Ale oni proti nemu ďalej hrešili,
na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.

Pokúšali Boha vo svojom srdci,
dychtivo sa dožadovali pokrmu.

Proti Bohu reptali
a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“

A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla
a potoky sa rozliali.
„A či on môže aj chlieb dať
a svojmu ľudu mäso obstarať?“

Počul to Pán a hnevom zahorel,
oheň vzplanul proti Jakubovi
a hnev vzkypel proti Izraelovi.

Lebo nedôverovali Bohu
a nedúfali v jeho pomoc.

Rozkázal teda horným oblakom
a otvoril brány nebies;

a pršala im manna za pokrm
a dal im chlieb z neba.

Človek jedol chlieb anjelský;
pokrmu im dal dosýta.

Z oblohy vyburcoval vietor východný,
svojou mocou priviedol vietor od juhu

a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,
okrídlené vtáky ako morský piesok.

Padali doprostred ich tábora,
okolo stanov.

Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,
splnil im, čo si žiadali.

Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,
ešte mali pokrm v ústach,

keď proti nim vzplanul Boží hnev,
popredných mužov pozabíjal
a zničil výkvet Izraela.

Ale oni ďalej hrešili
a neverili v jeho zázraky.

Ich dni ukončil ako dych,
ich roky náhlou smrťou.

Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali,
obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.

Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc,
že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.

No podvádzali ho svojimi ústami,
svojím jazykom ho klamali.

Ich srdcia neboli k nemu úprimné,
ani jeho zmluve neboli verní.

On sa predsa zľutoval
a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil
a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.

Veď pamätal, že sú len ľudia,
závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.

Koľko ráz ho na púšti popudzovali
a k hnevu na stepi podnecovali.