
a nestvárnil nás azda v lone sám?!

Či odprel som, čo si núdzni prosili,
a oko vdovy som var’ skormútil?

Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka,
že sirota tiež z neho nejedla?

Veď ako otec choval som ju od mladi,
od lona matky som ju vodieval.

Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’
a bez prikrývky videl bedára,

či jeho bedrá nepožehnávali ma,
vlnou mojich oviec sa nezahrial?

Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som,
keď zrel som, že mám v bráne oporu,

nech od šije mi ruka zaraz odpadne,
nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!

Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom,
neodolal som jeho velebe.

Či urobil som zlato svojou nádejou,
riekol som skvostom: »Moja istota!«?

Či radosť mal som, že mám veľké imanie,
že moja ruka veľa získala?

Keď videl som zas, ako slnce žiarilo
a mesiac jemný ako šinul sa,

či moje srdce bolo tajne zvedené
a moju ruku pery bozkali?

To bol by zločin hoden trestu veľkého,
veď by som zaprel Boha na nebi.

Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa
a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?

Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som,
by jeho život v kliatbe žiadali.

Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež:
»Kto z jeho mäsa nenasýtil sa?«

Však ani cudzinec nenocoval vonku
a otvoril som dvere pocestným.

Či svoje viny skrýval som jak ostatní
a svoj poklesok v sebe stajil som,

bo strach som dostal vari z huku po meste
a zhrozil som sa hanby od rodín,
že stíchol som hneď, k bráne nevyšiel?

Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť!
Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie!
A žalobný spis, ktorý spíše odporca,

či na ramená si ho nevložím
a veniec z neho neuvijem si?

Jemu aj počet svojich krokov oznámim
a ako šľachtic predstúpim pred neho.“

Ak by moje polia proti mne kričali
a moje brázdy s nimi stenali,

ak úrodu ich bez odmeny jedol som,
ak som ich majiteľa umoril,

nech bodľač vzíde mi namiesto pšenice
a burina len miesto jačmeňa!