100. Nato, aby sme sa disponovali na opravdivé stretnutie s druhým, je potrebné upriamiť naňho prívetivý pohľad. To sa nedá, ak nás ovláda pesimizmus, ktorý na druhom zdôrazňuje len chyby a nedostatky – možno preto, aby sme si vykompenzovali vlastné komplexy. Prívetivý pohľad nám umožní nezastaviť sa iba pri ohraničeniach toho druhého: dokážeme ho tolerovať a spojiť sa s ním v spoločnom projekte, aj keď sme odlišní. Vľúdna láska tvorí vzťahy, pestuje spojenia, vytvára nové siete integrácie, buduje pevnú spoločenskú textúru. Takýmto spôsobom chráni aj seba, pretože bez pocitu prináležitosti nie je možné oddať sa druhým, a každý len hľadá svoj vlastný prospech – a spolužitie sa stáva nemožným. Asociálna osoba si myslí, že druhí existujú len na uspokojenie jej potrieb – a keď tak robia, plnia si len svoju povinnosť. Teda nemá miesto pre vľúdnosť lásky a jej vyjadrenia. Kto miluje, dokáže vysloviť slová povzbudenia, ktoré poskytnú útechu, dodajú silu, potešia, vzpružia. Všimnime si napríklad niektoré slová, ktoré Ježiš povedal ľuďom: „Dúfaj, synu!“ (Mt 9, 2). „Veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28). „Vstaň!“ (Mk 5, 41). „Choď v pokoji!“ (Lk 7, 50). „Nebojte sa!“ (Mt 14, 27). Nie sú to slová, ktoré by ponižovali, zarmucovali, dráždili či podceňovali. V rodine sa treba naučiť tomuto Ježišovmu vľúdnemu jazyku.
101. Viackrát sme povedali, že nato, aby sme mohli milovať druhých, musíme najskôr milovať seba samých. Tento hymnus na lásku však tvrdí, že láska „nie je sebecká“ alebo že „nehľadá svoje vlastné záujmy“. Daný výraz sa používa aj v inom texte: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2, 4). Toto jasné tvrdenie Písma nás vedie, aby sme sa vyhli tomu, že budeme pripisovať prioritnú dôležitosť láske k sebe samým – akoby bola vznešenejšia než sebadarovanie druhým. Určitú prioritu lásky k sebe samým je možné chápať, ale len ako psychologickú podmienku: keďže kto nedokáže milovať seba samého, má ťažkosť milovať druhých. „Kto nepraje sám sebe, ku komuže bude lepší? [...] Niet horšieho od toho, kto sám sebe závidí“ (Sir 14, 5 – 6).
102. Ale sám Tomáš Akvinský vysvetlil, že láske „je viac vlastné chcieť milovať, než chcieť byť milovaný“110
a že „matky, ktoré milujú najviac, snažia sa viac milovať, než byť milované“.111
Láska teda môže ísť ponad spravodlivosť, nezištne sa „rozdať“ a „nič za to“ nečakať (Lk 6, 35) – až tak, že dospeje k tej najväčšej láske, ktorou je „dať život“ za druhých (Jn 15, 13). Je vôbec ešte možná táto štedrosť, ktorá dovoľuje nezištne darovať, a darovať až do konca? Určite je možná, pretože práve to žiada evanjelium: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8).
103. Ak nás prvý výraz hymnu pozýval k trpezlivosti, ktorá sa vyhýba prudkej reakcii voči slabostiam alebo chybám druhých, teraz sa objavuje ďalšie slovo – paroxynetai –, ktoré sa vzťahuje na vnútornú reakciu rozhorčenia, vyvolaného niečím zvonka. Je to vnútorné násilie, neprejavené podráždenie, ktoré nás dostáva do defenzívy pred druhými, akoby boli nepríjemnými nepriateľmi, ktorým sa treba vyhnúť. Živiť takú vnútornú agresivitu je nanič. Len z nej ochorieme a bude nás izolovať. Rozhorčenie je zdravé, keď nás vedie k reakcii na vážnu nespravodlivosť, ale je škodlivé, keď má tendenciu poznačiť všetky naše postoje k druhým.
104. Evanjelium nás pozýva skôr hľadieť na brvno vo vlastnom oku (porov. Mt 7, 5); a ako kresťania nesmieme ignorovať trvalé pozvanie Božieho slova na to, aby sme v sebe neživili hnev: „Nedaj sa premôcť zlu“ (Rim 12, 21). „Neúnavne konajme dobro“ (Gal 6, 9). Jedna vec je cítiť silu agresivity, ktorá dokáže prepuknúť, a druhá vec je s ňou súhlasiť a dovoliť, aby sa stala permanentným postojom: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26). Preto nikdy netreba skončiť deň bez toho, aby sme sa v rodine zmierili. „A ako sa mám zmieriť? Mám si kľaknúť? Nie! Len malé gesto, maličká vec, a harmónia sa vráti. Stačí jedno pohladenie, hoc aj bez slov. Ale nikdy neskončime deň v rodine bez toho, aby sme sa zmierili!“112
Vnútornou reakciou na súženie, ktoré mi spôsobili druhí, by malo byť predovšetkým to, že ich v srdci požehnám: chcem dobro druhého a prosím Boha, aby ho oslobodil a uzdravil: „Žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania“ (1 Pt 3, 9). Ak musíme bojovať proti zlu, spravme to, ale vždy povedzme „nie“ vnútornému násiliu.
105. Ak dovolíme zlému pocitu, aby prenikol do nášho vnútra, poskytneme priestor zášti, ktorá sa zahniezdi v našom srdci. Fráza logizetai to kakon znamená „uchováva v pamäti zlo“, „nosí ho so sebou“, teda má v sebe zášť. Opakom je odpustenie; odpustenie založené na pozitívnom prístupe, ktorý sa pokúša pochopiť slabosť a hľadá pre druhého ospravedlnenia – tak ako Ježiš, ktorý povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Avšak častá tendencia je skôr hľadať viac chýb, predstavovať si viac skazeností, predpokladať všetky druhy zlých úmyslov – a tak neodpustenie rastie a zapúšťa korene. Každá chyba alebo pád manželského partnera potom môže poškodiť zväzok lásky a rodinnú stabilitu. Problémom je, že niekedy sa všetkým veciam prikladá rovnaká vážnosť a hrozí, že budeme krutí voči akejkoľvek chybe druhého. Spravodlivé nárokovanie si svojich práv sa premení na vytrvalý a neustály smäd po pomste, skôr než na zdravú obranu vlastnej dôstojnosti.
106. Keď sme boli urazení alebo sklamaní, je možné a vhodné odpustiť – avšak nik nevraví, že je to ľahké. Pravdou je, že „rodinné spoločenstvo možno uchovávať a zdokonaľovať iba za cenu sebazaprenia a sebaobety. Od všetkých a od každého jednotlivo vyžaduje pohotovú a veľkodušnú vôľu, ochotnú odpúšťať, znášať, zľutovať sa, zhodnúť sa, zmieriť. Každá rodina dobre vie, ako slepá sebaláska, nesvár, napätie a zvady násilne napádajú a niekedy aj smrteľne zraňujú jej spoločenstvo. Odtiaľto pochádza mnoho rozličných roztržiek v rodinnom spolužití“.113
107. Dnes už vieme, že nato, aby sme mohli odpustiť, potrebujeme prejsť cez oslobodzujúcu skúsenosť pochopenia a odpustenia sebe samým. Často naše chyby alebo kritický pohľad osôb, ktoré milujeme, spôsobili, že sme stratili náklonnosť voči sebe samým. To nás napokon vedie k tomu, aby sme sa stránili druhých, aby sme utekali pred náklonnosťou a napĺňali sa obavami v medziosobných vzťahoch. Možnosť obviniť druhých sa potom premieňa na falošnú úľavu. Treba svoj príbeh vložiť do modlitby, prijať seba samých, vedieť žiť so svojimi obmedzeniami a aj si odpustiť, aby sme ten istý postoj mohli zaujať voči druhým.
108. To si však vyžaduje skúsenosť prijatia odpustenia od Boha, nezištného ospravedlnenia – nie pre naše zásluhy. Zasiahla nás láska, ktorá predchádza každý náš čin; ktorá vždy ponúka novú príležitosť, podnecuje, stimuluje. Ak prijmeme to, že Božia láska je bez podmienok, že Otcova náklonnosť sa nekupuje ani sa za ňu neplatí, dokážeme milovať napriek všetkému a odpúšťať druhým, aj keď boli voči nám nespravodliví. Inak náš život v rodine prestane byť miestom porozumenia, sprevádzania a stimulovania, a stane sa miestom neustáleho napätia a vzájomného trestania.
109. Výraz chairei epi te adikia naznačuje niečo negatívne usadené v hĺbke ľudského srdca. Je to jedovatý postoj toho, kto sa teší, keď vidí, že sa voči niekomu druhému pácha neprávosť. Táto fráza je doplnená tou, ktorá nasleduje – a tá sa vyjadruje pozitívnym spôsobom: synchairei te aletheia: raduje sa z pravdy. Teda teší sa z dobra druhého, keď bola uznaná jeho dôstojnosť; keď sa ocenili jeho schopnosti a dobré skutky. Toto nie je možné pre človeka, ktorý sa vždy musí porovnávať a súťažiť, ešte aj s vlastným manželským partnerom – až tak, že sa tajne raduje z jeho chýb.