270. Základnou vecou je, aby sa disciplína nepremenila na zmrzačenie túžby, ale na podnet pre neustále napredovanie. Ako zosúladiť disciplínu a vnútornú dynamiku? Ako dosiahnuť, aby sa disciplína stala konštruktívnym ohraničením napredovania dieťaťa, a nie múrom, ktorý dieťa „zruší“, alebo rozmerom výchovy, ktorý ho bude potláčať? Treba vždy nájsť rovnováhu medzi dvomi rovnako škodlivými extrémami: jedným by bolo chcieť budovať svet podľa túžob dieťaťa, ktoré rastie s pocitom nositeľa práv, ale nie zodpovednosti. Druhým extrémom by bolo viesť dieťa k životu bez vedomia o jeho dôstojnosti, jedinečnej identite a právach, trýznené povinnosťami a podrobené realizovaniu túžob druhých.
271. Morálna výchova znamená žiadať od dieťaťa alebo mladého človeka len tie veci, ktoré pre neho nepredstavujú neprimeranú obetu; vyžadovať len takú dávku úsilia, ktorá nevyvolá nevôľu alebo len skutky z donútenia. Riadnou cestou je navrhnúť malé kroky, ktoré sa dajú pochopiť, prijať a oceniť a ktoré znamenajú primerané odriekanie. Inak, keď sa žiada priveľa, nezíska sa nič. Človek, hneď ako sa oslobodí spod autority, pravdepodobne konať dobro prestane.
272. Etická formácia niekedy vyvoláva nevôľu z dôvodu skúsenosti zanedbania, sklamania, chýbajúcu náklonnosť alebo zlý obraz rodičov. Do etických hodnôt sa projektujú skreslené obrazy postáv otca a matky alebo slabosti dospelých. Preto treba dospievajúcim pomôcť použiť analógiu: hodnoty sú osobitným spôsobom napĺňané niektorými príkladnými osobami, ale uskutočňujú sa aj nedokonalým spôsobom, na rozličných stupňoch. Keďže odpor mladých je silne spojený s negatívnymi skúsenosťami, zároveň im treba pomôcť, aby prešli cestu uzdravenia zraneného vnútorného sveta a mohli tak dospieť k pochopeniu a k zmiereniu s ľuďmi a so spoločnosťou.
273. Keď sa predkladajú hodnoty, treba napredovať kúsok po kúsku; postupovať rôznorodými spôsobmi podľa veku a konkrétnych možností osôb, bez toho, že by sme chceli aplikovať pevné a nemenné metódy. Cenné príspevky psychológie a výchovno-vzdelávacích vied ukazujú, že pri dosahovaní zmien správania je potrebný postupný proces, ale aj to, že sloboda potrebuje byť usmernená a stimulovaná, pretože ak je ponechaná len na samu seba, nemôže garantovať vlastné vyzretie. Konkrétna, reálna sloboda je ohraničená a podmienená. Nie je to čistá schopnosť vyberať si dobro s úplnou spontánnosťou. Nie vždy sa náležite rozlišuje medzi „dobrovoľným“ a „slobodným“ skutkom. Niekto môže chcieť niečo zlé veľkou silou vôle – pre neovládateľnú vášeň alebo pre zlú výchovu. V takom prípade je jeho rozhodnutie silne dobrovoľné, neprotirečí sklonu jeho vôle, avšak nie je slobodné, pretože je preňho takmer nemožné nezvoliť si zlo. To sa deje aj s človekom závislým od drogy. Keď po nej túži, robí to zo všetkých síl, no je tak podmienený, že v danom okamihu nie je schopný urobiť odlišné rozhodnutie. Jeho rozhodnutie je preto dobrovoľné, ale nie slobodné. Nemá zmysel „nechať ho, nech sa rozhodne slobodne“, pretože v skutočnosti si nedokáže vybrať a vystaviť ho droge nebude mať za následok nič iné, než zväčšenie jeho závislosti. Potrebuje pomoc druhých a výchovný program.
274. Rodina je prvou školou ľudských hodnôt, v ktorej sa človek učí správne používať slobodu. Existujú sklony, ktoré dozreli v detstve, poznačujú človeka do hĺbky a ostávajú na celý život – ako priaznivá emócia voči určitej hodnote alebo spontánne odmietnutie istých spôsobov správania. Mnohí ľudia celý život konajú určitým spôsobom, pretože pokladajú za platný štýl konania, ktorý asimilovali z detstva, akoby osmózou: „Mňa tak naučili“; „Tak mi to vštepili.“ V rodinnom prostredí sa človek tiež môže naučiť kritickým spôsobom rozlišovať posolstvá rôznych komunikačných prostriedkov. Žiaľ, niektoré televízne programy alebo niektoré formy reklamy často pôsobia negatívne a oslabujú hodnoty prijaté v rodinnom živote.
275. V súčasnej dobe, v ktorej vládne nepokoj a technologický zhon, veľmi dôležitou úlohou rodín je vychovávať k schopnosti čakať. Nejde o to, aby sme deťom zakazovali hrať sa s elektronickými zariadeniami, ale aby sme našli spôsob, ako v nich vytvoriť schopnosť rozlišovať rôzne logiky a neaplikovať digitálnu rýchlosť na každú oblasť života. Odložiť neznamená poprieť túžbu, ale oddialiť jej uspokojenie. Keď deti a dospievajúci nie sú vychovaní k prijatiu toho, že na niektoré veci musia počkať, stávajú sa spupnými, všetko podrobujú uspokojeniu svojich okamžitých potrieb a vyrastajú s neresťou „všetko a hneď“. To je veľký klam, ktorý slobodu nepodporí, ale ju otrávi. Naopak, keď sa človek vychováva, aby sa naučil isté veci odložiť a čakať na vhodný okamih, učí sa zároveň tomu, čo to znamená byť pánom seba samého, nezávislým od vlastných impulzov. Keď dieťa zažije, že sa dokáže ovládať, obohatí tým vlastnú sebaúctu. Zároveň ho to učí rešpektovať slobodu druhých. To, samozrejme, neznamená chcieť od detí, aby sa správali ako dospelí, ale netreba ani podceňovať ich schopnosť rásť v dozrievaní zodpovednej slobody. V zdravej rodine sa toto učenie uskutočňuje bežným spôsobom – prostredníctvom nárokov vyplývajúcich zo spolužitia.
276. Rodina je priestorom prvotnej socializácie, pretože je prvým miestom, kde sa človek učí zaujať pozíciu voči druhému, počúvať, zdieľať, znášať, rešpektovať, pomáhať, žiť spolu. Výchovnou úlohou je navodiť pocit sveta a spoločnosti ako „rodinného prostredia“; je to výchova k tomu, aby človek dokázal „bývať“ aj za hranicou vlastného domu. V rodinnom prostredí sa učíme obnovovať blízkosť, starať sa o druhého, pozdraviť. Tam sa prerušuje prvý kruh smrteľného egoizmu, aby sme spoznali, že žijeme vedľa druhých a spolu s druhými, ktorí sú hodní našej pozornosti, našej láskavosti, nášho citu. Neexistuje sociálne puto bez tohto prvého každodenného rozmeru, takmer mikroskopického: byť spolu v blízkosti, stretávať sa v rozličných okamihoch dňa, starať sa o to, čo zaujíma všetkých, navzájom si pomáhať v malých každodenných veciach. Rodina musí deň po dni vynachádzať nové spôsoby podpory vzájomného spoznávania.
277. V rodinnom prostredí sa tiež môžu predefinovať zvyky konzumu – aby sa všetci starali o spoločný dom: „Rodina je hlavným subjektom integrálnej ekológie, pretože je primárnym spoločenským subjektom, ktorý v sebe obsahuje dva základné princípy ľudskej civilizácie na zemi: princíp spoločenstva a princíp plodnosti.“294
Ťažké a náročné okamihy rodinného života môžu byť rovnako veľmi výchovné. K tomu napríklad dochádza, keď sa náhle prihodí choroba, pretože „pri chorobe aj v rodine vznikajú ťažkosti – kvôli ľudskej slabosti. Ale vo všeobecnosti čas choroby rodinné putá posilňuje. […] Výchova, ktorá chce chrániť pred citlivosťou na ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. A spôsobuje, že deti sú ,znecitlivené‘ voči utrpeniu druhých, neschopné konfrontovať sa s utrpením a žiť skúsenosť ohraničenia“.295
278. Výchovné stretnutie medzi rodičmi a deťmi môže byť uľahčené alebo aj ohrozené čoraz rafinovanejšími technológiami komunikácie a zábavy. Keď sú dobre použité, môžu byť užitočné pre spojenie členov rodiny aj napriek vzdialenosti. Kontakty tak môžu byť časté a pomáhať pri riešení ťažkostí.296
Musí však zostať jasné, že nezastupujú ani nenahrádzajú potrebu osobnejšieho a hlbšieho dialógu, ktorý si vyžaduje fyzický kontakt alebo aspoň hlas druhej osoby. Vieme, že niekedy tieto prostriedky vzďaľujú, namiesto toho, aby približovali – ako keď sa v čase spoločného stolovania každý sústredí na svoj mobilný telefón alebo keď jeden z manželov zaspí v očakávaní druhého, ktorý celé hodiny trávi pri nejakom elektronickom zariadení. V rodine i toto musí viesť k dialógu a k dohodám, ktoré umožnia dať prednosť stretaniu sa jej členov – bez upadania do nezmyselných zákazov. V každom prípade nemožno ignorovať riziká, ktoré z nových foriem komunikácie vyplývajú pre deti a pre dospievajúcich: niekedy sa kvôli nim stávajú apatickí, odtrhnutí od reálneho sveta. Tento „technologický autizmus“ ich ľahšie vystavuje manipulácii zo strany tých, ktorí sa s egoistickými záujmami snažia vstúpiť do ich intimity.
279. Tiež nie je dobré, ak sa rodičia pre svoje deti stávajú „všemohúcimi bytosťami“, akoby deti mohli dôverovať jedine im, pretože tak bránia adekvátnemu procesu ich socializácie a afektívneho dozrievania. Aby sa napomohlo účinnejšie rozšírenie otcovstva a materstva smerom k obsiahlejšej skutočnosti, „kresťanské spoločenstvá sú povolané ponúkať podporu výchovnému poslaniu rodín“,297
osobitným spôsobom prostredníctvom iniciačnej katechézy. Na podporu integrálnej výchovy potrebujeme „oživiť spojenie medzi rodinami a kresťanským spoločenstvom“.298
Synoda zdôraznila dôležitosť katolíckych škôl, ktoré „majú podstatnú úlohu pomáhať rodičom pri plnení ich povinnosti vychovávať deti... Katolícke školy by mali byť povzbudené v ich poslaní pomáhať žiakom, aby rástli ako zrelí dospelí, ktorí svet dokážu vidieť pohľadom Ježišovej lásky a ktorí chápu život ako povolanie slúžiť Bohu“.299
V tom zmysle „treba rozhodne potvrdiť slobodu Cirkvi vyučovať svoju doktrínu a právo na výhradu vo svedomí zo strany vyučujúcich“.300