3. Tieto partikulárne cirkvi – tak východné, ako aj západné –, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi, čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú tým istým spôsobom zverené pastierskemu vedeniu rímskeho veľkňaza, ktorý je z Božej vôle nástupcom blahoslaveného Petra v primáte nad celou všeobecnou Cirkvou. Preto partikulárne cirkvi sú si rovné čo do vážnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva i tie isté povinnosti, aj čo sa týka ohlasovania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16, 15), pod vedením rímskeho veľkňaza.
4. Preto nech sa všade na svete urobia opatrenia v záujme ochrany a rozvoja všetkých partikulárnych cirkví a s tým cieľom nech sa tam, kde si to vyžaduje duchovné dobro veriacich ustanovia farnosti a vlastná hierarchia. Hierarchickí predstavitelia rozličných partikulárnych cirkví, ktorí majú právomoc nad tým istým územím, nech sa spoločnými poradami na pravidelných stretnutiach usilujú napomáhať jednotný postup a spojenými silami podporovať spoločné diela, aby tak umožnili rozvoj náboženstva a účinnejšie zabezpečili disciplínu duchovenstva.3
Všetkým klerikom a tým, ktorí majú prijať vyššie svätenia, nech sa poskytnú dôkladné vedomosti o obradoch a najmä o praktických normách v medzirituálnych záležitostiach. Ba i laici nech sa pri katechetickej výchove poučia o jednotlivých rítoch a ich zákonoch. Napokon všetci katolíci, ako aj pokrstení v ktorejkoľvek nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti nech si pri včleňovaní do plnosti katolíckeho spoločenstva ponechajú svoj obrad a nech ho podľa možnosti zachovávajú4; pritom zostáva nedotknuté právo jednotlivcov, spoločenstiev a oblastí obrátiť sa vo zvláštnych prípadoch na Apoštolskú stolicu, ktorá ako najvyššia autorita v medzicirkevných stykoch urobí potrebné opatrenia v ekumenickom duchu buď sama, alebo prostredníctvom iných vrchností, pričom vydá vhodné smernice, dekréty alebo výnosy.
15. Veriaci sú povinní byť prítomní v nedeľu a zasvätené sviatky na eucharistickej božskej liturgii (divina liturgia), alebo – v súlade s predpismi, prípadne zvykmi svojho obradu – na večierni či utierni (divinae laudes).17
Aby mohli veriaci ľahšie plniť túto povinnosť, stanovuje sa, že vhodný čas na splnenie tohto príkazu trvá od večierne vigílie až do konca nedele alebo sviatku.18
Veriacim sa veľmi odporúča, aby v tieto dni, ba aj častejšie, hoci aj každodenne, prijímali svätú Eucharistiu.19