150. Toto všetko nás privádza k rozprávaniu o sexuálnom živote manželov. Sám Boh stvoril sexualitu, ktorá je obdivuhodným darom pre jeho stvorenia. Keď ju pestujú a vyhýbajú sa nedostatku jej kontroly, tým bránia, aby došlo k „ochudobneniu autentickej hodnoty“.146
Svätý Ján Pavol II. odmietol myšlienku, že učenie Cirkvi vedie k „negovaniu hodnoty ľudskej sexuality“ alebo ju toleruje len „kvôli samotnej nevyhnutnosti plodenia“.147
Sexuálna potreba manželov nie je predmetom pohŕdania a „táto potreba nie je nijakým spôsobom spochybňovaná“.148
151. Tým, ktorí sa obávajú, že výchova vášní a sexuality ohrozí spontánnosť sexuálnej lásky, Ján Pavol II. odpovedal, že človek je „povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vzťahov“, ktorá „je postupným ovocím rozlišovania impulzov vlastného srdca“.149
Je to niečo, čo sa nadobúda – keďže každý človek „sa musí s vytrvalosťou a dôslednosťou učiť, aký je význam tela“.150
Sexualita nie je prostriedkom na uspokojenie alebo zábavu; je medziosobným výrazovým prostriedkom, v ktorom druhého berieme vážne, s jeho posvätnou a neporušiteľnou hodnotou. Týmto spôsobom „ľudské srdce takpovediac získava účasť na inej spontánnosti“.151
V tomto kontexte sa erotická túžba javí ako špecificky ľudský prejav sexuality. Možno v ňom objaviť „svadobný význam tela a autentickú dôstojnosť daru“.152
Vo svojich katechézach o ľudskom tele sv. Ján Pavol II. učil, že pohlavná telesnosť „nie je len zdrojom plodnosti a rozmnožovania“, ale vlastní aj „schopnosť vyjadrovať lásku: práve tú lásku, v ktorej sa človek – osoba stáva darom“.153
Zdravá erotická túžba, i keď je spojená s hľadaním pôžitku, predpokladá úžas – a preto dokáže poľudštiť impulzy.
152. Preto nijako nemôžeme chápať erotický rozmer lásky ako dovolené zlo alebo ako ťarchu, ktorú treba znášať pre dobro rodiny – ale ako Boží dar, ktorý skrášľuje stretnutie manželov. Keďže je to vášeň povznesená z lásky, ktorá obdivuje dôstojnosť druhého, stáva sa „plným a najčistejším potvrdením lásky“, ktorá nám ukazuje, akých zázrakov je schopné ľudské srdce, a tak na chvíľu „cítime, že ľudská existencia je vydarená“.154
153. V kontexte tejto pozitívnej vízie sexuality je vhodné danú tému rozvinúť v jej celistvosti a so zdravým realizmom. Vskutku nemôžeme ignorovať, že sexualita sa často odosobňuje, ba napĺňa patológiami až tak, že „stále viac sa stáva príležitosťou a nástrojom uplatnenia vlastného ,ja‘, ako aj egoistického uspokojovania vlastných túžob a inštinktov“.155
V tejto dobe rastie riziko, že aj sexualitu ovládne jedovatý duch „použi a vyhoď“. Telo druhého je často manipulované ako vec na vlastnenie – kým ponúka uspokojenie – a na zneváženie, keď stratí atraktívnosť. Je možné ignorovať alebo zakrývať pretrvávajúce formy nadvlády, svojvôle, zneužívania, perverzity a sexuálneho násilia, ktoré sú ovocím pokrivenia zmyslu sexuality a ktoré pochovávajú dôstojnosť druhých a výzvu na lásku pod obskúrne hľadanie seba samého?
154. Nie je zbytočné pripomenúť, že aj v manželstve sa sexualita môže stať zdrojom utrpenia a manipulácie. Preto musíme jasne zdôrazniť, že „manželský úkon nanútený druhému partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé požiadavky nie je opravdivým skutkom lásky, a preto odporuje tomu, čo mravný poriadok správne vyžaduje vzhľadom na vzťah medzi manželmi“.156
Úkony vlastné sexuálnemu spojeniu manželov zodpovedajú prirodzenosti sexuality chcenej Bohom, ak sa „konajú spôsobom skutočne ľudským“.157
Preto svätý Pavol pripomínal, „aby nik v tejto veci nevybočil z medzí a nepodvádzal svojho brata“ (1 Sol 4, 6). Aj keď písal v dobe, ktorej dominovala patriarchálna kultúra, kde žena bola pokladaná za bytie celkom podriadené mužovi, predsa učil, že sexualita musí byť otázkou dohody medzi oboma manželmi: načrtol možnosť vzdať sa sexuálnych stykov na určitý čas, ale „so vzájomným súhlasom“ (1 Kor 7, 5).
155. Svätý Ján Pavol II. veľmi jemne naznačil, že muž a žena sú „ohrození nenásytnosťou“.158
Totiž sú povolaní k čoraz intenzívnejšej jednote, avšak riziko spočíva v kladení požiadavky na zotretie rozdielov a nevyhnutného odstupu, ktorý je medzi oboma partnermi. Pretože každý má vlastnú a neopakovateľnú dôstojnosť. Keď sa vzácna vzájomná spolupatričnosť zmení na nadvládu, „podstatne sa zmení štruktúra spoločenstva v medziosobnom vzťahu“.159
V logike nadvlády aj ten, kto ovláda, napokon neguje svoju dôstojnosť160
a prestáva sa „subjektívne identifikovať s vlastným telom“,161
keďže ho oberá o všetok význam. Prežíva sex ako únik zo seba a ako zrieknutie sa krásy spojenia.
156. Je dôležité jednoznačne odmietnuť akúkoľvek formu sexuálnej podriadenosti. Treba sa preto vyhnúť nenáležitým interpretáciám Listu Efezanom, kde je požiadavka, aby sa „ženy [podriaďovali] svojim mužom“ (Ef 5, 22). Svätý Pavol sa tu vyjadruje v kultúrnych kategóriách vlastných svojej dobe, my však nesmieme preberať tento kultúrny obal, iba posolstvo, ktoré spočíva v celku danej perikopy. Pripomeňme si múdre vysvetlenie Jána Pavla II: „Láska vylučuje každý druh podriadenosti, v ktorej by sa manželka stala slúžkou alebo otrokyňou manžela [...]. Spoločenstvo a jednota, ktorú by obaja mali vytvárať v manželstve, sa uskutočňuje prostredníctvom vzájomného darovania, ktoré je aj obojstranným podriadením“.162
Preto sa hovorí, že muži sú „povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá“ (Ef 5, 28). Vskutku biblický text pozýva k prekonaniu pohodlného individualizmu – aby sme žili s ohľadom na druhých: „podriaďujte sa jedni druhým“ (Ef 5, 21). Medzi manželmi toto vzájomné „podriadenie“ nadobúda osobitný zmysel a chápe sa ním obojstranná, slobodne zvolená spolupatričnosť, ktorej vlastnosťami sú vernosť, úcta a starostlivosť. Sexualita je neoddeliteľným spôsobom v službe tohto manželského priateľstva, pretože je orientovaná tak, aby ten druhý žil v plnosti.
157. Avšak odmietnutie deformácií sexuality a erotickej túžby nás nesmie viesť k tomu, aby sme sexualitou a erotickou túžbou opovrhovali alebo ich ignorovali. Ideál manželstva sa nemôže znázorňovať len ako ušľachtilé a obetavé darovanie, v ktorom sa každý zrieka akejkoľvek osobnej potreby a stará sa len o dobro druhého, celkom bez vlastného uspokojenia. Pamätajme na to, že skutočná láska vie od druhého aj prijímať a je schopná akceptovať vlastnú zraniteľnosť i to, že má svoje potreby; s úprimnou a šťastnou vďakou sa nezrieka prijatia telesných prejavov lásky v pohladení, objatí, bozku a sexuálnom spojení. Benedikt XVI. sa v tomto smere vyjadril jasne: „Keby človek chcel byť len duch a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť.“163
Z toho dôvodu „človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar“.164
To si v každom prípade žiada nezabudnúť, že ľudská rovnováha je krehká, že vždy zostane niečo, čo odolá poľudšteniu, môže sa v každej chvíli nanovo odpútať a znovu nadobudnúť svoje najprimitívnejšie a najsebeckejšie tendencie.
158. „Mnohé osoby, ktoré nevstúpili do manželstva, sú nielen oddané rodine, z ktorej pochádzajú, ale často vykonávajú veľké služby v okruhu svojich priateľov, v cirkevnom spoločenstve alebo v pracovnom živote. […] Mnohí vkladajú svoje talenty do služby kresťanského spoločenstva, na znak dobročinnej lásky a dobrovoľníctva. Potom sú aj takí, ktorí nevstúpia do manželstva, pretože zasvätia život láske Kristovi a jeho bratom. Ich oddanosť je veľkým obohatením pre rodinu – v Cirkvi aj v spoločnosti.“165
159. Panenstvo je jednou formou lásky. Ako znamenie, pripomína nám horlivosť pre Božie kráľovstvo, naliehavosť odovzdať sa bez výhrad službe evanjelizácie (porov. 1 Kor 7, 32) a je odrazom plnosti neba, kde sa „ľudia neženia, ani nevydávajú“ (Mt 22, 30). Svätý Pavol panenstvo odporúčal, pretože očakával bezprostredný návrat Ježiša a chcel, aby sa všetci koncentrovali jedine na evanjelizáciu: „Čas je krátky“ (1 Kor 7, 29). Bolo však zrejmé, že je to jeho osobný názor a vlastná túžba (porov. 1 Kor 7, 6 – 8), a nie Kristova požiadavka: „Nemám Pánov príkaz“ (1 Kor 7, 25). Zároveň uznával hodnotu rozličných povolaní: „Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak; druhý inak“ (1 Kor 7, 7). V tomto zmysle svätý Ján Pavol II. povedal, že biblické texty „nedávajú dôvod zastávať ani ,podriadenosť ‘ manželstva, ani ,nadradenosť‘ panenstva alebo celibátu“166
kvôli pohlavnej zdržanlivosti. Skôr než hovoriť v akomkoľvek ohľade o nadradenosti panenstva, zdá sa primerané poukázať na to, že rôzne životné stavy sa navzájom dopĺňajú tak, že jeden môže byť dokonalejší v niektorom aspekte a druhý zasa z iného uhla pohľadu. Alexander Hales napríklad hovoril, že manželstvo sa v istom zmysle môže pokladať za nadradené ostatným sviatostiam: pretože symbolizuje čosi také veľké ako „jednotu Krista s Cirkvou alebo jednotu Božej prirodzenosti s ľudskou“.167