Myslel som si takto: (Počet) dní nech hovorí,
nech to mnohé roky múdrosti hlásajú.

Veď to v človekovi Pánov dych je zaiste,
dych Všemohúceho, ktorý dáva rozvahu.

Nie sú však vždy veľkí, ktorí múdri bývajú,
nie vždy, čo je správne, starci pochopia.

Preto som povedal: Nože, vypočujte ma,
vedomosti svoje aj ja oznámim!

Hľa, na vaše reči som ja čakal doteraz,
napínal som uši na vaše názory.
Zatiaľ, čo ste (takto) slová vhodné hľadali,

ja obracal na vás svoju pozornosť.
Lenže Jóba nikto už viac nepresvedčuje,
nikto z vás mu správne neodpovedá.

Nevravte si teda: »My našli sme už múdrosť,
Pán sám poučil nás, človek veru nie.«

On vo svojich rečiach na mňa neobracal sa,
preto vašou rečou neodpoviem mu.

Oni zháčili sa, odpovedať nemohli,
ba aj reč im (vhodná) celkom prestala.

Ja som preto čakal, keď však nerozprávajú,
keď sa zarazili, nechcú odvetiť,

chcem dať aj ja za seba už odpoveď,
vedomosti svoje taktiež oznámim,

pretože som celkom preplnený slovami,
duch môjho vnútra tlačí ma takisto.

Veď je moje vnútro jak víno bez prieduchu,
ako keď mechy nové poroztrháva.

Aby som si uľavil, prehovorím teda,
otvorím si pery, dám hneď odpoveď.

Na nikoho ohľad brať ja veru nebudem,
ani pocty vzdávať nechcem nikomu,

lebo ozaj neviem pocty vzdávať niekomu;
na chvíľku ma strpí ten, čo stvoril ma.

Moje slová teda, Jób, už dobre počúvaj,
všetkým mojim rečiam sluchu doprajže!

Pozri, svoje ústa som ja teraz otvoril,
jazyk v mojom hrdle prehovoril už.

Moje srdce zopakuje slová múdrosti,
moje pery budú jasne rozprávať.

Utvoril ma predsa Boží dych rovnako,
mňa Všemocného duch taktiež oživil.

Ak len teda môžeš, nože, daj mi odpoveď,
pripravže sa (zaraz), staň si predo mňa!

Nuž, hľa! Pred Bohom ver’ som ja taký ako ty,
tiež som umiesený z hliny hrnčiarskej.

Nuž tak ťa strach zo mňa nijak desiť nemôže,
nepadne mi ruka ťažko na teba.

Ty si mi do uší (stále) toto hovoril,
ja som zasa počul hlahol tvojich slov:

»Ja som iste čistý, ja som bez viny,
ja som bez úhony, ja som bez hriechu.

Proti mne on hľadá iba dáku zádrapku,
za svojho nepriateľa ma pokladá,

preto moje nohy vkladá teda do klady,
dáva pozor taktiež na každý môj krok.«

V tomto nemáš pravdu, túto ti dám odpoveď:
Boh je od človeka väčší oveľa.

Akože si jemu mohol robiť výčitky,
že ti na slovo každé neodvetil?

Veď Boh hovorieva iba raz len jediný,
neopakuje nič znova po druhé.

V spánku (obyčajne) a tiež v nočnom videní,
keď už ľudí chytá úmor hlboký,
keď si v noci oddychujú na lôžku,

vtedy ušiam ľudí dáva svoje zjavenia
a svojimi znameniami desí ich.

Aby od spurnosti človeka on odvrátil,
svoje diela často pred ním ukrýva.

Veď on jeho dušu zachraňuje pred hrobom,
by mu život do priepasti nepadol.

Na jeho lôžku ho varuje on bolesťou,
triaškou ustavičnou kosti jeho tiež,

že si jeho život aj ten chlieb už zošklivil
jeho duša (nechce) chutnú poživeň.

Jeho telo takto očividne tratí sa,
jeho kosti schudli, až ich nevidno.

Jeho duša takto k hrobu priblížila sa,
jeho život isto k mŕtvych obydliu.

Ale ak s ním vtedy bude (Pánov) služobník,
jeden tlmočník to medzi tisícmi,
aby človekovi povinnosti oznámil,

bude mať s ním sústrasť, prehovorí on:
»Vysloboďže ho ty, aby nešiel do hrobu,
za jeho dušu som našiel výkupné.«

Jeho hlas mladosťou potom sa osvieži,
navráti sa do dní svojho junáctva.

Bude vzývať Boha, on si ho zas obľúbi,
na jeho tvár budú hľadieť s radosťou.
Tak on spravodlivosť vráti človeku.

Toto ľuďom povie, takto bude hovoriť:
»Veru, ja som zhrešil, právo zvrtol som,
nebolo mi to však nijak na osoh.

Dušu mi zachránil, by som nešiel do hrobu,
môj život už teraz svetlo zrie.«

Nuž tak, všetko toto len Boh veru urobil
človekovi druhý raz aj tretí raz,

aby jeho dušu odvrátil tak od hrobu,
aby svetlo živých ožiarilo ho.

Jób, už dávaj pozor, nože ma len počúvaj,
buďže teda ticho, ja chcem ešte hovoriť.

Ak máš vhodné slová, daj mi zaraz odpoveď!
Hovor! Veď rád by som ti dal za pravdu.

Lenže ak (ich) nemáš, nože, ty mňa počúvaj!
Zmĺkni a ja teba múdrosť naučím.“

„Nože, moje slová počúvajte, mudrci,
vy, učenci, tiež mi sluchu dožičte,

lebo ucho slová rozoznáva podobne,
ako ochutnáva pokrm podnebie.

Stanovme si teda, čo spravodlivé je,
a to čo je dobré, vedzme vospolok.

Jób tu totiž hovoril: »Ja spravodlivý som,
ale moje právo Boh mi odoprel.

Hoci v práve som ja, akoby som cigánil,
z rán sa nevystrábim, bár som bez viny.«

Ktorýže to človek vyrovná sa Jóbovi,
čo by ani vodu píjal rúhanie,

ktorý by sa spolčil hoci so zločincami,
ba aj ku hriešnikom by sa pridružil?

Veď on (vlastne) tvrdil: »Neosoží človeku,
ak si nažíva on s Bohom v priateľstve.«

Počúvajteže ma, vy mužovia rozvážni:
Nešľachetnosť iste ďaleko je od Boha,
nespravodlivosť od Všemohúceho,

bo on podľa skutkov dáva ľuďom (odplatu),
jak sa človek správa, tak aj zaobchádza s ním.

To už naozaj nie, Boh zlo veru nerobí.
Všemohúci nedá právo povaliť.

Ktože mohol jemu zveriť jeho vlastnú zem
a ktože mu mohol celý svet odovzdať?

Keby svojmu dychu dal on k sebe vrátiť sa,
keby svojho ducha naspäť zobral si,

všetko (živé) telo zaraz pohynulo by,
človek by sa taktiež na prach obrátil.

Ak máš teda rozum, len si toto vypočuj,
zvuku mojich slov ty sluchu doprajže:

Či by vládnuť mohol ten, kto právom pohŕda?
Chceš ty súdiť azda najvýš spravodlivého?

Toho, ktorý rečie: »Lotor!« kráľovi,
veľkomožným zasa: »Bezbožníci (ste)!«?

Stranu nenadŕža iste ani kniežatám,
bohatému nedá prednosť pred núdznym.
Lebo oni všetci sú jeho rúk výtvorom,
v okamihu pomrú, tak sa pominú:

O polnoci samej ľud sa môže pobúriť,
len tak šmahom ruky zvrhne vladára.

Jeho oči bedlia nad cestami človeka,
všetky jeho kroky pozoruje on.

Nieto veru tône, nieto ani temnoty,
kde by ukryli sa tí, čo pášu zlo.

Neurčuje nikdy človekovi lehoty,
by sa dostanovil na súd pred Boha.

Veľkomožných zničí on bez vyšetrovania,
iných na ich miesto ustanoví hneď.

Jemu dobre známe sú všetky ich počiny,
v noci ich podvráti, budú zdrvení.

On ich iste skrotí ani dákych zločincov
na mieste tom, čo je všetkým na očiach,

bo sa oni takto odvrátili od neho,
ani jednu z jeho ciest uznať nechceli.

Dá on, by sa k nemu vzniesol výkrik biedneho,
výkriky úbohých vždycky počuje.

Keď však odpočíva, kto ho môže odsúdiť,
keď zakryje si tvár, kto ho uvidí?

Bedlí nad národom aj nad každým človekom,
aby k vláde nikto z tých sa nedostal,
ktorí národ iba kruto sužujú.

No ak Bohu zlosyn povie: »Bol som zvedený,
nikdy sa už zlého nedopustím ja.

Dokiaľ nepochopím, nože, ty ma poučuj,
ak som spravil chybu, už ju nespácham,«

podľa tvojej mienky má ho ihneď odmeniť,
pretože sa rúhaš (Bohu samému)?
Veď si ty sám začal, ja nie, veru, zaiste,
čo si sa dozvedel, porozprávajže!

Mužovia mi umní takto budú hovoriť,
každý múdry človek, čo ma počuje:

»Jób ver‘ nerozpráva, jak sa svedčí na vedu,
jeho slová isto nie sú rozvážne.

Lenže Jób tiež bude preskúmaný naskrze
pre tie reči svoje, hodny hriešnikov,

bo si on hromadí vinu jednu na druhú,
zo svojich priestupkov smeje sa tu pred nami,
množí svoje slová proti Pánovi.«“

„Veď či za správne si toto vari pokladal:
»U Pána mám právo,« tak si hovoril.

Teraz zasa tvrdíš: »Čo je ťa do toho,
čože ti tým robím, že hriech pášem ja?«

Nuž tak, chcem dať teraz tebe hlavne odpoveď,
zároveň však s tebou tvojim priateľom.

Na nebesá pozri, len sa dívaj (pozorne)!
Hľaďže na oblaky: Vyššie než ty sú.

Keď hriech teda pášeš, čo urobíš jemu tým?
Ak máš nemálo vín, čo mu spôsobíš?

Ak si spravodlivý, čože mu tým daruješ
alebo čo môže prijať z tvojej ruky?!

Tvoja bezbožnosť týka sa muža; jak si ty,
tvoja spravodlivosť syna človeka.

Nariekajú oni pod útlakom velikým,
kvília pod ramenom mocných vladárov.

Lenže nepomyslia: »Kde je Boh, čo stvoril nás,
ten, čo dáva v noci piesňam hlaholiť,

čo nás poučuje tvorstvom pozemským
a čo nás vzdeláva vtáctvom nebeským?«

Bedákajú iba, nik im nedá odpoveď
pred spurným pohľadom tamtých hriešnikov.

Všetko to je márne, Boh ich nechce vypočuť,
Všemohúci si to ani nevšimne.

Čo však, keď ty vravíš, že ho veru nevidíš,
hoci s ním máš súd mať, na to čakáš len?

Že hnev jeho teraz teda ešte netresce,
že sa o priestupok zaraz nestará,

Jób si už aj ústa naprázdno ver’ otvára,
keďže vedu nemá, tára priveľa.“

„Pozhovej mi trochu, ja ťa zaraz poučím,
veď sú ešte Božie slová na prospech!

Svoje vedomosti doširoka rozviniem,
by som svojho Tvorcu ospravedlnil.

Veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom,
muž tu pred tebou je zbehlý vo vede.

Hoci Boh je iste svojou mocou nesmierny,
nepohrdne nikým srdca čistého.

Neponechá veru ničomníka nažive,
súdne právo zasa biednym poskytne,

zo spravodlivého svoj zrak nespustí.
Lebo aj kráľov on na prestol uviedol,
navždy dosadil ich, lenže spyšneli.

Keď však reťazami oni poviazaní sú,
keď ich opantajú biedy povrazy,

potom ich počiny on im zaraz odhalí,
aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.

Uši im otvorí, aby ich tak varoval,
povie, aby od zla odvrátili sa.

Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu,
dokončia aj oni v šťastí svoje dni,
svoje roky tobôž v samých radostiach.

Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou,
pre nevedomosť oni iste zhynú.

Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé,
čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva,

tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami,
rovnako aj život v mladom veku už.

Úbohosťou jeho úbohého zachráni,
zjavenie mu dáva jeho súžením.

Z pažeráka núdze vytrhne ťa takisto,
miesto toho príde blaho nesmierne
a tvoj stôl bude tiež tukom oplývať.

Zasa nad zločincom budeš vykonávať súd,
ešte tvoje ruky právo uchopia.

Lenže dávaj pozor, by ťa štedrosť nezviedla,
odmena veľká ťa z cesty nestrhla.

Keď ho v biede prosíš, dá sa to s tým porovnať,
keď zo síl všetkých namáhať sa budeš?

Ani po tej noci túžiť veru nemôžeš,
na ich miesto prídu iné národy.

K neprávosti teda varujže sa privoliť,
lebo práve preto bieda stihla ťa.

Hľa, aj svojou mocou Boh je veľmi vznešený!
Ktorý učiteľ je taký ako on?

Ktože jemu určí, ako má sa zachovať?
Kto mu smie povedať: »Krivdu spáchal si!«?

Spomeň, by si stále jeho dielo velebil,
ktoré (všetci) ľudia ospevujú ver’,

na ktoré sa díva každý človek s obdivom,
ľudia na ne hľadia iba zďaleka!

Pán jak vznešený je, to už ani nevieme,
počet jeho rokov zmerať nedá sa.

Veď aj kvapky z mora k sebe priťahuje on,
na paru hneď zasa dážď on obracia.

Potom oblaky ho vypúšťajú (zo seba),
a tak v kvapkách prší hojne na ľudí.

Kto môže pochopiť, jak sa mračná vznášajú,
stanu jeho taktiež hukot dunivý?

Veď on svoje pary nad ním porozostieral,
morské hĺbky (nimi) pozahaľoval.

Takto národy on nimi obživuje (vždy),
poživeň im dáva ozaj prehojne.

Ba aj blesk on chytil oboma ver’ rukami,
do cieľa mu udrieť prísne prikázal.

Jeho veľký hukot dáva o ňom potuchu,
že sa nad neresťou hnevom rozpálil.

Moje srdce nad tým celkom predesilo sa,
že až z miesta svojho ide vyskočiť.

Počúvajte teda ten jeho hlas dunivý,
aký veľký hukot mu z úst vychádza.

Svoj blesk vystreľuje po šírych nebesiach
až veru po samy zeme končiny.

Za ním ozýva sa jeho hlas už dunením,
mohutnému hlasu dáva lomoziť,
blesky nezadrží, keď čuť jeho hlas.

Svojím hlasom hrmí naozaj podivne,
robí veľké veci, prečudesné tiež.

Veď aj snehu vraví: »Nože, na zem spúšťaj sa!«,
dažďom, lejaviciam: »Prudké buďteže!«

On vtláča na všetkých ľudí svoje znamenie,
by tak jeho dielo všetci poznali.

Do skrýše si vlastnej (každé) zviera zalieza,
ono sa vo svojej diere zdržuje.

Z južných komôr práve povíchrica prichádza,
od severu zasa zima studená.

Tak sa aj ľad tvorí na Božie dýchnutie,
takže celkom stuhne vody hladina.

A takisto mračno jeho bleskom vystrelí,
oblak rozoseje jeho záblesky.

Tak sa potom vrtia sťaby kolom dokola,
podľa jeho plánov v kruhu točia sa.
A tak všetko spravia, čokoľvek im prikáže,
po obvode celom jeho zeme ver’.

Ak chce kárať azda, svoju vôľu vyplní,
či byť milosrdný, aj to dosiahne.

Ty, Jób, týmto veciam, nože, sluchu dopraj už!
Povstaň, Božím divom venuj pozornosť!

Chápeš, ako to Boh nado všetkým panuje,
ako oblak jeho bleskom zažiari?

Chápeš vari aj tú rovnováhu oblakov?
To div toho, čo je múdry nesmierne.

Ty, čo šaty sa ti celkom rozhorúčia hneď,
sotva zem na južnom vetre zastane.

Hádam chceš s ním mračná po oblohe rozostrieť,
pevné zrkadlo jak z kovu bieleho?

Daj mi teda vedieť, čo mu máme povedať,
pre tmu nám nemožno viac už rokovať.

Či sa mu oznámi, kedy budem hovoriť,
že hovorí ktosi, aj to dozvie sa?

Ani svetlo uzrieť teraz veru nemožno,
oblaky ho totiž celkom zatmili.
Lenže vietor vanie, už ich zasa rozháňa,

od severu ide zlato akoby,
kolo Boha vidno slávu úžasnú.

Všemohúceho my nikdy nedosiahneme:
Mocou preveľký je, súdom takisto,
ochrancom je práva, neutiskuje.

Preto sa ho ľudia (všetci) musia obávať,
ani srdcom múdrych on si nevšíma.“