„Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš:

Naozaj chceš zmariť súdny nález môj,
mňa ty odsúdiť chceš, by si v práve bol?

Rameno máš azda také ako Boh,
hlasom takým hrmíš, ako jeho je?

Hrdosťou sa ozdob, vznešenosťou tiež,
priodej sa slávou aj velebnosťou!

Zúrivosti svojej voľný rozbeh daj,
všetko pyšné pozri, nože poníž to,

všetko spurné pozri, nože zvrhni to,
bezbožníka rozšliap ihneď na mieste!

Pospolu ich všetkých pohrúž do prachu
a do väzenia ich vrhni tmavého!

Ja sám potom budem teba velebiť,
že ťa zachránila tvoja pravica.

Tu, hľa, pred tebou je vodná potvora,
trávu ona žerie ani dobytok.

Hľa, to ona v bedrách svoju silu má,
jej moc zas vo svaloch brucha spočíva.

Sťaby dáky céder svoj chvost napriami,
šľachy stehien jej sú uzly akoby.

Jak rúry medené sú tiež kosti jej,
železné jak tyče údy jej sú ver’.

Je to prvotina Pána všetkých diel,
za vládcu je druhom iste stvorená.

Hory dávajú jej tiež svoj poplatok,
všetky divé zvery, čo sa hrajú tam.

Pod krom lotosovým ona líha si,
v skrýši zo šašiny abo z trstiny.

Lotosové tiene ju zakrývajú
a okolo nej sú vŕby potočné.

Ak je rieka dravá, nenaplaší sa,
hoc jej k tlame siaha, býva pokojná.

Ktože zrakom svojím môže skrotiť ju,
kto jej môže tŕňom nozdry prepichnúť?

Na udicu lapíš krokodíla var’,
jazyk jeho azda sputnáš povrázkom?

Do nozdier mu hádam tŕnie zastrčíš,
háčkom prepichneš mu jeho čeľustie?

Bude sa ti vari veľmi prosiť on
a bude ti vravieť dáke lichôtky?

S tebou uzavrie on azda dohovor,
bys ho vzal na celý život za sluhu?

S ním sa ako s vtáčkom budeš zabávať,
pre svoje dcéry ho hádam priviažeš?

Budú sa jednať oň spoločníci aj,
medzi obchodníkov v kusoch dajú ho?

Oštepom mu kožu môžeš preraziť,
jeho hlavu azda bodcom na ryby?

Ak naň svoju ruku (raz) už položíš,
na boj tuhý mysli, viac už nezačneš.

Nádej (muža) bude veru zmarená,
pri pohľade naňho hneď sa vyvráti.

Nenapajedí sa, keď ho vyrušia?
Ktože vtedy pred ním môže vydržať?

Kto sprotivil sa mu, a zachránil sa?
Pod šírym ver’ nebom nikto zaiste.

Tiež o údoch jeho mlčať nebudem,
a o jeho moci, ktorej rovnej niet.

Ktože môže zobliecť vrchný odev mu,
do dvojitého mu vniknúť brnenia?

Brány tlamy jeho ktože rozovrie?
Hrôza obkľučuje jeho zubiská.

Ako husté štíty jeho chrbát je,
pospájané tmelom sťaby z kremeňa.

Tesno jeden s druhým pospájané sú,
ani dych by cez ne vskutku neprešiel.

Priliehajú takto k sebe navzájom,
držia pohromade, nerozštiepia sa.

Keď sa mu (raz) kýchne, až sa zablysne,
jeho oči sú sťa brvy zornice.

Z jeho pažeráka jak by plameň šiel,
sťaby sršali tiež iskry ohnivé.

Z jeho nozdier para vystupuje ver’
jak z hrnca na ohni, keď je vo vare.

Jeho dych by uhlie vari zapálil,
akoby mu plameň z tlamy vyšľahol.

V jeho šiji iste sila spočíva,
všade ho predchádza hrôza desivá.

Svaly jeho tela pevne poja sa,
môžeš tlačiť na ne, nepovolia však.

Tuhé ani kameň jeho srdce je,
ani spodný žarnov, také tvrdé je.

Pred jeho velebou vlny trasú sa,
ba aj mora príboj (pred ním) ustúpi.

Meč ak zasiahne ho, nič mu nespraví,
ani pika, oštep, strela vôbec nič.

Železo on má len sťaby za sečku,
mosadz mu je iba drevom práchnivým.

Na útek ho strelec zahnať nemôže,
ako pleva sú mu z praku kamene.

Kyj sa mu jak steblo tŕstia pozdáva,
keď oštepy svištia, on sa rehoce.

Pod ním jak by boli ostré črepiny,
sanicu on (nimi) v bahne vytlačí.

Zvíri ani kotol hlbočinu on
z mora si nádobku robí na olej.

Jeho cesta za ním trblieta sa ver’
hĺbka sťaby bola vlasmi sivými.

Na zemi sa jemu nevyrovná nik,
veď on stvorený bol nebojazlivý.

On gáni na všetky hrdé bytosti
a všetkým šelmám je iste kráľom on.“