Ach, ako sedí osamelé mesto
(kedysi) plné ľudu,
postihol osud vdovy
paniu národov,
kňažná medzi krajinami
ostala poplatnicou.

Prehorko plače v noci,
líca má zaslzené,
niet, kto by ju potešil
zo všetkých jej milencov;
priatelia, tí ju opustili,
prešli k jej nepriateľom.

Pod nátlakom sa sťahoval Júda,
vo veľkom nevoľníctve;
uprostred národov býva,
spočinku nenachodí.
Dochytili ho stíhači
zbitého útrapami.

Cesty Siona smútia,
že niet pútnikov na sviatky:
brány má všetky spustnuté.
Žalostia jeho kňazi,
jeho panny sú skľúčené
a on? – ach, trpko mu je!

Jeho odporci triumfujú,
jeho nepriatelia sú šťastní,
pretože Pán ho skľúčil
pre množstvo jeho hriechov.
Dietky mu ženie do zajatia
pred sebou utláčateľ.

Sionskú dcéru opustila
všetka jej nádhera,
jej kniežatá sú sťa jelene,
čo pastvu nenachodia,
čo bezvládne sa vlečú
pred tvárou stíhača.

Jeruzalem spomína na dni
plaču a biedy,
(na všetky svoje skvosty,
ktoré mal od dávnych dní);
keď mu ľud padal rukou nepriateľa
a nemal pomocníka,
nepriateľ sa naň díval, smial sa
jeho záhube.

Pochybil Jeruzalem veľmi,
preto sa stal odporným,
opovrhli ním všetci ctitelia,
keď uzreli jeho hanbu,
on sám však vzdychá,
odvracia sa preč.

Škvrny sú na jeho vlečkách,
na následky si nespomenul
a poklesol úžasne,
nemá tešiteľa.
„Na moju biedu pozri, Pane,
nepriateľ ma, hľa, premohol!“

Jeho nepriateľ vystrel ruku
na všetky jeho skvosty;
hej, videl, ako do svätyne
vniká mu ľud pohanský,
ktorému zakázal si vkročiť
do svojho zhromaždenia.

Všetok jeho ľud kvíli,
hľadajú chlieb;
svoje skvosty dali za jedlo,
aby sa do nich vrátil život.
„Pozriže, Pane, zhliadni,
aký som znevážený.“

„Všetci, čo prechádzate cestou,
pozrite a viďte,
či je bôľ ako môj bôľ,
ktorým som postihnutý,
ktorým ma poranil Pán
v deň pále svojho hnevu!