Som muž, čo skúsil biedu
pod prútom jeho hnevu.

Vohnal a voviedol ma
do temnôt, kde svetla niet.

Na mňa len dvíha zase
celý deň svoju ruku.

Zosušil na mne telo, kožu,
dolámal moje kosti.

Obklopil, obkľúčil ma
jedom a útrapami.

V temnotách ma usadil
ako večne mŕtvych.

Ohradil ma, že neuniknem,
reťaze mi zaťažil;

hoc by som volal, kričal,
udusí moju prosbu.

Na cesty mi dal hradby z kvádrov,
moje chodníky porozvracal.

Je mi ako striehnuci medveď,
lev, ktorý čaká v skrýši.

Zviedol ma z cesty, roztrhal ma,
zničil ma celkom.

Natiahol svoju kušu,
postavil ma ako cieľ pre šíp.

Do mojich obličiek vstrelil
šípy zo svojho tulca.

Všetok ľud si robí zo mňa posmech,
pesničky celý deň.

Horkosťou ma nasýtil,
opojil ma palinou.

Zuby mi zodral štrkom,
nachoval ma popolom.

Z pokoja si mi vyhnal dušu,
zabudol som na blaho.

Vravel som: „Zmizla moja hrdosť,
tiež moja nádej v Pána.“

Zahalil si sa hnevom, stíhal si nás,
stínal si, nezľutoval si sa.

Zahalil si sa do oblaku,
aby neprenikla modlitba.

Urobil si nás odvrhlinou, smeťou
uprostred národov.