220. Kráčať znamená prechádzať cez rozličné etapy, ktoré nás povolávajú k štedrému darovaniu sa: od počiatočného dojmu charakterizovaného výrazne citeľnou príťažlivosťou sa prechádza k potrebe druhého človeka, ktorého vnímame ako súčasť vlastného života. Odtiaľ sa ide k chuti vzájomnej spolupatričnosti, potom k chápaniu celého života ako spoločného projektu, až k schopnosti klásť šťastie druhého nad svoje vlastné potreby, a k radosti, keď človek vidí svoje manželstvo ako dobro pre spoločnosť. Dozrievanie lásky znamená tiež naučiť sa „obchodovať“. Nie je to zištný postoj alebo komerčná hra, ale v konečnom dôsledku aplikácia vzájomnej lásky, pretože tento obchod je križovatkou vzájomných ponúk a zrieknutí pre dobro rodiny. V každej novej etape manželského života si treba sadnúť a znovu „zadefinovať“ dohody – tak, aby nebolo víťazov ani porazených, ale aby zvíťazili obe strany. V domácnosti sa rozhodnutia nerobia jednostranne – a dvojica preberá zodpovednosť za rodinu – ale každý dom je jedinečný a každá manželská syntéza odlišná.
221. Jednou z príčin, ktoré vedú k rozpadu manželstva, sú príliš vysoké očakávania ohľadom manželského života. Keď sa odhalí skutočnosť, limitovanejšia a problematickejšia než to, čo si ľudia vysnívali, riešením nie je rýchlo a nezodpovedne uvažovať nad rozlukou, ale prijať manželstvo ako cestu dozrievania, na ktorej je každý z manželov Božím nástrojom na napomáhanie rastu toho druhého. Zmena je možná – aj rast a rozvoj dobrých schopností, ktoré každý v sebe nesie. Každé manželstvo je „príbehom spásy“– a to predpokladá začínať z krehkosti, ktorá vďaka Božiemu daru a tvorivej, ušľachtilej odpovedi človeka postupne ustupuje čoraz pevnejšej a vzácnejšej skutočnosti. Azda najdôležitejšia úloha muža a ženy v láske je táto: navzájom si pomáhať byť viac mužom a viac ženou. Dať vyrásť znamená pomôcť druhému, aby sa vytvaroval vo vlastnej identite. Láska je preto „umeleckoremeselná“. Keď v Biblii čítame úryvok o stvorení muža a ženy, najskôr pozorujeme Boha, ako vytvára človeka (porov. Gn 2, 7), potom si všimne, že čosi podstatné chýba; vytvorí ženu a vzápätí vidí prekvapenie muža: „Ach, teraz áno, táto áno!“ A potom, zdá sa, počuť podivuhodný dialóg, v ktorom sa muž a žena začínajú navzájom objavovať. Naozaj, aj v najťažších okamihoch ten druhý znovu prekvapí a otvoria sa nové dvere pre opätovné stretnutie – akoby to bolo prvý raz; v každej novej etape sa znovu navzájom „tvarujú“. Láska spôsobuje, že jeden čaká na druhého – s trpezlivosťou umeleckého remeselníka, ktorú zdedil od Boha.
222. Sprevádzanie musí povzbudzovať manželov, aby boli štedrí v komunikácii života. „V zhode s osobným a ľudsky úplným charakterom manželskej lásky správnou cestou pre plánovanie rodiny je cesta vzájomného dialógu medzi manželmi, rešpektovanie časov a ohľad na dôstojnosť partnera. V tomto zmysle treba znovu objaviť encykliku Humanae vitae (porov. 10 – 14) a apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio (porov. 14; 28 – 35), aby sa opätovne prebudila ochota k plodeniu, ktorá je v kontraste s často nepriateľskou mentalitou voči životu... Zodpovedné rozhodnutie pre rodičovstvo predpokladá formovanie svedomia, ktoré je ,najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri‘ (Gaudium et spes, 16). O čo viac sa manželia vo svojom svedomí snažia počúvať Boha a jeho príkazy (porov. Rim 2, 15) a nechávajú sa duchovne sprevádzať, o to viac bude ich rozhodnutie vnútorne slobodné od subjektívnej svojvôle a od prispôsobovania sa štýlom správania v ich prostredí.“248
Zostáva platné, čo jasne vyhlásil Druhý vatikánsky koncil: „Manželia... majú v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvárať správny úsudok, prihliadajúc jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, ktoré sa už narodili alebo ktoré sa môžu narodiť v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia.“249
Na druhej strane „treba povzbudiť k užívaniu metód, ktorých základom sú ,prirodzené zákony a obdobia plodnosti‘ (Humanae vitae, 11). Je potrebné objasňovať, že ,tieto metódy rešpektujú telo manželov, napomáhajú ich vzájomnú nežnosť a podporujú výchovu k pravej slobode‘ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2370). Treba vždy zdôrazniť, že deti sú obdivuhodným Božím darom, radosťou pre rodičov i pre Cirkev. Ich prostredníctvom Pán obnovuje svet“.250
223. Synodálni otcovia poukázali na to, že „prvé roky manželstva sú životne dôležitým a delikátnym obdobím, počas ktorého páry rastú v uvedomovaní si výziev a zmyslu manželstva. Z toho vychádza potreba pastoračného sprevádzania, ktoré pokračuje aj po slávení sviatosti (porov. Familiaris consortio, časť III.). V tejto pastorácii je veľmi dôležitá prítomnosť skúsených manželských párov. Farnosť je považovaná za miesto, na ktorom skúsenejšie páry môžu byť k dispozícii pre tie mladšie, s prípadnou účasťou cirkevných združení, hnutí a nových spoločenstiev. Manželov treba povzbudiť k základnému postoju prijatia veľkého daru detí. Treba zdôrazniť dôležitosť rodinnej spirituality, modlitby a účasti na nedeľnej Eucharistii, povzbudiť páry, aby sa pravidelne stretávali na podporu rastu duchovného života a solidarity v konkrétnych potrebách života. Liturgie, pobožnosti, sväté omše slávené pre rodiny najmä na výročie manželstva boli spomenuté ako životne dôležité na podporu evanjelizácie prostredníctvom rodiny“.251
224. Toto napredovanie je otázkou času. Láska potrebuje ochotný a nezištný čas, ktorý ostatné veci odloží nabok. Chce to čas na dialóg, na objatie bez ponáhľania, zdieľanie plánov, vzájomné počúvanie a nazeranie, ocenenie, posilnenie vzťahu. Niekedy je problémom uponáhľaný rytmus spoločnosti alebo časy dané pracovnými povinnosťami. Inokedy je problémom to, že spoločne strávený čas nemá kvalitu. Zdieľame len fyzický priestor, ale bez venovania pozornosti jeden druhému. Pastorační pracovníci a skupiny rodín by mali mladým alebo krehkým manželským párom pomáhať učiť sa stretávať v daných okamihoch, zastaviť sa jeden pred druhým, a tiež zdieľať momenty ticha, ktoré ich nútia prežívať prítomnosť manželského partnera.
225. Manželia s dobrou skúsenosťou „vyučovania“ môžu v tomto zmysle ponúknuť praktické prostriedky, ktoré im samým boli užitočné: plánovanie nezištných spoločných okamihov, čas odpočinku s deťmi, rozličné spôsoby slávenia dôležitých vecí, priestory zdieľanej spirituality. Môžu však učiť aj dôvtipným prístupom, ktoré pomáhajú tieto okamihy napĺňať obsahom a významom, na osvojenie si lepšej komunikácie. Toto je mimoriadne dôležité, keď už vyhasla novosť zasnúbenia. Lebo keď sa nevie, čo robiť so spoločne tráveným časom, jeden alebo druhý z manželov začne hľadať útočisko v technológii, vymyslí si ďalšie povinnosti, vyhľadá iné náručia alebo zuteká z nepohodlnej intimity.
226. Mladých manželov treba tiež stimulovať, aby si vytvorili vlastné zvyky, ktoré ponúkajú zdravý pocit stability a ochrany a ktoré sa budujú s množstvom každodenných zdieľaných rituálov. Je dobré vždy ráno sa pobozkať, každý večer si dať požehnanie; čakať na druhého a privítať ho, keď príde; občas spolu chodiť von, podieľať sa na domácich prácach. Zároveň je však dobré prerušiť zvyky slávnosťou, nestratiť v rodine schopnosť oslavovať, radovať sa a sláviť pekné skúsenosti. Manželia majú potrebu spoločne sa prekvapiť z Božích darov a spolu živiť entuziazmus pre život. Keď sa vie sláviť, táto schopnosť obnovuje energiu lásky, oslobodzuje ju od monotónnosti a každodenné zvyky vypĺňa farbou i nádejou.
227. My pastieri musíme povzbudzovať rodiny, aby rástli vo viere. Preto je dobré pripomínať častú svätú spoveď, duchovné vedenie, účasť na duchovných obnovách. Netreba však ani zabudnúť pozývať ich k vytváraniu týždenných priestorov na rodinnú modlitbu, pretože „rodina, ktorá sa spolu modlí, spolu zostane“. Takisto keď navštevujeme domy, mali by sme pozvať všetkých členov rodiny na chvíľu modlitby – jedni za druhých – a k tomu, aby zverili rodinu do rúk Pána. Zároveň je vhodné povzbudiť každého z manželov, aby venoval chvíle modlitby v samote pred Bohom, pretože každý človek má svoje tajné kríže. Prečo neporozprávať Bohu o tom, čo sužuje srdce, alebo ho nepožiadať o silu na uzdravenie svojich rán; nepoprosiť o svetlo potrebné na podporu vlastného úsilia? Synodálni otcovia tiež zdôraznili, že „Božie slovo je pre rodinu prameňom života a spirituality. Celá pastorácia rodiny sa musí nechať vnútorne stvárniť a členov domácej cirkvi formovať prostredníctvom modlitbového čítania Svätého písma v spoločenstve Cirkvi. Božie slovo je nielen dobrá zvesť pre súkromný život osôb, ale aj kritérium posudzovania a svetlo pre rozlišovanie rôznych výziev, s ktorými sa manželia a rodiny konfrontujú“.252
228. Je možné, že niektorý z manželov nie je pokrstený alebo nechce žiť záväzky viery. V takom prípade túžba druhého žiť a rásť ako kresťan spôsobuje, že ľahostajnosť manželského partnera je prežívaná s bolesťou. Napriek tomu je možné nájsť niektoré spoločné hodnoty, ktoré sa dajú zdieľať a pestovať s entuziazmom. V každom prípade milovať neveriaceho manželského partnera, robiť ho šťastným, zmierňovať jeho utrpenia a zdieľať s ním život je opravdivou cestou posväcovania. Na druhej strane láska je Božím darom a tam, kde sa šíri, dáva pocítiť svoju premieňajúcu silu, niekedy tajomnými spôsobmi až tak, že „neveriaci muž sa posväcuje vo veriacej žene a neveriaca žena sa posväcuje vo veriacom manželovi“ (1 Kor 7, 14).
229. Farnosti, hnutia, školy a ďalšie cirkevné inštitúcie môžu rozličnými spôsobmi sprostredkovať starostlivosť o rodiny a ich oživenie. Napríklad takými prostriedkami, akými sú stretnutia blízkych alebo spriatelených manželských párov, krátke duchovné obnovy pre manželov, konferencie špecialistov o konkrétnej problematike rodinného života, poradenské centrá pre manželov, misijní pracovníci pripravení hovoriť s manželmi o ich ťažkostiach a túžbach, poradne pre rozličné rodinné situácie (závislosti, nevera, rodinné násilie), priestory spirituality, miesta formácie pre rodičov s problémovými deťmi, rodinné zhromaždenia. Sekretariát farnosti by mal byť schopný poskytnúť srdečné prijatie a pomoc v naliehavých rodinných situáciách alebo nasmerovať k niekomu, kto dokáže pomôcť. Je tu tiež pastoračná podpora, ktorá sa poskytuje v manželských skupinách – tak služobná, ako aj misijná, modlitbová, formačná alebo umožňujúca vzájomnú pomoc. Tieto skupiny ponúkajú príležitosť dávať, prežívať otvorenosť rodiny pre druhých, zdieľať vieru, ale zároveň sú prostriedkom na posilnenie snúbencov a pre ich rast.