160. Teda „nejde o umenšenie hodnoty manželstva vzhľadom na zdržanlivosť “168
a „niet akéhokoľvek podkladu pre ich domnelý vzájomný protiklad... Ak sa v istej teologickej tradícii hovorí o stave dokonalosti (status perfectionis), nerobí sa to kvôli samotnej zdržanlivosti, ale vzhľadom na celok života založeného na evanjeliových radách“.169
No osoba žijúca v manželstve môže žiť lásku najvyššieho stupňa. Teda „dospieva k tej dokonalosti, ktorá vyviera z lásky, prostredníctvom vernosti duchu týchto rád. Takáto dokonalosť je možná a prístupná každému človeku“.170
161. Panenstvo predstavuje symbolickú hodnotu lásky, ktorá nepotrebuje druhého vlastniť, a takým spôsobom odzrkadľuje slobodu nebeského kráľovstva. Je pozvaním pre manželov, aby žili svoju manželskú lásku v perspektíve definitívnej lásky ku Kristovi, ako spoločné napredovanie k plnosti nebeského kráľovstva. Láska manželov zasa predstavuje iné symbolické hodnoty: na jednej strane je zvláštnym odrazom Najsvätejšej Trojice. Vskutku, Trojica je naplno jednotou – v ktorej však existuje aj odlíšenie. Okrem toho rodina je kristologickým znamením, pretože ukazuje blízkosť Boha, ktorý zdieľa život človeka, zjednotiac sa s ním vo vtelení, na kríži a pri vzkriesení: každý z manželov sa stáva „jedným telom“ s druhým a seba samého ponúka, aby sa celkom zdieľal s druhým až do konca. Panenstvo je „eschatologickým“ znamením vzkrieseného Krista, manželstvo je „historickým“ znamením pre tých, ktorí kráčajú po zemi; znamením pozemského Krista, ktorý prijal zjednotenie s nami a daroval sa až po vyliatie svojej krvi. Panenstvo a manželstvo sú, a musia byť, rozličné spôsoby, ako milovať, pretože „človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska“.171
162. Celibát v sebe ukrýva riziko, že sa stane pohodlnou osamelosťou, ktorá ponúka slobodu autonómne sa pohybovať, meniť miesta, úlohy a rozhodnutia, zaobchádzať s vlastnými peniazmi, stretávať sa s rozličnými osobami – podľa príťažlivosti daného okamihu. V takom prípade žiari svedectvo osôb žijúcich v manželstve. Tí, ktorí boli povolaní k panenstvu, môžu nájsť v niektorých manželských pároch jasné znamenie šľachetnej a neochvejnej vernosti Bohu a jeho zmluve, ktoré ich srdcia môže povzbudiť ku konkrétnejšej a obetavejšej disponibilite. Vskutku existujú osoby žijúce v manželstve, ktoré svoju vernosť zachovávajú aj vtedy, keď sa partner stal fyzicky nepríjemným alebo keď nenapĺňa ich potreby – a to aj napriek mnohým príležitostiam, ktoré ich pozývajú k nevernosti alebo opusteniu. Žena sa môže starať o svojho chorého manžela a tam, pri kríži, znovu opakuje „áno“ svojej lásky – až do smrti. V takejto láske sa nádherným spôsobom ukazuje dôstojnosť toho, kto miluje; dôstojnosť ako odraz lásky (caritas), keďže pre túto lásku je vlastné skôr milovať než byť milovaný.172
V mnohých rodinách tiež môžeme nájsť schopnosť obetavej a nežnej služby problémovým, ba dokonca nevďačným deťom. To z daných rodičov robí znamenie slobodnej a nezištnej Ježišovej lásky. To všetko sa stáva pozvaním pre osoby žijúce v celibáte, aby svoju oddanosť nebeskému kráľovstvu žili s väčšou štedrosťou a disponibilitou. Sekularizácia dnes zatemnila hodnotu zväzku na celý život a zbagatelizovala bohatstvo manželskej oddanosti, preto „treba prehĺbiť pozitívne aspekty manželskej lásky“.173
163. Predlžovanie života spôsobuje, že dochádza k niečomu, čo v iných časoch nebolo bežné: intímny vzťah a vzájomná prináležitosť sa musia uchovať štyri, päť alebo šesť desaťročí, a to znamená nevyhnutnosť vracať sa k rozhodovaniu jeden pre druhého – na viackrát. Manželský partner už možno nie je priťahovaný intenzívnou sexuálnou túžbou, ktorá by ho viedla k druhej osobe, ale cíti potešenie z toho, že jej patrí a ona patrí jemu, z poznania, že nie je sám, že má „pomocníka“, ktorý o jeho živote a príbehu vie všetko a ktorý s ním všetko zdieľa. Je to spoločník na ceste života, s ktorým možno čeliť ťažkostiam i tešiť sa pekným veciam. Aj toto plodí uspokojenie sprevádzajúce túžbu, ktorá je vlastná manželskej láske. Nemôžeme si sľúbiť, že budeme mať celý život tie isté city. Avšak určite môžeme mať stabilný spoločný projekt, snažiť sa navzájom milovať a žiť spojení, až kým nás smrť nerozdelí, žiť neustále v bohatej intimite. Láska, ktorú si sľubujeme, presahuje každú emóciu, cit a rozpoloženie ducha – aj keď ich môže v sebe zahŕňať. Je to najhlbšie milovanie, s rozhodnutím srdca, ktoré zahrnuje celú existenciu. A tak sa aj uprostred nevyriešeného konfliktu, aj keď srdce zachvacujú zmätené pocity, každý deň udržiava pri živote rozhodnutie milovať, patriť si navzájom, zdieľať celý život a pokračovať v láske a odpúšťaní. Obaja kráčajú cestou rastu a osobných premien. Na tejto ceste láska slávi každý krok a každú novú etapu.
164. V priebehu manželstva sa fyzický vzhľad mení, to však nie je dôvod nato, aby skončila láskyplná príťažlivosť. Človek sa zaľúbi do celej osoby s vlastnou identitou, nielen do tela, i keď to telo, napriek opotrebeniu časom, nikdy neprestane nejakým spôsobom vyjadrovať osobnú identitu, ktorá si získala srdce. Keď druhí už nedokážu rozpoznať krásu tejto identity, zamilovaný manželský partner je neustále schopný ju vnímať inštinktom lásky, a náklonnosť sa nestratí. Nanovo potvrdzuje svoje rozhodnutie patriť jej, znovu si ju vyberá a tento výber vyjadruje prostredníctvom vernej blízkosti, plnej nehy. Vznešenosť jeho rozhodnutia pre ňu, keďže je intenzívna a hlboká, prebúdza novú formu emócie v napĺňaní manželského poslania. Pretože „emócia vyvolaná druhým človekom ako osobou... nesmeruje sama osebe k manželskému aktu“.174
Nadobúda iné citové vyjadrenia, pretože láska „je vo svojej podstate jediná skutočnosť, i keď má rôzne dimenzie, z ktorých môže raz vyniknúť jedna, inokedy druhá“.175
Zväzok nachádza nové spôsoby a od človeka vyžaduje rozhodnutie, aby ho vytváral stále nanovo. No nielen preto, aby ho uchoval, ale aj preto, aby mu dal rast. Je to cesta budovania, deň za dňom. Avšak nič z tohto nie je možné, ak sa nevzýva Duch Svätý, ak sa každý deň nevolá po jeho milosti, ak sa nehľadá jeho nadprirodzená sila, ak sa od neho úzkostlivo nežiada, aby vylial svoj oheň na našu lásku – aby ju posilnil, usmernil a premenil v každej novej situácii.
165. Láska vždy dáva život. Manželská láska sa preto „nevyčerpáva iba v rámci spoločenstva manželov […] Manželia, keď sa navzájom darujú sebe, darujú zo seba novú skutočnosť, dieťa, živý obraz svojej lásky, trvalý znak manželskej jednoty, ako živú a nedeliteľnú syntézu svojho otcovstva a materstva“.176
166. Rodina je nielen prostredím plodenia, ale aj prijatia nového života, ktorý prichádza ako Boží dar. Každý nový život „nám umožňuje objaviť najnezištnejší rozmer lásky, nad ktorým budeme vždy žasnúť. Je to krása toho, keď sme vopred milovaní: deti sú milované skôr, než prichádzajú na svet“.177
Toto odzrkadľuje primát Božej lásky, ktorá vždy preberá iniciatívu, pretože deti „sú milované skôr, než urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili“.178
No „mnohé deti sú od začiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o svoje detstvo a o svoju budúcnosť. Niekto sa opováži povedať, takmer akoby na vlastné ospravedlnenie, že bola chyba priviesť ich na svet. To je hanebné! […] Načo sú nám slávnostné vyhlásenia práv človeka a práv dieťaťa, keď potom trestáme deti za chyby dospelých?“179
Ak dieťa prichádza na svet v neželaných okolnostiach, rodičia alebo iní členovia rodiny musia urobiť všetko preto, aby bolo prijaté ako Boží dar a aby prevzali zodpovednosť za jeho prijatie – s otvorenosťou a láskavosťou. Pretože „keď ide o deti, ktoré prichádzajú na svet, žiadnu obetu dospelých nemožno pokladať za príliš nákladnú alebo príliš veľkú, keď sa treba vyhnúť tomu, aby si dieťa myslelo, že je chybou, že nemá žiadnu hodnotu, tomu, aby bolo ponechané na zranenia života a aroganciu ľudí“.180
Dar nového dieťaťa, ktoré Pán zveruje otcovi a mame, začína prijatím, pokračuje opatrovaním počas pozemského života a má ako konečný cieľ radosť večného života. Jasný pohľad smerom k najvyššiemu uskutočneniu ľudskej osoby poskytuje rodičom lepšie uvedomenie si vzácnosti daru, ktorý im bol zverený: vskutku práve im dáva Boh možnosť vybrať meno, ktorým bude on každé zo svojich detí volať naveky.181
167. Mnohopočetné rodiny sú radosťou Cirkvi. V nich láska prejavuje svoju štedrú plodnosť. To neznamená zabudnúť na zdravé upozornenie svätého Jána Pavla II., ktorý vysvetľoval, že zodpovedné rodičovstvo nie je „plodenie bez obmedzenia alebo vedomia o tom, čo to znamená vychovávať deti, ale možnosť daná manželským párom nato, aby múdro a zodpovedne využívali svoju neporušiteľnú slobodu, berúc do úvahy sociálne a demografické skutočnosti, ako aj vlastnú situáciu a legitímne túžby“.182
168. Tehotenstvo je náročné obdobie, ale aj úžasný čas. Matka spolupracuje s Bohom, aby vznikol zázrak nového života. Materstvo pochádza „zo špecifickej schopnosti ženského organizmu, ktorý so stvoriteľskou osobitosťou slúži na počatie a splodenie ľudskej bytosti“.183
Každá žena sa podieľa na „tajomstve stvorenia, ktoré sa obnovuje v ľudskom plodení“.184
Ako hovorí žalm: „Utkal si ma v živote mojej matky“ (Ž 139, 13). Každé dieťa, ktoré sa formuje vnútri svojej matky, je večným projektom Boha Otca a jeho večnej lásky: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1, 5). Každé dieťa je odjakživa v Božom Srdci a v okamihu, keď je počaté, plní sa večný sen Stvoriteľa. Pomyslime na to, aká je hodnota embrya – od okamihu, v ktorom sa počalo! Treba naň pozerať tým pohľadom lásky Otca, ktorý vidí ponad každé zdanie.
169. Žena môže mať v tehotenstve účasť na tomto Božom projekte, keď sníva o svojom dieťati: „Všetky mamy a všetci otcovia snívali o svojich deťoch deväť mesiacov. […] Rodina bez sna nie je možná. Keď sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti nerastú, láska nerastie, život ochabuje a vyhasína.“185
Ak ide o pár kresťanských manželov, v tomto sne sa nevyhnutne objavuje aj krst. Rodičia ho pripravujú svojou modlitbou, zverujúc dieťa Ježišovi ešte pred jeho narodením.