No mne sa temer nohy podlomili,
takmer som sa zapotácal.

Lebo som žiarlil na chvastúňov,
keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.

Neprekáža im zhola nič,
sú zdraví a vypasení,

nesužujú sa ako iní smrteľníci,
ani netrpia ako iní ľudia.

Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník
a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho.

Akoby z tuku sa liahne ich zloba
a vybuchuje zlomyseľnosť.

Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria,
povýšenecky sa zastrájajú.

Ústa dvíhajú proti nebu
a jazyk sa im vláči po zemi.

Sedia si na výšinách
a nezasahuje ich povodeň.

Vravia si: „Vari to vidí Boh?
A vie o tom Najvyšší?“

Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú
a hromadia bohatstvo.

Nuž povedal som si: „Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval
a v nevinnosti som si ruky umýval;

šľahaný som deň čo deň
a trestaný už od rána.“

Keby som si povedal: „Budem rozprávať ako oni,“
to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.

Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil;
zrejme to bolo nad moje sily,

kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne,
kde som pochopil, aký bude ich koniec.

Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú
a vrháš ich do záhuby.

Ako vychádzajú navnivoč!
Náhle je po nich, hynú od hrôzy.

Ako sen prebúdzajúceho sa človeka,
tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane.

Moje srdce je plné trpkosti
a celé vnútro doráňané.

Hlúpy som bol a nechápavý
a pred tebou som bol ako dobytča.

Ale ja som stále pri tebe
a ty mi držíš pravicu.

Vedieš ma podľa svojho zámeru
a nakoniec ma prijmeš do slávy.

Veď kohože mám na nebi?
A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.

Hynie mi telo i srdce,
no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.

Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba,
zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní.

Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti
a v Pánu Bohu svoju nádej mať
a ohlasovať všetky jeho diela
v bránach dcéry sionskej.

Asafova poučná pieseň.
Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol
a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny?

Pamätaj na svoj ľud,
ktorý je tvoj odprvoti.
Vykúpil si výhonok svojho dedičstva,
vrch Sion, na ktorom prebývaš.

Namier svoje kroky k večným zrúcaninám:
nepriateľ spustošil celú svätyňu.

Tí, čo ťa nenávidia, ryčia
uprostred tvojho miesta svätého,
vztyčujú svoje zástavy na znak víťazstva.

Podobajú sa tým, čo sa veľmi rozháňajú sekerou
v hustom lese.

Tak vylamujú brány chrámové
a stŕhajú ich sekerou i hákom.

Podpálili tvoju svätyňu,
príbytok tvojho mena až do základu zneuctili.

V srdci si povedali: „Zničme ich všetkých odrazu,“
a vypálili tvoje sväté miesta v krajine.

Nevidíme naše zástavy,
niet už proroka
a nik z nás nevie, dokedy to potrvá.

Bože, dokedy sa bude rúhať nepriateľ?
Vari naveky bude protivník urážať tvoje meno?

Prečo odťahuješ svoju ruku
a prečo v lone držíš pravicu?

Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov
a spásne skutky konal na zemi.

More si svojou mocou rozdvojil
a rozdrvil si hlavy drakom vo vodách.

Leviatanovi si hlavy roztĺkol,
za pokrm si ho dal morským obludám.

Ty si dal vyvrieť žriedlam i potokom
a vyschnúť riekam nevysychajúcim.

Tvoj je deň, tvoja je aj noc,
ty si utvoril nebeské svetlá i slnko.

Ty si zemi ustanovil hranice;
že je leto a zima, to si ty zariadil.

Pamätaj, Pane, na to,
že sa to tebe rúha nepriateľ
a nerozumný ľud tvoje meno uráža.

Nevydaj divej zveri tých, čo ťa oslavujú,
a nezabúdaj nikdy na svojich úbožiakov.

Zhliadni na svoju zmluvu,
veď násilníci si rozložili stany po celej krajine.

Pokorný nech sa s hanbou nevracia,
chudák a bedár budú tvoje meno velebiť.

Vstaň, Bože, a ujmi sa svojej veci,
maj na pamäti urážky,
ktorými ťa hlupák častuje deň čo deň.

Nezabúdaj na krik svojich nepriateľov,
veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.

Zbormajstrovi. Na nápev „Nezahub“.
Asafov žalm. Pieseň.

Oslavujeme ťa, Bože,
oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame,
rozhlasujeme tvoje skutky zázračné.

Ja sám určím čas
a vykonám spravodlivý súd.

Hoc by sa roztápala zem a triasli všetci, čo na nej bývajú,
ja pevne držím jej stĺpy.

Chvastúňom hovorím: „Nevystatujte sa!“
A previnilcom: „Nedvíhajte hlavy!

Nedvíhajte hlavy vysoko,
proti Bohu nehovorte bezočivosti.“

Veď ani od východu, ani od západu,
ani z púšte neprichádza povýšenie.

Ale sudcom je sám Boh:
jedného ponižuje, druhého povyšuje.

Lebo v Pánovej ruke je kalich
plný čistého vína s korením.
On z neho nalieva,
až po kvasnice ho musia vyprázdniť,
všetci hriešnici zeme budú z neho piť.

Lež ja naveky chcem ohlasovať
a ospevovať Boha Jakubovho.

Pozrážam všetku pýchu hriešnikov,
no spravodliví vztýčia svoje hlavy.

Zbormajstrovi. Hra na strunovom nástroji. Asafov žalm. Pieseň.

Známy je Boh v Judei
a v Izraeli je jeho meno veľké.

V Jeruzaleme má stan
a na Sione príbytok.

Tam polámal lesklé luky
aj štít, aj meč a zbroj vojnovú.

Ty, Zázračný, žiariš
z vrchov plienenia;

olúpení boli chrabrí bojovníci.
A teraz spia svoj sen,
ochabli ruky všetkých hrdinov.

Bože Jakubov, keď si ty pohrozil,
zmeraveli jazdci aj kone.

Si hrozný; kto sa môže vzoprieť proti tebe,
keď sa rozhneváš?

Z neba si vyniesol rozsudok;
zem sa zatriasla a zatíchla,

keď povstal Boh a súdil,
aby zachránil všetkých tichých na zemi.

Lebo teba oslávi aj hnev človeka
a tí, čo vyhnú hnevu, budú sláviť tvoj sviatočný deň.

Pánovi, svojmu Bohu, skladajte sľuby a plňte ich;
všetci, čo vôkol neho stojíte, prineste dary Hroznému.

Tomu, čo kniežatám smelosť odníma
a pre zemských kráľov je postrachom.

Zbormajstrovi. Na nápev Idithuna. Asafov žalm.

Hlasne volám k Pánovi,
k Bohu volám a on ma počuje.

Boha hľadám v deň svojho súženia,
vystieram svoje ruky za noci
neúnavne.
Moja duša sa nechce dať potešiť,

na Boha myslím a vzdychám,
uvažujem a klesám na duchu.

Viečka mi držíš v bdelosti,
som rozrušený a nevládzem hovoriť.

Premýšľam o dňoch minulých
a dávne roky mám na mysli.

Za noci rozjímam vo svojom srdci,
premýšľam a v duchu sa pýtam:

Vari Boh zavrhuje naveky
a viac sa nezmiluje?

Vari je navždy koniec jeho dobrote,
prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?

Či Boh zabúda na zmilovanie,
či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?

Vtedy som si povedal: „To je tá bolesť moja,
že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.“

Pamätám, Pane, na tvoje skutky,
pamätám na dávne zázraky.

O všetkých tvojich dielach rozmýšľam
a uvažujem o tvojich činoch.

Bože, tvoja cesta je svätá.
Ktorý boh je taký veľký, ako je náš Boh?

Ty si Boh, ty konáš zázraky,
národom si dal poznať svoju moc.

Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud,
synov Jakubových a Jozefových.

Bože, uzreli ťa vody,
uzreli ťa vody a rozbúrili sa
i zvírili sa hlbiny.

Oblaky vychrlili prúdy vôd,
v mračnách hrom zadunel
a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.

Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom,
blýskavica ožiarila zemekruh,
zem sa zachvela a zatriasla.

Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky,
ale tvoje stopy nikde nebadať.

Ako ovce si viedol svoj ľud
rukou Mojžiša a Árona.

Asafova poučná pieseň.
Počúvaj, ľud môj, moju náuku,
nakloň sluch k slovám mojich úst.

Otvorím svoje ústa v podobenstvách,
vyrozprávam starodávne tajomstvá.

Čo sme počuli a poznali
a čo nám rozprávali naši otcovia,

nezatajíme pred ich synmi;
ďalším pokoleniam vyrozprávame
slávne a mocné skutky Pánove
a zázraky, ktoré urobil.

Jakubovi dal nariadenie
a pre Izraela vyhlásil za zákon,
aby to, čo prikázal našim otcom,
zvestovali svojim synom;

majú to vedieť aj ďalšie pokolenia,
synovia, ktorí sa narodia.
Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom,

aby svoju dôveru vkladali v Boha,
aby nezabúdali na Božie diela
a zachovávali jeho príkazy;

aby neboli ako ich otcovia,
vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,
pokolenie nestáleho srdca,
ktorého duch nebol verný Bohu.

Synovia Efraima, obratní lukostrelci,
v deň bitky utiekli.

Nezachovávali zmluvu s Bohom
a odopreli kráčať podľa jeho zákona.

Zabudli na jeho činy
a na zázraky, ktoré im ukázal.

Pred zrakom ich otcov divy vykonal
v krajine egyptskej, na pláni taniskej.

Rozdvojil more a previedol ich cezeň,
vody postavil ako val.

Vo dne ich viedol oblakom,
za noci žiarou ohnivou.

Rozštiepil skalu na púšti
a napojil ich vodou ako z prívalu.

Potokom dal vytrysknúť zo skaly
a vody nechal ako rieky tiecť.

Ale oni proti nemu ďalej hrešili,
na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.

Pokúšali Boha vo svojom srdci,
dychtivo sa dožadovali pokrmu.

Proti Bohu reptali
a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“

A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla
a potoky sa rozliali.
„A či on môže aj chlieb dať
a svojmu ľudu mäso obstarať?“

Počul to Pán a hnevom zahorel,
oheň vzplanul proti Jakubovi
a hnev vzkypel proti Izraelovi.

Lebo nedôverovali Bohu
a nedúfali v jeho pomoc.

Rozkázal teda horným oblakom
a otvoril brány nebies;

a pršala im manna za pokrm
a dal im chlieb z neba.

Človek jedol chlieb anjelský;
pokrmu im dal dosýta.

Z oblohy vyburcoval vietor východný,
svojou mocou priviedol vietor od juhu

a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,
okrídlené vtáky ako morský piesok.

Padali doprostred ich tábora,
okolo stanov.

Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,
splnil im, čo si žiadali.

Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,
ešte mali pokrm v ústach,

keď proti nim vzplanul Boží hnev,
popredných mužov pozabíjal
a zničil výkvet Izraela.

Ale oni ďalej hrešili
a neverili v jeho zázraky.

Ich dni ukončil ako dych,
ich roky náhlou smrťou.

Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali,
obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.

Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc,
že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.

No podvádzali ho svojimi ústami,
svojím jazykom ho klamali.

Ich srdcia neboli k nemu úprimné,
ani jeho zmluve neboli verní.

On sa predsa zľutoval
a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil
a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.

Veď pamätal, že sú len ľudia,
závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.

Koľko ráz ho na púšti popudzovali
a k hnevu na stepi podnecovali.

Znova a znova pokúšali Boha
a roztrpčovali Svätého Izraela.

Už nepamätali na jeho činy,
ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.

V Egypte urobil svoje znamenia,
svoje zázraky na pláni taniskej.

Na krv premenil ich rieky a potoky,
že už nemali čo piť.

Zoslal na nich komáre, aby ich štípali,
žaby, aby ich trápili.

Ich úrodu vydal húseniciam napospas
a kobylkám plody ich námahy.

Vinice im zbil ľadovcom
a moruše mrazom.

Ľadovcu vydal ich dobytok,
ich čriedy bleskom ohnivým.

Zoslal na nich oheň svojho hnevu,
rozhorčenie, hrôzu a strach
ako poslov skazy.

Uvoľnil cestu svojmu hnevu,
neušetril ich od smrti,
ich život vydal moru napospas.

Pobil všetko prvorodené v Egypte,
prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.

Svoj ľud však ako ovce vyviedol
a viedol ako stádo po púšti.

Viedol ich bezpečne a nemali strach,
ich nepriateľov však more pokrylo.

A priviedol ich do svojej svätej zeme,
na vrch, čo získala jeho pravica.

Pred nimi vyhnal kmene pohanské,
meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu
a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.

Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha,
a nezachovávali jeho príkazy.

Odpadávali a boli neverní
ako ich otcovia,
sklamali ako pokazený luk.

Rozhnevali ho obradmi na výšinách
a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.

Počul to Boh a rozhneval sa
a na Izraela veľmi zanevrel.

Opustil príbytok v Silo,
stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.

Vydal svoju silu do zajatia,
do rúk nepriateľa svoju nádheru.

Svoj ľud vydal meču napospas
a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.

Ich mládencov pohltil oheň,
ich panny sa nemohli zasnúbiť.

Kňazi padli pod mečom
a ich vdovy nemal kto oplakať.

Pán sa však prebral ako zo spánku,
ako hrdina vínom zmorený.

Porazil utekajúcich nepriateľov,
pokryl ich večnou potupou.

Zavrhol stánok Jozefov,
ani Efraimov kmeň si nezvolil,

lež vyvolil si kmeň Júdov,
vrch Sion, ten si obľúbil.

A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú,
ako zem, ktorú upevnil naveky.

A vyvolil si svojho sluhu Dávida,
od čriedy oviec ho vyzdvihol,

vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá,
aby pásol Jakuba, jeho ľud,
a Izraela, jeho dedičstvo.

A on ich pásol so srdcom bez úhony
a viedol ich rukou skúsenou.

Asafov žalm.
Bože, pohania vtrhli do tvojho dedičstva,
poškvrnili tvoj svätý chrám
a Jeruzalem obrátili na rumy.

Mŕtvoly tvojich služobníkov dali za pokrm vtákom lietavým
a divej zveri dávali telá tvojich svätých.

Rozlievali ich krv ako vodu
vôkol Jeruzalema a nemal ich kto pochovať.

Susedia nás začali potupovať
a okolití ľudia haniť a vysmievať.

Dokedy ešte, Pane? Chceš sa hnevať naveky?
Či tvoje rozhorčenie bude blčať sťa oheň?

Svoj hnev vylej na pohanov, ktorí ťa neuznávajú,
a na kráľovstvá, ktoré nevzývajú tvoje meno.

Veď pohltili Jakuba
a spustošili jeho obydlia.

Zabudni na hriechy našich otcov;
príď nám čím skôr v ústrety so svojím milosrdenstvom,
lebo sme veľmi úbohí.

Pre slávu svojho mena nám pomôž, Bože, naša spása,
a vysloboď nás;
a pre svoje meno odpusť nám hriechy.

Prečo majú pohania hovoriť: „Kdeže je ten ich Boh?“
Nech sa pred našimi očami na pohanoch ukáže
pomsta za vyliatu krv tvojich služobníkov.

Nech dôjde k tebe nárek zajatých;
silou svojho ramena
zachovaj synov smrti nažive.

A našim susedom vráť sedemnásobne do lona potupu,
ktorou pohanili teba, Pane.

Ale my, tvoj ľud a ovce tvojej pastviny,
chceme ťa zvelebovať naveky
a z pokolenia na pokolenie hlásať tvoju slávu.

Zbormajstrovi. Na nápev „Ľalia je svedectvo“.
Asafov žalm.

Pastier Izraela,
čo ako ovcu vedieš Jozefa, počúvaj!
Ty, čo tróniš nad cherubmi, zaskvej sa

pred Efraimom, Benjamínom a Manassesom.
Vzbuď svoju moc
a príď nás zachrániť.

Bože, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Pane, Bože zástupov,
dokedy sa budeš hnevať na modlitby svojho ľudu?

Kŕmil si nás ako chlebom slzami
a slzami si nás napájal v hojnosti.

Dopustil si, že sa pre nás svária naši susedia
a naši nepriatelia si z nás robia posmech.

Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Z Egypta si preniesol vinicu,
pohanov si vyhnal a vysadil si ju.

Pôdu si pripravil pre ňu,
zasadil si jej korene a zaplnila krajinu.

Svojou tôňou pokryla úbočia
a Božie cédre ratolesťami.

Svoje výhonky vystrela až k moru,
až po rieku Eufrat svoje letorasty.

Prečo si zbúral jej ohradu
a oberajú z nej všetci, čo idú okolo?

Diviak lesný ju rozrýva
a pasie sa na nej poľná zver.

Bože zástupov, vráť sa,
zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu.

A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica,
chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval.

Tí, čo ju vypálili od koreňa,
pred hrozbou tvojej tváre zahynú.

Nech je tvoja ruka nad mužom po tvojej pravici,
nad synom človeka, ktorého si si ty vyvolil.

Už neodstúpime od teba a ty nás zachováš pri živote
a budeme vzývať tvoje meno.

Pane, Bože zástupov, obnov nás,
rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Zbormajstrovi. Na nápev „Lisy“. Asaf.

Plesajte Bohu, ktorý nám pomáha,
jasajte Bohu Jakubovmu.

Vezmite harfy, udrite na bubon,
na ľúbu lýru a citaru.

Zatrúbte rohom pri nove mesiaca
i pri jeho splne v deň našej slávnosti.

Lebo také je nariadenie pre Izrael
a zákon Boha Jakubovho.

Taký príkaz dal Jozefovi,
keď vychádzal z krajiny egyptskej;
počul som reč mne neznámu:

„Z jeho pliec som sňal bremeno
a z jeho rúk ťažký kôš.

V súžení si ma vzýval a vyslobodil som ťa,
za clonou búrky som ťa vypočul,
vyskúšal som ťa pri vodách meríbskych.

Počúvaj, ľud môj, svedčím proti tebe,
kiež by si ma poslúchol, Izrael.

Nebudeš mať iného boha,
ani sa nebudeš klaňať bohu cudziemu.

Veď ja som Pán, tvoj Boh,
ja som ťa vyviedol z egyptskej krajiny;
otvor si ústa a ja ti ich naplním.

Ale môj ľud nepočúval na môj hlas
a Izrael nedbal o mňa.

Preto som ich ponechal v tvrdosti ich srdca:
nech si len idú za svojimi preludmi.

Keby ma môj ľud bol poslúchol,
keby bol Izrael kráčal mojimi cestami,

ihneď by som bol jeho nepriateľov pokoril
a jeho utláčateľov svojou rukou pritlačil.

Zaliečali by sa mu nepriatelia Pánovi
a ich osud by trval naveky.

Kŕmil by som ho jadrom pšeničným
a sýtil medom zo skaly.“

Asafov žalm.
Vstáva Boh v zhromaždení Božom,
uprostred bohov koná súd.

„Dokedy ešte chcete súdiť nespravodlivo
a nadržiavať hriešnikom?

Prisúďte právo bedárom a sirotám,
spravodlivosť vymáhajte poníženým a chudobným.

Ratujte chudobného
a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika…“

Nemajú múdrosti ani rozumu, tápu v temnotách;
hýbu sa všetky základy zeme.

I povedal som: „Ste bohmi,
všetci ste synmi Najvyššieho.“

Ale aj vy, ako každý človek, umriete,
padnete ako každý velikáš.

Vstaň, Bože, a súď zem,
lebo všetky národy sú tvojím dedičstvom.

Pieseň. Asafov žalm.

Bože, neodpočívaj a nemlč,
nebuď ticho, Bože,

lebo, hľa, tvoji nepriatelia zúria
a dvíhajú hlavu tí, čo ťa nenávidia.

Spriadajú úskočné plány proti tvojmu ľudu
a radia sa proti tým, ktorých ty chrániš.

Hovoria si: „Poďte, vyhubme ich, aby neboli národom,
aby sa meno Izraela už ani nespomenulo.“

Tak sa jednomyseľne dohovorili,
proti tebe uzavreli zmluvu:

stany Edomu a Izmaelčania,
Moab a Agarénčania,

Gebal, Amon a Amalek,
Filištínsko s obyvateľmi Týru.

Ba aj Asýrsko sa k nim pridalo;
stali sa pomocou synom Lotovým.

Urob im to, čo Madiánčanom a Sisarovi,
čo Jabinovi pri potoku Kišon;

pohynuli pri Endore
a stali sa hnojivom zeme.

S ich kniežatami nalož ako s Orebom a Zebom
a so všetkými ich vojvodcami ako so Zebeeom a Salmanom,

ktorí povedali:
„Zaujmime dedične Božie pastviny!“

Bože môj, daj, nech sú ako páperie,
ako plevy vo vetre,

ako požiar, čo lesy spaľuje,
a ako plameň stravujúci hory;

tak ich prenasleduj svojou búrkou
a vydes ich svojou víchricou.

Hanbou im prikry tvár
a budú hľadať tvoje meno, Pane.

Nech sa hanbia a desia na veky vekov,
nech sa hanbia a hynú.

Nech poznajú, že tvoje meno je Pán,
že ty jediný si Najvyšší nad celou zemou.