3. Keď svätá Cirkev takto koná, uskutočňuje prikázanie svojho zakladateľa Krista, ktorý má na mysli predovšetkým večnú spásu človeka, keď hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“2 a „Ja som svetlo sveta“;3 avšak na inom mieste, keď videl hladujúci zástup, s pohnutím zvolal: „Ľúto mi je zástupu“,4 čím dal najavo, že venuje pozornosť aj pozemským potrebám národov. A božský Vykupiteľ neprejavuje túto starosť len slovami, ale aj príkladmi zo svojho života, keď viackrát zázračne rozmnožil chlieb, aby nasýtil hladujúci zástup.

A týmto chlebom, ktorý dal za pokrm pre telo, chcel predznačiť onen nebeský pokrm duší, ktorý mal uštedriť ľuďom v predvečer svojho utrpenia.

4. Niet sa teda čo čudovať, že Katolícka cirkev podľa Kristovho príkladu a príkazu už dvetisíc rokov – totiž od ustanovenia dávnych diakonov až podnes – neprestajne udržiavala fakľu kresťanskej lásky tak svojimi prikázaniami, ako i mnohorakými príkladmi. Je to láska, ktorá v sebe zosúlaďuje prikázania vzájomnej lásky a ich plnenie a tým jedinečne uskutočňuje príkaz tohto dvojitého dávania, ktoré zahrnuje sociálnu náuku a sociálnu činnosť Cirkvi.