Ctihodným bratom pozdrav a apoštolské požehnanie!
1. Dychtivosť po novotách, ktorá už pred dlhým časom začala otriasať národmi, sa musela prirodzene presunúť z politickej oblasti do príbuznej oblasti sociálnej ekonómie.
A naozaj, podivuhodný rozmach remesiel a nové priemyselné metódy, zmenené vzťahy medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, nahromadenie bohatstva v rukách malého počtu ľudí a veľké rozšírenie chudoby, povedomie vlastnej sily, ktoré sa u robotníkov stalo živšie, ako aj ich pevnejšia jednota: toto všetko a k tomu ešte i zhoršenie mravov priviedlo k vypuknutiu konfliktu.
Tento konflikt je taký závažný, že drží ľudí napätých v rozochvenom očakávaní, namáha dôvtip učencov, je predmetom kongresov odborníkov i ľudových schôdzí, úvah zákonodarcov i porád panovníkov; takže niet dnes ničoho, čo by viac zaujímalo svet.
A tak, ctihodní bratia, ako sme to urobili pre dobro Cirkvi a pre všeobecnú spásu už v iných prípadoch svojimi encyklikami o verejnej moci, o ľudskej slobode, o kresťanskom štátnom zriadení (encykliky Diuturnum illud z roku 1881, Immortale Dei z roku 1885 a Libertas z roku 1888) a podobných témach, v ktorých sa nám zdalo vhodné vyvrátiť osudné omyly, považujeme za svoju povinnosť zasiahnuť z tých istých dôvodov aj v robotníckej otázke.
Už sme sa viackrát dotkli tejto problematiky, keď sa nám na to naskytla príležitosť. Vedomie našej apoštolskej služby nás však núti zaoberať sa ňou teraz výslovne a v celom jej rozsahu, aby sme zdôraznili zásady, podľa ktorých možno spravodlivo a nestranne riešiť túto otázku. Je to otázka ťažká a nebezpečná. Ťažká, pretože nie je ľahké stanoviť presné hranice vo vzájomných vzťahoch medzi vlastníkmi a proletármi, medzi kapitálom a prácou. Nebezpečná preto, lebo ľstiví buriči sa všade snažia skresľovať úsudky a samu problematiku obrátiť na poburovanie národov.
2. Nech je akokoľvek, je jasné a v tom sa všetci zhodujú, že je celkom nevyhnutné bez váhania prispieť vhodnými opatreniami na pomoc proletárom, z ktorých väčšina sa nachádza nevinne vo veľmi biednych podmienkach.
To preto, že keď boli v minulom storočí bez akejkoľvek náhrady zrušené cechy umelcov i remeselníkov a súčasne sa inštitúcie i zákony vzďaľovali od kresťanského ducha, robotníci postupne zostávali osamotení a bezbranní napospas chamtivosti zamestnávateľov a bezuzdnej konkurencii.
Zlo ešte zhoršila nenásytná úžera, ktorá — hoci bola mnohokrát zo strany Cirkvi odsúdená — v iných odtieňoch stále prežíva vďaka pahltným špekulantom. K tomu treba pripojiť ešte monopol výroby a obchodu, takže nepatrný počet prehnane bohatých navalil na nesmierne množstvo proletárov takmer otrocké bremeno.
3. Na vyliečenie týchto neporiadkov sa socialisti, rozdúchavajúc v chudobných nenávisť voči bohatým, dožadujú zrušiť vlastníctvo a urobiť zo všetkých jednotlivých majetkov spoločný majetok, ktorý by spravovali obce alebo štát. Domnievajú sa, že touto zmenou vlastníctva z osobného na kolektívne a rovnakým rozdeľovaním ziskov a výhod medzi občanov bude radikálne napravené zlo. Avšak tento návrh okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov. Navyše je v mnohom nespravodlivý, keďže porušuje práva zákonitých vlastníkov, vnáša zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracia celý spoločenský poriadok.
4. Naozaj nie je ťažké porozumieť, že účelom práce, najbližším cieľom, ktorý si remeselník kladie, je súkromné vlastníctvo. Ak totiž vynakladá svoju námahu a svoje schopnosti pre niekoho druhého, robí to preto, aby si zabezpečil dobrá, ktoré nevyhnutne potrebuje pre svoj život. A tak svojou prácou nadobúda výsostné právo nielen vyžadovať primeraný zárobok, ale ho aj podľa svojho rozhodnutia použiť. Ak teda svojím hospodárením dokáže nadobudnúť nejaké úspory a investuje ich do kúpy pozemku, aby ich lepšie poistil, tento pozemok nie je ničím iným než oným zárobkom, ktorý zmenil formu, a teda je rovnako jeho vlastníctvom ako tento zárobok. Preto spojením všetkého osobného vlastníctva socialisti upierajú robotníkovi slobodu investovať vlastné zárobky, čím ho oberajú o právo a nádej na zhodnotenie domáceho vlastníctva a zlepšenie vlastného stavu, a tak robia jeho situáciu ešte nešťastnejšou.
5. Najhoršie je, že riešenie, ktoré ponúkajú, je zjavnou nespravodlivosťou, keďže súkromné vlastníctvo je prirodzeným právom.
Aj v tomto sa totiž prejavuje veľký rozdiel medzi človekom a zvieraťom. Zviera sa samo nespravuje, riadia a spravujú ho dva inštinkty, ktoré ho na jednej strane uschopňujú na činnosť a ovládajú jeho sily a na druhej strane ovplyvňujú a usmerňujú všetky jeho pohyby: čiže pud sebazáchovy a pud záchovy druhu. Na dosiahnutie týchto dvoch cieľov zvieraťu stačí používanie tých konkrétnych prostriedkov, ktoré nachádza vo svojom okolí. Ďalej ani nemôže mieriť, pretože je ovládané jedine zmyslami a zvláštnym vnímaním.
Ľudská prirodzenosť je celkom iná. Keďže človek vlastní v plnosti zmyslový život, z tohto hľadiska je aj preňho vlastné, aspoň tak ako pre zvieratá, užívať všetky dobrá hmotného života. Avšak živočíšnosť v celej svojej šírke ani zďaleka neobsiahne ľudskú prirodzenosť, je na oveľa nižšej úrovni a je učinená na to, aby jej bola podriadená. Veľkou výsadou človeka, tým, čo ho robí človekom a podstatne ho odlišuje od zvieraťa, je inteligencia čiže rozum. A práve ako rozumnému tvorovi je človeku dané ohľadom pozemských dobier čosi viac ako len jednoduché užívanie, spoločné aj pre ostatné živočíchy. A to je práve nárok na trvalé vlastníctvo, pričom ide nielen o vlastníctvo tých dobier, ktoré sa používaním spotrebujú, ale aj tých, ktoré použitie nespotrebúva.
6. Ešte zjavnejšie sa to ukazuje, ak hlbšie prenikneme do ľudskej prirodzenosti. Človek totiž, vďaka nesmiernej šírke svojho poznania, ktoré objíma nielen prítomné, ale aj budúce veci, a taktiež vďaka svojej slobode, spravuje sám seba v rámci večného zákona a všeobecnej Božej prozreteľnosti. Musí mať teda možnosť vyberať si prostriedky, ktoré považuje za vhodné na zabezpečovanie svojho živobytia, nielen v prítomnej chvíli, ale aj v budúcnosti.
To znamená, že okrem podmanenia si plodov zeme prináleží človekovi aj vlastníctvo samotnej zeme, z ktorej plodného lona dostáva nevyhnutné prostriedky pre svoje budúce potreby. Avšak potreby človeka majú takpovediac charakter stálych návratov, takže keď ich uspokojíme dnes, ozývajú sa zajtra znova. Príroda teda musela dať človekovi právo na stabilné a trvácne dobrá, primerané trvalej pomoci, ktorú potrebuje. Takéto dobrá nám môže ponúknuť jedine zem vo svojej nevyčerpateľnej plodnosti.
Niet dôvodu dovolávať sa starostlivosti štátu, pretože človek bol skôr než štát; takže skôr než by sa bolo vytvorilo občianske spoločenstvo, musel mať od prírody právo postarať sa o seba.
7. To, že Boh dal zem, aby slúžila a aby z nej malo úžitok celé ľudstvo, v ničom sa neprotiví právu na súkromné vlastníctvo. Boh totiž učinil tento dar všetkým, no nie tak, že by všetci mali nad ňou spoločne a bez rozdielu panovať, lež nakoľko nevyhradil nikomu určitú konkrétnu čiastku pôdy, ponechal to na schopnosť ľudí a na zvláštne posúdenie národov. Napokon zem, hoci je rozdelená medzi súkromníkov, ostáva stále v službe a na úžitok všetkým, nakoľko niet na zemi človeka, ktorý by nedostával potravu práve z nej. Kto nemá vlastné dobrá, nahrádza ich svojou prácou. A tak možno v pravde potvrdiť, že práca je všeobecným prostriedkom na zabezpečovanie živobytia, či už je vynaložená na obrábanie vlastnej pôdy, alebo na vykonávanie určitej zručnosti, ktorej zárobok sa v konečnom dôsledku berie z mnohorakých plodov zeme a za ne sa vymieňa.
Toto je ďalší dôkaz toho, že súkromné vlastníctvo je v súlade s prirodzenosťou. Veď nevyhnutné prostriedky, ktoré potrebujeme na zachovanie a zdokonaľovanie ľudského života, nám zem bohato zabezpečuje, avšak za toho predpokladu, že človek ju obrába a veľkoryso sa o ňu stará. A keďže človek na získanie dobier z prírody vynakladá námahu mysle a telesné sily, spája tým so sebou tú časť hmotnej prírody, ktorú obrobil a v ktorej zanechal akoby vtlačenú pečať svojej osobnosti. Celkom právom ju preto môže považovať za svoju a vyžadovať od ostatných, aby ju za takú uznávali.
8. Tieto dôvody sú také zjavné, že je až nepochopiteľné, ako ich môžu popierať tí, ktorí, oprášiac staré utópie, umožňujú síce človeku užívanie pôdy a rôznych poľných plodín, avšak odopierajú mu vlastníctvo tej pôdy, na ktorej pracoval, a poľa, ktoré obrábal. Neuvedomujú si, že takto človeka okrádajú o výsledky jeho práce. Veď pôda, preoraná rukou a umom roľníka, už nie je taká, aká bola predtým: z lesnatej sa stala plodonosnou, z neúrodnej úrodnou. Tieto meliorácie sa v pôde zhmotnili a sú od nej z väčšej časti neoddeliteľné. Aká by to teda bola spravodlivosť, keby sa tešiť z jej plodov mal ktosi druhý, kto ju neobrábal? Ako účinok prináleží svojej príčine, tak plod práce musí prináležať tomu, kto pracuje. Celkom správne teda ľudstvo bez ohľadu na pár odporcov a vzhľadom na prirodzené právo nachádza v tomto istom práve základ rozdelenia dobier. Uznávajúc, že súkromné vlastníctvo je v úplnom súlade s prirodzenosťou človeka i s pokojným spoločenským spolužitím, slávnostne to potvrdilo praxou všetkých čias. A občianske zákony, ak sú spravodlivé, odvádzajú svoju autoritu a účinnosť tiež z prirodzeného zákona, uznávajú toto právo a verejnou mocou ho zabezpečujú. Nechýba ani pečať Božieho zákona, ktorý prísne zakazuje čo i len túžiť po majetku iného: „Nepožiadaš manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“1
9. Toto právo jednotlivca ešte stúpa na hodnote, ak o ňom uvažujeme v súvislosti s domácim spoločenstvom.
Človek je slobodný pri výbere svojho stavu. Môže buď nasledovať evanjeliovú radu panenstva, alebo sa spojiť v manželstve. Právo na manželstvo je prirodzené a pôvodné a žiaden ľudský zákon ho nemôže poprieť ani z akýchkoľvek pohnútok obmedziť jeho cieľ, ktorý mu dal Boh, keď povedal: „Ploďte a množte sa.“2
Toto je rodina čiže domáca spoločnosť, spoločnosť malá, ale skutočná a predchádzajúca každú občiansku spoločnosť, a preto s právami a povinnosťami, ktoré sú nezávislé od štátu. Takže to, čo sme povedali o práve na vlastníctvo, ktoré prislúcha jednotlivcovi, treba aplikovať na človeka ako hlavu rodiny. Ba čo viac, toto právo je uňho o to silnejšie, o čo väčší je dosah a význam jeho osobnosti v rámci domáceho spoločenstva.