Kam odišiel tvoj milý,
ty, zo žien najkrajšia?
Kade sa tvoj milý pobral,
aby sme ti ho pomohli hľadať?

Do svojej záhrady odišiel môj milý,
k záhonom balzamu,
kochať sa v prekrásnej záhrade
a trhať ľalie.

Môj milý je môj
a ja som jeho,
on, ktorý pasie medzi ľaliami.

Krásna si, priateľka moja, ako Tirza,
sťa Jeruzalem spanilá,
strašná jak šíky pod zástavami.

Odvráť svoje oči odo mňa,
lebo ma zraňujú.
Tvoje vlasy sú ako stádo kôz,
čo dol’ sa valí z galaádskych hôr.

Tvoje zuby ako stádo jahníc,
čo vystupujú z kúpeľa.
Každá z nich po dvoje má jahniatok
a ani jedna nie je jalová.

Tvoje líca sťaby krížalky
granátového jablka
za tvojím závojom.

Kráľovien jesto šesťdesiat
a osemdesiat bočných žien
a mladíc bez počtu!

Ale iba jediná je holubička moja, moja čistá,
jediná dcéra matky,
miláčik svojej rodičky.
Zazreli ju dievčence a blahorečia jej,
kráľovné s vedľajšími ženami,
a jasajú jej v ústrety.

Ktože je tá, čo vychádza sťa zornica,
krásna ako mesiac, jasná ako slnko,
strašná jak šíky pod zástavami?

Zišla som do orechového sadu
kochať sa na rozzeleňanom údolí,
pozrieť, či vinič je v rozpuku,
či kvitnú granátové jablone.

Tu zrazu znezrady –
prestalo srdce vo mne biť –
hľa, vozy kniežacieho sprievodu!