Zbormajstrovi. Poučný chválospev Koreho synov.

Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa,
tak moja duša, Bože, túži za tebou.

Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom;
kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?

Slzy sú mojím chlebom vo dne i v noci,
keď sa ma deň čo deň spytujú: „Kdeže je tvoj Boh?“

Duša sa mi rozplýva pri spomienke,
ako som putoval ku vznešenému stánku
a vstupoval do domu Božieho
s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou
uprostred zástupov sláviacich sviatky.

Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?
Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť,
moju spásu a môjho Boha.

Moja duša je skormútená;
preto si spomínam na teba
pri Jordáne a Hermone a na vrchu Misar.

Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov;
všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa.

Vo dne mi svoju milosť udeľuje Pán.
V noci mu zasa ja spievam
a modlím sa k Bohu môjho života.

Hovorím Bohu: „Ty si moja opora;
prečo na mňa zabúdaš?
A prečo mám chodiť smutný,
keď ma sužuje nepriateľ?“

Sťa by mi kosti drvili,
keď ma moji utláčatelia tupia,
keď sa ma deň čo deň spytujú: „Kdeže je tvoj Boh?“

Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?
Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť,
spásu mojej tváre a môjho Boha.

Súď ma, Bože, a rozhodni môj spor s neverným ľudom;
zachráň ma pred zločincom a úskočným človekom.

Veď ty, Bože, si moje útočište.
Prečo si ma odohnal
a prečo mám chodiť smutný, keď ma sužuje nepriateľ?

Zošli svoje svetlo a svoju pravdu;
ony nech ma sprevádzajú a privedú
na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov.

I pristúpim k Božiemu oltáru,
k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním,
a citarou ťa, Bože, môj Bože, zvelebím.

Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?
Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť,
spásu mojej tváre a môjho Boha.

Zbormajstrovi. Poučný chválospev Koreho synov.

Bože, na vlastné uši sme počuli,
naši otcovia nám rozprávali
o dielach, ktoré si vykonal za ich dní, za dní pradávnych.

Ty si svojou rukou vyhnal pohanov a našich otcov si usadil,
zničil si národy, a našich otcov si rozmnožil.

Veď nie svojím mečom získali krajinu,
nepomohlo im vlastné rameno,
ale tvoja pravica, tvoje rameno
a jas tvojej tváre,
lebo ich máš rád.

Ty si môj kráľ a môj Boh,
ty pomáhaš Jakubovi.

Len s tebou sme zahnali nepriateľov
a v tvojom mene zničili tých, čo sa vzbúrili proti nám.

Nespolieham sa veru na svoj luk,
ani môj meč ma nezachráni.

Ty si nás zachránil pred utláčateľmi
a zahanbil si tých, čo nás nenávideli.

V Bohu sa budeme chváliť celý deň
a naveky budeme velebiť tvoje meno.

Ale teraz si nás zavrhol a zahanbil,
už netiahneš, Bože, s našimi vojmi.

Zahnal si nás na útek pred našimi nepriateľmi
a sme korisťou tých, čo nás nenávidia.

Vydal si nás ako ovce na zabitie
a roztrúsil si nás medzi pohanov.

Svoj ľud si predal bez zisku
a neobohatil si sa jeho predajom.

Vystavil si nás na potupu susedom
a na posmech i pohanu nášmu okoliu.

Urobil si z nás príslovie pre pohanov
a národy krútia hlavou nad nami.

Celý deň mám pred očami svoju potupu
a rumenec hanby mi pokrýva tvár,

keď počúvam potupné a posmešné hlasy,
keď vidím, ako nepriateľ horí pomstou.

Toto všetko nás postihlo, hoci sme nezabudli na teba
a neporušili sme zmluvu s tebou.

Naše srdce sa neodvrátilo od teba,
ani naše kroky nezišli z tvojej cesty,

a predsa si nás ponížil v kraji líšok
a zahalil tôňou smrti.

Keby sme zabudli na meno nášho Boha
a vzpínali ruky k bohu cudziemu,

či Boh na to nepríde?
On predsa pozná tajnosti srdca.

Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň,
pokladajú nás za ovce na zabitie.

Prebuď sa, Pane, prečo spíš?
Vstaň a nezavrhni nás navždy.

Prečo odvraciaš svoju tvár?
Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie?

Veď naša duša je pokorená až do prachu,
naše telo je pritlačené k zemi.
Vstaň, Pane, pomôž nám
a vykúp nás, veď si milosrdný.

Zbormajstrovi. Podľa „Ľalie“.
Poučná pieseň Koreho synov. Pieseň lásky.

Moje srdce prekypuje krásnymi slovami,
svoje verše venujem kráľovi.
Môj jazyk je ako pero rýchlopisca.

Ty si najkrajší z ľudských synov.
Z tvojich perí plynie milota.
Preto ťa Boh požehnal naveky.

Ty, najmocnejší, pripáš si meč na bedrá;
svoju velebu a dôstojnosť.

Vo svojej dôstojnosti šťastne vytiahni, nasadni na voz
a bojuj za pravdu, lásku a spravodlivosť.
Nech ťa tvoja pravica učí konať úžasné skutky.

Tvoje ostré šípy
zasiahnu srdcia kráľových nepriateľov;
poddajú sa ti národy.

Tvoj trón, Bože, trvá naveky
a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.

Miluješ spravodlivosť a nenávidíš neprávosť,
preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal
olejom radosti viac ako tvojich druhov.

Tvoj odev vonia myrhou, aloou a kasiou
a rozveseľuje ťa zvuk harfy z palácov zo slonoviny.

Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými;
po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru.

Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch,
zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca.

Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou;
on je tvoj pán, vzdaj mu poklonu.

Dcéry z Týru ti prinesú dary
a o tvoju priazeň sa budú uchádzať veľmoži národa.

Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri,
jej odevom sú zlaté tkanivá.

V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi;
za ňou ti privádzajú panny, jej družice.

Sprevádza ich jasot radostný,
tak vstupujú do kráľovského paláca.

Miesto tvojich otcov zaujmú tvoji synovia;
urobíš ich kniežatami nad celou zemou.

Na tvoje meno budem pamätať
vo všetkých pokoleniach.
Preto ťa národy budú velebiť navždy
a na veky vekov.

Zbormajstrovi. Podľa „Panny“. Pieseň Koreho synov.

Boh je naše útočište a sila
aj najistejšia pomoc v súžení.

Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem
a vrchy na dno morské padali.

Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú
a vrchy nech sa trasú pod jeho náporom.

Riečne ramená obveseľujú Božie mesto,
posvätný stánok Najvyššieho.

Nezachveje sa, veď Boh je v jeho strede;
už od úsvitu mu Boh pomáha.

Národy sa búria, klátia sa kráľovstvá;
tu zaznie jeho hlas a zem sa roztápa.

S nami je Pán zástupov,
naším útočišťom je Boh Jakubov.

Poďte a pozrite na diela Pánove,
aké úžasné veci vykonal na zemi.
Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny,

láme luky a drúzga oštepy
a štíty v ohni spaľuje.

Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh,
vyvýšený nad národy, vyvýšený nad zem.

S nami je Pán zástupov,
naším útočišťom je Boh Jakubov.

Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.

Tlieskajte rukami, všetky národy,
jasajte Bohu hlasom radostným.

Lebo Pán je Najvyšší a hrozný,
nad celou zemou veľký kráľ.

Podmaňuje nám národy
a pohanov nám kladie pod nohy.

On pre nás vybral dedičstvo,
slávu Jakuba, ktorého má rád.

Za jasotu vystupuje Boh,
Pán vystupuje za hlaholu poľnice.

Spievajte Bohu, spievajte,
spievajte nášmu kráľovi, spievajte.

Pretože Boh je kráľom celej zeme;
spievajte mu chválospev.

Boh kraľuje nad národmi,
Boh sedí na svojom svätom tróne.

Kniežatá národov sa spolčujú
s národom Boha Abrahámovho.
Veď Bohu patria mocní zeme,
tak veľmi je vyvýšený.

Pieseň. Žalm Koreho synov.

Veľký je Pán a hoden každej chvály
v meste nášho Boha.

Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť.
Vrch Sion, tajomný príbytok,
je mestom veľkého kráľa.

Boh sa preslávil v jeho palácoch
ako istá ochrana.

Lebo hľa, králi sa spolčili
a utvorili jeden šík.

No sotva sa pozreli, stŕpli úžasom,
zmiatli sa a dali sa na útek;

hrôza ich tam schvátila,
bolesti ako rodičku,

ako keď východný víchor
rozbíja lode taršišské.

Čo sme počuli, to sme aj videli
v meste Pána zástupov,
v meste nášho Boha:
Boh ho založil naveky.

Spomíname, Bože, na tvoje milosrdenstvo
uprostred tvojho chrámu.

Ako tvoje meno, Bože,
tak aj tvoja sláva šíri sa až do končín zeme;
tvoja pravica je plná spravodlivosti.

Nech sa raduje vrch Sion a judejské dcéry nech jasajú
nad tvojimi výrokmi.

Obíďte Sion a obklopte ho,
spočítajte jeho veže.

Dobre si všimnite jeho hradby,
prejdite jeho paláce,
aby ste mohli rozprávať ďalšiemu pokoleniu,

že on je Boh, náš Boh,
naveky a na veky vekov:
on sám nás bude stále sprevádzať.

Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.

Čujte to, všetky národy,
počúvajte, všetci obyvatelia zeme;

vy všetci, prostí aj vznešení,
všetci vospolok, bohatí aj chudobní.

Moje ústa hovoria múdrosť
a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné.

K prísloviam ucho nakláňam,
pri zvukoch lýry vysvetlím svoju záhadu.

Prečo by som sa mal strachovať v dňoch nešťastných,
keď ma obkľučuje zloba tých, čo mi chcú nohy podraziť?

Pred tými, čo sa spoliehajú na svoju silu
a chvastajú sa nadmerným bohatstvom?

Veď sám seba nevykúpi nik,
ani nezaplatí Bohu výkupné za seba.

Cena za vykúpenie života je príliš vysoká;
nikdy nebude stačiť,

aby človek žil naveky a zánik neuzrel.

Veď vidí, že umierajú aj mudrci,
rovnako hynie blázon i hlupák
a cudzím nechávajú svoje bohatstvo.

Hroby im budú večnými domami,
príbytkami z pokolenia na pokolenie,
aj keď krajiny pomenovali podľa svojich mien.

Veď človek, aj keď má meno, nebude tu trvalo;
je ako lichva, čo hynie;
v tom je jej podobný.

Taký je osud tých, čo sa spoliehajú na seba,
a koniec tých, čo sa vo vlastných slovách kochajú.

Ako ovce sa ženú do priepasti
a smrť je ich pastierom.
Padajú strmhlav do hrobu,
ich zjav sa pominie:
podsvetie im bude príbytkom.

No moju dušu Boh vykúpi,
z moci podsvetia ma iste vezme k sebe.

Netráp sa, ak niekto bohatne
a ak sa poklad jeho domu zväčšuje.

Lebo keď zomrie, nič si nevezme so sebou,
jeho poklad s ním nepôjde.

Aj keď si blahoželal za živa:
„Budú ťa chváliť, že si si dobre počínal,“

predsa k pokoleniu svojich otcov musí zostúpiť
a tí už nikdy svetlo neuzrú.

A keby človek mal čo akú hodnosť, a toto by si nevšímal,
je ako lichva, čo hynie;
v tom je jej podobný.

Asafov žalm.
Zvrchovaný Boh, Pán, prehovoril
a vyzval zem od východu slnka až po jeho západ.

Zo Siona plného nádhery zažiaril Boh;

náš Boh prichádza a už nemlčí:
pred ním je žeravý oheň
a vôkol neho búrka mohutná.

On nebo i zem volá z výšavy
na súd nad svojím národom:

„Zhromaždite mi mojich svätých,
čo zmluvu so mnou spečatili obetou.“

A nebesia zvestujú jeho spravodlivosť,
veď sudcom je sám Boh.

„Počuj, ľud môj, chcem hovoriť;
teba, Izrael, idem usvedčiť
ja, Boh, čo tvojím Bohom som.

Neobviňujem ťa pre tvoje obety,
veď tvoje žertvy stále sú predo mnou.

Viac z tvojho domu býčky neprijmem
ani capov z tvojich čried.

Lebo mne patrí všetka lesná zver,
tisícky horskej zveriny.

Poznám všetko vtáctvo lietavé,
moje je i to, čo sa hýbe na poli.

Aj keď budem hladný, nebudem pýtať od teba;
veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa.

Vari ja hovädzie mäso jedávam
alebo pijem krv kozľaciu?

Obetuj Bohu obetu chvály
a Najvyššiemu svoje sľuby splň.

A vzývaj ma v čase súženia:
ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš.“

No hriešnikovi Boh hovorí:
„Prečo odriekaš moje príkazy
a moju zmluvu v ústach omieľaš?

Veď ty nenávidíš poriadok
a moje slovo odmietaš.

Keď vidíš zlodeja, pridávaš sa k nemu
a s cudzoložníkmi sa spolčuješ.

Zo svojich úst vypúšťaš zlo
a klamstvá snuje tvoj jazyk.

Vysedávaš si a ohováraš svojho brata,
syna svojej matky potupuješ.

Toto páchaš, a ja by som mal mlčať?
Myslíš si, že ja som ako ty:
teraz ťa obviňujem a hovorím ti to do očí.

Pochopte to, vy, čo zabúdate na Boha;
inak vás zahubím a nik vám nepomôže.

Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí;
a kto kráča bez úhony, tomu ukážem Božiu spásu.“

Zbormajstrovi. Dávidov žalm.

Zložil ho po hriechu s Betsabe,
keď k nemu prišiel prorok Nátan.

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo
a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.

Úplne zmy zo mňa moju vinu
a očisť ma od hriechu.

Naozaj som sa v neprávosti narodil
a hriešneho ma počala moja mať.

Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom
a v samote mi múdrosť zjavuješ.

Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý;
umy ma a budem belší ako sneh.

Daj, aby som počul radosť a veselosť,
a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.

Odvráť svoju tvár od mojich hriechov
a zotri všetky moje viny.

Bože, stvor vo mne srdce čisté
a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Neodvrhuj ma spred svojej tváre
a neodnímaj mi svojho ducha svätého.

Navráť mi radosť z tvojej spásy
a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Poučím blúdiacich o tvojich cestách
a hriešnici sa k tebe obrátia.

Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia
a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou.

Pane, otvor moje pery
a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.

Veď ty nemáš záľubu v obete,
ani žertvu neprijmeš odo mňa.

Obetou Bohu milou je duch skrúšený;
Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.

Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu,
vybuduj múry Jeruzalema.

Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy;
potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá.

Zbormajstrovi. Dávidov poučný chválospev.

Zložil ho po tom, čo prišiel Idumejčan Doeg so správou,
že Dávid vošiel do Abimelechovho domu.

Prečo sa ešte vystatuješ zlobou, ty,
čo sa zmôžeš iba na ničomnosť?

Úklady strojíš deň čo deň,
jazyk máš ostrý ako britva, ty podvodník.

Zlo miluješ viacej než dobro,
lož väčšmi ako pravdu.

Najmilšie sú ti reči zhubné, ty jazyk úlisný.

Preto ťa Boh navždy zničí,
odstráni ťa, vyženie ťa zo stanu,
vytrhne ti korene z krajiny žijúcich.

Spravodliví to uvidia a zľaknú sa,
ale z neho sa vysmejú:

„Pozrite človeka, čo sa neutiekal k Bohu,
lež zakladal si na veľkom bohatstve
a domohol sa moci svojimi úskokmi.“

Ja som však ako zelená oliva v Božom dome.
Úfam v Božie milosrdenstvo
navždy a naveky.

Ustavične ťa chcem velebiť za to, čo si urobil,
a s tvojimi svätými sa chcem spoliehať na tvoje meno,
lebo je dobré.

Zbormajstrovi. Podľa „Machalat“. Dávidov poučný chválospev.
Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“

Skazení sú a ohavnosti páchajú,
nikto z nich nerobí dobre.

Boh pozerá z neba na synov ľudských
a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha.

Všetci poblúdili, všetci sa skazili;
nikto nerobí dobre, veru, celkom nik.

Kde podeli rozum tí, čo páchajú neprávosť
a požierajú môj ľud, akoby jedli chlieb?

no strachom sa trasú tam, kde sa báť netreba.
Boh roztrúsil kosti tvojich utláčateľov,
zahanbení sú, lebo Boh nimi opovrhol.

Kiež príde Izraelu spása zo Siona!
Keď Boh vyslobodí svoj ľud zo zajatia,
Jakub zaplesá, poteší sa Izrael.

Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji.
Dávidova poučná pieseň.

Zložil ju, keď Zifčania prišli k Šaulovi
a oznámili mu: „Dávid sa skrýva u nás.“

Pane, zachráň ma pre svoje meno
a svojou mocou obráň moje právo.

Bože, vyslyš moju modlitbu
a vypočuj slová mojich úst.

Lebo pyšní povstávajú proti mne
a násilníci mi striehnu na život,
nechcú mať Boha na očiach.

Ale mne Boh pomáha
a môj život udržiava Pán.

Na mojich protivníkov obráť nešťastie
a rozpráš ich, veď si verný.

S radosťou ti prinesiem obetu;
meno tvoje, Pane, budem velebiť, lebo si dobrý;

lebo ma vyslobodzuješ zo všetkých súžení
a na svojich nepriateľov môžem hľadieť zvysoka.

Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji.
Dávidova poučná pieseň.

Čuj, Bože, moju modlitbu
a pred mojou úpenlivou prosbou sa neskrývaj:

pohliadni na mňa a vyslyš ma.
Keď premýšľam o sebe, som rozrušený,

zmätený krikom nepriateľa a útlakom hriešnika.

Srdce sa vo mne chveje
a padá na mňa hrôza predsmrtná.

Úzkosť a triaška idú na mňa
a zmocňuje sa ma des.

A tak si hovorím: „Ktože mi dá holubičie krídla,
aby som mohol odletieť a odpočinúť si?

Aby som mohol utiecť do diaľav
a pobudnúť v samote?

Vyčkávam, kto by ma zachránil
pred búrkou a víchricou.“

Pane, zmäť ich jazyky a rozdeľ;
bo v meste vidím násilie a hádky.

Na jeho hradbách dňom i nocou krúžia dokola;

v jeho strede sú neprávosť, strasti a úklady
a v jeho uliciach ustavične panuje podvod a klam.

Lebo keby mi zlorečil môj nepriateľ,
to by som ešte vedel zniesť;
a keby sa nado mňa vyvyšoval ten, čo ma nenávidí,
azda by som sa pred ním skryl.

Ale ty, človeče, ty si predsa mne roveň,
môj dobrý známy, ba dôverný priateľ.

S tebou ma spájal veľmi nežný zväzok;
v sprievode sme kráčali Božím domom.

Smrť nech sa vrhne na nich
a do podsvetia nech zídu zaživa,
lebo zloba je v ich príbytkoch,
je medzi nimi uprostred.

Ja však budem volať k Bohu
a Pán ma zachráni.

Večer i ráno, i napoludnie budem rozjímať a vzdychať
a vypočuje môj hlas.

Vykúpi ma v pokoji z moci tých, čo na mňa útočia,
lebo ich je mnoho proti mne.

Mňa Boh vypočuje, ale ich zrazí,
on, ktorý je spred vekov.

Každý z nich vystiera ruku proti svojim druhom
a porušuje zmluvu.

Jeho slová sú hladšie ako maslo,
ale v srdci strojí vojnu.
Jeho reči sú jemnejšie než olej,
ale sú to vytasené meče.

Zlož svoju starosť na Pána
a on ťa zachová;
a nikdy nedopustí, aby bol spravodlivý zmietaný.

Ty ich však, Bože, zhodíš do priepasti skazy.
Krvilačníci a podvodníci nedožijú sa ani polovice svojich dní;
ale ja dúfam v teba, Pane.

Zbormajstrovi. Podľa nápevu „Holubica vzdialených cherubov“.
Dávidov žalm. Miktam. Keď ho Filištínci chytili v Gath.

Zmiluj sa nado mnou, Bože, lebo ma prenasleduje človek,
každodenne ma napáda a utláča.

Moji nepriatelia ma prenasledujú deň čo deň
a veľa je tých, čo bojujú proti mne, Najvyšší.

Kedykoľvek ma popadne strach,
spolieham sa na teba.

Na Boha, ktorého slovo velebím,
na Boha sa ja spolieham
a nebojím sa: veď čože mi môže urobiť človek?

Dennodenne mi spôsobujú škodu,
myslia len na to, ako mi zle urobiť.

Podnecujú spory, stroja úklady,
idú mi v pätách a sliedia.

tak im odplať neprávosť,
Bože, v hneve zraz pohanov až k zemi.

Ty vieš, koľko ráz som musel utekať:
pozbieraj moje slzy do svojich nádob;
či nie sú zapísané v tvojich účtoch?

Vtedy moji nepriatelia ustúpia,
ešte v ten deň, keď budem volať:
áno, viem, že ty si môj Boh.

Na Boha, ktorého slovo velebím,
na Pána, ktorého slovo velebím,

na Boha sa ja spolieham
a nebojím sa: veď čože mi môže urobiť človek?

Bože, ešte mám splniť sľuby, čo som tebe urobil;
obety chvály ti prinesiem,

lebo ty si mi život zachránil pred smrťou
a nohy pred pádom,
aby som kráčal pred Bohom vo svetle žijúcich.

Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“. Dávidov žalm.
Miktam. Keď sa skryl pred Šaulom v jaskyni.

Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou,
lebo sa k tebe utiekam;
v tieni tvojich krídel nachodím útočište,
kým sa nepominú nástrahy.

Volám k Bohu, k Najvyššiemu,
k Bohu, ktorý mi preukazuje dobro.

On zošle pomoc z neba a zachráni ma;
zahanbí tých, čo ma týrajú.
Boh zošle svoju milosť a pravdu.

Som akoby uprostred levíčat,
čo požierajú ľudí.
Ich zuby sú ako oštepy a šípy,
ich jazyk sťa nabrúsený meč.

Ochotné je moje srdce, Bože,
ochotné je moje srdce;

budem ti spievať a hrať.
Prebuď sa, duša moja,
prebuď sa, harfa a citara,
chcem zobudiť zornicu.

Budem ťa, Pane, velebiť medzi pohanmi
a zaspievam ti žalmy medzi národmi.

Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo
a tvoja vernosť až po oblaky.

Bože, vznes sa nad nebesia
a tvoja sláva nech je nad celou zemou.

Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“.
Dávidov žalm. Miktam.

Vari vy, mocnári, naozaj hlásate spravodlivosť,
vari správne súdite ľudských synov?

Naopak, v srdci páchate neprávosti,
vaše ruky pripravujú násilie na zemi.

Hriešnici sú na scestí už od lona matky,
od materského života blúdia klamári.

Jed v nich podobá sa jedu hadiemu,
jedu hluchej vretenice, čo si uši zapcháva,

ktorá nepočúva hlas zaklínačov,
hlas skúseného čarodeja.

Bože, vylám im zuby v ústach,
rozdrv čeľusť levov, Pane.

Nech sa rozplynú sťa voda, čo steká,
nech vyschnú ako zdeptaná tráva.

Nech sa pominú ako slimák, čo sa v hlien rozteká,
ako nedonosený plod ženy, ktorý slnko neuzrie.

Prv ako vaše hrnce pocítia oheň z bodliaka,
zaživa ich strávi ako oheň hnevu.

Spravodlivý sa poteší, keď pomstu uvidí,
umyje si nohy v krvi hriešnika.

A ľudia povedia: „Naozaj je odmena pre spravodlivého,
naozaj je Boh, čo súdi na zemi.“

Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“.
Dávidov žalm. Miktam. Keď Šaul vyslal mužov,
aby strážili dom a zavraždili Dávida.

Vytrhni ma, Bože, z moci mojich nepriateľov,
chráň ma pred tými, čo povstávajú proti mne.

Vytrhni ma z rúk zločincov
a zachráň pred krvilačníkmi.

Pozri, úklady robia na môj život
a surovo sa vrhajú na mňa.

Pane, neťaží ma ani priestupok, ani hriech;
nedopustil som sa neprávosti, a predsa sa zbiehajú a na mňa chystajú.

Ty, Pane, Bože mocností, Boh Izraela,
precitni a potrestaj všetkých pohanov,
nemaj zľutovanie nad tými, čo vierolomne konajú.

Na večer sa vracajú, zavýjajú ako psy
a pobehujú okolo mesta.

Hľa, čo chrlia ich ústa,
meč majú na perách: „Ktože to počuje?“

Ty sa im však smeješ, Pane;
vysmievaš sa všetkým pohanom.

Záštita moja, čakám na teba;
lebo ty, Bože, si moja ochrana.

So mnou je Boh, jeho láska ma predchádza.
Boh dá, že svojimi nepriateľmi budem môcť pohrdnúť.

Nepobi ich, aby môj ľud nezabudol;
rozožeň ich svojou mocou
a zraz ich k zemi, Pane, môj ochranca.

Pre hriech ich úst, pre reč ich perí
nech sa chytia do svojej pýchy;
pre kliatbu a lož, ktorú vyriekli.

Skoncuj s nimi v rozhorčení,
skoncuj a nebude ich;
a spoznajú, že Boh panuje v Jakubovi a až po kraj zeme.

Na večer sa vracajú, zavýjajú ako psy
a pobehujú okolo mesta.

Túlajú sa za pokrmom
a ak sa nenasýtia, skuvíňajú.

Ja však budem oslavovať tvoju moc
a z tvojho milosrdenstva sa tešiť od rána,
lebo ty si sa mi stal oporou
a útočišťom v deň môjho súženia.

Tebe, záštita moja, chcem spievať,
lebo ty, Bože, si môj ochranca,
môj Boh, moje milosrdenstvo.

Zbormajstrovi. Na nápev „Ľalie – svedectvo“.
Dávidov poučný žalm. Miktam.

Keď sa vydal proti mezopotámskym Aramejcom
a Aramejcom zo Zeby a keď sa Joab vrátil z Edomu,
kde v Soľnom údolí pobil dvanásťtisíc (mužov).

Bože, ty si nás odvrhol, ty si nás rozohnal;
rozhneval si sa, ale opäť sa k nám obráť.

Zatriasol si zemou, rozštiepil si ju,
ale zahoj jej trhliny, lebo sa chveje.

Tvrdú skúšku si zoslal na svoj ľud,
napojil si nás vínom závratu.

Tým, čo sa ťa boja, dal si znamenie,
aby utiekli pred lukom.

Aby sa vyslobodili tí, ktorých miluješ;
zachráň nás svojou pravicou a vyslyš nás.

Vo svojej svätyni Boh povedal:
„S radosťou rozdelím Sichem
a rozmeriam sukotské údolie.

Môj je Galaád a môj je Manasses;
Efraim je prilba mojej hlavy.
Júda je moje žezlo vladárske,

Moab je nádrž, v ktorej sa kúpavam.
Idumea sa mi stane podnožkou,
nad Filištínskom víťazne zajasám.“

Kto ma privedie do opevneného mesta
a kto ma odprevadí až do Idumey?

Kto iný, ako ty, Bože, čo si nás odvrhol?
A prečo už, Bože, nekráčaš na čele našich vojsk?

S Bohom budeme udatní,
on našich utláčateľov pošliape.

Zbormajstrovi. Na strunovom nástroji. Dávidov žalm.

Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu,
všimni si moju modlitbu.

Od konca zeme volám k tebe;
keď sa mi srdce chveje úzkosťou,
priveď ma na nedostupné bralo.

Ty si moja nádej
a bašta pred nepriateľom.

V tvojom stánku chcem prebývať naveky
a skrývať sa pod ochranou tvojich krídel.

Veď ty si, Bože môj, vypočul moju modlitbu,
dal si mi dedičstvo tých, čo si ctia tvoje meno.

Kráľovi pridaj k jeho dňom ďalšie
a jeho roky nech trvajú z pokolenia na pokolenie.

Pred Božou tvárou nech tróni večne
a nech ho chráni milosť a vernosť.

Tak budem naveky ospevovať tvoje meno
a plniť svoj sľub deň čo deň.

Zbormajstrovi. Podľa Jedutuna. Dávidov žalm.

Iba v Bohu spočiň, duša moja,
lebo od neho mi prichádza spása.

Iba on je moje útočište a moja spása,
moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac.

Dokedy chcete napádať človeka, dokedy ho chcete všetci krušiť
ako stenu, čo sa nakláňa, ako múr, čo sa váľa?

Stroja sa zvrhnúť ho z popredného miesta;
v klamaní majú záľubu,
dobrorečia svojimi ústami, no v srdci zlorečia.

Iba v Bohu spočiň, duša moja,
lebo len on mi dáva nádej.

Iba on je moje útočište a moja spása,
moja opora, nezakolíšem sa.

V Bohu je moja spása i sláva;
Boh je moja sila a v Bohu je moje útočište.

Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase,
pred ním si srdce otvorte;
Boh je naše útočište.

Veď iba klam a mam sú potomci Adama,
ľudia sú iba preludom.
Keby si stali na váhu,
dohromady sú ľahší ako para.

Nespoliehajte sa na násilie
a neprepadnite zbojstvu;
ak vám pribúda bohatstva, neoddávajte mu srdce.

Raz prehovoril Boh,
počul som toto dvoje:
že Boh je mocný

a ty, Pane, milostivý;
že ty každému odplácaš podľa jeho skutkov.

Dávidov žalm. Keď sa zdržiaval v Júdskej púšti.

Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe.
Za tebou prahne moja duša,
za tebou túži moje telo;
ako vyschnutá, pustá zem bez vody,

tak ťa túžim uzrieť vo svätyni
a vidieť tvoju moc a slávu.

Veď tvoja milosť je lepšia než život;
moje pery budú ťa oslavovať.

Celý život ťa chcem velebiť
a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe.

Sťa na bohatej hostine sa nasýti moja duša
a moje ústa ťa budú chváliť jasavými perami.

Na svojom lôžku myslím na teba,
o tebe rozjímam hneď za rána.

Lebo ty si mi pomáhal
a pod ochranou tvojich krídel budem plesať.

Moja duša sa vinie k tebe,
ujímaš sa ma svojou pravicou.

Tí však, čo chcú môj život zahubiť,
zostúpia do hlbín zeme;

vydaní budú meču napospas,
stanú sa korisťou šakalov.

Kráľ sa však bude tešiť v Bohu;
chváliť sa budú všetci, ktorí prisahajú na neho,
lebo budú umlčané ústa klamárov.

Zbormajstrovi. Dávidov žalm.

Počuj, Bože, môj hlasitý nárek;
ochraňuj mi život pred strašným nepriateľom.

Bráň ma pred zberbou ničomníkov,
pred tlupou zločincov.

Jazyk si brúsia ako meč,
ako šípy hádžu jedovaté slová,

aby nevinného zasiahli z úkrytu.
Znezrady a smelo doňho strieľajú,

utvrdzujú sa v zločinnom zámere.
Radia sa, ako zastrieť osídla,
a vravia si: „Ktože ich zbadá?“

Vymýšľajú neprávosť a čo vymyslia, aj dovŕšia.
Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.

Lež Boh ich zasiahol svojimi šípmi;
zrazu ich pokryli rany,

vlastný jazyk sa im stal nešťastím.
Všetci, čo ich vidia, kývajú hlavou,

strach zachváti každého človeka;
i budú hlásať Božie skutky
a chápať jeho diela.

Spravodlivý sa teší v Pánovi a spolieha sa na neho
a jasajú všetci, čo majú srdce úprimné.

Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Pieseň.

Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione;
tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme.

Ty vypočúvaš modlitby,
k tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech.

A hoci nad nami víťazia naše neprávosti,
ty nám ich odpúšťaš.

Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe,
prebývať bude v tvojich sieňach.
Naplní nás blahobyt tvojho domu
a svätosť tvojho chrámu.

Obdivuhodne spravodlivo nás vyslyšíš,
Bože, naša spása,
nádej všetkých končín zeme i ďalekého mora.

Vrchy upevňuješ svojou mocou,
opásaný silou.

Tíšiš hukot mora,
hukot jeho vĺn
aj nepokoje národov.

Tí, čo obývajú zemské končiny,
chvejú sa bázňou pred tvojimi znameniami,
radosťou napĺňaš končiny východu i západu.

Navštevuješ zem a dávaš jej vlahu,
zveľaďuješ jej bohatstvo.
Božia rieka je plná vody;
ľuďom pripravuješ zrno.
Takto sa staráš o zem:

zvlažuješ jej brázdy a vyrovnávaš hrudy,
skypruješ ju dažďami a požehnávaš jej rastliny.

Rok korunuješ svojou dobrotou,
kade prejdeš, všade je hojnosť.

Pašienky púšte vlaha zarosí
a pahorky sa opášu plesaním.

Čriedami oviec sa lúky pokryjú
a zrnom budú oplývať doliny;
ozývať sa budú jasotom a spevom.

Zbormajstrovi. Pieseň. Žalm.
Jasaj Bohu, celá zem;

hrajte a spievajte na slávu jeho mena,
vzdávajte mu chválu.

Hovorte Bohu: „Aké úžasné sú tvoje diela.
Pre tvoju nesmiernu moc budú sa ti líškať tvoji nepriatelia.

Nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva,
nech ospevuje tvoje meno.“

Poďte a pozrite na Božie diela;
úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom.

More premieňa na suchú zem,
rieku možno prejsť suchou nohou;
preto sa tešíme z neho.

Svojou mocou panuje naveky,
očami pozoruje národy;
aby sa buriči nevypínali.

Velebte, národy, nášho Boha
a rozhlasujte jeho chválu;

on dal život našej duši
a chráni naše nohy pred pádom.

Veď ty, Bože, si nás vyskúšal,
pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro.

Voviedol si nás do osídla,
na plecia si nám naložil súženia.

Nechal si ľudí chodiť po našich hlavách;
prešli sme cez oheň a cez vodu,
ale napokon si nám dal pookriať.

Vojdem do tvojho domu so zápalnými obetami,
splním ti sľuby,

ktoré ti zložili moje pery
a moje ústa vyriekli, keď som bol v súžení.

Bohaté žertvy ti prinesiem, pre teba spálim barance,
obetujem ti býčky a kozliatka.

Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží,
vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil.

Moje ústa ho vzývali
a môj jazyk velebil.

Keby som sa v srdci upriamil na neprávosť,
Pán by ma nevyslyšal.

Ale Boh ma vyslyšal,
všimol si hlas mojej vrúcnej modlitby.

Nech je zvelebený Boh, lebo neodmietol moju modlitbu
a neodňal mi svoje milosrdenstvo.

Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Žalm. Pieseň.

Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás;
a tvoja tvár nech žiari nad nami,

aby sa tvoja cesta stala známou na zemi
a tvoja spása medzi všetkými národmi.

Bože, nech ťa velebia národy,
nech ťa velebia všetky národy.

Nech sa tešia a jasajú národy,
že spravodlivo súdiš ľudí
a spravuješ národy na zemi.

Bože, nech ťa velebia národy,
nech ťa velebia všetky národy.

Zem vydala svoj plod;
nech nás požehná Boh, náš Boh;

nech nás Boh požehná
a nech si ho ctia všetky končiny zeme.

Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Pieseň.

Boh vstáva a jeho nepriatelia sa tratia,
spred jeho tváre utekajú tí, čo ho nenávidia.

Ako sa rozplýva dym, tak ich rozháňa;
ako sa vosk roztápa ohňom,
tak spred Božej tváre miznú hriešnici.

Ale spravodliví sa môžu tešiť a jasať pred Božou tvárou
a v radosti sa veseliť.

Spievajte Bohu a jeho meno žalmom velebte.
Pripravte cestu tomu, čo sa vznáša nad oblakmi:
jeho meno je Pán.
Plesajte pred ním;

on je otec sirôt a záchranca vdov,
on je Boh vo svojom svätom príbytku.

On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch,
väzňov privádza k šťastiu,
no odbojníci zostanú v zemi pustej.

Bože, keď si kráčal na čele svojho ľudu
a prechádzal púšťou,

zem sa zatriasla.
Pred tvárou Boha zo Sinaja sa rozpršala aj obloha,
pred tvárou Boha Izraela.

Zoslal si, Bože, zúrodňujúci dážď
a vzpružil si svoju ochabnutú krajinu.

Prebývajú v nej tvoje tvory,
pre chudobného si ju pripravil vo svojej dobrote, Bože.

Pán vyslovuje slovo;
nesmierny zástup panien ohlasuje dobrú zvesť:

„Utekajú králi, utekajú s vojskami
a korisť delí krásavica domu.

Kým ste vy spali uprostred košiara,
striebrom sa zaskveli krídla holubice
a jej pierka žltým zlatom.

Keď tam Všemohúci rozháňal kráľov,
snehom sa zabelel Selmon.“

Vrch bášanský je vrch Boží,
pohorie Bášanu má veľa štítov.

Prečo vy, strmé štíty, závidíte vrchu,
na ktorom sa Bohu zapáčilo prebývať?
Veď Boh tam bude bývať naveky.

Božích vozov sú desaťtisíce tisícov:
Pán tiahne zo Sinaja do svätyne.

Do výšav si vystúpil, so sebou si vzal zajatcov,
ľudí si prijal do daru,
aby u Pána Boha mohli bývať aj buriči.

Nech je velebený Pán deň čo deň;
nesie nás Boh, naša spása.

Náš Boh je Boh spásy,
on je Pán, čo zo smrti dáva uniknúť.

Veď Boh rozbíja hlavy svojim nepriateľom
aj vlasaté temeno tým, čo zotrvávajú v hriechoch.

I povedal Pán: „Z vrchov Bášanu ich privediem,
vyvediem ich z morských hlbín,

aby sa tvoja noha zmáčala v krvi
a jazyky tvojich psov aby dostali podiel z nepriateľov.“

Prizerajú sa, Bože, ako vstupuješ,
ako ty môj Boh a kráľ, vstupuješ do svätyne.

Na čele idú speváci, na konci zasa harfisti
a uprostred dievčatá bijúce na bubny.

„Na zhromaždeniach Boha velebte,
velebte Pána, potomci Izraela.“

Vpredu ich vedie mladučký Benjamín,
kniežatá Júdove v šíku bojovom,
kniežatá Zabulonove, kniežatá Neftaliho.

Prejav, Bože, svoju moc,
upevni, Bože, čo si v nás vykonal.

Nech pre tvoj chrám v Jeruzaleme
králi prinášajú dary.

Zažeň obludu, čo sa skrýva v tŕstí,
čriedu býkov s teľcami národov;
nech sa ti s prútmi striebra pokoria.
Rozplaš národy, čo bažia za vojnou.

Z Egypta prídu veľmoži,
Etiópia vystrie svoje ruky k Bohu.

Spievajte Bohu, zemské kráľovstvá,
na harfách hrajte Pánovi, hrajteže Bohu,

čo sa nesie na odvekých nebesiach k východu;
hľa, dvíha svoj hlas, svoj mocný hlas.

Uznajte Božiu moc.
Nad Izraelom jeho veleba
a jeho moc až nad oblaky.

Vznešený si, Bože, vo svojej svätyni.
Boh Izraela sám dáva silu i statočnosť svojmu ľudu.
Zvelebený buď, Bože.

Zbormajstrovi. Na nápev „Ľalia“. Dávidov žalm.

Zachráň ma, Bože,
lebo voda mi vystúpila až po krk.

V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami,
dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval.

Ustatý som od volania, hrdlo mi zachríplo.
Unavili sa mi oči, čo tak vyzerám svojho Boha.

Viac než mám vlasov na hlave,
je tých, čo ma bez príčiny nenávidia.
Mocnejší sú tí, čo ma prenasledujú, sú to nepriatelia klamárski;
musel som vrátiť, čo som neulúpil.

Bože, ty poznáš moju pochabosť
a moje poklesky nie sú ti skryté.

Nech sa nemusia pýriť pre mňa tí, čo dúfajú v teba,
Pane, Bože zástupov.
Nech sa nemusia hanbiť pre mňa tí,
čo ťa hľadajú, Bože Izraela.

Pre teba znášam potupu
a hanba mi pokrýva tvár.

Svojim bratom som sa stal cudzincom
a synom svojej matky neznámym.

Stravuje ma horlivosť za tvoj dom,
padajú na mňa urážky tých, čo ťa urážajú.

V pôstoch som si dušu vyplakal,
no aj to mi bolo na potupu.

I vrecovinu som si obliekol
a príslovečným som sa stal.

Utŕhajú si zo mňa tí, čo vysedávajú v bráne,
a pri víne pospevujú o mne pijani.

Ale ja, Pane, obraciam sa modlitbou k tebe
v tomto čase milosti.
Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu,
pre svoju vernosť mi pomôž.

Vytrhni ma z bahna, aby som sa nepohrúžil doň,
a budem vytrhnutý z moci svojich nenávistníkov
i z hlbokých vôd.

Nech ma nezatopí príval vôd,
nech ma nepohltí hlbina
a priepasť nezavrie nado mnou pažerák.

Vyslyš ma, Pane, veď si dobrotivý a láskavý;
pre svoje veľké milosrdenstvo pohliadni na mňa.

Neodvracaj tvár od svojho služobníka,
veď, hľa, trpím; čím skôr ma vyslyš.

Príď ku mne a zachráň ma,
so zreteľom na mojich nepriateľov ma vysloboď.

Ty poznáš moju potupu,
moju hanbu i moje zneuctenie.

Potupa mi zlomila srdce a ochabol som.
Čakal som, že dakto bude mať so mnou súcit, no takého som nestretol;
čakal som, že dakto ma poteší, ale taký sa nenašiel.

Do jedla mi dali žlče,
a keď som bol smädný, napojili ma octom.

Nech sa im ich stôl stane nástrahou,
odplatou a pohoršením.

Nech sa im oči zatemnia, aby nevideli,
a nech v bedrách oslabnú navždy.

Vylej na nich svoje rozhorčenie,
nech ich zachváti páľava tvojho hnevu.

Nech spustne ich táborisko
a v ich stanoch nech nemá kto bývať.

Lebo prenasledujú toho, koho si ty udrel,
a množia bolesti tomu, koho si zranil.

K ich neprávosti pridaj neprávosť,
nech nevojdú do tvojej spravodlivosti.

Nech sú vytretí z knihy žijúcich
a nech nie sú zapísaní medzi spravodlivými.

Som úbožiak, plný bolesti;
tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne.

Piesňou chcem Božie meno osláviť
a velebiť ho chválospevmi.

A Pánovi to bude milšie, ako keby som obetoval býka,
ako keby som obetoval junca, ktorému rastú rožky a ratice.

Nech zvedia o tom ponížení a nech sa potešia;
hľadajte Boha a srdce vám oživne.

Lebo Pán vypočuje chudobných
a nepohŕda svojimi, keď sú v zajatí.

Nech ho chvália nebesia i zem,
moria a všetko, čo sa hýbe v nich.

Lebo Boh zachráni Sion
a vybuduje mestá Júdove;
usadia sa tam a budú ich majetkom.

A zdedia ho potomci jeho služobníkov
a tí, čo milujú jeho meno, budú v ňom prebývať.

Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Na spomienku.

Bože, príď mi na pomoc;
Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.

Nech sa hanbia a červenajú tí,
čo mi číhajú na život.
Nech sú zavrátení a nech sa hanbia tí,
čo mi chcú zle.

Nech ustúpia a zapýria sa tí,
čo mi hovoria: „Tak mu treba.“

No nech jasajú a radujú sa z teba tí, čo ťa hľadajú,
a nech ustavične volajú: „Nech je zvelebený Boh“
tí, čo tvoju spásu milujú.

No ja som úbožiak a bedár;
Bože, ponáhľaj sa ku mne.
Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ,
Pane, nemeškaj.

V teba, Pane, som dúfal;
nebudem zahanbený naveky.

Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň,
nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi.

Buď mi ochrannou skalou
a opevneným hradom na moju záchranu;
veď ty si moja opora a moje útočište.

Bože môj, vytrhni ma z ruky hriešnika,
z ruky svojvoľníka a ničomníka.

Lebo ja, Pane, túžim za tebou,
ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti.

Od matkinho lona mám v tebe oporu,
od života matky si mojím ochrancom;
tebe vždy patrí môj chválospev.

Som ako zázrak pre mnohých
a ty mi mocne pomáhaš.

Nech sa mi ústa naplnia tvojou oslavou
a nech ťa velebím deň čo deň.

Neodožeň ma v čase staroby,
neopusť ma, keď mi sily ochabnú.

Moji nepriatelia hovoria o mne
a tí, čo číhajú na môj život,
radia sa spoločne

a vravia: „Boh ho opustil.
Prenasledujte ho a chyťte ho,
veď ho nemá kto zachrániť.“

Nevzďaľuj sa, Bože, odo mňa;
Bože môj, ponáhľaj sa mi na pomoc.

Nech sa zahanbia a zhynú moji protivníci,
hanba a potupa nech pokryje tých, čo mi zlo chystajú.

Ja však budem úfať neprestajne
a všade budem šíriť tvoju chválu.

Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť
a tvoju spásu deň čo deň,
hoci ju ani neviem vyjadriť.

Budem hovoriť o veľkých činoch Pánových;
Pane, budem spomínať len tvoju spravodlivosť.

Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti
a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné.

Až do staroby a do rokov šedivých,
Bože, neopúšťaj ma,
kým nezvestujem silu tvojho ramena
všetkým pokoleniam budúcim.

Aké a koľké i trpké súženia dopustil si na mňa;
ale znova si ma oživil
a z hlbín zeme si ma opäť vyviedol.

Zveľadíš moju česť,
prídeš a mňa potešíš.

Lebo i ja teba oslávim,
tvoju vernosť budem chváliť na harfe, Bože môj,
na citare ti zahrám, Svätý Izraela.

Jasať budú moje pery, keď ti zaspievam,
i moja duša, ktorú si vykúpil.

Ba i môj jazyk bude rozprávať o tvojej spravodlivosti deň čo deň,
keď potupa i hanba stihne tých, čo mi chystajú zlo.

Od Šalamúna.
Bože, zver svoju právomoc kráľovi,
kráľovmu synovi svoju spravodlivosť,

aby spravodlivo vládol nad tvojím ľudom
a podľa práva nad tvojimi chudobnými.

Vrchy nech ľudu prinesú pokoj
a pahorky spravodlivosť.

Prisúdi právo ľuďom úbohým,
poskytne pomoc deťom bedára
a krivditeľa pokorí.

Dlho ako slnko, dlhšie ako luna bude kraľovať
z pokolenia na pokolenie.

Ako dážď spadne na trávu
a ako voda, čo zem zavlažuje.

V jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja,
kým mesiac nezhasne.

A bude panovať od mora až k moru
a od Rieky až na kraj zeme.

Obyvatelia púšte pred ním pokľaknú
a jeho nepriatelia budú lízať prach.

Králi Taršišu a ostrovov prinesú mu dary,
oddajú mu dane králi Arabov aj zo Sáby.

Budú sa mu klaňať všetci králi,
slúžiť mu budú všetky národy.

On vyslobodí bedára, čo volá k nemu,
i chudobného, ktorému nik nepomáha.

Zmiluje sa nad chudobným a bedárom,
zachráni život úbožiakom.

A vyslobodí ich z útlaku a násilia,
lebo v jeho očiach je vzácna ich krv.

Bude žiť a z Arábie zlato dostávať,
stále sa budú modliť za neho
a dobrorečiť mu každý deň.

Na zemi bude hojnosť obilia,
bude sa vlniť až po temená hôr.
Jeho ovocie bude ako Libanon
a mestá rozkvitnú ako poľná tráva.

Jeho meno nech je velebené naveky;
kým bude svietiť slnko, jeho meno potrvá.
V ňom budú požehnané všetky kmene zeme,
zvelebovať ho budú všetky národy.

Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela,
čo jediný koná zázraky.

Jeho vznešené meno nech je velebené naveky
a jeho velebou nech sa naplní celá zem. Staň sa! Amen!

No mne sa temer nohy podlomili,
takmer som sa zapotácal.

Lebo som žiarlil na chvastúňov,
keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.

Neprekáža im zhola nič,
sú zdraví a vypasení,

nesužujú sa ako iní smrteľníci,
ani netrpia ako iní ľudia.

Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník
a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho.

Akoby z tuku sa liahne ich zloba
a vybuchuje zlomyseľnosť.

Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria,
povýšenecky sa zastrájajú.

Ústa dvíhajú proti nebu
a jazyk sa im vláči po zemi.

Sedia si na výšinách
a nezasahuje ich povodeň.

Vravia si: „Vari to vidí Boh?
A vie o tom Najvyšší?“

Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú
a hromadia bohatstvo.

Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval
a v nevinnosti som si ruky umýval;

šľahaný som deň čo deň
a trestaný už od rána.“

Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“
to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.

Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;
zrejme to bolo nad moje sily,

kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne,
kde som pochopil, aký bude ich koniec.

Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú
a vrháš ich do záhuby.

Ako vychádzajú navnivoč!
Náhle je po nich, hynú od hrôzy.

Ako sen prebúdzajúceho sa človeka,
tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane.

Moje srdce je plné trpkosti
a celé vnútro doráňané.

Hlúpy som bol a nechápavý
a pred tebou som bol ako dobytča.

Ale ja som stále pri tebe
a ty mi držíš pravicu.

Vedieš ma podľa svojho zámeru
a nakoniec ma prijmeš do slávy.

Veď kohože mám na nebi?
A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.

Hynie mi telo i srdce,
no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.

Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba,
zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní.

Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti
a v Pánu Bohu svoju nádej mať
a ohlasovať všetky jeho diela
v bránach dcéry sionskej.

Asafova poučná pieseň.
Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol
a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny?

Pamätaj na svoj ľud,
ktorý je tvoj odprvoti.
Vykúpil si výhonok svojho dedičstva,
vrch Sion, na ktorom prebývaš.

Namier svoje kroky k večným zrúcaninám:
nepriateľ spustošil celú svätyňu.

Tí, čo ťa nenávidia, ryčia
uprostred tvojho miesta svätého,
vztyčujú svoje zástavy na znak víťazstva.

Podobajú sa tým, čo sa veľmi rozháňajú sekerou
v hustom lese.

Tak vylamujú brány chrámové
a stŕhajú ich sekerou i hákom.

Podpálili tvoju svätyňu,
príbytok tvojho mena až do základu zneuctili.

V srdci si povedali: „Zničme ich všetkých odrazu,“
a vypálili tvoje sväté miesta v krajine.

Nevidíme naše zástavy,
niet už proroka
a nik z nás nevie, dokedy to potrvá.

Bože, dokedy sa bude rúhať nepriateľ?
Vari naveky bude protivník urážať tvoje meno?

Prečo odťahuješ svoju ruku
a prečo v lone držíš pravicu?

Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov
a spásne skutky konal na zemi.

More si svojou mocou rozdvojil
a rozdrvil si hlavy drakom vo vodách.

Leviatanovi si hlavy roztĺkol,
za pokrm si ho dal morským obludám.

Ty si dal vyvrieť žriedlam i potokom
a vyschnúť riekam nevysychajúcim.

Tvoj je deň, tvoja je aj noc,
ty si utvoril nebeské svetlá i slnko.

Ty si zemi ustanovil hranice;
že je leto a zima, to si ty zariadil.

Pamätaj, Pane, na to,
že sa to tebe rúha nepriateľ
a nerozumný ľud tvoje meno uráža.

Nevydaj divej zveri tých, čo ťa oslavujú,
a nezabúdaj nikdy na svojich úbožiakov.

Zhliadni na svoju zmluvu,
veď násilníci si rozložili stany po celej krajine.

Pokorný nech sa s hanbou nevracia,
chudák a bedár budú tvoje meno velebiť.

Vstaň, Bože, a ujmi sa svojej veci,
maj na pamäti urážky,
ktorými ťa hlupák častuje deň čo deň.

Nezabúdaj na krik svojich nepriateľov,
veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.

Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“.
Asafov žalm. Pieseň.

Oslavujeme ťa, Bože,
oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame,
rozhlasujeme tvoje skutky zázračné.

Ja sám určím čas
a vykonám spravodlivý súd.

Hoc by sa roztápala zem a triasli všetci, čo na nej bývajú,
ja pevne držím jej stĺpy.

Chvastúňom hovorím: „Nevystatujte sa!“
A previnilcom: „Nedvíhajte hlavy!

Nedvíhajte hlavy vysoko,
proti Bohu nehovorte bezočivosti.“

Veď ani od východu, ani od západu,
ani z púšte neprichádza povýšenie.

Ale sudcom je sám Boh:
jedného ponižuje, druhého povyšuje.

Lebo v Pánovej ruke je kalich
plný čistého vína s korením.
On z neho nalieva,
až po kvasnice ho musia vyprázdniť,
všetci hriešnici zeme budú z neho piť.

Lež ja naveky chcem ohlasovať
a ospevovať Boha Jakubovho.

Pozrážam všetku pýchu hriešnikov,
no spravodliví vztýčia svoje hlavy.

Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Asafov žalm. Pieseň.

Známy je Boh v Judei
a v Izraeli je jeho meno veľké.

V Jeruzaleme má stan
a na Sione príbytok.

Tam polámal lesklé luky
aj štít, aj meč a zbroj vojnovú.

Ty, Zázračný, žiariš
z vrchov plienenia;

olúpení boli chrabrí bojovníci.
A teraz spia svoj sen,
ochabli ruky všetkých hrdinov.

Bože Jakubov, keď si ty pohrozil,
zmeraveli jazdci aj kone.

Si hrozný; kto sa môže vzoprieť proti tebe,
keď sa rozhneváš?

Z neba si vyniesol rozsudok;
zem sa zatriasla a zatíchla,

keď povstal Boh a súdil,
aby zachránil všetkých tichých na zemi.

Lebo teba oslávi aj hnev človeka
a tí, čo vyhnú hnevu, budú sláviť tvoj sviatočný deň.

Pánovi, svojmu Bohu, skladajte sľuby a plňte ich;
všetci, čo vôkol neho stojíte, prineste dary Hroznému.

Tomu, čo kniežatám smelosť odníma
a pre zemských kráľov je postrachom.

Zbormajstrovi. Na nápev Idithuna. Asafov žalm.

Hlasne volám k Pánovi,
k Bohu volám a on ma počuje.

Boha hľadám v deň svojho súženia,
vystieram svoje ruky za noci
neúnavne.
Moja duša sa nechce dať potešiť,

na Boha myslím a vzdychám,
uvažujem a klesám na duchu.

Viečka mi držíš v bdelosti,
som rozrušený a nevládzem hovoriť.

Premýšľam o dňoch minulých
a dávne roky mám na mysli.

Za noci rozjímam vo svojom srdci,
premýšľam a v duchu sa pýtam:

Vari Boh zavrhuje naveky
a viac sa nezmiluje?

Vari je navždy koniec jeho dobrote,
prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?

Či Boh zabúda na zmilovanie,
či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?

Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja,
že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“

Pamätám, Pane, na tvoje skutky,
pamätám na dávne zázraky.

O všetkých tvojich dielach rozmýšľam
a uvažujem o tvojich činoch.

Bože, tvoja cesta je svätá.
Ktorý boh je taký veľký, ako je náš Boh?

Ty si Boh, ty konáš zázraky,
národom si dal poznať svoju moc.

Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud,
synov Jakubových a Jozefových.

Bože, uzreli ťa vody,
uzreli ťa vody a rozbúrili sa
i zvírili sa hlbiny.

Oblaky vychrlili prúdy vôd,
v mračnách hrom zadunel
a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.

Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom,
blýskavica ožiarila zemekruh,
zem sa zachvela a zatriasla.

Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky,
ale tvoje stopy nikde nebadať.

Ako ovce si viedol svoj ľud
rukou Mojžiša a Árona.

Asafova poučná pieseň.
Počúvaj, ľud môj, moju náuku,
nakloň sluch k slovám mojich úst.

Otvorím svoje ústa v podobenstvách,
vyrozprávam starodávne tajomstvá.

Čo sme počuli a poznali
a čo nám rozprávali naši otcovia,

nezatajíme pred ich synmi;
ďalším pokoleniam vyrozprávame
slávne a mocné skutky Pánove
a zázraky, ktoré urobil.

Jakubovi dal nariadenie
a pre Izraela vyhlásil za zákon,
aby to, čo prikázal našim otcom,
zvestovali svojim synom;

majú to vedieť aj ďalšie pokolenia,
synovia, ktorí sa narodia.
Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom,

aby svoju dôveru vkladali v Boha,
aby nezabúdali na Božie diela
a zachovávali jeho príkazy;

aby neboli ako ich otcovia,
vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,
pokolenie nestáleho srdca,
ktorého duch nebol verný Bohu.

Synovia Efraima, obratní lukostrelci,
v deň bitky utiekli.

Nezachovávali zmluvu s Bohom
a odopreli kráčať podľa jeho zákona.

Zabudli na jeho činy
a na zázraky, ktoré im ukázal.

Pred zrakom ich otcov divy vykonal
v krajine egyptskej, na pláni taniskej.

Rozdvojil more a previedol ich cezeň,
vody postavil ako val.

Vo dne ich viedol oblakom,
za noci žiarou ohnivou.

Rozštiepil skalu na púšti
a napojil ich vodou ako z prívalu.

Potokom dal vytrysknúť zo skaly
a vody nechal ako rieky tiecť.

Ale oni proti nemu ďalej hrešili,
na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.

Pokúšali Boha vo svojom srdci,
dychtivo sa dožadovali pokrmu.

Proti Bohu reptali
a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“

A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla
a potoky sa rozliali.
„A či on môže aj chlieb dať
a svojmu ľudu mäso obstarať?“

Počul to Pán a hnevom zahorel,
oheň vzplanul proti Jakubovi
a hnev vzkypel proti Izraelovi.

Lebo nedôverovali Bohu
a nedúfali v jeho pomoc.

Rozkázal teda horným oblakom
a otvoril brány nebies;

a pršala im manna za pokrm
a dal im chlieb z neba.

Človek jedol chlieb anjelský;
pokrmu im dal dosýta.

Z oblohy vyburcoval vietor východný,
svojou mocou priviedol vietor od juhu

a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,
okrídlené vtáky ako morský piesok.

Padali doprostred ich tábora,
okolo stanov.

Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,
splnil im, čo si žiadali.

Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,
ešte mali pokrm v ústach,

keď proti nim vzplanul Boží hnev,
popredných mužov pozabíjal
a zničil výkvet Izraela.

Ale oni ďalej hrešili
a neverili v jeho zázraky.

Ich dni ukončil ako dych,
ich roky náhlou smrťou.

Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali,
obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.

Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc,
že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.

No podvádzali ho svojimi ústami,
svojím jazykom ho klamali.

Ich srdcia neboli k nemu úprimné,
ani jeho zmluve neboli verní.

On sa predsa zľutoval
a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil
a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.

Veď pamätal, že sú len ľudia,
závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.

Koľko ráz ho na púšti popudzovali
a k hnevu na stepi podnecovali.

Znova a znova pokúšali Boha
a roztrpčovali Svätého Izraela.

Už nepamätali na jeho činy,
ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.

V Egypte urobil svoje znamenia,
svoje zázraky na pláni taniskej.

Na krv premenil ich rieky a potoky,
že už nemali čo piť.

Zoslal na nich komáre, aby ich štípali,
žaby, aby ich trápili.

Ich úrodu vydal húseniciam napospas
a kobylkám plody ich námahy.

Vinice im zbil ľadovcom
a moruše mrazom.

Ľadovcu vydal ich dobytok,
ich čriedy bleskom ohnivým.

Zoslal na nich oheň svojho hnevu,
rozhorčenie, hrôzu a strach
ako poslov skazy.

Uvoľnil cestu svojmu hnevu,
neušetril ich od smrti,
ich život vydal moru napospas.

Pobil všetko prvorodené v Egypte,
prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.

Svoj ľud však ako ovce vyviedol
a viedol ako stádo po púšti.

Viedol ich bezpečne a nemali strach,
ich nepriateľov však more pokrylo.

A priviedol ich do svojej svätej zeme,
na vrch, čo získala jeho pravica.

Pred nimi vyhnal kmene pohanské,
meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu
a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.

Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha,
a nezachovávali jeho príkazy.

Odpadávali a boli neverní
ako ich otcovia,
sklamali ako pokazený luk.

Rozhnevali ho obradmi na výšinách
a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.

Počul to Boh a rozhneval sa
a na Izraela veľmi zanevrel.

Opustil príbytok v Silo,
stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.

Vydal svoju silu do zajatia,
do rúk nepriateľa svoju nádheru.

Svoj ľud vydal meču napospas
a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.

Ich mládencov pohltil oheň,
ich panny sa nemohli zasnúbiť.

Kňazi padli pod mečom
a ich vdovy nemal kto oplakať.

Pán sa však prebral ako zo spánku,
ako hrdina vínom zmorený.

Porazil utekajúcich nepriateľov,
pokryl ich večnou potupou.

Zavrhol stánok Jozefov,
ani Efraimov kmeň si nezvolil,

lež vyvolil si kmeň Júdov,
vrch Sion, ten si obľúbil.

A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú,
ako zem, ktorú upevnil naveky.

A vyvolil si svojho sluhu Dávida,
od čriedy oviec ho vyzdvihol,

vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá,
aby pásol Jakuba, jeho ľud,
a Izraela, jeho dedičstvo.

A on ich pásol so srdcom bez úhony
a viedol ich rukou skúsenou.

Asafov žalm.
Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva,
poškvrnili tvoj svätý chrám
a Jeruzalem obrátili na rumy.

Mŕtvoly tvojich služobníkov dali za pokrm vtákom lietavým
a divej zveri dávali telá tvojich svätých.

Rozlievali ich krv ako vodu
vôkol Jeruzalema a nemal ich kto pochovať.

Susedia nás začali potupovať
a okolití ľudia haniť a vysmievať.

Dokedy ešte, Pane? Chceš sa hnevať naveky?
Či tvoje rozhorčenie bude blčať sťa oheň?

Svoj hnev vylej na pohanov, ktorí ťa neuznávajú,
a na kráľovstvá, ktoré nevzývajú tvoje meno.

Veď pohltili Jakuba
a spustošili jeho obydlia.

Zabudni na hriechy našich otcov;
príď nám čím skôr v ústrety so svojím milosrdenstvom,
lebo sme veľmi úbohí.

Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása,
a vysloboď nás;
a pre svoje meno odpusť nám hriechy.

Prečo majú pohania hovoriť: „Kdeže je ten ich Boh?“
Nech sa pred našimi očami na pohanoch ukáže
pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.

Nech dôjde k tebe nárek zajatých;
silou svojho ramena
zachovaj synov smrti nažive.

A našim susedom vráť sedemnásobne do lona potupu,
ktorou pohanili teba, Pane.

Ale my, tvoj ľud a ovce tvojej pastviny,
chceme ťa zvelebovať naveky
a z pokolenia na pokolenie hlásať tvoju slávu.

Zbormajstrovi. Na nápev „Ľalia je svedectvo“.
Asafov žalm.

Pastier Izraela,
čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj!
Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa

pred Efraimom, Benjamínom a Manassesom.
Vzbuď svoju moc
a príď nás zachrániť.

Bože, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Pane, Bože zástupov,
dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu?

Kŕmil si nás ako chlebom slzami
a slzami si nás napájal v hojnosti.

Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia
a naši nepriatelia si z nás robia posmech.

Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Z Egypta si preniesol vinicu,
pohanov si vyhnal a vysadil si ju.

Pôdu si pripravil pre ňu,
zasadil si jej korene a zaplnila krajinu.

Svojou tôňou pokryla úbočia
a Božie cédre ratolesťami.

Svoje výhonky vystrela až k moru,
až po rieku Eufrat svoje letorasty.

Prečo si zbúral jej ohradu
a oberajú z nej všetci, čo idú okolo?

Diviak lesný ju rozrýva
a pasie sa na nej poľná zver.

Bože zástupov, vráť sa,
zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu.

A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica,
chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval.

Tí, čo ju vypálili od koreňa,
pred hrozbou tvojej tváre zahynú.

Nech je tvoja ruka nad mužom po tvojej pravici,
nad synom človeka, ktorého si si ty vyvolil.

Už neodstúpime od teba a ty nás zachováš pri živote
a budeme vzývať tvoje meno.

Pane, Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Zbormajstrovi. Na nápev „Lisy“. Asaf.

Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha,
jasajte Bohu Jakubovmu.

Vezmite harfy, udrite na bubon,
na ľúbu lýru a citaru.

Zatrúbte rohom pri nove mesiaca
i pri jeho splne v deň našej slávnosti.

Lebo také je nariadenie pre Izrael
a zákon Boha Jakubovho.

Taký príkaz dal Jozefovi,
keď vychádzal z krajiny egyptskej;
počul som reč mne neznámu:

„Z jeho pliec som sňal bremeno
a z jeho rúk ťažký kôš.

V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa,
za clonou búrky som ťa vypočul,
vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.

Počúvaj, ľud môj, svedčím proti tebe,
kiež by si ma poslúchol, Izrael.

Nebudeš mať iného boha,
ani sa nebudeš klaňať bohu cudziemu.

Veď ja som Pán, tvoj Boh,
ja som ťa vyviedol z egyptskej krajiny;
otvor si ústa a ja ti ich naplním.

Ale môj ľud nepočúval na môj hlas
a Izrael nedbal o mňa.

Preto som ich ponechal v tvrdosti ich srdca:
nech si len idú za svojimi preludmi.

Keby ma môj ľud bol poslúchol,
keby bol Izrael kráčal mojimi cestami,

ihneď by som bol jeho nepriateľov pokoril
a jeho utláčateľov svojou rukou pritlačil.

Zaliečali by sa mu nepriatelia Pánovi
a ich osud by trval naveky.

Kŕmil by som ho jadrom pšeničným
a sýtil medom zo skaly.“

Asafov žalm.
Vstáva Boh v zhromaždení Božom,
uprostred bohov koná súd.

„Dokedy ešte chcete súdiť nespravodlivo
a nadržiavať hriešnikom?

Prisúďte právo bedárom a sirotám,
spravodlivosť vymáhajte poníženým a chudobným.

Ratujte chudobného
a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika…“

Nemajú múdrosti ani rozumu, tápu v temnotách;
hýbu sa všetky základy zeme.

I povedal som: „Ste bohmi,
všetci ste synmi Najvyššieho.“

Ale aj vy, ako každý človek, umriete,
padnete ako každý velikáš.

Vstaň, Bože, a súď zem,
lebo všetky národy sú tvojím dedičstvom.

Pieseň. Asafov žalm.

Bože, neodpočívaj a nemlč,
nebuď ticho, Bože,

lebo, hľa, tvoji nepriatelia zúria
a dvíhajú hlavu tí, čo ťa nenávidia.

Spriadajú úskočné plány proti tvojmu ľudu
a radia sa proti tým, ktorých ty chrániš.

Hovoria si: „Poďte, vyhubme ich, aby neboli národom,
aby sa meno Izraela už ani nespomenulo.“

Tak sa jednomyseľne dohovorili,
proti tebe uzavreli zmluvu:

stany Edomu a Izmaelčania,
Moab a Agarénčania,

Gebal, Amon a Amalek,
Filištínsko s obyvateľmi Týru.

Ba aj Asýrsko sa k nim pridalo;
stali sa pomocou synom Lotovým.

Urob im to, čo Madiánčanom a Sisarovi,
čo Jabinovi pri potoku Kišon;

pohynuli pri Endore
a stali sa hnojivom zeme.

S ich kniežatami nalož ako s Orebom a Zebom
a so všetkými ich vojvodcami ako so Zebeeom a Salmanom,

ktorí povedali:
„Zaujmime dedične Božie pastviny!“

Bože môj, daj, nech sú ako páperie,
ako plevy vo vetre,

ako požiar, čo lesy spaľuje,
a ako plameň stravujúci hory;

tak ich prenasleduj svojou búrkou
a vydes ich svojou víchricou.

Hanbou im prikry tvár
a budú hľadať tvoje meno, Pane.

Nech sa hanbia a desia na veky vekov,
nech sa hanbia a hynú.

Nech poznajú, že tvoje meno je Pán,
že ty jediný si Najvyšší nad celou zemou.