Celý život, všetko spoločné

123. Po láske, ktorá nás spája s Bohom, je manželská láska „najväčším priateľstvom“.122 Je to zväzok, ktorý obsahuje všetky charakteristiky dobrého priateľstva: hľadanie dobra druhého, vzájomnosť, intimitu, nežnosť, stabilitu a podobnosť medzi priateľmi, ktorá sa buduje zdieľaním života. Avšak manželstvo k tomu dodáva aj nerozlučnú výlučnosť, ktorá je vyjadrená v stabilnom projekte zdieľania a spoločného budovania celej existencie. Buďme úprimní a všimnime si znaky skutočnosti: kto je zamilovaný, neplánuje si, že jeho vzťah potrvá len do času; kto intenzívne prežíva radosť zo svadby, ten nemyslí na niečo prechodné; tí, ktorí sprevádzajú slávenie spojenia naplneného láskou – i keď krehkou – dúfajú, že vydrží; deti nielenže túžia po tom, aby sa ich rodičia milovali, ale aby si boli aj verní a zostali navždy spojení. Tieto a ďalšie znaky ukazujú, že v samotnej prirodzenosti manželskej lásky je otvorenosť pre definitívne skutočnosti. Spojenie, ktoré sa kryštalizuje v trvalom manželskom sľube, je viac než len spoločenská formalita alebo tradícia, pretože sa zakladá na spontánnych náklonnostiach ľudskej osoby. A pre veriacich je to aj zmluva pred Bohom, ktorá si vyžaduje vernosť: „Pán je svedkom medzi tebou a medzi manželkou tvojej mladosti, ktorej si sa spreneveril, hoci ona je tvoja spoločnica a zmluvná manželka: […] nespreneveruj sa manželke svojej mladosti! [Lebo ja nenávidím odvrhnutie] “ (Mal 2, 14. 15. 16).

124. Slabá a chorá láska – neschopná prijať manželstvo ako výzvu, ktorá si žiada bojovať, opätovne sa rodiť, nanovo sa objavovať a začínať stále znova, až do smrti – taká láska nie je schopná čeliť náročnej úrovni záväzku. Ustúpi kultúre provizórnosti, ktorá bráni neustálemu procesu rastu. Avšak „sľúbiť lásku navždy je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, [plán] ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť“.123 Aby takáto láska mohla prekonať každú skúšku a napriek všetkému zostať verná, je potrebný dar milosti, ktorý ju posilní a pozdvihne. Ako hovorieval svätý Róbert Bellarmín, „to, že jeden muž a jedna žena sa zjednocujú vo výlučnom a nerozlučnom zväzku, takže sa nemôžu od seba oddeliť, ani keď sa dostanú do ťažkostí, ba ani keď celkom stratili nádej na spoločné potomstvo – to sa nemôže uskutočniť bez veľkého tajomstva“.124

125. Okrem toho je manželstvo priateľstvom, ktoré obsahuje aj znaky vášne – avšak vždy orientovanej na stále stabilnejšiu a intenzívnejšiu jednotu. Pretože „nie je ustanovené iba na plodenie“, ale aby sa vzájomná láska manželov „prejavovala, prehlbovala a dozrievala“.125 Toto osobitné priateľstvo medzi mužom a ženou získava všeobjímajúci charakter, ktorý sa dáva jedine v manželskom spojení. Práve preto, že tento zväzok je všeobjímajúci, je aj výlučný, verný a otvorený na plodenie. Všetko sa zdieľa – vrátane sexuality – vždy vo vzájomnej úcte. Druhý vatikánsky koncil to potvrdil, keď konštatoval, že „taká láska, spájajúc ľudské hodnoty s božskými, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu, ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti a preniká celý ich život“.126

Radosť a krása

126. V manželstve je dobré starať sa o radosť lásky. Keď je túžba po pôžitku obsesívna, uzatvára človeka do jedinej oblasti a neumožňuje mu objaviť iné druhy uspokojenia. Radosť, naopak, rozširuje schopnosť mať potešenie a umožňuje nájsť chuť v rozličných skutočnostiach, aj vo fázach života, v ktorých pôžitok vyhasína. Preto svätý Tomáš hovorieval, že slovo „radosť“ sa používa na označenie dilatácie šírky srdca.127 Manželská radosť, ktorú možno prežívať aj uprostred bolesti, znamená prijať to, že manželstvo je nevyhnutná kombinácia radostí a námah, napätí a uvoľnení, trápení a oslobodení, uspokojení a hľadaní, nepríjemností a potešení – stále na ceste priateľstva, ktorá podnecuje manželov, aby sa starali jeden o druhého tým, že si „preukazujú vzájomnú pomoc a službu“.128

127. Láska, založená na priateľstve, sa nazýva „caritas“ –, keď dokáže pochopiť a oceniť „vysokú hodnotu“ druhého.129 Krása – „vysoká hodnota“ druhého, ktorá nezávisí od jeho fyzickej alebo duševnej príťažlivosti – nám umožňuje vychutnať posvätnosť osoby, bez panovačnej nevyh­nutnosti mať ju vo vlastníctve. V konzumnej spoločnosti sa ochudobňuje estetický zmysel, a tak vyhasína radosť. Všetko existuje len preto, aby sa dalo kúpiť, vlastniť, konzumovať; aj osoby. Naopak, nežnosť je prejavom lásky, ktorá sa oslobodzuje od egoistickej túžby po egoistickom vlastníctve. Vedie nás k tomu, že sa pred druhou osobou priam rozochvejeme – s veľkým rešpektom aj s určitou obavou, aby sme jej nespôsobili škodu alebo ju neobrali o slobodu. Láska k druhému znamená takú chuť kontemplovať a oceňovať to, čo je krásne a posvätné v jeho osobnom bytí, aká jestvuje mimo mojich potrieb. To mi umožňuje hľadať jeho dobro, i keď viem, že nemôže byť mojím, alebo keď sa mi stal fyzicky nepríjemným, agresívnym či protivným. Teda „od lásky, pre ktorú je niekomu príjemná druhá osoba, závisí, že jej dá niečo nezištne“.130

128. Estetická skúsenosť lásky je vyjadrená v tom pohľade, ktorý kontempluje druhého ako cieľ v sebe samom, aj keď je chorý, starý alebo bez vnímateľnej príťažlivosti. Pohľad plný ocenenia je nesmierne dôležitý – a šetrenie ním zvyčajne spôsobuje škodu. Koľko vecí niekedy manželia alebo deti robia, aby si ich druhí všimli a vzali do úvahy! Mnoho rán a kríz má svoj pôvod v okamihu, keď sme sa prestali kontemplovať. Práve toto vyjadrujú viaceré sťažnosti a protesty, ktoré počuť v rodinách. „Môj muž si ma nevšíma, zdá sa, že som preňho neviditeľná.“ „Prosím ťa, dívaj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam.“ „Moja žena už na mňa nehľadí. Má oči len pre deti.“ „Doma nikoho nezaujímam ani ma nevidia, akoby som pre nich neexistoval.“ Láska otvára oči a dáva vidieť – ponad všetko ostatné –, aká je skutočná hodnota ľudskej bytosti.

129. Radosť kontemplatívnej lásky treba pestovať. Keďže sme boli stvorení pre lásku, vieme, že neexistuje väčšia radosť, než zdieľať dobro: „Nepripusť, aby ti unikol radostný deň; dávaj a ber“ (Sir 14, 14. 16). Najintenzívnejšie radosti života sa rodia, keď dokážeme spôsobiť radosť druhým – ako predchuť neba. Možno pripomenúť scénu z filmu Babettina hostina, kde štedrá kuchárka dostane vďačné objatie a chválu: „Ako len potešíš anjelov!“ Príjemná a utešujúca je radosť, ktorá pramení z potešenia spôsobeného druhým, keď vidíme, ako sa radujú. Takáto radosť, účinok bratskej lásky, nie je radosťou z márnivosti, ktorá pozerá len na seba, ale je radosťou toho, kto miluje a teší sa z dobra milovaného – radosťou, ktorá sa vlieva do druhého a v ňom sa stáva plodnou.