230. Je pravda, že mnohé manželské páry sa z kresťanského spoločenstva vytratia hneď po uzatvorení manželstva – ale niekedy premárnime isté príležitosti, keď znovu prídu a ukážu sa: vtedy by sme im mohli príťažlivým spôsobom ponúknuť ideál kresťanského manželstva a priblížiť ich k priestorom sprevádzania: mám na mysli napríklad krst dieťaťa, prvé sväté prijímanie alebo keď sa zúčastňujú na pohrebe či na svadobnom obrade nejakého príbuzného alebo priateľa. Takmer všetci manželia sa znovu ukážu pri týchto príležitostiach, ktoré by mohli byť lepšie ocenené. Ďalším spôsobom priblíženia sa je požehnanie domov alebo návšteva obrazu Panny Márie, ktoré ponúkajú príležitosť rozvinúť pastoračný dialóg o situácii v rodine. Tiež môže byť veľmi užitočné zveriť starším párom úlohu sprevádzať mladšie páry vo svojom okolí, stretávať sa s nimi, sprevádzať ich začiatky a ponúkať im program rastu. Pre rytmus súčasného života väčšina manželov nebude ochotná chodiť na časté stretnutia, a nemôžeme sa obmedziť len na pastoráciu malých elít. Dnes musí byť pastorácia rodín podstatne misionárska, vychádzajúca, blízka – skôr než by sa zredukovala na fabriku kurzov, do ktorých chodí iba málokto.

Výzva kríz

232. Príbeh rodiny je poznačený krízami každého druhu, ktoré sú aj súčasťou jej dramatickej krásy. Rodine treba pomôcť odhaliť, že prekonaná kríza nevedie k menej intenzívnemu vzťahu, ale k vylepšeniu, usadeniu a dozretiu vína jednoty. Manželia spolu nežijú preto, aby boli čoraz menej šťastní, ale aby sa naučili byť šťastní novým spôsobom, na základe možností otvorených novou etapou života. Každá kríza prináša prax, ktorá umožňuje zvýšiť intenzitu spoločného života alebo aspoň nájsť nový zmysel v manželskej skúsenosti. Vôbec nie je nevyhnutné zmieriť sa s klesajúcou krivkou, nevyhnutným zhoršovaním či priemernosťou, ktorú treba vydržať. Práve naopak, keď sa manželstvo prijme ako úloha, ktorá znamená aj prekonávanie prekážok, každú krízu možno vnímať ako príležitosť dospieť k spoločnému pitiu lepšieho vína. Je dobré sprevádzať manželov, aby boli schopní prijať krízy, ktoré môžu prísť; zdvihnúť ich rukavicu a určiť im miesto v rodinnom živote. Skúsení a formovaní manželia musia byť pripravení sprevádzať druhých v tomto zistení tak, aby ich krízy nenaplašili a nepriviedli k unáhleným rozhodnutiam. Každá kríza ukrýva aj dobrú správu, ktorú treba vedieť zachytiť – cibrením sluchu srdca.

233. Bezprostrednou reakciou je klásť odpor voči výzve krízy, stiahnuť sa do defenzívy, lebo človek cíti, že sa mu veci vymykajú spod kontroly; kríza ukazuje nedostatočnosť vlastného spôsobu života, a to je nepríjemné. Použije sa preto metóda popierania problémov, ich skrývania, relativizovania ich dôležitosti, sústredenia len na plynutie času. To však odďaľuje riešenie a vedie k míňaniu energie na zbytočné zakrývanie, ktoré veci len komplikuje. Putá chátrajú a silnie izolácia, ktorá poškodzuje intimitu. V kríze, ktorej sa nečelí, sa najviac poškodzuje komunikácia. Takýmto spôsobom, kúsok po kúsku, sa z osoby, ktorá bola „tou, ktorú milujem“, postupne stáva „tá, ktorá ma celý život sprevádza“, potom už len „otec alebo matka mojich detí“ a napokon cudzí človek.

234. Keď máme čeliť kríze, musíme byť prítomní. To je ťažké, pretože ľudia sa niekedy izolujú, aby neukázali, čo cítia, uťahujú sa nabok v malichernom a klamlivom tichu. V týchto okamihoch treba vytvárať priestor na komunikáciu od srdca k srdcu. Problém je, že komunikovať takto v momente krízy sa stáva ťažším, ak sa to ľudia nikdy predtým nenaučili. Je to skutočné umenie, ktorému sa treba učiť vo chvíľach pokoja, aby sa dalo využiť v ťažkých časoch. Manželom treba pomôcť odhaliť príčiny ukryté hlboko v srdciach, a čeliť im – ako pôrodu, ktorý prebehne a zanechá tu nový poklad. Avšak odpovede na konzultácie odhaľujú, že v ťažkých alebo kritických situáciách sa väčšina ľudí neobracia na pastoračné sprevádzanie, pretože ho nevníma ako chápavé, blízke, realistické, „vtelené“. Pokúsme sa preto teraz pozrieť na manželské krízy pohľadom, ktorý neignoruje ich bremeno bolesti a úzkosti.

235. Existujú bežné krízy, ktoré zvyčajne postihujú všetky manželstvá, ako kríza počiatkov, keď je potrebné sa naučiť, ako urobiť zlučiteľnými vzájomné rozdiely a odpútať sa od rodičov; alebo kríza príchodu dieťaťa so svojimi novými emočnými výzvami; kríza výchovy dieťaťa, ktoré mení zvyky rodičov; kríza dospievania dieťaťa, ktorá si vyžaduje mnoho síl, destabilizuje rodičov, ba niekedy ich postaví jedného proti druhému; kríza „prázdneho hniezda“, ktorá núti manželský pár, aby znovu hľadel na seba samého; kríza spôsobená starobou rodičov manželov, ktorí si vyžadujú viac prítomnosti, viac pozornosti a ťažké rozhodnutia. Sú to náročné situácie, ktoré vyvolávajú obavy, pocity viny, depresie alebo únavu, ktoré môžu vážne naštiepiť zväzok.

236. K týmto sa pridávajú osobné krízy, ktoré doliehajú na manželský pár, spojené s ekonomickými, pracovnými, citovými, spoločenskými a duchovnými problémami. A pripájajú sa tiež neočakávané okolnosti, ktoré môžu pozmeniť rodinný život a vyžadujú si cestu odpustenia a zmierenia. V tom istom okamihu, keď sa človek pokúša urobiť krok odpustenia, mal by sa s pokojnou pokorou spýtať sám seba, či nevytvoril také podmienky, ktoré druhého vystavili spáchaniu určitých chýb. Niektoré rodiny podľahnú, keď sa manželia navzájom obviňujú, avšak „skúsenosť ukazuje, že s adekvátnou pomocou a so zásahom milosti zmierenia sa veľké percento manželských kríz uspokojivým spôsobom prekoná. Vedieť odpúšťať a pocítiť odpustenie je základnou skúsenosťou v rodinnom živote“.254 „Namáhavé umenie zmierovania, ktoré si vyžaduje podporu milosti, potrebuje aj štedrú spoluprácu príbuzných a priateľov, a niekedy aj vonkajšiu a profesionálnu pomoc.“255

237. Stalo sa častým, že ak človek cíti, že nedostáva to, po čom túžil, alebo ak sa nerealizuje to, o čom sníval, zdá sa to dostatočným dôvodom na ukončenie manželstva. Takto už nebude manželstva, ktoré by trvalo. Niekedy na rozhodnutie o tom, že všetko skončilo, stačí sklamanie, neprítomnosť v okamihu, keď človek druhého potreboval, zranená pýcha alebo neurčitý strach. Istým situáciám, ktoré sú vlastné nevyhnutnej ľudskej krehkosti, sa pripisuje príliš veľká emočná váha. Napríklad pocit nedostatočného opätovania, žiarlivosti, rozdiely, ktoré sa vo dvojici môžu objaviť, príťažlivosť iných osôb, nové záujmy, ktoré majú tendenciu zmocniť sa srdca, fyzické zmeny manželského partnera, a mnohé ďalšie veci, ktoré – skôr než útokmi na lásku – sú príležitosťami opätovne pozývajúcimi na jej obnovenie.

238. V týchto okolnostiach sú niektorí dostatočne zrelí, aby si nato znovu vybrali druhého za svojho spoločníka na ceste – napriek obmedzeniam vzťahu – a realisticky prijímajú to, že nemôže uspokojiť všetky ich vytúžené sny. Vyhnú sa tomu, aby seba pokladali za jediných „mučeníkov“, a vedia oceniť aj nepatrné a obmedzené možnosti, ktoré im ponúka život v rodine; smerujú k utužovaniu zväzku v rámci budovania, ktoré si žiada čas a úsilie. Pretože si v podstate uvedomujú, že každá kríza je ako nové „áno“, ktoré umožňuje, aby sa láska znovu zrodila – posilnená, premenená, dozretá, rozjasnená. Vychádzajúc z krízy, človek má odvahu znovu hľadať hlboké korene toho, čo sa deje, nanovo zadefinovať základné dohody, nájsť novú rovnováhu a spoločne prejsť nový úsek. S týmto postojom neustálej otvorenosti možno čeliť mnohým ťažkým situáciám! V každom prípade, s poznaním, že zmierenie je možné, dnes zisťujeme, že „služba venovaná tým, ktorých manželský vzťah sa poškodil, sa javí ako osobitne naliehavá“.256

Staré zranenia

239. Je pochopiteľné, že v rodinách existujú mnohé ťažkosti, keď niekto z ich členov nevyzrel v spôsobe nadväzovania vzťahov, pretože sa nevyliečil z rán určitého obdobia svojho života. Zle prežité detstvo a dospievanie sú úrodnou pôdou pre osobné krízy, ktoré poškodzujú manželstvo. Keby boli všetci normálne dozretými osobami, krízy by boli menej časté a menej bolestivé. Faktom však zostáva, že niekedy ľudia potrebujú v štyridsiatke uskutočniť oneskorené dozrievanie, ktoré mali dosiahnuť na konci puberty. Niekedy ľudia milujú egocentrickou láskou dieťaťa, ktoré uviazlo vo fáze skreslenej skutočnosti a prežívania vrtochu, že všetko sa musí krútiť okolo jeho ja. Je to nenásytná láska, ktorá kričí a plače, keď nedostane to, po čom túži. Inokedy ľudia milujú láskou, ktorá uviazla vo fáze dospievania, poznačenej sporom, štipľavou kritikou, zvykom obviňovať všetkých, logikou sentimentu a fantázie, kde druhí musia vypĺňať našu prázdnotu a znášať naše vrtochy.