170. Vďaka vedeckým pokrokom je dnes možné dopredu vedieť, akú farbu vlasov bude mať dieťa a akými chorobami bude možno v budúcnosti trpieť, pretože všetky somatické vlastnosti tejto osoby sú vpísané do jej genetického kódu už v embryonálnom štádiu. Ale len Otec, ktorý ho stvoril, ho pozná naplno. Len on vie, čo je najvzácnejšie a čo je najdôležitejšie, pretože on vie, kto je to dieťa, aká je jeho najhlbšia identita. Matka, ktorá ho nosí vo svojom lone, potrebuje prosiť o Božie svetlo, aby mohla svoje dieťa poznať do hĺbky a očakávať ho také, aké je v skutočnosti. Niektorí rodičia cítia, že ich dieťa neprichádza v najlepšom okamihu. Potrebujú prosiť Pána, aby ich uzdravil a posilnil –, aby toto dieťa naplno prijali a mohli ho srdečne očakávať. Je dôležité, aby sa dieťa cítilo očakávané. Dieťa nie je doplnok alebo riešenie osobnej ašpirácie. Je to ľudská bytosť s nesmiernou hodnotou, ktorá nemôže byť použitá na vlastný prospech. Teda nie je dôležité, či ti tento nový život je alebo nie je užitočný, či má vlastnosti, ktoré sa ti páčia alebo nie, či zodpovedá tvojim plánom a tvojim snom. Pretože „deti sú dar. Každé je jedinečné a neopakovateľné. Dieťa milujeme preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné alebo také či onaké; milujeme ho preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje túžby. Dieťa je dieťa“.186 Láska rodičov je nástrojom lásky Boha Otca, ktorý s nehou očakáva narodenie každého dieťaťa, akceptuje ho bez podmienok a prijíma nezištne.

171. Každú tehotnú ženu túžim láskavo poprosiť: staraj sa o svoju radosť, aby ti nič nevzalo vnútornú radosť z materstva. To dieťa si zaslúži tvoju radosť. Nedovoľ, aby obavy, starosti, komentáre druhých alebo problémy uhasili radosť z toho, že si Božím nástrojom pre príchod nového človeka na svet. Staraj sa o to, čo treba urobiť alebo pripraviť, ale bez znepokojovania, a chváľ Boha ako Mária: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 – 48). Ži s pokojným entuziazmom uprostred svojich starostí a modli sa k Pánovi, nech opatruje tvoju radosť, aby si ju mohla preniesť na svoje dieťa.

Láska matky a otca

172. „Deti, ktoré sa práve narodili, začínajú spolu s výživou a opaterou dostávať do daru potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky idú cestou darovania osobného mena, zdieľania reči, porozumenia pohľadov, rozžiarenia úsmevov. [Deti] sa tak učia, že krása spojiva medzi ľudskými bytosťami poukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma odlišnosť druhého – spoznáva ho a rešpektuje ako partnera v dialógu. […] A to je láska, ktorá v sebe nesie iskierku lásky Božej!“187 Každé dieťa má právo prijímať lásku matky aj otca: obaja sú nevyhnutní na jeho celistvé a harmonické dozrievanie. Ako povedali austrálski biskupi, obaja „prispievajú, každý odlišným spôsobom, k rastu dieťaťa. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa znamená uznávať jeho potrebu a prirodzené právo mať matku i otca“.188 Nejde len o lásku otca a matky, každú osobitne, ale aj o lásku medzi nimi navzájom, chápanú ako prameň vlastnej existencie; ako hniezdo, ktoré poskytuje prijatie, a ako základ rodiny. Inak sa zdá, že dieťa sa zredukuje na rozmarné vlastníctvo. Obaja, muž a žena, otec i matka, sú „spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi“.189 Svojim deťom ukazujú materinskú a otcovskú tvár Pána. Okrem toho spolu vyučujú hodnotu vzájomnosti, stretnutia medzi odlišnými, pri ktorom každý prináša vlastnú identitu a vie aj prijímať od druhého. Ak pre nejaký nevyhnutný dôvod jeden z dvojice chýba, je dôležité hľadať spôsob, ako ho vynahradiť – pre dobro náležitého dozrievania dieťaťa.

173. Pocit osirotenia, ktorý dnes zažívajú mnohé deti a mnohí mladí, je hlbší, než si myslíme. Dnes uznávame ako plne legitímne a vhodné, že ženy chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele.Zároveň však nemôžeme ignorovať potrebu materinskej prítomnosti na strane detí, predovšetkým v prvých mesiacoch života. Skutočnosť je taká, že „žena stojí pred mužom ako matka, subjekt nového ľudského života, ktorý sa v nej počne a rozvíja, a z nej sa rodí na svet“.190 Umenšovanie prítomnosti matky s jej ženskými vlastnosťami znamená vážne ohrozenie pre našu zem. Oceňujem feminizmus, ak nežiada uniformitu a negovanie materstva. Pretože veľkosť ženy zahŕňa všetky práva, ktoré vyplývajú z jej neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ale aj z jej ženského génia, nevyhnutného pre spoločnosť. Jej špecificky ženské vlastnosti – predovšetkým materstvo – jej udeľujú aj povinnosti, pretože jej ženskosť znamená aj osobitné poslanie na tejto zemi, ktoré spoločnosť musí chrániť a uchovávať pre dobro všetkých.191

174. Naozaj, „matky sú najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu. […] Práve ony svedčia o kráse života“.192 Bezpochyby, „spoločnosť bez matiek by bola neľudskou spoločnosťou, pretože matky vedia vždy, aj v tých najťažších okamihoch, svedčiť o nežnosti, oddanosti, morálnej sile. Matky často odovzdávajú aj najhlbší zmysel náboženskej praxe: v prvých modlitbách, v prvých gestách zbožnosti, ktoré sa dieťa naučí... Bez matiek nielenže by nebolo nových veriacich, ale viera by stratila značnú časť svojho jednoduchého a hlbokého tepla. […] Najdrahšie mamy, ďakujem, ďakujem vám za to, čím ste v rodine, a za to, čo dávate Cirkvi a svetu“.193

175. Matka, ktorá chráni dieťa svojou nežnosťou a súcitom, pomáha mu, aby sa naučilo dôverovať; aby zažilo, že svet je dobré miesto, ktoré ho prijíma – a to umožňuje rozvíjať sebaúctu, ktorá podnecuje schopnosť intimity a empatie. Na druhej strane postava otca pomáha vnímať limity skutočnosti a je charakteristická najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výziev a pozvaním k námahe a bojovnosti. Otec s jasnou a šťastnou mužskou identitou – ten, ktorý vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť – je rovnako nenahraditeľný ako materinská opatera. Existujú flexibilné roly a úlohy, ktoré sa prispôsobujú konkrétnym okolnostiam každej rodiny, ale jasná a presne definovaná prítomnosť dvoch postáv, mužskej a ženskej, vytvára najvhodnejšie prostredie pre dozrievanie dieťaťa.

176. Hovorí sa, že naša spoločnosť je „spoločnosťou bez otcov“. V západnej kultúre postava otca akoby bola symbolicky neprítomná, skreslená, vyblednutá. Zdalo by sa, že aj samotná mužnosť je spochybnená. Nastal pochopiteľný zmätok, pretože „najskôr to bolo vnímané ako oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca ako predstaviteľa zákona, nanúteného zvonku, od otca ako cenzora šťastia detí a prekážky emancipácie a autonómie mladých. V niektorých domoch v minulosti zavše vládla autoritatívnosť, ba v istých prípadoch aj útlak“.194 Avšak „ako to neraz býva, z jedného extrému sa ide do druhého. Problémom dnešných dní sa už nezdá rušivá prítomnosť otcov, ale skôr ich neprítomnosť, ,nezvestnosť‘. Otcovia sú niekedy takí koncentrovaní na seba, na svoju prácu a občas aj na svoje osobnú sebarealizáciu, že zabúdajú na rodinu. A malých a mladých nechávajú samých“.195 Prítomnosť otca, a teda aj jeho autorita, je tiež narušená tým, že sa čoraz viac času venuje komunikačným pro­striedkom a zábavnej technológii. Okrem toho sa dnes autorita vníma podozrievavo a dospelí sú tvrdo spochybňovaní. Oni sami opúšťajú istoty, a preto neponúkajú svojim deťom isté a dobre podložené usmernenia. Nie je zdravé, aby sa zamieňali úlohy rodičov a detí: to poškodzuje primeraný proces zrenia, ktorý deti potrebujú absolvovať, a upiera im lásku, ktorá je schopná ich usmerniť a pomôcť, aby dozreli.196

177. Boh vkladá otca do rodiny, aby vzácnymi vlastnosťami svojej mužskosti „bol nablízku manželke, aby všetko zdieľali – radosti a bolesti, námahy a nádeje. A [aby] bol nablízku deťom pri ich raste: keď sa hrajú a keď sa venujú povinnostiam, keď sú bezstarostné a keď sú znepokojené, keď sa vyjadrujú a keď sú mĺkve, keď majú odvahu a keď majú strach, keď urobia chybný krok a keď znovu nájdu cestu; prítomný otec, vždy. Povedať prítomný neznamená to isté ako povedať kontrolór. Pretože otcovia – prílišní kontrolóri – potláčajú deti“.197 Niektorí otcovia sa cítia zbytoční a nepotrební, ale pravda je, že „deti potrebujú otca, ktorý na nich čaká, keď sa vracajú od svojich neúspechov. Urobia všetko, aby si to nepripustili, aby to nedali na sebe znať, ale potrebujú to“.198 Nie je dobre, keď deti zostávajú bez otcov, a tak prestávajú byť deťmi príliš skoro.