Sociálne cítenie voči chudobným krajinám

70. Naše ďalšie odporúčania adresujeme tým, ktorých hospodárske záležitosti privádzajú do krajín nedávno otvorených industrializácii, priemyselníkom, obchodníkom, vedúcim a zastupiteľom veľkopodnikov. Ide často o ľudí, ktorí vo svojej domovine dokazujú, že im nechýba sociálne cítenie. Prečo by sa teda mali znížiť k neľudským zásadám individualizmu, keď pôsobia v menej vyspelých krajinách? Ich vyššie postavenie ich má práve naopak pobádať, aby sa stali priekopníkmi sociálneho a ľudského pokroku tam, kde ich privádzajú ich záležitosti. Aj ich organizačný talent by im mal vnuknúť spôsob, ako zužitkovať prácu domorodcov, školiť odborných robotníkov, chystať inžinierov a kádre, nechať miesto pre ich iniciatívu, postupne im umožňovať vyššie postavenie, a tak ich pripravovať, aby v neďalekej budúcnosti prevzali spolu s nimi zodpovednosť za vedenie. Nech sa prinajmenšom vzťahy medzi vedúcimi a podriadenými vždy spravujú podľa spravodlivosti. Nech sú zakotvené v riadnych zmluvách s obojstrannými záväzkami. Napokon nech sa s nikým, čo aké by bolo jeho postavenie, svojvoľne nezaobchádza.

Úlohy odborníkov v rozvojových misiách

71. Teší nás, že medzinárodné alebo bilaterálne ustanovizne i súkromné organizácie posielajú čoraz početnejších odborníkov s rozvojovým poslaním. Títo si však „nemajú počínať ako páni, ale ako pomocníci a spolupracovníci“.59 Obyvateľstvo rýchlo vybadá, či tí, čo mu prichádzajú na pomoc, robia to s láskou, alebo bez lásky, či prišli len kvôli technizácii, alebo preto, aby dali človeku plnú hodnotu. Ich posolstvo je vystavené nebezpečenstvu, že vôbec nebude prijaté, ak ho nesprevádza bratská láska.

Vlastnosti odborníkov

72. K potrebnej technickej pripravenosti treba teda pridružiť hodnoverné príznaky nezištnej lásky. Odborníci, zbaviac sa akejkoľvek nacionalistickej pýchy, ako aj všetkého, čo by mohlo pôsobiť dojmom rasizmu, musia sa učiť úzko spolupracovať so všetkými. Veď vedia, že ich kompetentnosť ich nerobí nadradenými vo všetkých oblastiach. Civilizácia, ktorá ich odchovala, obsahuje síce prvky univerzálneho humanizmu, avšak nie je ani jediná, ani výlučná a nemožno ju importovať bez adaptácie. Pracovníci takýchto misií nech si dajú záležať na tom, aby sa oboznámili s dejinami, charakteristickými črtami a kultúrnym bohatstvom krajiny, ktorá ich prijíma. Tak nastane zblíženie užitočné pre jednu i pre druhú civilizáciu.

Dialógy civilizácií

73. Úprimný dialóg medzi civilizáciami, takisto ako medzi jednotlivcami, vytvára bratstvo. Práca na rozvoji zblíži národy pri uskutočňovaní spoločných podujatí, ak všetci, počínajúc vládami a ich predstaviteľmi a končiac tým najskromnejším odborníkom, sa zapália bratskou láskou a ak ich bude viesť úprimná túžba budovať civilizáciu založenú na celosvetovej solidárnosti. Vtedy sa rozprúdi dialóg sústredený nie na produkty a technické vymoženosti, ale na človeka. A tento dialóg bude plodný, ak národy, ktoré majú na ňom účasť, budú z neho čerpať prostriedky svojho vlastného zveľaďovania a duchovného rastu; ak sa technici stanú vychovávateľmi a ak poskytované vzdelanie sa bude vyznačovať takou vysokou duchovnou a mravnou úrovňou, že zaručí nielen hospodársky, ale aj ľudský rozvoj. Takto nadviazané vzťahy budú pokračovať, aj keď už prestane pomocná akcia, a nikto neprehliadne, aký veľký význam budú mať pre svetový mier.

Výzva mladým ľuďom

74. Mnoho mladých ľudí už s nadšením a bez meškania odpovedalo na výzvu Pia XII. za laických misionárov.60 Mnoho je aj takých, čo sa dobrovoľne dali k dispozícii úradným alebo súkromným ustanovizniam, čo spolupracujú s rozvojovými národmi. S radosťou sa dozvedáme, že v niektorých štátoch „vojenská služba“ sa čiastočne môže zameniť za „sociálnu službu“, prípadne jednoducho za „službu“. Žehnáme týmto podujatiam a tým, čo na ne ochotne reagujú. Kiežby všetci, čo sa odvolávajú na Krista, pochopili jeho výzvu: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“61 Nik nesmie zostať ľahostajný voči osudu svojich bratov, čo sa ešte topia v biede, sú vydaní napospas nevedomosti a žijú v neistote. Ako Kristovo srdce, i srdce kresťana musí mať súcit s toľkou biedou: „Ľúto mi je zástupu.“62

Modlitba a činnosť

75. Všetci majú v modlitbách vrúcne prosiť, aby sa ľudstvo, keď si už uvedomilo tieto veľké zlá, rozumne a rozhodne usilovalo o ich odstránenie. Tejto modlitbe má zodpovedať neochvejná spoluúčasť všetkých, primerane silám a možnostiam každého, na boji proti zaostalosti. Kiežby si jednotlivci, spoločenské skupiny a národy bratsky podali ruky a silní pomáhali slabým rásť, vložiac do tohto úsilia všetku svoju skúsenosť, horlivosť a nezištnú lásku! Koho vedie opravdivá láska, je schopnejší než ktokoľvek iný odhaliť korene biedy, nájsť prostriedky boja proti nej a spôsob, ako s ňou rozhodne skoncovať. Ako budovateľ pokoja „pôjde svojou cestou, šíriac radosť a vlievajúc svetlo a milosť do ľudských sŕdc po celom zemskom povrchu, učiac ich objavovať ponad všetky hranice bratské a priateľské tváre“.63

Rozvoj je nové meno pokoja

76. Priveľké hospodárske, sociálne a kultúrne rozdiely medzi národmi vyvolávajú napätie a nezhody a ohrozujú mier. Preto sme povedali koncilovým otcom pri návrate z našej mierovej cesty do Organizácie Spojených národov: „Položenie rozvojových národov musí byť predmetom našej pozornosti, lepšie povedané, naša láska k chudobným celého sveta – a ide o nespočítateľné zástupy – musí sa stať pozornejšou, aktívnejšou.“64 Bojovať proti biede a boriť sa s krivdou znamená šíriť ľudský a duchovný pokrok a zároveň zlepšovať životné podmienky, slovom, napomáhať spoločné dobro ľudstva. Pokoj neznamená iba bezvojnový stav, ktorý je výsledkom stále neistej rovnováhy síl. Buduje sa deň čo deň uskutočňovaním Bohom chceného poriadku, ktorý so sebou prináša dokonalejšiu spravodlivosť medzi ľuďmi.65

Vyjsť z izolácie

77. Národy sú tvorcami svojho vlastného rozvoja, a preto ony samy sú zaň v prvom rade zodpovedné. Ale nedosiahnu ho osamotene. Oblastné dohovory medzi slabšími národmi o vzájomnej pomoci, rozsiahlejšie dohody, aby sa im išlo v ústrety, i náročnejšie konvencie jedných s druhými, aby sa presadzoval spoločný program: toto sú míľniky na ceste rozvoja, vedúcej k mieru.

Na ceste k účinnej svetovej autorite

78. Táto medzinárodná spolupráca s celosvetovým poslaním si vyžaduje inštitúcie, ktoré by ju pripravili, koordinovali a usmerňovali, kým sa nenastolí všeobecne uznávaný právny poriadok. Z celého srdca povzbudzujeme organizácie, čo vzali na seba túto spoluprácu v záujme rozvoja, a želáme si, aby ich autorita rástla. Zástupcom Spojených národov v New Yorku sme preto povedali: „Vaším poslaním je zbratať nie iba niektoré národy, ale všetky národy … A kto by nevidel potrebu prísť k tomu, aby sa takto postupne nastolila celosvetová autorita, ktorá by bola schopná účinne vystupovať na právnom a politickom poli?“66

Opodstatnené nádeje na lepší svet

79. Niektorí budú azda pokladať podobné nádeje za utópiu. Mohlo by sa však stať, že ich realizmus je pochybený a že si neuvedomujú dynamizmus sveta, ktorý chce žiť bratskejšie a ktorý napriek svojej nevedomosti, svojim chybám, ba aj hriechom, napriek svojim opätovným upadnutiam do barbarstva a napriek svojim dlhým blúdeniam ďaleko od cesty spásy sa pomaly približuje, hoci si to ani neuvedomuje, k svojmu Stvoriteľovi. Táto cesta k väčšej ľudskosti si vyžaduje námahu a obety. Ale aj utrpenie, prijaté z lásky k bratom, prispieva k pokroku celej ľudskej rodiny. Kresťania vedia, že spojenie s obetou Spasiteľa napomáha budovanie Kristovho tela vo svojej plnosti – a tou je zhromaždený Boží ľud.67