310. Nemôžeme zabudnúť, že „milosrdenstvo nie je len spôsob, akým koná Otec, ale stáva sa kritériom na pochopenie, kto sú jeho skutoční synovia. Skrátka, sme povolaní žiť milosrdenstvo, pretože najprv bolo milosrdenstvo preukázané voči nám“.360 Nie je to romantický návrh ani povrchná odpoveď vzhľadom na Božiu lásku, ktorá chce vždy podporovať osoby, pretože „milosrdenstvo je nosným pilierom života Cirkvi. Celé jej pastoračné konanie má byť preniknuté nehou, s ktorou sa obracia na veriacich; nič z jej ohlasovania a z jej svedectva pred svetom sa nezaobíde bez milosrdenstva“.361 Je pravda, že niekedy „sa správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia. Ale Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami“.362

311. Učenie morálnej teológie by nemalo opomenúť osvojenie si týchto úvah, pretože i keď je pravda, že sa treba starať o celistvosť morálneho učenia Cirkvi, treba vždy venovať osobitnú pozornosť zdôrazňovaniu a povzbudzovaniu najvyšších a najcentrálnejších hodnôt evanjelia,363 predovšetkým primátu lásky (caritas) ako odpovede na nezištnú iniciatívu Božej lásky.364 Niekedy je nám zaťažko dať v pastorácii priestor bezpodmienečnej láske Boha. Kladieme milosrdenstvu toľko podmienok, že ho vyprázdňujeme, pripravujeme o konkrétny zmysel a reálny význam – a toto je najhorší spôsob riedenia evanjelia. Je pravda, napríklad, že milosrdenstvo nevylučuje spravodlivosť a pravdu, ale musíme predovšetkým povedať, že milosrdenstvo je plnosťou spravodlivosti a najjasnejším prejavom Božej pravdy. Preto treba vždy považovať za „neadekvátnu akúkoľvek teologickú koncepciu, ktorá by v konečnom dôsledku spochybňovala samotnú Božiu všemohúcnosť, a predovšetkým Božie milosrdenstvo“.365

312. To nám poskytuje rámec a atmosféru, ktorá nám pri spracovaní najdelikátnejších tém bráni rozvíjať chladnú morálku „od písacieho stola“, a uvádza nás skôr do kontextu pastoračného rozlišovania plného milosrdnej lásky, ktorá sa vždy disponuje chápať, odpúšťať, sprevádzať, dúfať a predovšetkým integrovať. Toto je logika, ktorá musí prevládať v Cirkvi, aby sme mohli „otvoriť srdcia tým, ktorí žijú na tých najodľahlejších existenciálnych perifériách“.366 Pozývam veriacich, ktorí žijú v zložitých situá­ciách, aby s dôverou prišli na rozhovor so svojimi pastiermi alebo s laikmi, ktorí žijú oddaní Pánovi. Nie vždy u nich nájdu potvrdenie vlastných predstáv a vlastných túžob, ale určite získajú svetlo, ktoré im umožní lepšie pochopiť, čo sa deje, a budú môcť objaviť cestu osobného dozrievania. A pozývam pastierov, aby načúvali s láskou a pokojom, s úprimnou túžbou vstúpiť do srdca drámy týchto osôb a pochopiť ich uhol pohľadu, aby im pomohli lepšie žiť a spoznať ich miesto v Cirkvi.

Spiritualita nadprirodzeného spoločenstva

314. Hovorili sme o prebývaní Boha v srdci osoby, ktorá žije v milosti. Dnes môžeme povedať, že aj Najsvätejšia Trojica je prítomná v chráme manželského spoločenstva. Tak ako prebýva vo chválach svojho ľudu (porov. Ž 22, 4), intímne žije aj v manželskej láske, ktorá ju oslavuje.

315. Prítomnosť Pána prebýva v konkrétnej a reálnej rodine, so všetkými jej trápeniami, zápasmi, radosťami a každodennými zámermi. Keď sa žije v rodine, ťažko predstierať a klamať, nemôžeme nosiť masku. Ak túto autentickosť oživuje láska, vládne v nej Pán – so svojou radosťou a pokojom. Spiritualita rodinnej lásky sa skladá z tisícov reálnych a konkrétnych gest. V tejto rôznosti darov a stretnutí, ktorých prostredníctvom dozrieva spoločenstvo, má Boh svoj vlastný príbytok. Táto oddanosť spája „ľudské hodnoty s božskými“,369 pretože je plná Božej lásky. Napokon manželská spiritualita je spiritualita zväzku, v ktorom prebýva Božia láska.

316. Dobre prežívané rodinné spoločenstvo je opravdivou cestou posväcovania v bežnom živote a cestou mystického rastu, prostriedkom na intímne spojenie s Bohom. Vskutku bratské a spoločné potreby rodinného života sú príležitosťou na čoraz väčšie otvorenie srdca – a to umožňuje čoraz plnšie stretnutie s Pánom. Božie slovo hovorí, že „kto nenávidí svojho brata, je vo tme a chodí vo tme“ (1 Jn 2, 11), „ostáva v smrti“ (1 Jn 3, 14) a „nepoznal Boha“ (1 Jn 4, 8). Môj predchodca Benedikt XVI. povedal, že „zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu“370 a že láska je v podstate jediné svetlo, ktoré „stále novým spôsobom prežaruje temný svet“.371 Iba „keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá“ (1 Jn 4, 12). Keďže „človek [má] sociálnu dimenziu, ktorá mu je vrodená, vložená do jeho štruktúry“372 a „sociálna dimenzia človeka nachádza svoje prvé a pôvodné vyjadrenie v manželskom páre a v rodine“,373 spiritualita sa vteľuje do rodinného spoločenstva. Preto tí, ktorí majú hlboké duchovné túžby, nesmú cítiť, že ich rodina vzďaľuje od rastu v živote Ducha, ale že je cestou, ktorú Pán používa, aby ich priviedol na vrcholy mystického spojenia.

Spojení v modlitbe vo svetle Veľkej noci

317. Ak sa rodina dokáže sústrediť na Krista, on spája a osvetľuje celý rodinný život. Bolesti a problémy sa prežívajú v spoločenstve s Pánovým krížom a objatie s ním umožňuje vydržať aj tie najhoršie chvíle. V trpkých dňoch rodiny je tu spojenie s opusteným Ježišom, ktoré môže zabrániť rozpadu. Rodiny dosahujú kúsok po kúsku „s milosťou Ducha Svätého svoju svätosť prostredníctvom manželského života aj účasťou na tajomstve Kristovho kríža, ktorý premieňa ťažkosti a trápenia na obetu lásky“.374 Napokon chvíle radosti, odpočinku alebo oslavy, a tiež sexualita, sa prežívajú ako účasť na plnom živote jeho vzkriesenia. Manželia rôznymi každodennými gestami stvárňujú tento „teologálny priestor, v ktorom možno skusovať mystickú prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána“.375

318. Modlitba v rodine je privilegovaným prostriedkom na vyjadrenie a posilnenie tejto veľkonočnej viery.376 Každý deň si možno nájsť niekoľko minút na zotrvanie pred živým Pánom, povedať mu o veciach, ktoré nám robia starosti; modliť sa za potreby rodiny; modliť sa za niekoho, kto prežíva ťažkú chvíľu; prosiť Pána, aby nám pomáhal milovať; ďakovať mu za život a za dobré veci; prosiť Pannu Máriu, aby nás ochránila svojím materinským plášťom. Jednoducho povedané, tento okamih modlitby môže rodine priniesť mnoho dobra. Rozličné prejavy ľudovej zbožnosti sú pokladnicou duchovnosti pre mnohé rodiny. Spoločné napredovanie v modlitbe dosahuje svoj vrchol v spoločnej účasti na Eucharistii, predovšetkým v kontexte nedeľného odpočinku. Ježiš klope na dvere rodiny, aby s ňou zdieľal eucharistickú večeru (porov. Zjv 3, 20). Tam môžu manželia vždy spečatiť veľkonočnú zmluvu, ktorá ich spojila a ktorá odzrkadľuje zmluvu, ktorú Boh spečatil s ľudstvom na kríži.377 Eucharistia je sviatosťou Novej zmluvy, v ktorej sa aktualizuje vykupiteľský čin Krista (porov. Lk 22, 20). Tak možno postrehnúť hlboké putá, ktoré existujú medzi manželským životom a Eucharistiou.378 Pokrm Eucharistie je posilou a podnetom každodenne prežívať manželskú zmluvu ako „domáca cirkev“.379

Spiritualita výlučnej a slobodnej lásky

319. V manželstve sa prežíva aj pocit úplnej prináležitosti jednej jedinej osobe. Manželia prijímajú výzvu a túžbu spolu zostarnúť a pominúť sa, a tak odzrkadľujú Božiu vernosť. Toto pevné rozhodnutie, ktoré vyznačuje istý životný štýl, je „vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky“,380 pretože „ten, kto sa nerozhodne milovať navždy, ťažko môže úprimne milovať čo len jediný deň“.381 Toto by však nemalo duchovný význam, keby šlo len o zákon dodržiavaný s rezignáciou. Je to prináležitosť srdca – tam, kde iba Boh dovidí (porov. Mt 5, 28). Každé ráno, keď človek vstáva, obnovuje pred Bohom toto rozhodnutie vernosti, nech sa počas dňa stane čokoľvek. A každý, keď ide spať, očakáva, že sa ráno zobudí, aby pokračoval v tomto dobrodružstve s dôverou v Pánovu pomoc. Každý z manželov je tak pre toho druhého znakom a nástrojom blízkosti Pána, ktorý nás nenecháva samých: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).