Kniha Jób   –   Jób 6,1 – 7,21

4. Prvá Jóbova odpoveď, 6,1 – 7,21

1Jób odpovedal:

Premiera bolesti

2

„Bár by môj nárek presne odmeraný bol,
s ním biedu moju bár, by zvážili!

36,3

Veru by ona morský piesok prevážila,
nuž preto moje slová roztrpčené sú.

4

Veď vo mne šípy Všemocného (utkveli),
že môj duch saje ich jed do seba
a Božie hrôzy bojujú proti mne.

5

Či híka osol, keď má pažiť pred sebou?
A nad obrokom býk var’ zabučí?

66 n.

Čo chuti nemá, možno jesť bez soli?
A bielko vajca má chuť nejakú?

7

Tak sa moja duša nechce dotknúť toho
a moje srdce si pokrm zhnusilo.

Už len smrť…

8

Bár by sa mi moja žiadosť splnila (raz)
a čo dúfam, Pán mi dožičil!

9

Bár by sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo
a rukou hybkou vyrvať z koreňov!

1010

Tak by mi radosť akási ostala
a jasal bych aj v mukách ukrutných,
že nezaprel som slová Svätého.

11

Kde silu beriem, že schopný som vydržať?
A načo ešte život držím si?

12

Je moja sila akoby zo skaly
a moje telo ako zo spieže?

13

Či niet pre mňa už nijakej záchrany
a odňatá mi je každá opora?

Keď aj priatelia zlyhajú

14

Veď nešťastného musí priateľ ľutovať,
hoci pred Všemocným bázeň potratil.

1515-20

Jak riava prudká, tak bratia sklamali ma,
keď koryto jej vody opustia,

16

ktoré ľadmi skalené bývajú
a snehy v sebe skryté mávajú,

17

lež v horúčavách zaraz opľasnejú
a v čase pále stadiaľ tratia sa.

18

To pre ne cesty pomýlia si pocestní
a púšťou blúdia, zhynú napokon.

1919

Vyzerajú ich pocestní temanskí
a tlupy sábske na ne čakajú.

20

Jak zamrzí ich, že na ne spoľahli sa,
že došli až k nim, sklamali sa však.

21

Aj vy ste teraz práve takí voči mne,
ste preľaknutí, hrôzu cítite.

22

Či vravel som vám: Dajte mi voľačo,
darujte mi čosi z imania!?

23

Alebo: Vysloboďte ma z rúk nepriateľa
a vykúpte ma z moci zlostníka!?

24

Poučte ma a ja budem mlčať.
Ak som v niečom schybil, vysvetlite mi!

25

Veď priame slová sú také pôsobivé,
lež vaše hany čože dokážu?

26

Či zamýšľate iba slová súdiť?
Var’ vetru platia kriky zúfalca?

27

Aj o sirotu by ste losovali
a priateľa by ste predali.

28

Nuž ráčte a obráťte sa teraz ku mne,
nebudem vám luhať do očí.

29

Len poďte sem a nech sa krivda nedeje!
Len poďte, tu je ešte moja statočnosť!

30

Či nepravda väzí na mojom jazyku?
Či moje ďasno nerozlíši zlobu?

Biedy ľudského života

1

Či nie je vojnou život človeka na zemi
a jeho dni dňami nádenníka?

27,2

Ako otrok, čo prahne po chládku,
jak nádenník, čo čaká na zárobok,

3

tak aj ja mám šialivé mesiace
a noci strastí odpočítavam.

4

Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem?
Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa?
A do súmraku iba zmietam sa.

55

Telo mi šatia červíky a chrasty
a koža puká, rozpadáva sa.

66

Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie
a tratia sa, nití nemajúc.

7

Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život,
viac moje oko blaho neuzrie.

8

Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma,
obzrieš sa po mne, už ma nebude.

9

Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa,
tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia,

10

už do svojho domu nikdy nevráti sa
a jeho bydlo viac ho neuzrie.

Bez radosti a bez útechy

11

Nuž preto nechcem ústa držať na uzde
a prehovorím v ducha súžení,
ponariekam si v duše trpkosti.

1212

Vari som ja more alebo morská obluda,
že si nado mnou stráže postavil?

13

Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí,
posteľ sa podelí so mnou o môj plač,

14

aj vtedy mi strach naháňaš snami
a vo videniach desom stíhaš ma.

15

Preto si moja duša volí obesenie,
radšej smrť než tie útrapy.

16

Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť,
nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.

Boh človeka navštevuje

17

Čože je človek, že si ho tak všímaš,
že mávaš toľkú starosť o neho,

18

že ráno ho vyhľadávaš za ránom
a skúšaš si ho každú chvíľočku?

19

Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa
a dáš mi času slinu prehltnúť?

20

Čo hriechom robím tebe, strážca človeka?
A prečo si si za cieľ zvolil mňa,
že na ťarchu som sebe samému?

21

Prečo nestrpíš moje neprávosti
a priestupky mi nechceš prehliadnuť?