Prišiel som, sestra moja, nevesta,
do svojej záhrady.
Pozbieram svoju myrhu
so svojou voňavou drevinou,
svoj plást jem a svoj med,
popíjam svoje víno a svoje mlieko.
Jedzte a pite, priatelia,
a napite sa, najmilší!

Zaspala som, ale moje srdce bdelo.
Tu počuť čosi. Môj milý klope:

Otvorila som svojmu milému –
lenže môj milý bol už preč,
už ho tam nebolo.
Zatajoval sa vo mne dych,
kým trval jeho príhovor.
Hľadala som ho, ale nenašla,
volala som ho, ale sa mi neozval.

Stretli ma strážcovia,
čo boli v meste na obchôdzke.
Zbili ma, aj poranili –
i plášť mi zorvali
strážcovia mestských hradieb.

Zaprisahám vás, dcéry jeruzalemské,
ak by ste našli môjho milého,
povedzte mu,
že som ochorela od lásky!

Čím sa tvoj milý odlišuje od iných,
ty, spomedzi žien najkrajšia?
Čím sa tvoj milý odlišuje od iných,
že nás tak zaprisahávaš?

Môj milý je bielunký a rumenný,
vyniká medzi desaťtisícmi.

Jeho hlava je zlato, rýdze zlato,
jeho kučery sťa riasy na datli,
čierne jak havrany.

Jeho oči sú sťa holúbätá
nad bystrinami vôd,
v mlieku sa kúpavajú
a na brehu sedia.

Jeho líca sťa hriadky balzamu,
na ktorých pučia vonné byliny.
Jeho pery sťa ľalie,
z ktorých prvá myrha steká.

Jeho ruky sťa váľky zo zlata,
posiate drahokamami z Taršiša.
Jeho hruď, to výtvor zo slonovej kosti,
povykladaný zafírmi.

Jeho nohy sťa mramorové stĺpy,
čo stoja na podnožiach zo zlata.
Postavou je sťa Libanon,
nádherný ako cédre.

Jeho ústa sú presladké
a všetko na ňom je pôvabné.
Taký je môj milý, taký je priateľ môj,
dcéry jeruzalemské!