„Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas
a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?!

Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš.

Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol,
nože mi to povedz, akže pravdu znáš!

Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery,
kto to obvinul ju sťaby povrázkom?

Do čoho jej stĺpy zapustené sú
a kto položil jej kameň uholný,

keď si ranné hviezdy zborom spievali
a Boží synovia všetci plesali?

Ktože bránami to more uzavrel,
keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo,

keď som za odev mu oblak pridelil,
ako plienky zasa mračno pošmúrne?

Potom som ho sputnal svojím zákonom,
vložil som naň zámok, dvoje brány tiež.

Povedal som: »Potiaľ smieš, ďalej nie,
tu sa už rozbije pýcha tvojich vĺn.«

Či za svojich dní si dal ránu rozkazy
a zorničke si určil miesto jej,

aby zachytila zeme okraje,
a tak hriešnici z nej boli zmetení?

Jak smola pečatná, tak sa premieňa,
ona sa jak rúcho líči farbami.

Hriešnikom ich svetla nedostane sa,
napriahnuté rameno sa už doláme.

Vari až ku žriedlam mora došiel si,
na dne hlbočiny si sa prechádzal?

Tebe brány smrti ukázali sa,
alebo si videl brány temravy?

Po šíravách zeme si sa rozhliadol?
Ak ju celú poznáš, nože rozpovedz:

Kadiaľ vedie cesta k svetla bydlisku,
kde zas majú svoje miesto temnoty,

aby si ich na ich panstvo zaviedol,
akže poznáš chodník do ich domova?

S nimi si sa zrodil, už to iste vieš,
veď preveľký je počet tvojich dní.

K zásobárňam snehu vari zašiel si,
ľadovca si uzrel zásobárne tiež,

ktoré uschoval som na deň pohromy,
na deň veľkej bitky, vojny nemalej.

Kdeže cesta je ta, hmly kde delia sa,
po zemi sa šíri vietor východný?

Ktože to vykopal ručaj prívalu,
ktože cestu tobôž bleskom hromovým,

nezaľudnenú zem dážď by zavlažil,
tú púšť, na ktorej niet ani človeka,

by zem spustošenú, sirú zavodnil,
by zo stepi znovu vzišla travina?

Kde dážď teda (svojho) otca má,
alebo kto splodil rosy kvapôčky?

Z čiehože lona to ľady vychodia,
nebeská inovať, ktože splodil ju?

Veď aj vody stvrdnú sťaby na kameň,
takisto aj hĺbok stuhne hladina.

Môžeš zakosíliť pásy Kuriatok,
Orióna putá môžeš rozviazať?

Dáš, by v svojom čase Veniec vychodil,
Medveďa viesť budeš s jeho mladými?

Vyznáš sa ty azda v nebies zákonoch,
čo v nich napísané, spravíš na zemi?

Svoj hlas pozdvihneš var’ k samým oblakom,
by ťa zaliali hneď vody prívaly?

Azda blesky hodíš, až sa rozbehnú,
tebe odpovedia: »Aha, tu sme už!«

Ktože ibisovi múdrosť udelil,
ktože kohútovi umnosť daroval?

Ktože môže mračná múdro spočítať,
a kto môže nahnúť mechy nebeské,

keď prach sa na hmotu tvrdú zlepuje,
keď sa spájajú tiež hrudy navzájom?

Hádam levici ty korisť nadháňaš,
levíčat ty vari žravosť ukojíš,

keď sa utúlili v svojich pelechoch,
abo na postriežke ležia v húšťave?

Ktože krkavcovi pokrm prichystá,
keď mláďatá jeho k Bohu volajú,
nemajú čo žrať už, len tak trasú sa?

Vieš ty, kedy kozy skalné liahnu sa
kedy lane vrhnú, spozoroval si?

Jak sú dlho plné, čítaš mesiace,
časy liahnutia ich poznáš takisto?

Ony sa len schúlia, mladé vypustia,
ťaže pôrodnej sa takto pozbavia.

Ich mladé silnejú, rastú na stepi,
raz sa odtúlajú, k nim sa nevrátia.

Ktože slobodu dal oslu divému
a kto onagrovi putá rozviazal,

ktorému ja dal som púšte za bydlo,
za sídlisko jeho slanú krajinu?

Z lomozu mesta on len sa vysmieva,
na krik poháňača veľa nepodbá.

Po kopcoch len snorí, svojich pasienkoch,
kde zeleň dáka je, hľadá bedlivo.

Ochotne ti byvol službu vykoná,
či bude pri tvojich jasliach nocovať?

Môžeš na šiju mu vložiť opraty
a bude za tebou brázdy vyrývať?

Spoľahneš sa naňho, že je mohutný,
môžeš naňho svoju prácu ponechať?

Môžeš si byť istý, že sa vráti zas,
že on na humno ti zrno dovezie?

Pštros má zasa krídla veľmi svižné ver’
a perie má hybké, taktiež perute.

Keď si on do zeme vajcia nakladie,
potom si ich v piesku (telom) zahrieva,

zabúda, že noha ich tam rozšliape,
aj divá zver ich tam môže rozdláviť.

K mladým krutý býva jak by k nevlastným,
že sa darmo trápi, to ho nemrzí.

To Boh pozbavil ho (všetkej) múdrosti
a nedal mu podiel na rozumnosti.

Lež ak do výšky sa letom povznesie,
vysmeje sa z koňa, z jazdca jeho tiež.

Ty to azda dávaš silu koňovi,
šiju jeho hrivou priodievaš ty?

Dávaš, aby skákal sťaby kobylka?
Jak je hrozne hrdé jeho erdžanie!

Dupká po rovine, mocne vzpína sa,
a potom sa proti zbraniam vyrúti.

Chichoce sa strachu, desu nepozná,
pred taseným mečom neustúpi on.

Len tak na ňom tulec zvučne hrkoce,
kopija sa blýska, oštep takisto.

Bujný, nepokojný, sťaby hltal zem,
zadržať sa nedá, keď roh zazneje.

Keď poľnica zvrieskne, »Hihi!« zarehce
a bitku zďaleka už on zavetrí,
hromovanie vodcov, pokrik vojnový.

Jastrab operí sa podľa tvojho umu,
aby letel na juh, krídla rozvinul?

Orol na tvoj rozkaz vzlietne do výšky,
hniezdo postaví si veľmi vysoko?

Na brale on sídli, tamtiež nocúva,
na útese skalnom, jak by v pevnosti.

Stadiaľ vyhľadáva svoju potravu,
takto jeho oči jastria do diaľky.

Krv si posrkujú jeho mláďatá,
zdochliny kde jesto, tam je aj on hneď.“

„Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš:

Naozaj chceš zmariť súdny nález môj,
mňa ty odsúdiť chceš, by si v práve bol?

Rameno máš azda také ako Boh,
hlasom takým hrmíš, ako jeho je?

Hrdosťou sa ozdob, vznešenosťou tiež,
priodej sa slávou aj velebnosťou!

Zúrivosti svojej voľný rozbeh daj,
všetko pyšné pozri, nože poníž to,

všetko spurné pozri, nože zvrhni to,
bezbožníka rozšliap ihneď na mieste!

Pospolu ich všetkých pohrúž do prachu
a do väzenia ich vrhni tmavého!

Ja sám potom budem teba velebiť,
že ťa zachránila tvoja pravica.

Tu, hľa, pred tebou je vodná potvora,
trávu ona žerie ani dobytok.

Hľa, to ona v bedrách svoju silu má,
jej moc zas vo svaloch brucha spočíva.

Sťaby dáky céder svoj chvost napriami,
šľachy stehien jej sú uzly akoby.

Jak rúry medené sú tiež kosti jej,
železné jak tyče údy jej sú ver’.

Je to prvotina Pána všetkých diel,
za vládcu je druhom iste stvorená.

Hory dávajú jej tiež svoj poplatok,
všetky divé zvery, čo sa hrajú tam.

Pod krom lotosovým ona líha si,
v skrýši zo šašiny abo z trstiny.

Lotosové tiene ju zakrývajú
a okolo nej sú vŕby potočné.

Ak je rieka dravá, nenaplaší sa,
hoc jej k tlame siaha, býva pokojná.

Ktože zrakom svojím môže skrotiť ju,
kto jej môže tŕňom nozdry prepichnúť?

Na udicu lapíš krokodíla var’,
jazyk jeho azda sputnáš povrázkom?

Do nozdier mu hádam tŕnie zastrčíš,
háčkom prepichneš mu jeho čeľustie?

Bude sa ti vari veľmi prosiť on
a bude ti vravieť dáke lichôtky?

S tebou uzavrie on azda dohovor,
bys ho vzal na celý život za sluhu?

S ním sa ako s vtáčkom budeš zabávať,
pre svoje dcéry ho hádam priviažeš?

Budú sa jednať oň spoločníci aj,
medzi obchodníkov v kusoch dajú ho?

Oštepom mu kožu môžeš preraziť,
jeho hlavu azda bodcom na ryby?

Ak naň svoju ruku (raz) už položíš,
na boj tuhý mysli, viac už nezačneš.

Nádej (muža) bude veru zmarená,
pri pohľade naňho hneď sa vyvráti.

Nenapajedí sa, keď ho vyrušia?
Ktože vtedy pred ním môže vydržať?

Kto sprotivil sa mu, a zachránil sa?
Pod šírym ver’ nebom nikto zaiste.

Tiež o údoch jeho mlčať nebudem,
a o jeho moci, ktorej rovnej niet.

Ktože môže zobliecť vrchný odev mu,
do dvojitého mu vniknúť brnenia?

Brány tlamy jeho ktože rozovrie?
Hrôza obkľučuje jeho zubiská.

Ako husté štíty jeho chrbát je,
pospájané tmelom sťaby z kremeňa.

Tesno jeden s druhým pospájané sú,
ani dych by cez ne vskutku neprešiel.

Priliehajú takto k sebe navzájom,
držia pohromade, nerozštiepia sa.

Keď sa mu (raz) kýchne, až sa zablysne,
jeho oči sú sťa brvy zornice.

Z jeho pažeráka jak by plameň šiel,
sťaby sršali tiež iskry ohnivé.

Z jeho nozdier para vystupuje ver’
jak z hrnca na ohni, keď je vo vare.

Jeho dych by uhlie vari zapálil,
akoby mu plameň z tlamy vyšľahol.

V jeho šiji iste sila spočíva,
všade ho predchádza hrôza desivá.

Svaly jeho tela pevne poja sa,
môžeš tlačiť na ne, nepovolia však.

Tuhé ani kameň jeho srdce je,
ani spodný žarnov, také tvrdé je.

Pred jeho velebou vlny trasú sa,
ba aj mora príboj (pred ním) ustúpi.

Meč ak zasiahne ho, nič mu nespraví,
ani pika, oštep, strela vôbec nič.

Železo on má len sťaby za sečku,
mosadz mu je iba drevom práchnivým.

Na útek ho strelec zahnať nemôže,
ako pleva sú mu z praku kamene.

Kyj sa mu jak steblo tŕstia pozdáva,
keď oštepy svištia, on sa rehoce.

Pod ním jak by boli ostré črepiny,
sanicu on (nimi) v bahne vytlačí.

Zvíri ani kotol hlbočinu on
z mora si nádobku robí na olej.

Jeho cesta za ním trblieta sa ver’
hĺbka sťaby bola vlasmi sivými.

Na zemi sa jemu nevyrovná nik,
veď on stvorený bol nebojazlivý.

On gáni na všetky hrdé bytosti
a všetkým šelmám je iste kráľom on.“