Ježiš Kristus, pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka

1. Povolaní k spáse vierou v Ježiša Krista, „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9), stávajú sa ľudia „svetlom v Pánovi“ a „deťmi svetla“ (Ef 5, 8) a posväcujú sa „poslušnosťou pravde“ (1 Pt 1, 22).

Táto poslušnosť nie je vždy ľahká. Po onom tajomnom prvotnom hriechu, spáchanom na podnet satana, ktorý „je luhár a otec lži“ (Jn 8, 44), človek je ustavične pokúšaný, aby svoj zrak odvracal od živého a pravého Boha a zameriaval ho na modly (porov. 1 Sol 1, 9), zamieňajúc „Božiu pravdu za lož“ (Rim 1, 25); tým sa znižuje i jeho schopnosť poznať pravdu a oslabuje sa vôľa podrobiť sa jej. A tak, podliehajúc relativizmu a skepticizmu (porov. Jn 18, 38), vyhľadáva človek klamnú slobodu mimo vlastnej pravdy.

Nijaká temnota omylu a hriechu však nedokáže v človeku celkom vyhasiť svetlo Boha Stvoriteľa. V hĺbke jeho srdca pretrváva túžba po absolútnej pravde a smäd po jej úplnom poznaní: výrečne o tom svedčí skutočnosť, že ju neúnavne hľadá na každom možnom poli a v najrozličnejších oblastiach, ešte jasnejšie to potvrdzuje hľadanie zmyslu života. Rozvoj vedy a techniky, jasný dôkaz o schopnostiach ľudského rozumu a vytrvalosti, neoslobodzuje ľudstvo od zásadných náboženských otázok, ale skôr ho podnecuje vybojovať najtrpkejšie a najrozhodujúcejšie zápasy, ktoré sa odohrávajú v srdci a vo svedomí.

2. Nikto sa nemôže vyhnúť základným otázkam: Čo mám robiť? Ako možno rozoznať dobro od zla? Odpoveď je možná iba vďaka jasu pravdy, ktorá žiari hlboko vnútri človeka, ako dosvedčuje žalmista: „Mnohí hovoria: ,Kto nám ukáže šťastie?‘ Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre“ (Ž 4, 7).

Svetlo Božej tváre žiari plnosťou svojej krásy na tvári Ježiša Krista, ktorý „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), „odblesk jeho slávy“ (Hebr 1, 3), „plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14): On je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Preto rozhodujúcu odpoveď na akúkoľvek otázku človeka, najmä na náboženské a mravné otázky, dáva Ježiš Kristus. Ba dokonca sám Kristus je odpoveďou, ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil: „Tajomstvo človeka sa skutočne objasňuje iba v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, čiže Krista Pána. Kristus ako nový Adam práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odkrýva človeka jemu samému a odhaľuje mu vznešenosť jeho povolania.“1

Ježiš Kristus, „svetlo národov“, žiari v tvári svojej Cirkvi, ktorú posiela do celého sveta hlásať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15).2 Tak Cirkev, Boží ľud medzi národmi,3 uvedomujúc si nové výzvy dejín, ako aj úsilie, s akým ľudia hľadajú zmysel života, prináša všetkým odpoveď, ktorá pramení v pravde Ježiša Krista a jeho evanjelia. Cirkev si stále uvedomuje svoju „povinnosť skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby primerane každej generácii mohla odpovedať na večné otázky ľudí o zmysle súčasného i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu“.4

3. Pastieri Cirkvi, spojení s Petrovým nástupcom, sú veriacim v tomto úsilí nápomocní, sprevádzajú ich a vedú svojím Učiteľským úradom, nachádzajúc vždy nové slová lásky a milosrdenstva, ktorými oslovujú nielen veriacich, ale všetkých ľudí dobrej vôle. Druhý vatikánsky koncil je vynikajúcim svedectvom tohto konania Cirkvi, ktorá ako „znalec vecí človeka“5 slúži každému a celému človeku.6

Cirkev vskutku vie, že požiadavka mravnosti sa dotýka najhlbšieho vnútra každého človeka, že zahŕňa všetkých, aj tých, čo ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium, ba nepoznajú ani Boha. Skutočne vie, že mravný život všetkým otvára cestu spásy, ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil: „Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha s úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“ A dodáva: „Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život.“7

Predmet tejto encykliky

4. Pápeži vždy, ale predovšetkým v posledných dvoch storočiach, či už osobne alebo spoločne s biskupským zborom, rozvíjali a predkladali učenie o mravnosti týkajúce sa mnohorakých a rôznych oblastí ľudského života. V mene Ježiša Krista a s jeho autoritou povzbudzovali, odhaľovali zlo, vysvetľovali; vedomí si svojej povinnosti bojovali o človeka tým, že ho posilňovali, podporovali a utešovali; opierajúc sa o pomoc Ducha pravdy prispeli k lepšiemu skúmaniu mravných požiadaviek v oblasti ľudskej sexuality, rodiny, sociálneho, hospodárskeho a politického života. Ich učenie predstavuje bystrejšie skúmanie mravného poznania tak v tradícii Cirkvi, ako aj v histórii ľudstva.8

Lenže dnes sa zdá nevyhnutným zaoberať sa učením Cirkvi o mravnosti vcelku, aby sa presne vysvetlili niektoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým hrozí nebezpečenstvo, že v dnešnom kontexte budú zdeformované alebo poprené. Vo vnútri vlastného kresťanského spoločenstva totiž vznikla nová situácia, v ktorej sa voči mravným disciplínam Cirkvi šíria mnohé pochybnosti a námietky ľudskej a psychologickej, sociálnej a kultúrnej, náboženskej, ba i vyložene teologickej povahy. Nejde už o čiastočné a príležitostné útoky, ale o globálny a systematický rozkol mravného dedičstva, založeného na určitých antropologických a etických koncepciách. Základ tohto rozkolu spočíva vo viac či menej zjavnom vplyve myšlienkových prúdov, ktoré pretŕhajú podstatné a konštitutívne spojenie medzi ľudskou slobodou a pravdou. Takto sa odmieta tradičné učenie o prirodzenom zákone, o univerzálnosti a nemennosti jeho príkazov; existuje názor, že niektoré predpisy Učiteľského úradu v otázke mravov sú jednoducho neprijateľné, že sám Učiteľský úrad sa nemá angažovať vo veciach mravov, a ak, tak iba preto, aby „povzbudil svedomie“ a „predložil hodnoty“, podľa ktorých by si potom každý vybral predsavzatia a životné zámery.

Zvlášť treba poukázať na rozdiel medzi ustálenou odpoveďou Cirkvi a istými, aj v seminároch a na teologických fakultách rozšírenými teologickými názormi na otázky, ktoré majú základný význam pre Cirkev a pre život viery všetkých kresťanov, ako aj pre vlastné medziľudské vzťahy.

Otázky bývajú takéto: Môžu Božie prikázania, ktoré sú zapísané v ľudskom srdci a tvoria súčasť zmluvy, naozaj riadiť každodenné rozhodovanie jednotlivcov i celých spoločností? Možno poslúchať Boha, teda milovať Boha i blížneho bez toho, aby sa tieto Božie prikázania zachovávali za všetkých okolností? Okrem toho je rozšírený názor, ktorý spochybňuje vnútorné a nerozlučiteľné spojenie medzi vierou a mravnosťou, akoby len viera rozhodovala o príslušnosti k Cirkvi a o jej vnútornej jednote, kým vo veciach mravnosti by sa mal tolerovať pluralizmus názorov i spôsobov správania, ktoré závisia od úsudku každého jedného subjektívneho svedomia alebo rôznorodosti sociálnych a kultúrnych súvislostí.

5. V tomto, dodnes aktuálnom kontexte rozhodli sme sa napísať –ako sme oznámili v apoštolskom liste Spiritus Domini vydanom 1. augusta 1987 pri príležitosti dvestého výročia smrti svätého Alfonza Máriu z Liguori – encykliku, ktorá by sa „obšírnejšie a dôkladnejšie zaoberala otázkami týkajúcimi sa samých základov morálnej teológie“,9 ktoré sú narúšané istými prúdmi súčasnej morálnej teológie.

Obraciame sa na vás, ctihodní bratia v biskupskom úrade, ktorí ste s nami zodpovední za ochranu „zdravého učenia“ (2 Tim 4, 3), aby sme spresnili niektoré aspekty učenia, ktoré sú rozhodujúce pri riešení tejto situácie, nepochybne krízovej, lebo z nej vyplývajú mnohé a mimoriadne vážne ťažkosti tak pre mravný život veriacich a pre spoločenstvo Cirkvi, ako aj pre pravý a uvedomelý spoločenský život.

Túto našu, tak dlho očakávanú encykliku uverejňujeme až teraz aj preto, lebo sme považovali za vhodné, aby najprv vyšiel Katechizmus Katolíckej cirkvi, keďže obsahuje úplný a systematický výklad kresťanskej mravouky. Katechizmus predkladá mravný život veriacich v jeho základoch a mnohorakých významoch, ako život „Božích detí“: „Poznávajúc vo viere svoju novú hodnosť, sú kresťania povolaní žiť „tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (Flp 1, 27). Prijímaním sviatostí a modlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha, ktoré ich robia spôsobilými na tento nový život.“10 A tak odvolávajúc sa na katechizmus, ako na „schválené a bezpečné východisko pri vyučovaní katolíckej náuky“,11 bude sa táto encyklika zaoberať iba niektorými základnými otázkami učenia Cirkvi o mravnosti, uvádzajúc isté nevyhnutné rozpory okolo otázok etiky a mravnosti, o ktorých sa hovorí medzi odborníkmi. To je vlastná téma tejto encykliky, v ktorej chceme ukázať dôvody učenia o mravnosti, vychádzajúceho zo Svätého písma a zo živej apoštolskej tradície,12 aby sme vysvetlili príčiny aj dôsledky útokov namierených proti tomuto učeniu.

„Tu k nemu ktosi pristúpil“ (Mt 19, 16)

6. Rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom v 19. kapitole Evanjelia sv. Matúša nám poskytuje možnosť živo a jasne si zopakovať jeho učenie o mravnosti: „Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ On mu povedal: „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ On sa ho pýtal: „Ktoré?“ Ježiš odpovedal: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Mladík mu povedal: „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?“ Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 16 – 21).13

7. „Tu k nemu ktosi…“ V mladíkovi, ktorého Matúšovo evanjelium nemenuje, treba vidieť každého človeka, ktorý vedome alebo nevedome pristupuje ku Kristovi, Vykupiteľovi človeka, a kladie mu otázku o mravnosti. Mládenec sa nepýta ani tak na to, aké zákony treba zachovávať, ako skôr na to, akým spôsobom naplniť zmysel života. A skutočne, táto túžba je vlastná každému ľudskému rozhodovaniu alebo konaniu, je to skryté hľadanie a vnútorný popud, ktorý uvádza do pohybu slobodu. Napokon je táto otázka oslovením najvyššieho Dobra, ktoré nás priťahuje a volá k sebe; je to ozvena volajúceho Boha, pôvod i cieľ ľudského života. Práve z tohto pohľadu povzbudil Druhý vatikánsky koncil k zdokonaľovaniu morálnej teológie, aby jej výklad osvetľoval najvyššie povolanie,14 ktoré veriaci prijali v Kristovi ako jedinú odpoveď, čo naplno uspokojuje túžbu ľudského srdca.

Aby ľudia mohli dosiahnuť toto „stretnutie“ s Kristom, Boh ustanovil svoju Cirkev. Ona totiž „túži dosiahnuť jediné – aby každý človek našiel Krista, aby ten istý Kristus sprevádzal na ceste životom každého jednotlivca“.15

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ (Mt 19, 16)

8. Otázka, s ktorou sa obracia na Ježiša Nazaretského bohatý mladík, vychádza z hĺbky srdca: je to zásadná otázka v živote každého človeka a treba na ňu odpovedať; týka sa totiž mravného dobra, ktoré treba konať, a večného života. Ten, čo oslovuje Ježiša, dobre vie, že jestvuje spätosť medzi mravným dobrom a úplným naplnením vlastného údelu. Je totiž zbožným Židom, ktorý vyrástol takpovediac v tieni Božieho zákona. Ak sa pýta Ježiša, zrejme to nerobí preto, že by nepoznal odpoveď obsiahnutú v zákone. Pravdepodobnejšie je, že príťažlivosť Ježišovej osoby v ňom vyvolalo nové otázky o mravnom dobre. Naozaj vidí nevyhnutnosť stretnúť sa s tým, ktorý svoju kazateľskú činnosť začal týmto novým zásadným povzbudením: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).

Aj dnes musia ľudia znovu obrátiť pozornosť na Krista, aby od neho dostali odpoveď na otázku, čo je dobré a čo zlé. On je Učiteľom, ktorý vstal z mŕtvych, majúc život v sebe samom, a ktorý je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a v celom svete. On otvára veriacim Písma a keď im v plnosti odhaľuje vôľu Otca, učí pravdu o mravnosti konania. Kristus, prvotný prameň a vrchol plánu spásy, Alfa a Omega ľudských dejín (porov. Zjv 1, 8; 21, 6; 22, 13), zjavuje postavenie človeka a plnosť jeho povolania. Preto „človek, ktorý chce dôkladne – nielen podľa nejakých unáhlených, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií alebo pravidiel svojho života – spoznať seba samého, musí so svojou úzkosťou, neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom i smrťou prísť ku Kristovi. Musí akoby celým svojím ja vstúpiť do neho; musí „si osvojiť“ a privlastniť celú pravdu vtelenia a vykúpenia, aby opäť našiel seba. Ak sa v ňom uskutoční tento najvnútornejší proces, človek prinesie ovocie nielen zvelebovaním Boha, ale aj veľkým obdivom nad sebou samým.“16

Ak teda chceme hlboko vniknúť do evanjeliového učenia o mravnosti a pochopiť, čo je v jeho vnútri, jeho hlboký a nemenný obsah, musíme pozorne skúmať zmysel otázky bohatého mladíka z evanjelia a ešte väčšmi zmysel Ježišovej odpovede, aby nás mohol viesť. Ježiš totiž odpovedá s akýmsi jemným psychologickým citom, akoby viedol mladíka za ruku a krok za krokom k plnej pravde.

„Len jeden je dobrý“ (Mt 19, 17)

9. Ježiš hovorí: „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 17). V rozprávaní evanjelistov Marka a Lukáša znie otázka takto: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh“ (Mk 10, 18; porov. Lk 18, 19).

Prv než Kristus odpovie na otázku, vyzve mladíka, aby pouvažoval, prečo ju položil. „Dobrý učiteľ“ vysvetľuje tomu, čo sa pýta – i nám všetkým – že odpoveď na otázku „čo dobré mám robiť, aby som dosiahol večný život“ možno nájsť iba vtedy, ak sa myseľ i srdce upriamia na toho, ktorý „jediný je dobrý“: „Nik nie je dobrý, jedine Boh (Mk 10, 18; porov. Lk 18, 19). Jedine Boh môže odpovedať na otázku o dobre, pretože sám je dobro.

Klásť si otázku o dobre v skutočnosti znamená obracať sa na Boha, plnosť dobra. Ježiš ukazuje, že otázka, ktorú mu dal mladík, je naozaj predovšetkým náboženskou otázkou a že dobrota, ktorá človeka priťahuje a súčasne zaväzuje, má svoj prameň v Bohu, je sama Bohom, ktorý jediný je hodný toho, aby bol milovaný „celým srdcom, celou dušou a celou mysľou“ (Mt 22, 37), ktorý je prameňom ľudskej blaženosti. Otázkou o mravnom konaní dobra sa Ježiš vracia k jej náboženským koreňom, k vyznaniu Boha ako jediného dobra, plnosti večného života, konečného cieľa ľudského konania, dokonalej blaženosti.