„Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil,
aj noc, keď povedali: »Chlapca počala!«

Bár by sa ten deň zaraz v temravy obrátil
a Pán naň z nebies nepohliadol viac
a svetlo slnca mu už nesvitlo!

Bár by ho zmohli tône smrti, temnoty
a čierny oblak (bár) by ho prikvačil
i schvátili ho hrôzy zatmenia!

Bár by ten deň (navždy) pojali mrákavy,
by ku dňom rokov vôbec nepatril
a do počtu mesiacov neprišiel!

Bár by oná noc bola celkom neplodná,
by nezaznel v nej jasot radostný!

A bodaj by ju zaklínači prekliali,
hoc krokodíla schopní vydráždiť.

Bár by zhasli hviezdy za jej súmraku,
by na lúč svetla darmo čakala,
ba ani zora (čo) by jej nevzišla!

Veď neprimkla mi brány z lona matere
a spred očí mi biedy neskryla!

Čo v lone matky hneď som vtedy neumrel,
buď po pôrode zaraz nezhynul?!

Nač ma pritúlili kolená (otcove),
načo ma prsia (matkine) kojili?!

Mal by som pokoj, keby som bol hneď zadriemal,
a odpočinok, keby som bol usnul

tam spolu s kráľmi, s poradcami krajiny,
čo samoty si vopred stavali;

s kniežatmi, ktoré zlata mali dosť
a hroby svoje striebrom plnili.

Že ma nezahrabali jak nedochôdča,
jak nemluvniatko, ktoré nezazrelo svit!

Tam násilníci prestávajú zúriť
a oddychujú, čo nemajú síl;

aj zajatci tam život nájdu pokojný
a dozorcov hlas nepočujú viac.

Tam malí-veľkí sebe celkom rovní sú
a otrok pána pozbavený je.

Prečo len dal svetlo úbožiakovi
a život takým, čo sú zatrpklí?!

Oni smrť si žičia, a ona nechodí,
hoc jak skrytý poklad ju hľadajú;

jasavú by pocítili radosť
a plesali by, že už našli hrob.

Načo je život človeku,
ktorému je skrytá jeho cesta
a Pán ho koldokola ohradil?

Ja vzlykať musím, keď sa pozriem na chlieb;
ako voda plynie moje utrpenie,

bo pred čím mám strach, to práve postihne ma,
a čo ma desí, to ma zachváti.

Ja nemám pokoja ani istoty;
ni odpočinku, iba súženie…“

„Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si!
Kto však mohol by sa zdržať slova?

Mnohých si zaiste poučoval,
utužoval ochabnuté ruky,

posilňoval chvejúce sa nohy,
obodroval slovom nestálych.

Keď to prišlo na teba, mrzíš sa,
keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.

Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už,
na život dobrý nespoliehaš sa?

Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul?
A či dobrí vyhubení boli?

Sám som videl, tí, čo orú zlobu,
neprávosti sejú, tí ich aj žnú.

Zahubí ich závan hnevu Pánovho,
vietor jeho srdu ich znivočí.

Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď),
zuby ich levíčat sa vylámu.

Lev hynie, keď nieto koristi
mladé levíčatá sa rozpŕchnu.

Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom,
moje uši zachytili čosi…

Raz dumal som v ľaku nočných preludov,
keď na ľudí tuhý spánok chodí.

Strach a triaška prišli na mňa vzápätí,
až mi rozochveli všetky kosti.

A potom mi vietor zavial kolo tváre,
na hlave mi vlasy dupkom vstávali.

Zastal… Podobu jeho nepoznal som,
pred zrakom mi stála dáka vidina,
tichulinko hlas jej šepkať čul som:

»Kto spravodlivý je v očiach Pána,
kto pred svojím Tvorcom čistý je?«

Veď on svojim sluhom nedôveruje
a na anjeloch chyby nachodí,

tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú,
iba v prachu majú postať svoju,
bývajú jak mole rozmliaždení.

Od svitania do mrku rozpadnú sa,
ani netušia ako – navždy hynú.

Povrázky ich stanu im roztrhajú,
musia zomrieť, no nie v múdrosti.

Krič, či niekto odpovie ti!
Na ktorého z duchov sa obrátiš?

Pošetilca ničí roztrpčenosť,
blázna zasa žiarlivosť zabije.

Pošetilca koreň pustiť zrel som,
ale hneď som preklial jeho príbytok.

Jeho deti blaho nedosiahnu,
v bránach zdeptajú ich, zástancu nemajú.

Čo sebe nažali, poje hladný,
ba aj sprostred tŕnia uchváti to;
smädní vyčerpajú ich imanie.

Veď nešťastie z prachu nevyrastá,
ani bieda nevypučí z pôdy.

Človek si sám plodí trápenie,
ako z ohňa vyletujú iskry.

Ja sa však iba k Pánovi utiekam,
Bohu zverím svoje právo.

Preveľké, tajomné veci robí,
skutky prepodivné, počtu im niet!

Povrchu zemskému on dažde dáva,
zosiela tiež rosu na tvár polí.

Ponížených vysoko pozdvihuje,
tých, čo trúchlia, blaženými robí.

Chytrákov úmysly on celkom marí,
že ich ruky vždy sú bez úspechu.

Múdrych on v chytráctve ich polapuje,
potuteľných plány sa nesplnia.

Aj za dňa bieleho do tmy rútia sa,
napoludnie tápu ako v noci.

Úbožiaka chráni pred mečom ich úst,
pred zlými rukami bedára,

takže človek ubitý môže dúfať,
ničomnosť však ústa zavrie si.

Koho Pán tu kára, blažený je.
Trestom Všemocného nepohŕdaj!

On udiera, ale aj obväzuje,
raní, no jeho ruky liečia aj.

Zo šiestich súžení ťa vyslobodí,
siedme zlo ťa už nestihne.

Za hladu ťa zachráni od smrti,
pred ostrím meča za vojny.

Pred šľahmi jazyka sa skryješ,
neľakneš sa skazy, keď ťa stihne.

Vysmeješ sa z nešťastia, z hladomoru,
ani zemskej zveri sa báť nebudeš.

Ale aj s poľným kamením budeš zmluvu mať,
aj poľná zverina bude žiť s tebou v pokoji.

Uvidíš, že tvoj stan je bez poruchy,
a keď prídeš domov, nepochybí tam nič.

Spoznáš, že tvoje potomstvo je početné
a tvojich výhonkov je ako bylín na poli.

Do hrobu zostúpiš vo vysokom veku,
ako keď vŕšia snopy v pravom čase.

Pozri, toto sme skúsili a tak to je.
Počúvni a vezmi si to k srdcu!“

„Bár by môj nárek presne odmeraný bol,
s ním biedu moju bár, by zvážili!

Veru by ona morský piesok prevážila,
nuž preto moje slová roztrpčené sú.

Veď vo mne šípy Všemocného (utkveli),
že môj duch saje ich jed do seba
a Božie hrôzy bojujú proti mne.

Či híka osol, keď má pažiť pred sebou?
A nad obrokom býk var’ zabučí?

Čo chuti nemá, možno jesť bez soli?
A bielko vajca má chuť nejakú?

Tak sa moja duša nechce dotknúť toho
a moje srdce si pokrm zhnusilo.

Bár by sa mi moja žiadosť splnila (raz)
a čo dúfam, Pán mi dožičil!

Bár by sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo
a rukou hybkou vyrvať z koreňov!

Tak by mi radosť akási ostala
a jasal bych aj v mukách ukrutných,
že nezaprel som slová Svätého.

Kde silu beriem, že schopný som vydržať?
A načo ešte život držím si?

Je moja sila akoby zo skaly
a moje telo ako zo spieže?

Či niet pre mňa už nijakej záchrany
a odňatá mi je každá opora?

Veď nešťastného musí priateľ ľutovať,
hoci pred Všemocným bázeň potratil.

Jak riava prudká, tak bratia sklamali ma,
keď koryto jej vody opustia,

ktoré ľadmi skalené bývajú
a snehy v sebe skryté mávajú,

lež v horúčavách zaraz opľasnejú
a v čase pále stadiaľ tratia sa.

To pre ne cesty pomýlia si pocestní
a púšťou blúdia, zhynú napokon.

Vyzerajú ich pocestní temanskí
a tlupy sábske na ne čakajú.

Jak zamrzí ich, že na ne spoľahli sa,
že došli až k nim, sklamali sa však.

Aj vy ste teraz práve takí voči mne,
ste preľaknutí, hrôzu cítite.

Či vravel som vám: Dajte mi voľačo,
darujte mi čosi z imania!?

Alebo: Vysloboďte ma z rúk nepriateľa
a vykúpte ma z moci zlostníka!?

Poučte ma a ja budem mlčať.
Ak som v niečom schybil, vysvetlite mi!

Veď priame slová sú také pôsobivé,
lež vaše hany čože dokážu?

Či zamýšľate iba slová súdiť?
Var’ vetru platia kriky zúfalca?

Aj o sirotu by ste losovali
a priateľa by ste predali.

Nuž ráčte a obráťte sa teraz ku mne,
nebudem vám luhať do očí.

Len poďte sem a nech sa krivda nedeje!
Len poďte, tu je ešte moja statočnosť!

Či nepravda väzí na mojom jazyku?
Či moje ďasno nerozlíši zlobu?

Či nie je vojnou život človeka na zemi
a jeho dni dňami nádenníka?

Ako otrok, čo prahne po chládku,
jak nádenník, čo čaká na zárobok,

tak aj ja mám šialivé mesiace
a noci strastí odpočítavam.

Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem?
Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa?
A do súmraku iba zmietam sa.

Telo mi šatia červíky a chrasty
a koža puká, rozpadáva sa.

Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie
a tratia sa, nití nemajúc.

Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život,
viac moje oko blaho neuzrie.

Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma,
obzrieš sa po mne, už ma nebude.

Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa,
tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia,

už do svojho domu nikdy nevráti sa
a jeho bydlo viac ho neuzrie.

Nuž preto nechcem ústa držať na uzde
a prehovorím v ducha súžení,
ponariekam si v duše trpkosti.

Vari som ja more alebo morská obluda,
že si nado mnou stráže postavil?

Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí,
posteľ sa podelí so mnou o môj plač,

aj vtedy mi strach naháňaš snami
a vo videniach desom stíhaš ma.

Preto si moja duša volí obesenie,
radšej smrť než tie útrapy.

Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť,
nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.

Čože je človek, že si ho tak všímaš,
že mávaš toľkú starosť o neho,

že ráno ho vyhľadávaš za ránom
a skúšaš si ho každú chvíľočku?

Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa
a dáš mi času slinu prehltnúť?

Čo hriechom robím tebe, strážca človeka?
A prečo si si za cieľ zvolil mňa,
že na ťarchu som sebe samému?

Prečo nestrpíš moje neprávosti
a priestupky mi nechceš prehliadnuť?

Nuž do prachu sa teraz pohrúžim,
budeš ma hľadať, no už ma nebude.“

„Dokedy budeš vravieť také veci
a slová tvojich úst budú ako víchor?

Azda Boh, prevracia súdne právo,
alebo Všemohúci porušuje spravodlivosť?

Ak ti deti zhrešili proti nemu,
vydal ich napospas vlastnej vine.

Ale ak sa ty obrátiš k Pánovi,
vyprosíš si milosť Všemocného.

Ak budeš nevinný a spravodlivý,
on bude hneď bedliť o teba
a obnoví príbytok tvojej spravodlivosti.

Ak tvoj počiatok aj bude malý,
tvoja budúcnosť veľmi narastie.

Len sa spýtaj pokolení minulých,
na skúsenosť predkov pozor daj!

My včerajší sme iba a nevedomí,
naše zemské dni sú sťaby tieň.

Či nie oni učia ťa a hovoria ti,
zo svojich sŕdc vynášajú slová?

Pučí azda rákosie, kde niet bahna,
abo rastie tŕstie, kde vlahy niet?

Hoc je v kvete ešte a nezrezané,
pred všetkými bylinami usychá.

To cesta je každého hriešnika,
takto hynie nádej bezbožníka.

Skladá svoju dôveru do prázdnej kapsy,
svoju zábezpeku do pavučiny.

Chce sa oprieť o svoj dom, no nevydrží,
chce sa ho pridržať, neobstojí však.

Stojí plné šťavy pred východom slnka,
výhonkami čnie nad svojím sadom,

lenže jeho korene sú v hŕbe skál,
v príbytku kamenistom žije si.

Keď však vytrhnú ho z jeho miesta,
zaprie ho a povie: Nikdy som ťa nevidelo!

A hľa, tu je rozpadnutý na ceste,
iní zasa vyrastajú z prachu.

Boh nezavrhne bezúhonného,
ani svojou rukou nepodoprie zlých.

Ešte ústa naplní ti smiechom
a tvoje pery jasotom radostným.

Tvojich nenávistníkov pokryje hanba
a stánky hriešnikov sa pominú.“

„Vskutku viem, že je to tak,
že človek nie je v práve pred Bohom.

Keby sa niekto chcel s ním pustiť do hádky,
neodpovie mu ani na jedno z tisíca.

Má múdru myseľ a silu mohutnú.
Kto vzoprel sa mu už a zdravý vyviazol?!

On nebadane vrchy prenáša
a v rozhorlení ich poprehadzuje.

Aj zemou pohne on z vlastného jej miesta,
že sa jej stĺpy budú zachvievať.

On zakáže slnku a nevyjde
a pod pečaťou hviezdy zatvára.

On samojeden rozostiera nebesá
a prechádza sa po morských hlbinách.

Voz stvoril Veľký, Orion takisto
aj s Kuriatkami a juhu izbami.

On robí veci preveľké, nesmierne,
divy, ktorým počtu niet.

Keď kol‘ mňa ide, ani si to nevšimnem,
keď prešmykne sa, tiež ho nezbadám.

Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni?
A kto mu povie: »Čo to vystrájaš?«

Boh však svoj hnev nijak nezdržiava
a koria sa mu voje Potvory.

Tým menej teda smiem s ním rokovať ja
a proti nemu slová vyberať.

Keď v práve som snáď, nedostanem odpoveď;
len prosiť môžem svojho žalobcu.

Keď oslovím ho, nechá ma hovoriť,
že na môj hlas dbá, veriť nemôžem…

On, čo ma zaraz kruší pre maličkosť
a pre nič za nič mi rany rozmnoží,

nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si
a nasycuje ma horkosťou.

Ak o moc ide, on je najsilnejší,
ak ide o súd, kto ho predvolá?!

Keby som tvrdil, že som spravodlivý,
vlastné ústa ma odsúdia,
keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.

Či statočný som, ani to nepoznám,
nuž opovrhujem svojím životom.

Hej, povedal som: Všetko je už jedno,
on nevinného so zlým zahubí!

Ak náhle zájde voľakto pod bičom,
on posmieva sa dobrých zúfalstvu.

Ba kraj ak príde do rúk bezbožníka,
on zrak jeho sudcov pozahaľuje.
Ak on to nie je, kto by to bol teda?

Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli
a stratili sa, šťastie nezhliadli.

Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli,
ako keď orol zlieta na korisť.

Ak pomyslím si: Na svoj nárek zabudnem,
výzor si zmením, rozveselím sa;

hneď naľakám sa všetkých svojich bolestí,
lebo viem, že ma ich nezbavíš.

Nuž ak som teda vinovatý (pred tebou),
tak načo ešte mám sa namáhať?

Hoc snehom seba poumýval by som
a svoje ruky lúhom očistil,

ty ma zas pohrúžiš do špiny,
že vlastným šatom budem hnusiť sa.

On nie je človek ako ja, by som mu povedal:
Tak spolu sa pred súd postavme!

Niet kto by mohol medzi nami rozsúdiť,
kto na nás oboch ruku vložil by,

kto jeho metlu odo mňa by oddialil,
by hrôza z neho nedesila ma.

Lež prehovorím, pred ním strach mať nebudem,
bo moje veci sa tak nemajú.

Mne samému sa celkom spríkril život,
tak do náreku dám sa nad sebou
a z trpkej duše budem hovoriť.

To poviem Bohu: Nože, neodsudzuj ma!
Mne oznám, prečo so mnou prieš sa ty!

Či dobre ti to, že krivdy dopúšťaš sa,
že dielom rúk svojich pohŕdaš
a smeješ sa zámerom bezbožných?

Či vari ty máš oči telesné,
jak človek hľadí, ty tak hľadievaš?

A tvoje dni sú ako dni človeka,
i roky tvoje jak dni ľudské sú,

že zháňaš sa tak po neprávostiach mojich
a vyzvedáš sa na moje priestupky,

hoc dobre vieš, že ozaj som nevinný
a z tvojej ruky nik ma nevyrve?

Tvoje ruky ma urobili a stvárnili
a naraz ma chceš celkom zahubiť?

Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny,
a chceš ma zasa na prach obrátiť?

Či ako mlieko nepozlieval si ma
a sťaby syru zhustnúť nedal mi?

Hej, kožou, telom ty sám odel si ma
a votkal si mi kosti, šľachy tiež;

dar žitia si mi blahovoľne udelil
a tvoja starosť dych mi chránila.

Hoc v svojom srdci tieto veci skrývaš,
ja viem, že toto máš pred sebou:

Ty ma pozoruješ, či dopustím sa hriechu,
no nezbavíš ma mojich priestupkov.

Keby som páchal bezbožnosť, beda mi,
lež hlavu vztýčiť nesmiem nevinný.
Som sýty hanbou, spitý utrpením.

Keď pozdvihnem sa, sťa lev naháňaš ma;
a opäť sa podivne správaš voči mne.

Hneď nových svedkov proti mne si privádzaš
a ešte väčšmi na mňa hneváš sa;
vždy nové vojská broja proti mne.

Ba prečo si ma z lona matky vyviedol?
Čo nezhynul som, zrak než uzrel ma?

Jak ten, čo nie je, prečo som sa nestal ja?
Čo neniesli ma z lona do hrobu?

Dni môjho žitia potrvajú kratúčko,
nuž nechaj ma už, by som pookrial,

prv, ako pôjdem, skadiaľ sa nik nevracia,
kde zem je plná tmy a temravy,

kde zem je šerá, čo je nad tmy černejšie,
kde zmätok iba a svit je temravou.“

„Nemá azda táraj dostať odpoveď,
pravdu má mať veľavravný muž?

Umlčia ľudí táraniny tvoje,
ty pýšiť sa budeš, že pravdu máš?

»Moja náuka je jasná.« Vravíš ty.
»Pred tvojím zrakom som celkom čistý.«

Keby len Boh ozaj vravieť začal,
otvoril si proti tebe pery,

dal ti poznať taje svojej múdrosti
nepochopiteľné na počutie!
Vedz, to Boh chce počet z tvojej viny!

Chceš azda vystihnúť Božiu podstatu,
obsiahnuť dokonalosť Všemohúceho?

Je vyšší nad nebesá. Čo urobíš?
Hlbší od podsvetia. Čože dozvieš sa?

Jeho rozsah väčší je ako zem,
jeho šírka väčšia ako more.

Ak on ide pomimo, či to tají,
abo rozhlasuje, kto mu zabráni?

Veď ľudí podvodných on dobre pozná,
neprávosti zbadá, všíma si ich.

Tak môže prísť prázdny človek k rozumu,
veď človek sa rodí ako divé osliatko.

Lenže ak ty svoje srdce priame máš,
ak ty k nemu dvíhaš svoje ruky

a ak je neprávosť v tvojej ruke, ty ju odstrániš
a krivde nedáš sídliť v svojom stánku,

potom si pozdvihneš tvár bez poškvrny,
budeš neochvejný, bez strachu.

Potom iste zabudneš na útrapy,
na vody jak ušlé spomenieš si.

Život jasnejší mať budeš nad poludnie,
ba aj tmy ti budú ako zore.

Budeš istý, bo budeš mať nádej,
budeš pokojne spať chránený.

Keď budeš driemať, nik ťa nevyruší;
mnohí ťa budú láskať po tvári.

Oči bezbožných však zhynú túžbou,
pre nich útočište zaniklo už
a nádej všetka ich je – vydať dušu.“

„Vy jediní ste teda ozaj ľuďmi
a všetka múdrosť s vami zahynie.

Aj ja mám rozum takisto ako vy
a nie som od vás nijako podlejší.
Veď oné veci kto by nevedel?!

Mám byť azda svojmu druhovi na posmech?
Preto vzývam Pána, nech on mi dá odpoveď!
Je na smiech človek riadny, statočný…

Veď »Škode posmech!« myslí si šťastný
a »Úder tomu, komu nohy klesajú!«

Stánky ničomníkov sú na pokoji,
čo dráždia Boha, tí sú bezpeční,
akoby mali Boha v svojej ruke.

Zveri sa pýtaj, by ťa poučila,
nebeských vtákov, nech ti povedia,

aj zemeplazov, aby poučili teba,
a morské ryby nech ti oznámia:

Veď z týchto všetkých ktože by nevedel,
že ich urobila ruka Pánova?!

V jeho ruke je duša všetkých bytostí
aj duch každého ľudského tela.

Azda ucho nerozlišuje slová,
ako pokrm ochutnáva podnebie?

A nemávajú starší múdrosť
a vysoký vek nemá rozumnosť?

Aj on múdry je a veľmi mocný,
aj rozvážny je, veľmi rozumný.

Ak niečo zrúca, to nik nepostaví,
koho on zavrie, toho neotvorí nik.

Ak zahatá vody, zaraz povyschýnajú,
keď vypustí ich, kraje rozvrátia.

Aj on je mocný a múdry,
jeho je zvedený i jeho zvodca.

On dáva radcom vykračovať boso
a bláznov robí zo sudcov.

Aj kráľom reťaze strháva
a putá dáva kolo bedier im.

On dáva kňazom vykračovať boso
a veľkomožných k pádu privádza.

Rečníkom odoberá výrečnosť
a starcom zas rozum odníma.

Na urodzených vylieva potupu
a veľkomožným pásy popúšťa.

On odhaľuje hlbočiny temnoty
a temravy zas mení na svetlo.

On rozmnožuje, lež aj hubí národy,
jak šíri kmene, tak aj tiesni ich.

On rozum berie zemským kniežatám
a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou.

Tak tápu potme, svetla vôbec nemajú
a tackajú sa ako opití.

Hľa, moje oko všetko toto videlo
i ucho moje čulo, vnímalo.

Nuž čo viete vy, to ja poznám takisto,
nie som od vás nijako podlejší.

Ale ja budem hovoriť so Všemohúcim
a pred Bohom sa chcem obhájiť.

Vy však vymýšľate klamné luhárstva,
všetci ste nanič lekári.

Ach, keby aspoň umĺknuť ste chceli,
to za múdrosť by sa vám rátalo.

Len počúvajte perí mojich výčitky
a úst mojich čujte žalobu!

To namiesto Boha hovoríte luhárstva
a miesto neho lesti vravíte?

Chcete sa postaviť na jeho stranu
a zástupcami Boha chcete byť?

To dobre bude, keď sa o vás presvedčí,
že jak ľudí klamú, tak ho klamete?

On vás isto stihne trestom veľmi prísnym,
ak tajne komu stranu držíte.

Nedesí vás jeho velebnosť
a hrôza z neho nezachváti vás?

Tie vaše reči nie sú hádam z popola
a nie sú z hliny vaše pevnosti?

Nuž mlčte trochu, by som mohol aj ja hovoriť,
nech potom príde na mňa čokoľvek!

Však svoje telo držím medzi zubmi
a svoju dušu na dlaň kladiem si.

Ak znivočí ma, ani sa nezachvejem,
len nech si pred ním poviem svoje.

To bude potom moja spása,
veď nemá prístup k nemu darebák.

Tak počúvajte moje slovo
a v ušiach vašich nech je výklad môj!

Pripravil som sa na súd
a som presvedčený, že ja v práve som.

Kto sa teda chce pravotiť so mnou?
Lebo potom zmĺknem a zahyniem…!

Len od dvoch vecí ma teraz ušetri
a pred tebou sa skrývať nebudem:

Odtiahni odo mňa svoju ruku
a hrôza z teba nech ma nedesí!

A zavolaj ma, budem ti odpovedať,
alebo ja budem hovoriť a ty mi odpovieš.

Koľko mám pokleskov a hriechov?
Tak moje viny, hriechy oznám mi!

Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou
a máš ma za svojho nepriateľa?

Či desiť chceš lístok vetrom zmietaný
a za slamkou suchou sa naháňať? –

že výrok trpký zapisuješ proti mne,
že pričítaš mi viny z mladosti,

že moje nohy zatváraš do klady,
všetky moje kroky strážiš bedlivo
a nôh mi stopy skúmaš pozorne?

Rozpadá sa ako hniloba nejaká,
jak šaty, čo ich mole vyžerú.

Veď človek, čo sa zrodil zo ženy,
má dni krátke a plné lopoty,

jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne,
jak keď tieň beží, nezastaví sa.

Ty svoje oko na neho otváraš
a poháňaš ho na súd so sebou.

Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.

Sú odmerané veľmi presne jeho dni
a poznáš počet jeho mesiacov,
dal si mu medze, neprekročí ich.

Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho,
kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.

Veď aj strom nádej máva
a mládnik jeho skazu nevezme.

Ak korene mu zostarnú v zemi
a jeho peň v prachu odumrie,

povyháňa, len čo cíti vodu,
sťa byľ mladá vetvy vyženie.

No človek hynie, klesá bez vlády
a ľudia zájdu – kde sa podejú?

Jak keby z mora vody vymizli
a rieka klesla, vyschla nacelkom,

tak človek klesne, viac už nezdvihne sa,
neprecitne, kým sa nerozpadne nebo,
a nepreberie sa zo spánku.

Hoc do podsvetia by si ma zavrhol,
mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev,
len urči, kedy spomenieš si na mňa!

Ak človek zomrie, azda zas oživne?
To by som vydržal celý čas lopoty,
kým neprišla by za mňa výmena.

Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem,
až zažiadaš si dielo svojich rúk.

Ty teraz rátaš moje kroky,
ale moje viny odpustíš.

Môj hriech bude zapečatený v mechu
a moje poklesky vybieliš.

Tak, ako kopec padne a rozsype sa
a z miesta svojho skala pohne sa;

tak, ako voda rozhlodáva kameň
a jej prívaly odplavujú prsť,
tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.

Ty dorážaš naň, kým sa nepominie,
meníš mu výzor a posielaš ho preč.

Veď nevie ani, či má ctené deti,
a nedozvie sa, ak sú tupené.

A jeho telo? Preň iba strasť zakúša.
A jeho duša? Pre tú kvíli len.“

„Bude azda múdry odpovedať múdrosťou do vetra
a naplní si vnútro vetrom východným?

Bude sa hádať slovami bez osohu
a neužitočnými rečami?

Veď ty takto kazíš bázeň pred Pánom,
porušuješ zbožnú úctu voči Bohu.

To ti ústa navádza tvoja vina,
osvojuješ si prefíkaných reč.

Odsudzujú ťa vlastné ústa, nie ja,
svedčia proti tebe vlastné pery.

Hádam si sa narodil prvý z ľudí,
splodený si bol pred kopcami?

Azda si počul tajné Božie plány,
vari si všetku múdrosť schmatol pre seba?

Čo poznáš, čo my nepoznáme?
Čomu rozumieš, čo my nevieme?

Veď sú medzi nami aj starci, aj kmeti,
vekom ešte starší než tvoj otec!

Božia útecha ti je už málo,
jeho preláskavé slová k tebe?

Prečo ťa strháva tvoje srdce
a prečo pomihúvaš očami,

keď sa s hnevom staviaš proti Bohu,
keď zo svojich úst púšťaš také slová?

Čože je človek, aby čistý bol,
koho žena zrodila, aby bol spravodlivý?

Veď on nemá dôveru vo svojich svätých,
nebo nie je čisté v jeho očiach,

ešte menej, kto ohavný, skazený –
človek, čo jak vodu pije hriech!

Chcem ťa teda poučiť, počúvaj ma,
čo som spozoroval, chcem ti povedať,

čo aj múdri mužovia rozhlasujú
podľa svojich predkov, nič netaja,

ktorí jediní dostali túto zem,
nik cudzí neprešiel pomedzi nich:

Po všetky dni života zlý trasie sa,
po všetky svoje roky tyran tiež.

V ušiach mu znejú desivé hlasy,
záhuba naň príde v čase pokoja.

Neverí, že možno uniknúť z tmy,
pretože je pod meč určený.

Blúdi a hľadá chlieb: »Kade ísť?«
Vie, že je deň tmy prichystaný.

Prestrašuje ho čas tmy,
zachvacuje ho tieseň prehrozná
ako kráľa, čo sa chystá na boj.

Zdvihol svoju ruku proti Bohu,
proti Všemocnému sa postavil,

útočil proti nemu s tvrdou šijou
a množstvom štítov vypuklých.

Vo vlastnom tuku si ukryl obličaj,
a nabral sadla na svoje slabiny.

Osídľoval spustošené mestá,
domy, v ktorých nemal bývať nik,
lebo boli celkom v rozvalinách.

Neobstojí imaním, nezbohatne,
nerozprestrie sa tieňom po zemi.

Nevyjde už viac z temravy;
mládniky mu spáli horúčava,
vietor postrhúva jeho kvety.

Lži nech márne neverí oklamaný,
lebo vyjde iste navnivoč.

Predčasne mu zvädnú ratolesti,
nezazelenie sa vetva jeho.

Strapce stratí ako vinič nezrelé,
ako oliva on zhodí kvety.

Družina bezbožného jalová je
a oheň zhltne stany tých, čo berú úplatky.

Obťažkaní pohromou rodia skazu
a ich lono chystá iba lož.“

„Nuž vecí takých počul som už premnoho.
Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.

Bude už koniec týmto slovám do vetra?
Veď čo ťa núti odpovedať mi?

Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť,
keby ste vy boli miesto mňa,
snovať také reči proti vám
a krútiť hlavou nad vami.

No obodroval by som vás svojimi ústami
a chvenie svojich perí by som nezadržoval.

Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje,
ak prestanem, neodchádza odo mňa.

No teraz ma už naskrze vysilil

a jeho tlupa sa ma zmocňuje.
Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa,
môj žalobca tak svedčí proti mne.

Má hnev na korisť, a tak ma schvatol
a zubmi na mňa zaškrípal
i ostro zazrel na mňa škodca môj.

Už svoje ústa roztvárajú na mňa
a na posmech ma bijú po tvári,
zhŕkli sa všetci proti mne.

Boh ma dal zlostníkovi napospas
a vydal ma do rúk bezbožníkov.

V pokoji žil som, náhle si ma vydesil,
za krk zdrapil a celkom skrušil ma,
sebe za cieľ si ma postavil.

Už jeho strely poletujú kolo mňa,
mne kruto roztína obličky
a moju žlč na zem vylieva.

Mne dáva vskutku úder jeden za druhým,
sťa bojovník on na mňa rúti sa.

Tak, žínenku už ušil som si na kožu
a svoj roh som do prachu pohrúžil.

To sčervenala mi tvár od plaču,
a tma mi leží kolo mihalníc,

hoc násilie na mojich rukách nie je
a moje modlitby sú bez škvrny.

Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci!
Nech pre môj plač niet miesta skrytého!

Už svojho svedka iba na nebi mám
a ručiteľ môj na výsostiach je.

Druhovia sa mi tu posmievajú,
ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,

by dal mužovi aj voči Bohu právo,
jak ho človek má voči blížnemu.

Lebo uplynie pár krátkych rokov
a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.

Môj duch je zbitý, moje dni už pohasli
a nič, len hroby sú mi potrebné.

Či nerobia si zo mňa iba posmešky
a v utrpení oko nebdie mi?

Tak teda polož záloh za mňa pred seba.
Veď kto iný odváži sa udrieť mi
do dlane na znak záruky?!

Lebo ich srdcu si odňal odvahu
a vyhrať veru ty ich nenecháš!

Keď niekto zradí za podiel priateľov,
oči sa jeho deťom zatmejú.

Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím;
a práve mne to pľujú do tváre.

Tak moje oko od žiaľu sa skalilo
a údy všetky ako tôňu mám.

Čo poctiví sú, žasnú nad tým zdesene,
nad hriešnym čistý horší sa.

Lež spravodlivý svojou cestou ide si
a silu získa, kto je čistých rúk.

Vy všetci teda, vráťteže sa, poďte sem,
hoc medzi vami neznám múdreho.

Moje dni ušli, praskli moje úmysly
aj túžby môjho srdca.

Noc obrátili na deň;
svetlo je opäť bližšie ako tmy.

Či môžem dúfať? Domom mojím podsvetie
a vo tmách som si lôžko popravil.

Nuž: »Môj otec si« – tak som hrobu povedal
a červom: »Ste mi matkou, sestrami.«

V čom nádej moja môže ešte spočívať?
A moje šťastie, kto ho pobadá?

Či do podsvetia so mnou azda zostúpi
a do prachu sa vedno vnoríme?“

„Dokedy budete hádzať slová?
Dobre rozvážte si, potom vravme:

Prečo sme za hovädá pokladaní?
Prečo sme v tvojich očiach nečistí?

Ty, čo vlastnou zúrivosťou roztrhneš sa,
kvôli tebe sa zem púšťou stane
a bralo sa má pohnúť zo svojho miesta?

Isto zhasne svetlo bezbožného,
nezažiari plameň jeho ohňa.

Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane,
ba aj jeho svieca nad ním zhasne.

Jeho veľké kroky umenšia sa,
povalia ho jeho vlastné plány.

Do oka sa zaplieta nohami,
vykračuje si ako po sieti.

Za pätu ho zachytáva osídlo,
sťahuje sa vôkol neho slučka.

Povraz na neho je skrytý v zemi,
na chodníku naňho čaká pasca.

Zo všetkých strán ho budú desiť hrôzy
a budú sa mu valiť na päty.

Síl mu ubudne od hladu,
pri boku mu stojí skaza istá.

Choroba rozožerie jeho kožu,
smrti prvý syn mu údy zhltá.

Vytrhne ho z bezpečného stanu,
odvedie ho ku kráľovi hrôzy.

V jeho stane býva to, čo nie je jeho,
a jeho príbytok sírou posypú.

Oddola mu vyschýnajú korene,
konáre mu vädnú odvrchu.

Vymizla jeho pamiatka zo zeme,
nespomenú jeho meno na námestiach.

Zo svetla ho zaháňajú do temnôt,
zapudzujú ho z obvodu zeme.

Nemá synov, potomkov vo vlastnom ľude,
nijaký ostatok vo svojom príbytku.

Jeho osud predesil najposlednejších,
hrôza zachvátila prvých:

»Také sú príbytky zlého človeka,
to je miesto tých, čo nepoznajú Boha.«“

„Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať
a rečami ma mliaždiť naskrze?

Už desiaty raz tupíte ma;
tak utláčať ma nehanbíte sa?

Že pochybil som, hoc by to aj pravda bola,
tak moja vina na mne zostane.

Ak chcete sa vypínať nado mňa
a moju hanbu mi vytýkať,

tak teda vedzte, že Boh vskutku ukrivdil mi
a svoje siete na mňa zahodil.

Ak volám: »Krivda!«, nik sa mi neozve.
Nuž márne kričím, nieto práva už.

Mne cestu zastal, by som ďalej nemohol,
a chodníky mi tmami zavalil.

On postrhúval zo mňa moju slávu
a z hlavy mi sňal veniec ozdobný.

Borí ma zo všetkých strán, musím zahynúť,
moju nádej jak strom vyvracia.

Ba ešte roznecuje svoj hnev proti mne
a má ma veru za nepriateľa.

Už jeho tlupy postupujú združené
a nasýpajú hrádzu proti mne
i tábor robia vôkol môjho stanu.

On mojich bratov odohnal odo mňa,
a známi sa mi celkom odcudzili.

Opustila ma rodina i priatelia
a zabudli ma hostia

aj domáci.
Ba vlastné slúžky za cudzieho majú ma
a v očiach ich som iba prišelcom.

Ak volám sluhu, odpoveď mi nedá,
aj keď ho prosím vlastnými perami.

Veď môj dych sa oškliví vlastnej manželke
a zo svojich útrob deťom zapácham.

Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú
a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.

Všetci moji dôverníci sa ma hrozia
a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

Mne koža, telo už len visí na hnátoch
a unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov.

Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou,
dotkla sa ma Pánova pravica.

Prečo ma prenasledujete ako Boh
a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

Bár by moje slová napísané boli,
vryté do dosky spiežovej,

bár by ich rydlom železným a olovom
navždy vrýpali do skaly!

Som presvedčený, že môj Obranca žije
a posledný sa zdvihne zo zeme.

Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený
a zo svojho tela Boha uvidím.

Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím.
Moje oči ho uzrú, a nie iný.
Mne srdce vnútri túžbou zmiera…

Ak hovoríte: »Ako ho budeme stíhať,
akú zádrapku na ňom nájdeme?«,

tak traste sa pred ostrím meča,
bo proti vinám vzplanie jeho hnev;
že jesto Sudca, potom uznáte.“

„Preto mi tie myšlienky prichádzajú,
pre pocity je to, čo mám v sebe.

Karhanie keď čujem, čo ma tupí,
dych umu mi velí odpovedať.

Veď to aj sám vieš, že odjakživa,
od čias, keď bol človek na zem daný,

radosť hriešnikov je veľmi krátka
a smiech darebákov trvá chvíľku len.

Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha,
čo aj do oblakov čnie mu hlava,

veru navždy pominie sa ako prelud…
Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«

Ako sen odlietne, nenájdu ho,
sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už,
ani jeho sídlo ho už neuzrie.

Biednym dajú náhradu jeho deti,
vrátia do ich rúk jeho imanie.

Plné mladosti boli jeho kosti,
ale na prach spolu s ním sa obrátia.

Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo,
ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

vychutnáva si ho, nevypľúva,
pridržiava si ho na podnebí –

tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí
na žlč jedovatých hadov v útrobách.

Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol,
sám Boh mu ho z brucha vyženie.

Nacical sa jedu jedovatých hadov,
preto skynoží ho jazyk vreteníc.

Čerstvého oleja prúdy nezrie,
ani medu a mlieka potoky.

Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich,
neužije svoje zárobky,

lebo násilne utláčal biednych,
uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

Keďže nezná pokoj v svojom vnútri,
jeho chamtivosti ujsť nemožno.

Nik jeho žravosti neunikol,
preto jeho šťastie pominie.

Vprostred toľkej hojnosti mu úzko,
všetky šľahy biedy idú naň.

Až si bude chcieť naplniť žalúdok,
(Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu,
svoje šípy nechá pršať naň.

Keď bude utekať pred železnou zbrojou,
luk spiežový ho iste prestrelí.

Strela tá prenikne šijou jeho
a plameň meča jeho žlč.

Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy,
všetky tmy sú prichystané preňho,
oheň nezažatý pohltí ho
a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

Nebo samo odhalí jeho vinu,
aj zem sa proti nemu postaví.

Dom mu tiež odnesie povodeň,
čo v deň jeho hnevu sa privalí.

Taký podiel Boh bezbožnému dáva,
od Pána ho (čaká) také dedičstvo.“

„Pozorne počúvajte moje slová
a nech mi je to na potechu.

Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma,
až dohovorím, potom smejte sa!

Či človek je to, na koho bedákam?
A roztrpčený nemám vari byť?

Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte,
dajte si teda ruku na ústa!

Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje
a moje telo triašku cíti hneď.

Nuž hriešnici, prečo sú nažive,
aj zostanú ver’, silou mocnejú?

Ich potomci pevno stoja pred nimi,
ich výhonky sú im pred zrakom.

Aj domy ich sú pokojné, bez obáv
a Boží prút nie je nad nimi.

Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá,
teľné kravy im nikdy nezvrhnú.

Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú
a ich deti tiež môžu tancovať.

Vyspevujú si pri bubne, citare
a pri zvuku píšťal sa radujú.

Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni
a do podsvetia odísť spokojne,

hoc vravia Bohu: »Len sa od nás odvráť preč,
my tvoje cesty poznať nechceme.

Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili,
čo osoží nám vrúcne vzývať ho?«

Či v rukách jeho nie je šťastie ich
a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych
a nešťastie tiež na nich doľahne?!
A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

by ako slama boli vo vetre,
ako plevy, čo víchor uchytil?

Či jeho zlobu Boh synom necháva?
Nech jeho skára, by to pocítil!

Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie
a hnev nech pije Všemohúceho!

Čo po smrti už na dome mu záleží,
keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

Či vedomosťou možno Pána poučiť?
Veď on súd koná nad nebešťanmi!

No v plnom šťastí tento môže zomierať,
aj celkom istý, celkom spokojný,

bo jeho rebrá tukom prekypujú
a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

Lež s trpkou dušou onen zas umiera
a neokúsil, čo je blahobyt.

Aj do prachu sa rovnako uložia
a červíky ich oboch pokryjú.

No dobre poznám myšlienky už vaše
i plány, čo vy na mňa kujete.

Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov
a kdeže je stan, kde bývali zlí?

Či ste sa na to nepýtali pocestných
a ich znaky ste nerozoznali,

že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený
a cez dni hrôzy že sa raduje?!

Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby
a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

Keď do hrobu ho odprevadia napokon,
pri náhrobku mu budú držať stráž.

Sladké mu budú aj tie hrudy údolia,
všetci sa za ním prúdmi pohrnú
a pred ním pôjde zástup bez počtu.

Nuž darmo ma vy veru potešujete,
zo slov vašich klam len ostáva.“

„Vari je človek na osoh Bohu?!
Osoží len sebe, kto má rozum.

Má Všemohúci radosť, že si statočný,
a zisk z toho, že si lepšíš svoje cesty?

Azda tresce ťa pre tvoju bohabojnosť,
dáva sa preto s tebou do sporu?

Či nie preto je veľká tvoja zloba,
že sú tvoje viny bez hraníc?!

Od bratov si bezdôvodne brával záloh,
z nahých taktiež odev si strhával.

Ani žíznivým si nedal vody,
odoprel si lačným (skyvu) chleba.

Veď zem patrí mužovi, čo päsť má mocnú,
obľúbenec môže sídliť na nej!

Vdovy si prepúšťal s prázdnou dlaňou
a sirotám si lámal ramená.

Nuž hľa, prečo osídla sú vôkol teba
prečo ťa des zachvacuje náhly!

Svetlo sa ti stmilo, nevidíš už
a príval vôd ťa zakrýva.

Na výsostiach nebies vari nieto Boha?
Hlavu hviezd si pozri! Vysoko sú.

Ty si však povedal: »Čože Boh vie?!
Azda spoza mračien môže súdiť?

Oblaky mu clonia, nevidí nič,
po obvode nebies sa prechádza.«

Chceš sledovať chodník dávnoveku,
po ktorom si išli ľudia zloby?

Tí, čo boli vyrvaní pred svojím časom,
keď ich základ zaliali im vody,

čo kričali Bohu: »Odíď od nás!
Čo nám môže Všemohúci spraviť?«

A to on im plnil domy blahom,
hoci sú mu ďaleké cesty zlých.

Spravodliví vidia to a radujú sa,
môže sa im vysmiať nevinný:

»Nevyšiel im majetok na skazu už
a zvyšky po nich nepohltal oheň?«

Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním,
len tak prospejú ti tvoje zisky.

Prijmi ponaučenia z úst jeho,
jeho slová si vlož do srdca!

Ak sa vrátiš k Všemocnému a pokoríš sa,
vzdiališ prevrátenosť zo svojho stanu,

hrudu zlata ako prach si ceniť budeš,
z bystrín ofírských jak skálie dajaké,

lebo Všemocný ti bude hrudou zlata,
stane sa ti kopcom zo striebra.

Hneď sa budeš kochať vo Všemocnom,
k Bohu pozdvihneš svoj obličaj;

budeš ho vzývať a vyslyší ťa
a ty splníš jemu svoje sľuby.

Hocčo si umieniš, zdarí sa ti,
na cestách ti bude žiariť svetlo.

Bo pyšného nafúkanca ponižuje,
kto však oči klopí, toho spasí on.

Zachraňuje nevinného človeka;
pre čisté ruky sa zachráni.“

„Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek
a vzlykot mi ruka zadŕža:

Bár by som vedel, kde by som ho našiel,
zašiel by som k jeho trónu až.

Tam pred ním samým začal by som súdiť sa
a naplnil by som si ústa dôkazmi.

By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,
a dal si pozor, čo mi odvetí.

Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?
Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,
a navždy súdu zbavil by som sa.

Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,
dozadu ak, zas ho nebadám.

Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,
zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

On dobre pozná moje cesty, zastávky,
jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

Veď moja noha k jeho stope prilipla,
jeho cestu som strážil, nezblúdil.

Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,
úst jeho slová v hrudi skryl som si.

Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!
Čo duša chce mu, to aj urobí.

Veď úmysel svoj uskutoční zaiste
a takých vecí v mysli veľa má.

Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:
To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť
a Všemohúci ma tak predesil.

Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,
bo obličaj mi tône prikryli.

Prečo od Všemocného skryté nie sú osudy
a tí, čo ho poznajú, nevidia jeho dni?

Veď hriešnici prekladajú medzníky
a odvádzajú stádo pastierom.

Ba sirotám aj osla oni odženú
a býka vdove vezmú za záloh.

Odháňajú z cesty bedárov
a biedni sa v kraji všetci musia skryť.

Iní na spôsob divých oslov na púšti
vychádzajú, za korisťou pachtia sa.
Lež tí, čo robia do samého súmraku,
nemajú chleba ani pre deti.

Tí kosiť musia na poli aj za noci
a zbierať musia zlému vinicu.

Sú bez šiat, nahí musia nocovať,
ani v zime čím prikryť sa nemajú.

Aj premočení sú horskými pľušťami,
bez prístrešia túlia sa ku skale.

Už od pŕs matky lúpia oni siroty
a biedneho krm berú za záloh.

Tak chodia nahí, lebo šaty nemajú,
a vyhladnutí snopky vláčia si.

Aj olej tlačia medzi dvoma kameňmi
a hoc lisy šliapu, hynú od smädu.

Ba zo (všetkých) miest zmierajúci vzlykajú
a pomoc žiada duša zranených,
Boh si však ich modlitby nevšíma.

To títo sú odporcami Svetla,
jeho cesty neuznávajú
a na jeho dráhu sa nevrátia:

Už na svitaní vstáva vražedník
a zabíja núdznych bedárov;
a v noci sa ako zlodej dobýja.

Na tmu striehne aj zrak cudzoložníka.
Vraví si: »Ani oko ma nevidí!«
a tvár si halí závojom.

Do domu sa za tmy vlámava
a cez deň sa zamyká.
Títo všetci nepoznajú svetlo,

lebo ranný svit im tieňom iba je
a keď rozodní sa, hrôza schvatne ich.

Na hladine vody trieskou ľahkou sú,
aj ich polia v kraji sú prekliate,
nejdú im lisovníci do viníc.

Teplo, úpal vysuší snehové vody,
podsvetie však zasa tých, čo pášu hriech.

Lono, ktoré ho počalo, zabudne naň,
jeho sláva sa nebude spomínať.
Ako strom sa zlomí hriešnosť ver‘!

Trápil ženu neplodnú a bezdetnú,
ani vdove neurobil dobre.

Svojou silou ovládol aj mocných,
povstal, lenže nemá nádej života.

Boh mu ponechal istotu, spolieha sa,
ale jeho oči nad ním bedlia.

Vypína sa kratučko a už ho nieto,
znížili ho celkom, pokosili;
uvädne jak klasu vrchovec.

Nie je to tak? Kto ma usvedčí z nepravdy?
A moje slová ktože vyvráti?“

„On má vladársku moc, hroznú silu,
udržuje pokoj na výsostiach.

Je možno spočítať jeho zástupy?
A nad kým nevychádza jeho svetlo?

Je človek spravodlivý pred Bohom,
čistý, koho porodila žena?

Ak jasne nesvieti už ani mesiac
ani hviezdy nie sú v jeho očiach čisté,

o čo menej človiečik, ten chrobák,
človeka syn, tento červíček!“

„Azda si takto slabému pomohol
a podoprel si bezvládne rameno?

Či si chcel takto nemúdremu poradiť
a prejavil si veľa rozvahy?

A také slová komu si to prednášal,
čí duch to teda z teba vychádza?

Duchovia predkov chvejú sa pod zemou,
aj vody a tí, čo v nich bývajú.

Podsvetie je pred ním obnažené,
zhubca nie je zahalený pred ním.

Nad prázdnom on rozostiera sever,
na nič zavesuje Zemeguľu,

vody uzatvára do oblakov,
pod nimi sa nepretrhne mračno.

Mesiaca tvár v splne zacloňuje,
oblaky on rozprestiera po ňom.

Hladine vôd určil presný obvod,
po hranicu samu svetla so tmou.

Nebeské podpery sa zachvievajú,
keď im pohrozí on, strach ich drví.

I more rozdelil svojou veľkou mocou
a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo
a čulého hada preklal svojou rukou.

A to sú len samy kraje jeho diela,
kde sme zachytili šepot jeho slova;
kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!“

„Ako žije Boh, čo odobral mi právo,
a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

kým vo mne duša ešte bude,
kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

nuž moje pery nepovedia neprávosť,
ani môj jazyk nepreriekne lož.

Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal,
kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

Som v práve iste, toho nevzdávam sa,
mňa za dni moje srdce nekarhá.

Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ,
ako naničhodník môj odporca!

Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať,
keď svoju dušu k Bohu povznesie?

Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší,
keď postihne ho dáke súženie?

Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom
a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

Nuž poučím vás, ako si Boh počína,
a ciele Všemocného neskryjem.

Veď ak ste všetci sami toto videli,
tak hlúpo konať ako môžete?!

Bezbožný má ten podiel pred Bohom,
ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

Ak synov početných má, sú len pod meč,
výhonky mu chleba dosť nemajú.

Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti,
ani vdovy nezaplačú po nich.

Hoci striebra nahromadil ani prachu,
ako blata nazhŕňal rúch drahých,

statočný si oblečie, čo zhŕňal on,
striebro nevinný zas po ňom zdedí.

Palác dal si postaviť sťa hniezdo,
ako keď si hájnik búdku zrobí.

Bohatý však ľahne si a nevstane už,
oči otvoriť chce, už ho nieto.

Hrôzy ako záplava ho stihnú,
v noci zasa víchor uchváti ho.

Vietor predný schmatne ho a pominie sa,
odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

Neľútostne sa naň stále vrhá,
pred bijúcou rukou prchať musí.

Zatlieskajú si nad ním rukami
a vypískajú ho z jeho miesta.

Zaiste striebro má svoje náleziská
a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

Železo zo zeme dobývajú taktiež
a tvrdý kameň obráti sa na meď.

Temnotám hranice oni vymerali
a dolujú už až po najďalšie medze
i kamenie ver’, kde temravy, tône.

Chodby si prekopal cudzí národ také,
že na ne celkom zabúdajú nohy,
a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo,
je všetko ako ohňom spustošené.

V končinách, v ktorých je zafírové skálie
a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

sú zasa chodníky, že ich orol nezná
a nezbadá ich ani oko supa.

Nijaká divá zver po nich nekráčala,
neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

Aj na tvrdý kameň položili ruku
a od základov vrchy prevrátili.

Kanály povytesávali v skale
a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

Aj riečne pramene presliedili dobre
a skryté veci na svit vynosili.

Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť
a kde je to umu nálezisko?

Jej cenu nepozná ani jeden človek
a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

Hĺbka vraví: »Vo mne nie je veru«
a more hovorí: »Ja ju tobôž nemám.«

Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato,
ani neváži sa striebro za jej menu.

Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske,
ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná,
ju nevymeníš za zlatú nádobu.

Koraly, kryštály nehodno spomenúť,
bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

Veď sa jej nerovná topás etiópsky
a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť
a kde je to umu vlastné nálezisko?

Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov,
utajená je aj nebeskému vtáctvu.

Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú:
»My počuli sme vravieť o nej iba.«

Boh jediný len cestu ku nej pozná
a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

lebo on rozhľad má k samým medziam zeme
a vidí všetko, čo len pod nebom je.

Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu
a presnou mierou odmeriaval vody,

aby takto určil jeho zákon dažďu
a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

vtedy ju uvidel, presne vypočítal
a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

Človeku povedal:
»Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť
rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.«“

„Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych
a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,

keď nad hlavou mi svietil svojou lampou,
keď v jeho svetle šiel som temnotou?

Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene,
keď sám Boh ochraňoval môj stan,

keď ešte Všemohúci býval so mnou,
keď moje dietky boli okolo mňa,

keď nohy mliekom sa mi temer brodili,
keď tvrdá skala tiekla olejom.

Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal
a na námestí som svoj stolec mal,

zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali,
a starci vstali, až sa vzpriamili.

Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali
a na ústa si ruku dávali.

Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas
a jazyk im k ďasnu prilipol.

To ucho čulo, hneď mi blahožičilo,
to oko zrelo, pre mňa svedčilo.

Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil,
aj osirelých, bezpomocných tiež.

Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých
a radosť lial som vdove do srdca.

Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa,
mne právo bolo rúchom, turbanom.

Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému
a sťaby nohy pre kuľhavého.

Ja otcom bol som všetkým chudobným,
aj neznámeho vec som vyšetril.

Zločincovi som rozbil čeľuste
a z jeho zubov korisť vyrval som.

Nuž vravel som si: »V hniezde svojom vydýchnem
a sťaby piesok dni si rozmnožím.

Môj koreň vlahe otvorený je,
mne rosa padá v noci na vetvy.

Aj sláva vo mne nová bude vždy
a v mojej ruke luk sa omladí.«

Čo ma počúvali, celkom ticho ostali
a moju radu s túžbou čakali.

Dohovoril som, nerobili námietky
a moje slová na nich kvapkali.

Tak čakali ma, ako dážď čakajú,
ako po pŕške im ústa dychtili.

Až neverili, keď usmial som sa na nich,
svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.

Im smer som určil, bol som im tiež na čele,
sťa kráľ som trónil vo vojsku,
kam viedol som ich, tam sa pobrali.

Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len,
aj čo sú vekom mladší odo mňa;
tí, ktorých otcov nedržal som za hodných
ani stáda svojho psom ich prirovnať.

A rúk ich sila načo veru bola mi?
Veď mohúcnosť ich celkom poklesla

i núdzou veľkou, hladom ukrutným:
Tí obhrýzali v stepi trávy korienky,
im matkou bola skaza, sama púšť.

V kroví si natrhali lobody
a chlebom bol im koreň borievky.

Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj,
jak na lupičov na nich kričali.

Iba do výmoľov sa mohli uchýliť
a do dier zeme, do skalných jaskýň.

Nuž po húšťavách oni teda kvílili
a krčili sa v kruhoch bodľačia,

tí zlosynovia, čo ani mena nemajú,
čo z krajiny ich bičom vyhnali.

A stal som sa im teraz piesňou posmešnou
a som im veru porekadlom len.

Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou
a nebáli sa pľuť mi do tváre.

Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal,
a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.

Už po pravici svedkovia sa dvíhajú
a do slučky mi nohy lapajú
i nasypali hrádzu proti mne.

Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť,
a pochodujú, nik im nebráni.

Už prichádzajú sťaby šírym prielomom
a sem sa rútia, krytí troskami.

Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné,
aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú
a ako oblak spása ušla mi.

Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou
a súženia dni zachvátili ma.

Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené
a moje žily spánku nemajú.

On silou veľkou za šaty ma pridŕža,
za golier plášťa pevne drží ma.

Ba do blata ma (ešte), uvrhol,
že rovný som ja prachu, popolu.

Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš,
hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.

Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne,
mňa rukou silnou prenasleduješ.

Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša,
a rozplývam sa v búrky prívaloch.

Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už,
kde všetkých živých miesto schôdzky je.

Však na biedneho som ruku ja nevztiahol,
keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.

Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké,
duša mi s biednym sústrasť nemala?

Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie,
svetlo som úfal, prikvitla však tma.

Hej, neprestajne vrú už moje útroby,
dni súženia mne dostavili sa.

Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam
a pred všetkými vstávam, nariekam.

Veď stal som sa už bratom samých šakalov
a spoločníkom pštrosov (na púšti).

Už koža zo mňa odpadúva zhorená
a horúčka mi kosti spálila.

Nuž moja lutna iba nárek (vydáva)
a píšťala zas plač len hlasitý.

S očami som si takú zmluvu ujednal,
že nepozriem sa nikdy na pannu.

Lež aký podiel Boh to zhora zosiela
a aký údel z výšky Všemocný?

Či nebude to skaza nešľachetnému
a hriešnikom zasa nešťastie?

Či nepozerá on na moje chodníky
a všetky kroky nepočíta mi?

Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval,
za lesťou noha sa mi náhlila,

nech ma na spravodlivej váhe odváži,
nech Boh raz pozná moju nevinnosť!

Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka,
ak moje srdce za očami šlo,
ak na dlani mi škvrna prilipla,

nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi,
nech siatiny mi vyrvú z koreňa!

Ak srdce mi azda žena zvábila,
ak číhal som pri vrátach blížneho,

nech moja žena melie pre iného len
a nech sa iní nad ňou skláňajú.

Veď to je iste (preveľká) neprávosť
a neresť veru hodna odsúdenia tiež.

Bo tento oheň žerie až do zahynutia
a celkom strávi moju úrodu.

Ak som na právo svojho sluhu nedbával
a otrokyne sú so mnou vo spore,

čo urobím len, akže Boh raz povstane,
čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?

Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril
a nestvárnil nás azda v lone sám?!

Či odprel som, čo si núdzni prosili,
a oko vdovy som var’ skormútil?

Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka,
že sirota tiež z neho nejedla?

Veď ako otec choval som ju od mladi,
od lona matky som ju vodieval.

Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’
a bez prikrývky videl bedára,

či jeho bedrá nepožehnávali ma,
vlnou mojich oviec sa nezahrial?

Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som,
keď zrel som, že mám v bráne oporu,

nech od šije mi ruka zaraz odpadne,
nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!

Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom,
neodolal som jeho velebe.

Či urobil som zlato svojou nádejou,
riekol som skvostom: »Moja istota!«?

Či radosť mal som, že mám veľké imanie,
že moja ruka veľa získala?

Keď videl som zas, ako slnce žiarilo
a mesiac jemný ako šinul sa,

či moje srdce bolo tajne zvedené
a moju ruku pery bozkali?

To bol by zločin hoden trestu veľkého,
veď by som zaprel Boha na nebi.

Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa
a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?

Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som,
by jeho život v kliatbe žiadali.

Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež:
»Kto z jeho mäsa nenasýtil sa?«

Však ani cudzinec nenocoval vonku
a otvoril som dvere pocestným.

Či svoje viny skrýval som jak ostatní
a svoj poklesok v sebe stajil som,

bo strach som dostal vari z huku po meste
a zhrozil som sa hanby od rodín,
že stíchol som hneď, k bráne nevyšiel?

Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť!
Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie!
A žalobný spis, ktorý spíše odporca,

či na ramená si ho nevložím
a veniec z neho neuvijem si?

Jemu aj počet svojich krokov oznámim
a ako šľachtic predstúpim pred neho.“

Ak by moje polia proti mne kričali
a moje brázdy s nimi stenali,

ak úrodu ich bez odmeny jedol som,
ak som ich majiteľa umoril,

nech bodľač vzíde mi namiesto pšenice
a burina len miesto jačmeňa!