Na konci druhého tisícročia

1. Vykupiteľ človeka, Ježiš Kristus, je stredom vesmíru a dejín. K nemu sa obracia moja myseľ a moje srdce v tejto významnej chvíli dejín, ktorú prežíva Cirkev a celá súčasná ľudská rodina. Táto doba, v ktorej mi Boh vo svojich tajuplných zámeroch zveril po mojom milovanom predchodcovi Jánovi Pavlovi I. univerzálnu službu spojenú s katedrou sv. Petra v Ríme, sa už veľmi blíži k roku dvetisíc. Je ťažké povedať v tejto chvíli, čo ten rok prinesie na javisko ľudských dejín a aký bude pre jednotlivé národy, krajiny a svetadiely, hoci už teraz sa ľudia pokúšajú predvídať niektoré udalosti. Pre Cirkev, Boží ľud, ktorý – hoci nerovnomerne – sa už rozšíril až do posledných končín zeme, bude to rok veľkého jubilea. Približujeme sa k tomu dátumu, ktorý – i keď rešpektujeme všetky opravy, ktoré vyžaduje chronologická presnosť – nám pripomenie a zvláštnym spôsobom obnoví vedomie tej základnej pravdy viery, ktorú svätý Ján vyjadril na začiatku evanjelia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“1 a na inom mieste: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, čo v neho verí, ale aby mal večný život.“2

Aj my sa určitým spôsobom nachádzame v období nového adventu, ktorý je časom očakávania. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh našim otcom skrze prorokov. V poslednom čase prehovoril k nám v Synovi…“3, v Synovi-Slove, ktorý sa stal človekom a narodil sa z Panny Márie. Týmto vykupiteľským činom dosiahli dejiny človeka v pláne Božej lásky svoj vrchol. Boh vstúpil do dejín ľudstva a stal sa ako človek ich „subjektom“, jedným z miliárd a súčasne Jediným!

Jeho vtelením Boh dal ľudskému životu ten rozmer, ktorý chcel dať človekovi už od samého začiatku. Dal mu ho definitívne – a to spôsobom, ktorý je len jemu vlastný a osobitný, v duchu svojej večnej lásky a milosrdenstva, s úplnou božskou slobodou – a zároveň s takou veľkodušnosťou, ktorá, keď berieme do úvahy dedičný hriech a všetky hriechy ľudstva, hriechy ľudského rozumu, vôle a srdca, nám dovoľuje s údivom opakovať slová posvätnej liturgie: „Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ!“4

Prvé slová nového pontifikátu

2. Na Krista Vykupiteľa sa obrátili moje myšlienky a srdce 16. októbra minulého roku, keď mi po kánonickej voľbe položili otázku: „Prijímaš?“ Vtedy som odpovedal: „S poslušnosťou viery voči Kristovi, svojmu Pánovi, a s dôverou v Matku Krista a Cirkvi – napriek veľkým ťažkostiam – prijímam.“ Túto svoju odpoveď chcem dnes verejne oznámiť všetkým bez výnimky a tak vyjadriť, že služba, ktorá sa prijatím voľby za rímskeho biskupa a nástupcu apoštola Petra stala mojou osobitnou povinnosťou na tomto stolci, je spojená s už spomenutou prvou a základnou pravdou vtelenia.

Zvolil som si tie isté mená, ktoré si vybral môj milovaný predchodca Ján Pavol I. Keď 26. augusta 1978 oznámil Posvätnému kolégiu, že sa chce menovať Ján Pavol I. – a také dvojité meno nemá obdoby v dejinách –, videl som v tom jasný prejav priazne Božej milosti pre nový pontifikát. Keďže jeho pontifikát trval iba tridsaťtri dní, pripadá mi nielen v ňom pokračovať, ale v určitom zmysle ho i prevziať od samého začiatku. Potvrdzuje to aj moja voľba týchto dvoch mien. Tým, že som ich prijal, podľa príkladu svojho ctihodného predchodcu, chcem podobne ako on zvýrazniť svoju lásku k jedinečnému dedičstvu, ktoré Cirkvi zanechali pápeži Ján XXIII. a Pavol VI., a zároveň i ochotu toto dedičstvo s Božou pomocou ďalej zveľaďovať.

Týmito dvoma menami a dvoma pontifikátmi nadväzujem na celú tradíciu Apoštolského stolca a na všetkých svojich predchodcov v priebehu tohto dvadsiateho storočia i storočí predchádzajúcich, a tým sa postupne spájam cez rozličné, aj tie najvzdialenejšie epochy s tou líniou poslania a služby, ktorá vyhradzuje Petrovmu stolcu celkom osobitné miesto v Cirkvi. Ján XXIII. a Pavol VI. tvoria etapu, na ktorú chcem bezprostredne nadväzovať akoby na prah, z ktorého mienim – v určitom zmysle spolu s Jánom Pavlom I. – nastúpiť cestu do budúcnosti a nechať sa pritom viesť bezhraničnou dôverou a poslušnosťou voči Duchu, ktorého Kristus prisľúbil a zoslal svojej Cirkvi. Veď v predvečer svojho utrpenia povedal apoštolom: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“5 Keď príde Tešiteľ, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku.“6 „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy; lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť.“7

Dôvera v Ducha pravdy a lásky

3. S plnou dôverou v Ducha pravdy preberám bohaté dedičstvo posledných pontifikátov. Toto dedičstvo je hlboko zakorenené vo vedomí Cirkvi, o čo sa zaslúžil novým, predtým nepoznaným spôsobom Druhý vatikánsky koncil, ktorý zvolal a otvoril Ján XXIII. a úspešne zakončil a vytrvalo uskutočňoval Pavol VI., ktorého neúnavnú činnosť som mal možnosť zblízka pozorovať. Vždy som obdivoval jeho hlbokú múdrosť a odvahu, ako aj jeho vytrvalosť a trpezlivosť v ťažkom pokoncilovom období jeho pontifikátu. Ako kormidelník Petrovej lode – Cirkvi zachoval si prozreteľnostný pokoj a rovnováhu i v najkritickejších chvíľach, keď sa zdalo, že sa tá loď znútra otriasa a vždy si udržal svoju neochvejnú dôveru v jej súdržnosť. Lebo to, čo Duch povedal Cirkvi prostredníctvom koncilu našej doby, ako aj to, čo v tejto Cirkvi hovorí všetkým cirkvám,8 nemôže – napriek prechodným nepokojom – viesť k ničomu inému ako k ešte väčšej súdržnosti celého Božieho ľudu, ktorý si je vedomý svojho spásonosného poslania.

Práve z tohto súčasného vedomia Cirkvi urobil Pavol VI. hlavnú tému svojej základnej encykliky, začínajúcej sa slovami Ecclesiam suam. Dovoľte mi odvolať sa predovšetkým na túto encykliku a nadviazať na ňu v tomto prvom, akoby inauguračnom dokumente môjho pontifikátu. Vedomie Cirkvi – osvietenej a vedenej Duchom Svätým – ktoré sa stále prehlbuje a týka sa jej božského tajomstva, jej ľudského poslania, ba i jej ľudských slabostí, je a musí ostať prvým zdrojom lásky Cirkvi, takisto ako láska pomáha upevňovať a prehlbovať toto vedomie. Pavol VI. nám zanechal svedectvo takéhoto veľmi intenzívneho vedomia Cirkvi. Mnohými a rôznymi zložkami svojho pontifikátu, neraz poznačenými utrpením, učil nás neochvejnej láske k Cirkvi, ktorá – ako tvrdí koncil – je „akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.“9

Nadviazanie na prvú encykliku Pavla VI.

4. Práve z tohto dôvodu vedomie Cirkvi musí byť spojené s univerzálnou otvorenosťou, aby v nej všetci mohli nájsť „nevyspytateľné Kristovo bohatstvo“,10 o ktorom hovorí Apoštol národov. Takáto otvorenosť, organicky spojená s vedomím vlastnej povahy a s istotou vlastnej pravdy, o ktorej Kristus povedal: „Slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal“,11 určuje aj apoštolský čiže misionársky dynamizmus Cirkvi. A práve silou tohto dynamizmu Cirkev – vyznávajúc a hlásajúc celú neporušenú pravdu prijatú od Krista – vedie dialóg, ktorý Pavol VI. vo svojej encyklike Ecclesiam suam nazval „dialógom spásy“ a presne rozlíšil jednotlivé okruhy, v rámci ktorých ho treba viesť.12 Keď teraz nadväzujem na túto programovú encykliku pontifikátu Pavla VI., neprestávam ďakovať Bohu za to, že tento môj veľký predchodca a pritom opravdivý otec vedel napriek rozličným vnútorným slabostiam, ktorými trpela Cirkev v pokoncilovom období ukázať „ad extra – navonok“ jej pravú tvár. Týmto spôsobom, myslím, aj veľká časť ľudskej rodiny v rôznotvárnych prostrediach svojej existencie si lepšie uvedomila, ako nevyhnutne potrebuje Kristovu Cirkev, jej poslanie a službu. Toto vedomie sa dakedy ukázalo silnejšie než rozličné postoje kritiky, ktorej bola „ab intra – znútra“ vystavená Cirkev, jej ustanovizne a štruktúry, jej predstavitelia a ich činnosť. Tento vzrast kriticizmu mal zaiste rozličné príčiny a sme si istí, že nie vždy v ňom chýbala skutočná láska k Cirkvi. Bezpochyby sa v ňom javila aj snaha prekonať takzvaný triumfalizmus, o ktorom sa veľa diskutovalo počas koncilu. Je síce správne, aby Cirkev podľa príkladu svojho Učiteľa, ktorý bol „tichý a pokorný srdcom“,13 bola tiež preniknutá pokorou, aby mala kritický zmysel voči všetkému, čo tvorí jej ľudskú povahu a činnosť, a aby bola voči sebe vždy veľmi náročná. Ale takisto aj kritický postoj musí mať svoje správne hranice. V opačnom prípade prestáva byť konštruktívny a nie je prejavom pravdy, lásky a povďačnosti za milosť, na ktorej máme hlavnú a úplnú účasť práve v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi. Okrem toho neprejavuje sa v ňom postoj služby, ale skôr snaha riadiť mienku iných podľa svojej vlastnej mienky, neraz rozširovanej príliš neuváženým spôsobom.

Pavlovi VI. patrí vďaka za to, že hoci rešpektoval každý zlomok pravdy, obsiahnutý v rozličných ľudských mienkach, zachoval si zároveň prezieravú rovnováhu kormidelníka lode.14 Cirkev, ktorá mi bola cez Jána Pavla I. zverená takmer hneď po ňom, zaiste nie je bez vnútorných ťažkostí a napätí. Súčasne je však vnútorne odolnejšia proti prílišnému sebakritizovaniu, takže možno povedať, že je kritickejšia voči rozličným nerozvážnym kritikám, odolnejšia voči rôznym „novotám“, zrelšia v schopnosti rozlišovať, schopnejšia vynášať zo svojho večného pokladu viery „veci nové i staré“,15 sústredenejšia na tajomstvo seba samej a vďaka tomu všetkému je lepšie pripravená na svoje poslanie viesť všetkých k spáse. Boh totiž „chce, aby všetci ľudia boli spasení a dospeli k poznaniu pravdy.“16

Kolegialita a apoštolát

5. Dnešná Cirkev je napriek všetkému zdaniu jednotnejšia v spoločenstve služby a v povedomí apoštolátu. Táto jednota pramení z princípu kolegiality, na ktorý poukázal Druhý vatikánsky koncil a ktorý sám Kristus Pán zaštepil do apoštolského zboru Dvanástich na čele s Petrom a ustavične ho obnovuje v kolégiu biskupov – neprestajne vzrastajúcom na celom svete – spojených s Petrovým nástupcom a pod jeho vedením. Koncil tento princíp kolegiality nielenže pripomenul, ale i nesmierne oživil aj tým, že navrhol založenie stálej inštitúcie, ktorú Pavol VI. ustanovil zriadením biskupskej synody. Činnosť synody nielen dala nový rozmer celému pontifikátu Pavla VI., ale sa zjavne prejavovala už od prvých dní aj v pontifikáte Jána Pavla I. i mňa, jeho nehodného nástupcu.

Princíp kolegiality sa ukázal zvlášť aktuálny v ťažkom pokoncilovom období, keď spoločné a jednomyseľné stanovisko biskupského zboru, ktorý prejavil svoju jednotu s Petrovým nástupcom najmä prostredníctvom synody, prispelo k odstráneniu pochybností a zároveň ukazovalo správne cesty obnovy Cirkvi v jej univerzálnej dimenzii. Zo synody vyšiel aj základný evanjelizačný podnet, ktorého výrazom sa stala apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi (Ohlasovanie evanjelia), prijatá s takou radosťou ako program apoštolskej a pastoračnej obnovy. V tej istej línii prebiehali aj práce posledného zasadania riadnej biskupskej synody necelý rok pred smrťou pápeža Pavla VI., ktoré bolo, ako je známe, venované katechéze. Výsledky tohto zasadania musia byť ešte systematicky zhrnuté a vyhlásené zo strany Apoštolského stolca.17bis

Keď hovoríme o zrejmom vývoji rozličných foriem, ktorými sa prejavuje biskupská kolegialita, treba spomenúť aspoň proces konsolidácie národných biskupských konferencií v celej Cirkvi a takisto aj iné kolegiálne štruktúry medzinárodného alebo kontinentálneho rozsahu. Prihliadajúc na stáročnú tradíciu Cirkvi treba tiež zdôrazniť činnosť rozličných miestnych synod. Bolo totiž úmyslom koncilu, ktorý Pavol VI. dôsledne uvádzal do života, aby takéto cez stáročia vyskúšané štruktúry Cirkvi, ako aj iné formy kolegiálnej spolupráce biskupov – ako je napríklad metropolitné zriadenie, ani nehovoriac o každej jednotlivej diecéze – vykonávali svoju úlohu s plným vedomím svojej totožnosti a súčasne i svojej originálnosti v univerzálnej jednote Cirkvi. Ten istý duch spolupráce a spoluzodpovednosti sa šíri aj medzi kňazmi, ako o tom svedčia mnohé „kňazské rady“ (consilium presbyterale), ktoré vznikli po koncile. Tento duch prenikol aj medzi laikov a tým nielenže utvrdil už jestvujúce formy apoštolských organizácií laikov, ale vytvoril aj nové, často s celkom iným profilom a s nevídaným dynamizmom. Okrem toho laici, vedomí svojej zodpovednosti za Cirkev, sa ochotne zapájali do spolupráce s duchovnými pastiermi alebo s predstaviteľmi inštitútov Bohu zasväteného života v rámci diecéznych synod alebo pastoračných rád v jednotlivých farách a diecézach.

Toto všetko si musím uvedomiť na začiatku svojho nového pontifikátu, aby som ďakoval Bohu, účinne povzbudil všetkých bratov a sestry a s vďačnosťou pripomenul dielo Druhého vatikánskeho koncilu a svojich veľkých predchodcov, ktorí dali podnet tejto novej vlne života Cirkvi, ktorá je silnejšia než náznaky pochybnosti, úpadku a krízy.

Cesta k zjednoteniu kresťanov

6. A čo povedať o všetkých tých podujatiach, ktoré vznikli z novej ekumenickej orientácie? Nezabudnuteľný pápež Ján XXIII. s evanjeliovou priamosťou nastolil otázku zjednotenia kresťanov ako zrejmý dôsledok vôle nášho Učiteľa Ježiša Krista, ktorú on sám toľkokrát prejavil a zvlášť v modlitbe vo večeradle v predvečer svojej smrti: „Prosím… Otče… aby všetci boli jedno.“18 Druhý vatikánsky koncil stručne odpovedal na túto požiadavku dekrétom o ekumenizme. Pápež Pavol VI. pomocou Sekretariátu na zjednotenie kresťanov podnikol prvé, nie ľahké kroky na ceste k dosiahnutiu tejto jednoty. Prešli sme už veľký kus tejto cesty? Bez toho, že by sme chceli zachádzať do podrobností, môžeme smelo povedať, že sme zaznamenali na tejto ceste skutočný a dôležitý pokrok, že sme pracovali vytrvalo a dôsledne a že spolu s nami sa pričiňovali o to isté aj predstavitelia iných cirkví a kresťanských spoločenstiev, za čo sme im úprimne povďační.

Je tiež isté, že v súčasnej historickej situácii kresťanstva a sveta nevidíme inú možnosť plniť univerzálne poslanie Cirkvi na ekumenickom poli, iba úprimne, vytrvalo, ponížene a pritom odvážne hľadať cesty k zblíženiu a jednote podľa osobného príkladu pápeža Pavla VI. Musíme teda hľadať jednotu a nedať sa odradiť ťažkosťami, ktoré sa môžu vyskytnúť alebo nahromadiť na tejto ceste. Ináč by sme nezachovali vernosť Kristovmu slovu a nevyplnili by sme jeho odkaz. Máme právo vystaviť sa takému nebezpečenstvu?

Niektorí ľudia, keď sa stretnú s ťažkosťami alebo keď pokladajú výsledky prvých ekumenických podujatí za negatívne, chceli by sa stiahnuť zo začatej cesty. Iní dokonca vyjadrujú mienku, že tieto úsilia škodia záujmom evanjelia, že vyvolávajú ďalšie roztržky v Cirkvi, že spôsobujú pojmový zmätok v otázkach viery a mravov a že vedú k istému druhu ľahostajnosti. Možno je i dobré, že zástancovia takýchto mienok nám vyjadrujú svoje obavy, hoci aj tu treba zachovať správnu mieru. Je zrejmé, že nové obdobie života Cirkvi vyžaduje od nás zvlášť uvedomenú, hlbokú a zodpovednú vieru. Pravá ekumenická činnosť znamená otvorenosť, zblíženie, ochotu na dialóg, spoločné hľadanie pravdy v jej úplnom evanjeliovom a kresťanskom význame. No v nijakom prípade neznamená, ani nemôže znamenať zrieknutie sa alebo narušenie Božej pravdy, ktorú Cirkev stále hlásala a učila. Všetkým, čo by chceli z akéhokoľvek dôvodu odrádzať Cirkev od úsilia o všeobecnú jednotu kresťanov, treba ešte raz zopakovať: Je nám dovolené tak nerobiť? Môžeme nedôverovať – napriek všetkej ľudskej slabosti a chybám, čo sa vyskytli v minulých storočiach – v milosť nášho Pána, ktorá sa v poslednom čase prejavila skrze slovo Ducha Svätého, ktoré sme počuli počas koncilu? Keby sme tak urobili, popreli by sme pravdu týkajúcu sa nás samých, ktorú tak výstižne vyjadril apoštol: „Z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna.“19

To, čo sme práve povedali, treba aplikovať – hoci iným spôsobom a s príslušnými rozdielmi – na činnosť, ktorá má za cieľ zblíženie s predstaviteľmi nekresťanských náboženstiev a prejavuje sa v dialógu, v stretnutiach, v spoločnej modlitbe, v odkrývaní tých pokladov ľudskej duchovnosti, ktoré ako dobre vieme, nechýbajú ani vyznávačom týchto náboženstiev. Či niekedy pevná viera vyznavačov nekresťanských náboženstiev – ktorá je tiež ovocím Ducha pravdy, pôsobiaceho i mimo viditeľných hraníc Kristovho tajomného tela – neuvádza azda do pomykova kresťanov, neraz takých náchylných pochybovať o Bohom zjavených a Cirkvou hlásaných pravdách a takých náklonných na uvoľnenie morálnych zásad a na otvorenie cesty etickému „permisivizmu“? Je zaiste šľachetná ochota chápať každú osobu, analyzovať každý systém a uznať to, čo je správne. Ale to absolútne neznamená strácať istotu vlastnej viery20 alebo podkopávať zásady morálnosti, ktorých nedostatok sa čoskoro prejaví v živote celej spoločnosti so svojimi žalostnými následkami.

V tajomstve Krista

7. Ak cesty, na ktoré koncil uviedol Cirkev tohto storočia a ktoré nám ukázal nebohý pápež Pavol VI. vo svojej prvej encyklike, dlho zostanú cestami, po ktorých sa máme všetci uberať, tak si potom v tomto období môžeme právom položiť otázku: Ako, akým spôsobom máme postupovať ďalej? Čo treba robiť, aby nás tento nový advent Cirkvi, spojený s blížiacim sa koncom druhého tisícročia, priblížil k tomu, ktorého Sväté písmo nazýva „večným Otcom“, „Otcom budúceho veku“?21 Ide tu o základnú otázku, ktorú si musí položiť nový pápež, keď v duchu poslušnosti viere prijíma výzvu, ktorou sa Kristus viackrát obrátil na Petra: „Pas moje baránky“,22 čo značí: Buď pastierom v mojom ovčinci, a inokedy zasa: „A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“23

A práve tu, drahí bratia a milovaní synovia a dcéry, treba dať základnú a zásadnú odpoveď: treba zamerať nášho ducha, náš rozum, vôľu a srdce na Krista, Vykupiteľa človeka, na Krista, Vykupiteľa sveta. Na neho upriamujeme svoj pohľad – opakujúc vyznanie svätého Petra: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“24 – lebo jedine v ňom, Synovi Božom, je spása.

Pomocou vedomia Cirkvi, ktoré koncil tak veľmi rozvinul, všetkými stupňami tohto vedomia a na všetkých poliach činnosti, v ktorých sa Cirkev prejavuje, nachádza a utvrdzuje, musíme stále smerovať k tomu, ktorý je hlavou,25 k tomu, „skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho“,26 k tomu, ktorý je zároveň „cesta a pravda“,27 „vzkriesenie a život“,28 k tomu, ktorého keď vidíme, vidíme Otca,29 k tomu, ktorého odchod smrťou na kríži a potom nanebovstúpením bol pre nás potrebný,30 aby k nám mohol prísť Potešiteľ a aby stále k nám prichádzal ako Duch pravdy.31 V ňom sú „všetky poklady múdrosti a poznania“32 a Cirkev je jeho telom,33 „je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“,34 čoho prameňom je on! On sám! Vykupiteľ!

Cirkev neprestajne počúva jeho slová, vždy znovu ich číta a s najväčšou nábožnou úctou si obnovuje každú podrobnosť jeho života. Tieto slová však počúvajú nielen kresťania. Kristov život hovorí súčasne aj k toľkým ľuďom, ktorí ešte nie sú schopní povedať s Petrom: „Ty si Kristus, Syn živého Boha.“35 On, Syn živého Boha, hovorí k ľuďom aj ako človek. Hovorí sám jeho život, jeho ľudskosť, jeho vernosť pravde, jeho láska, ktorá v sebe zahrňuje všetkých. Hovorí aj jeho smrť na kríži, táto nevyspytateľná hĺbka jeho bolesti a opustenosti. Cirkev nikdy neprestáva vždy znova prežívať jeho smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie. Ony tvoria náplň jej každodenného života. Veď z poverenia samého Krista, svojho Učiteľa a Pána, Cirkev bez prestania slávi Eucharistiu a nachádza v nej „prameň života a svätosti“,36 účinný znak milosti a zmierenia s Bohom a záloh večného života. Cirkev prežíva jeho tajomstvo, neúnavne z neho čerpá a stále hľadá cesty, ako toto tajomstvo svojho Učiteľa a Pána priblížiť ľudstvu, t. j. národom, stále novým generáciám i každému človekovi osobitne, akoby neprestajne opakovala s Apoštolom: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného.“37 Cirkev zostáva v okruhu tajomstva vykúpenia, ktoré sa stalo základným princípom jej života a poslania.

Vykúpenie: obnovené stvorenie

8. Vykupiteľ sveta! V ňom sa zjavila novým a obdivuhodnejším spôsobom základná pravda o stvorení, ktorú dosvedčuje Kniha Genezis, keď viacráz opakuje: „A Boh videl, že je to dobré.“38 Dobro má svoj prameň v múdrosti a láske. Viditeľný svet, ktorý Boh stvoril pre človeka39 – svet, ktorý zostal podrobený márnosti, keď do neho vstúpil hriech,40 – znovu nadobúda svoje prvotné spojenie so samým božským prameňom múdrosti a lásky. Lebo „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“.41 A ako v človekovi-Adamovi toto spojenie bolo pretrhnuté, tak v Človekovi-Kristovi bolo znovu nadviazané.42 Či azda nás ľudí dvadsiateho storočia nepresvedčujú slová apoštola národov, povedané s takou strhujúcou výrečnosťou o tvorstve, ktoré „vzdychá a trpí v pôrodných bolestiach až doteraz“43 a netrpezlivo „očakáva zjavenie Božích synov“, o stvorenstve, ktoré je „podrobené… márnosti“?44 Či sám obrovský, predtým nepoznaný pokrok, ktorý sa dosiahol zvlášť v našom storočí v oblasti ovládania sveta človekom, neprejavuje v najvyššom dosiaľ dosiahnutom stupni ono mnohostranné „podrobenie márnosti“? Stačí spomenúť iba niektoré javy, ako je hrozba znečistenia životného prostredia v oblastiach prudkej industrializácie, ozbrojené konflikty, ktoré stále vznikajú a znova sa opakujú, vyhliadky na sebazničenie atómovými, vodíkovými, neutrónovými a podobnými zbraňami, nedostatok úcty k životu nenarodených. Či svet tejto novej epochy, svet kozmických letov, svet predtým nedosiahnuteľných vedeckých a technických výdobytkov, nie je zároveň i svetom, ktorý vzdychá a trpí“45 a netrpezlivo „očakáva zjavenie Božích synov“?46

Druhý vatikánsky koncil vo svojej prenikavej analýze súčasného sveta dospel až k najdôležitejšiemu bodu viditeľného sveta – k človekovi. Zostúpil pritom – tak ako Kristus – do hĺbok ľudského svedomia a dotkol sa toho vnútorného tajomstva človeka, ktoré sa v biblickom, ale aj v nebiblickom jazyku označuje slovom „srdce“. Kristus, Vykupiteľ sveta, je ten, ktorý prenikol jediným a neopakovateľným spôsobom do tajomstva človeka a vstúpil do jeho „srdca“. Právom teda Druhý vatikánsky koncil učí: „Skutočne, tajomstvo človeka sa naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť (Rim 5,14), to jest Krista Pána. Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človekovi samému a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania.“ A pokračuje: „On, obraz neviditeľného Boha (Kol 1,15), je dokonalým človekom, ktorý obnovil Adamovmu potomstvu podobu Božiu, znetvorenú hneď prvým hriechom. Keďže on vzal na seba ľudskú prírodu, a nezničil ju, tým samým aj naša ľudská prirodzenosť bola pozdvihnutá na vysoký stupeň dôstojnosti. Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Márie Panny, naozaj sa stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný, ale bez hriechu.“47 On, Vykupiteľ človeka!

Božský rozmer tajomstva vykúpenia

9. Keď znova uvažujeme nad týmto nádherným textom koncilového učenia, nezabúdame ani na okamih, že Ježiš Kristus, Syn živého Boha, sa stal naším zmierením u Otca.48 Práve on a jedine on zadosťučinil večnej Otcovej láske, totiž tomu otcovstvu, ktoré sa už od začiatku prejavilo vo stvorení sveta, ako aj v tom, že človek bol obdarovaný všetkým bohatstvom tohto stvorenia a že bol stvorený o niečo menší od anjelov,49 t. j. že bol stvorený na Boží „obraz a podobu“;50 zároveň zadosťučinil tomu otcovstvu a Božej láske, ktorú človek určitým spôsobom zavrhol tým, že porušil prvú zmluvu51 i zmluvy nasledujúce, ktoré Boh viac ráz ponúkol ľuďom.52 Vykúpenie sveta – toto úžasné tajomstvo lásky, v ktorom sa obnovuje stvorenie53 – je vo svojej najhlbšej podstate „ospravodlivením“ človeka v jednom ľudskom srdci: v srdci jednorodeného Syna, aby sa mohlo stať spravodlivosťou sŕdc mnohých ľudí, ktorí v tomto jednorodenom Synovi boli od večnosti predurčení stať sa Božími synmi54 a boli povolaní k milosti a k láske. Kríž na Kalvárii, skrze ktorý Ježiš Kristus – Človek, syn Panny Márie, pokladaný za syna Jozefa z Nazareta – „odchádza“ z tohto sveta, je zároveň novým zjavením večného otcovstva Boha, ktorý sa v ňom znova približuje k ľudstvu, ku každému človekovi a dáva mu trojsvätého „Ducha pravdy“.55

Týmto zjavením Otca a udelením Ducha Svätého, ktoré vtláčajú tajomstvu vykúpenia nezmazateľnú pečať, sa vysvetľuje zmysel Kristovho kríža a smrti. Boh stvorenia sa zjavuje ako Boh vykúpenia, ako Boh verný sebe samému,56 t. j. verný svojej láske k človekovi a k svetu, ktorú prejavil už v deň stvorenia. A jeho láska neustupuje pred ničím, čo v ňom samom vyžaduje spravodlivosť. Preto svojho Syna, „ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom.“57 Ak „urobil hriechom“ toho, ktorý bol absolútne bezhriešny, urobil to preto, aby zjavil lásku, ktorá je vždy väčšia než celé stvorenie, lásku, ktorou je on sám, pretože „Boh je láska“.58 A láska je predovšetkým väčšia ako hriech, ako slabosť, ako márnosť stvorenia,59 je silnejšia ako smrť; je stále ochotná pozdvihnúť, odpúšťať, stále ochotná vyjsť v ústrety márnotratnému synovi,60 stále hľadá „zjavenie Božích synov“,61 ktorí sú povolaní k sláve.62 Toto zjavenie lásky sa volá aj milosrdenstvo.63 A toto zjavenie lásky a milosrdenstva má v dejinách ľudstva svoju formu a svoje meno: volá sa Ježiš Kristus.