„Všetci, čo prechádzate cestou,
pozrite a viďte,
či je bôľ ako môj bôľ,
ktorým som postihnutý,
ktorým ma poranil Pán
v deň pále svojho hnevu!

Z výsosti poslal oheň
do mojich kostí a pokarhal ma,
pred moje nohy rozostrel sieť
a nazad ma odohnal,
spravil ma spustošeným,
nemocným po celý deň.

Spriahnuté je jarmo mojich vín,
sú popletené v jeho ruke,
presahujú mi šiju,
klesá mi sila.
Pán ma vydal do rúk,
nemôžem povstať.

Pán zavrhol všetkých vodcov
v mojom strede,
vyhlásil proti mne sviatok,
aby zlomil moju mlaď.
Pán šliapal v lise
panenskú dcéru Júdovu.

Pre toto ja plačem,
oko mi roní vlahu,
lebo sa vzdialil ten, čo teší,
čo by mi vrátil život.
Moji synovia zhynuli,
veď nepriateľ zvíťazil!“

Sion rozpína ruky,
potešiteľa nemá.
Pán vzbudil proti Jakubovi
jeho susedných nepriateľov,
i stal sa Jeruzalem
medzi nimi odporným.

„On, Pán je spravodlivý,
veď som vzdoroval jeho slovám.
Počujže, každý národ,
a pozri moju bolesť:
panenky moje i junáci
odišli do zajatia.

Volal som svojich milých,
ale tí ma zradili;
kňazi a moji starci
zahynuli v meste,
pretože si hľadali jedlo,
aby si udržali život.

Pozriže, Pane, je mi krušno,
búri sa moje vnútro,
srdce sa vo mne zviera,
hej, veľmi som sa vzpieral;
meč zbíja vonku,
vnútri mám tiež smrť.

Počuli, že ja vzdychám,
potešiteľa nemám,
odporci počuli moju skazu,
tešili sa, že si ty konal,
priviedol si ohlásený deň.
Nech ich stihne to, čo mňa!

Nech príde k tebe všetka ich zlosť,
potom však urob s nimi,
ako si spravil so mnou
pre všetky moje hriechy!
Množstvo je mojich vzdychov
a srdce mi je choré.“