Na bezbožných, ktorí odopreli poznať ťa,
doľahlo tvoje mocné rameno.
Stíhali ich nezvyčajné lejaky, ľadovec, hrozné nečasy
a bil do nich blesk.

A čo bolo najčudnejšie, vo vode, čo ináč všetko zaháša,
zúril oheň ešte mocnejšie,
lebo svet je bojovníkom za spravodlivých.

Občas totiž poľavil bes plameňov,
aby nespálili zvieratá, čo boli poslané proti modlárom,
ale aby sami navidomoči presvedčili sa,
že ich stíha Boží súd.

Inokedy zasa vzplanuli i prostred vody silnejšie,
než vzbĺka ináč oheň,
aby znivočili plody modlárskej krajiny.

Miesto toho si ty živil svoj ľud chlebom anjelským,
dával si im z neba hotový chlieb bez práce,
ktorý poskytoval akýkoľvek pôžitok
a spĺňal akúkoľvek chuť.

Lebo (tento) tvoj dar prejavoval
tvoju nežnú lásku k tvojim deťom.
Prispôsoboval sa chuti toho, čo ho požíval,
premenil sa na to, čo kto chcel.

Sneh a ľad však odolali ohňu a neroztopili sa,
aby zvedeli, že ten samý oheň,
ktorý v krupobití plápolal
a čo v lejakoch blýskal sa,
zničil nepriateľom úrodu;

lenže (oheň) zabudol i na svoju vlastnú moc,
aby sa len spravodliví mohli nasýtiť.

Lebo tvorstvo podriadené tebe, Tvorcovi,
stupňuje svoju moc na trestanie nespravodlivých
a (zasa) ju zoslabuje, aby dobre činila tým, čo dúfajú v teba.

Tak aj vtedy slúžilo tvojmu daru, sýtiacemu všetkých,
tým, že sa premieňalo vo všetko
podľa želania tých, čo ho potrebovali.

Lebo tvojim deťom, ktoré miluješ, ó Pane, bolo treba skúsiť,
že nie rozmanité plody živia človeka,
ale tvoje slovo zachováva tých, čo v teba dúfajú.

Lebo to, čo neznivočil oheň,
topilo sa priam, len čo ho zohrial letmý slnka lúč,

aby bolo známe, že tebe treba dobrorečiť ešte pred východom slnka
a už na úsvite zjavovať sa pred tebou.

Lebo nádej nevďačníka roztopí sa ako zimný srieň
a jak nepotrebná voda odtečie.