„Dokedy budeš vravieť také veci
a slová tvojich úst budú ako víchor?

Azda Boh, prevracia súdne právo,
alebo Všemohúci porušuje spravodlivosť?

Ak ti deti zhrešili proti nemu,
vydal ich napospas vlastnej vine.

Ale ak sa ty obrátiš k Pánovi,
vyprosíš si milosť Všemocného.

Ak budeš nevinný a spravodlivý,
on bude hneď bedliť o teba
a obnoví príbytok tvojej spravodlivosti.

Ak tvoj počiatok aj bude malý,
tvoja budúcnosť veľmi narastie.

Len sa spýtaj pokolení minulých,
na skúsenosť predkov pozor daj!

My včerajší sme iba a nevedomí,
naše zemské dni sú sťaby tieň.

Či nie oni učia ťa a hovoria ti,
zo svojich sŕdc vynášajú slová?

Pučí azda rákosie, kde niet bahna,
abo rastie tŕstie, kde vlahy niet?

Hoc je v kvete ešte a nezrezané,
pred všetkými bylinami usychá.

To cesta je každého hriešnika,
takto hynie nádej bezbožníka.

Skladá svoju dôveru do prázdnej kapsy,
svoju zábezpeku do pavučiny.

Chce sa oprieť o svoj dom, no nevydrží,
chce sa ho pridržať, neobstojí však.

Stojí plné šťavy pred východom slnka,
výhonkami čnie nad svojím sadom,

lenže jeho korene sú v hŕbe skál,
v príbytku kamenistom žije si.

Keď však vytrhnú ho z jeho miesta,
zaprie ho a povie: Nikdy som ťa nevidelo!

A hľa, tu je rozpadnutý na ceste,
iní zasa vyrastajú z prachu.

Boh nezavrhne bezúhonného,
ani svojou rukou nepodoprie zlých.

Ešte ústa naplní ti smiechom
a tvoje pery jasotom radostným.

Tvojich nenávistníkov pokryje hanba
a stánky hriešnikov sa pominú.“